znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 506/2014-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa   predbežne prerokoval   sťažnosť Š. K.,   t. č.   vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 9/2011 a jeho rozsudkom zo 4. augusta 2011, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2011 a jeho uznesením z 10. novembra   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 TdoV 7/2013 z 3. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť Š. K. t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 9/2011 a jeho rozsudkom zo 4. augusta 2011 (ďalej len   „rozsudok   zo 4. augusta   2011“),   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2011 a jeho uznesením z 10. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 10. novembra 2011“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2013 z 3. marca 2014 (ďalej len „uznesenie z 3. marca 2014“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza: «Rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   sp.   zn.   PK   2T   9/2011 z 04.08.2011 (ďalej aj ako „rozsudok z 04.08.2011“) som bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, za čo som bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 25 rokov a zaviazaný nahradiť poškodenej škodu vo výške uvedenej v rozsudku.

Proti   rozsudku   z   04.08.2011   som   okamžite   podal   odvolanie   v   celom   rozsahu a odôvodnil   som   ho   sám,   ako   aj   prostredníctvom   obhajcu   na   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“).

O odvolaní rozhodol Najvyšší súd uznesením pod sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 (ďalej aj ako „uznesenie z 10.11.2011“) tak, že odvolanie podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Uznesenie z 10.11.2011 mi bolo doručené dňa 27.12.2011. Proti uzneseniu z 10.11.2011 som podal dovolanie zo dňa 01.08.2012, a zároveň som požiadal o ustanovenie obhajcu v konaní o dovolaní, ktorý mi bol až opatrením zo dňa 20.11.2012 ustanovený. Odôvodnenie dovolania zo dňa 03.05.2013 bolo doručené súdu dňa 06.05.2013, ktoré bolo doplnené 30.07.2013. Následne som požiadal súd o oslobodenie od povinnosti   obhajovania   mne   ustanoveného   obhajcu   zo   závažných   dôvodov   –   pre   úplnú stratu dôvery. Opatrením zo dňa 04.11.2013 mi bol ustanovený nový obhajca, ktorý doplnil podané dovolanie doručené súdu 06.12.2013.

O dovolaní rozhodol Najvyšší súd uznesením pod sp. zn. 1TdoV 7/2013 z 03.03.2014 (ďalej aj ako „uznesenie z 03.03.2014“) tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Uznesenie z 03.03.2014 mi bolo doručené dňa 16.04.2014...

Dňa 30.03.2011 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR   podal   na   mňa   na   Špecializovanom   trestnom   súde   v   Pezinku   obžalobu   sp.   zn. VII/2 Gv 117/10-131. Predmetná trestná vec bola pridelená 2T v zložení predseda senátu JUDr. J. Š. a členovia senátu Mgr. I. M. a JUDr. R. S...

Nakoľko senát v zložení z predseda senátu JUDr. J. Š. a členovia senátu Mgr. I. M. a JUDr. R. S. nebol v súlade s ústavou a zákonom zákonným senátom, keď JUDr. R. S. nebola zákonným sudcom,   rozsudok z 04.08.2011,   uznesením z 10.11.2011 a uznesením z 03.03.2014 som bol v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi a o vine a treste nerozhodol „nezávislý a nestranný súd“ (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci Posokhov proti Rusku z 13.02.2003, §§ 38-41). Rovnako o vine a treste nerozhodol súd,   ktorý   by   bol   nestranný,   nakoľko   tento   vadný   postup   posudzovaný   na   základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o nestrannosti súdu, ktorý o vine a treste rozhodol...

Dňa 10.11.2011 na prejednávaní môjho odvolania na odvolacom súde som predložil materiál, ktorý som obdržal pred pojednávaním, na základe ktorého mám opodstatnenú pochybnosť,   či   vo   veci   konal   nezávislý   a   nezaujatý   súd   na   prvostupňovom   súde,   ktorý odmietol   vykonať   dôkazy,   ktoré   by   preukázali   moju   nevinu,   pričom   z   tohto   materiálu vyplýva, že zákonný sudca – predseda senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sa mohol   cestou   svojho   otca   J.   Š.,   bývalého   primátora...   poznať   i   s primátorom...   p.   B., nakoľko pôsobili v jednom samosprávnom celku, obaja boli členmi ZMOS-u (Združenie miest a obcí Slovenska), a teda objektivita pri rozhodovaní mohla byť touto skutočnosťou ovplyvnená, čo by bolo okrem iného porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje nezávislosť a nestrannosť súdu a zároveň dáva právo na spravodlivý proces, a tento fakt dokazuje   i skutočnosť,   že   prvostupňový   súd   akékoľvek   moje   návrhy   na   doplnenie dokazovania, ktoré považujem za dôležité odmietol vykonať...

Tým,   že   odvolací   súd   v   uznesení   z   10.11.2011   označil   moju   námietku   zaujatosti predsedu senátu súdu I. stupňa za „nedôvodnú“, porušil zákon v ustanovení § 32 ods. 3 Tr. poriadku,   kedy   Trestný   poriadok   neumožňuje   rozhodovať   nadriadenému   súdu o námietke zaujatosti vznesenej proti sudcovi súdu I. stupňa...

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   v   uznesení   z   03.03.2014   k   uvedeným   námietkam uviedol   (str.   13,14)   ustanovenie   §   31   ods.   1   Tr.   poriadku   a   poukazoval   na   to,   že v rozhodovanej veci sa nezistili také okolnosti a skutočnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej   kvalite   než   by   bol   bežný   s   poškodeným,   ktorý   by   odôvodňoval   jeho   vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania...

Nakoľko predmetné pochybenie nebolo napravené v dovolacom konaní, uznesením z 03.03.2014 ako aj postupom Najvyššieho súdu v konaní pod sp. zn. 5To 12/2011 a jeho uznesením z 10.11.2011 mi bolo porušené právo na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „Úlohou znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie klinická a forenzná psychológia je na podklade určenia osobnostných,   symptomatických (kriminogénnych)   a spoločenských (sociálnych) faktorov poskytnúť súdu len závery pre vyhodnotenie páchateľa. No ako je to z vyššie uvedených   vyjadrení znalkyne zrejmé a   jasné,   táto   znalkyňa nad   rámec svojho znaleckého posudku moju osobu obvinila, obžalovala a zároveň aj odsúdila...

... no ani odvolací súd v uznesení z 10.11.2011, ale ani dovolací súd v uznesení z 03.03.2014   sa   absolútne   nevyjadrovali,   a   vôbec   sa   nevysporiadali   s   namietanou skutočnosťou, že znalkyňa v znaleckom posudku a vo výpovedi na hlavnom pojednávaní ustálila a opisovala celý priebeh skutku, vyhodnocovala dôkazy v snahe podporiť vlastný znalecký záver...“

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti formuluje námietky proti nezúčastnenej osobe, ktorá bola prítomná na rekognícii vykonanej v prípravnom konaní a pri úkone vydania veci, ako aj proti nezúčastneným osobám prítomným na sťažovateľom označených výsluchoch v prípravnom konaní. Sťažovateľ ako nezákonný, účelový a zmanipulovaný označuje aj postup špecializovaného trestného súdu na hlavnom pojednávaní konanom 6. júna 2011, keď podľa jeho tvrdenia došlo k ďalšej rekognícii potom, čo bola verejnosť prostredníctvom médií oboznámená s jeho výzorom a hlasom.

Namietané porušenie svojich práv sťažovateľ odôvodňuje ďalej v sťažnosti takto:«Špecializovaný trestný súd ako i Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že moju vinu má za preukázanú i napriek mnou uvádzaných vyššie uvedených pochybností, rozporov v dôkaznej situácii, a to ako v priebehu súdneho konania, tak i v odôvodnení odvolania, avšak súd odmietol mnou navrhované dôkazy realizovať, nevykonal žiadny dôkaz navrhovaný mojou obhajobou...

...   poukazujem   na   hrubé   porušenie   práv   na   obhajobu,   ktorého   sa   dopustil vyšetrovateľ tým, že neupovedomil včas môjho advokáta o výsluchu, kedy dňa 23.08.2010 o 11.44 hod. (č. l. 221) poslal mail môjmu advokátovi, kde mu oznamoval, že bude vykonaný úkon – výsluch dňa 24.08.2010 (nasledujúci deň) o 10.00 hod., pričom nebolo umožnené môjmu právnemu zástupcovi primeraný čas na prípravu spomínaného úkonu. Tým, že s ním včas neprejednal vyšetrovateľ termín úkonu, nepredišiel možnej kolízii termínu hlavných pojednávaní,   resp.   iných   už   dávnejšie   zaknihovaných   úkonov   môjho   obhajcu   a   týmto konaním hrubo porušil moje právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 3 Dohovoru...

Nakoľko mi na hlavnom pojednávaní minimálne dňa 02.08.2011 nebola poskytnutá možnosť podľa § 271 ods. 1 Tr. poriadku minimálne po troch výpovediach, považujem toto hlavné pojednávanie v rozpore s trestným poriadkom, a teda protizákonné, nakoľko ide o podstatnú chybu konania...

Najvyšší súd ako súd odvolací na moje obhajobné argumenty vo svojom uznesení z 10.11.2011   uvádza   (str.   7   ods.   5)   „...   absolútne   vylučuje   obhajobnú   argumentáciu obžalovaného   Š.   K.,   navyše   keď   tento   v   celom   doterajšom   priebehu   trestného   konania nepredložil ani jeden jediný dôkaz svedčiaci o hodnovernosti tej verzie skutkového deja, ktorú predniesol v rámci svojich obhajobných tvrdení,“ a (str. 7 ods. 6) „obžalovaný Š. K. v priebehu celého dokazovania v rámci prípravného konania nevypovedal, a to konkrétne pri výsluchoch konaných za prítomnosti jeho zvoleného obhajcu, konkrétne 11. júla, 12. júla a 14. júla 2010, 4. novembra a 11. novembra 2010 a 25. januára, pričom po prvýkrát predniesol vyššie uvedenú obhajobnú argumentáciu až po podaní obžaloby 6. apríla 2011 pri rozhodovaní špecializovaného trestného súdu o jeho ďalšom trvaní väzby potom, čo sa v podstate po skončení vyšetrovania kompletne oboznámil s dôkaznou situáciou v rámci preštudovania   vyšetrovacieho   spisu...“   teda   považujem   vyjadrenia   špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v rozpore s právom na obhajobu a v rozpore so zásadou prezumpcie neviny...

Odvolací súd na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.11.2011 doplnil a poukazoval na dôkaz, ktorý vytvoril a doplnil práve odvolací súd...

V tomto smere však poukazujem na skutočnosť, že uvedená veta označovaná ako moje obhajobné tvrdenie neexistuje, túto vetu a tieto slová som v žiadnom mojom vyjadrení ani výpovedi neuvádzal, miesto „pri moste medzi obcami N. a I.“ ani neexistuje, pričom ja som   uvádzal   most   medzi   obcou   I.   a H.,   čo   je   úplne   iná   oblasť   ako   oblasť   uvádzaná odvolacím súdom, pričom takto pozmenená veta označovaná ako moje obhajobné tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní...

... zbraň – brokovnica, kaliber 16, výrobného čísla 5633 ustálená prvostupňovým súdom a odvolacím súdom ako vražedná zbraň, bola zlikvidovaná ešte pred skutkom, teda jedná   sa   o   nezákonný   dôkaz   a   nezákonne   vykonaný   dôkaz,   preto   znalecký   posudok KEÚ PZ BA   č.   p.   PPZ-10325/KEU-BA-EXP-2010   vypracovaný   na   základe   uvedeného nezákonného   dôkazu,   je   tiež   nezákonný,   nakoľko   dôkaz   získaný   v   rozpore   so   zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu...

... mám za to, že právne závery tak Špecializovaného trestného súdu v rozsudku z 04.08.2011, ako aj Najvyššieho súdu v uznesení z 10.11.2011 sú v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi, resp. z nich v žiadnej možnej   interpretácii   odôvodnení   súdnych   rozhodnutí   nevyplývajú,   a   preto   rozsudok z 04.08.2011 v spojení s uznesením z 10.11.2011 sú arbitrárne a nepreskúmateľné... V mojom prípade sa však subjektívna stránka, úmysel ako ani motív orgánmi činnými v   trestnom   konaní   ako   ani   súdmi   nepreukázala,   a   ani   sa   nemohla   preukázať   lebo neexistuje...»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Špecializovaný   trestný   súd   postupom   v   konaní   sp.   zn.   PK   2T/9/2011   a   jeho rozsudkom z 04.08.2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   1TdoV   7/2013 z 03.03.2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na   rozhodnutie   o   trestnom   obvinení   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom,   právo sťažovateľa na neodňateľnosť zákonného sudcu, právo sťažovateľa na rozhodnutie o vine a treste v súlade s konaním ustanoveným zákonom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Špecializovaný   trestný   súd   postupom   v   konaní   sp.   zn.   PK   2T/9/2011   a   jeho rozsudkom   z   04.08.2011,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v   konaní   sp.   zn. 5To 12/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej republiky   uznesením   sp.   zn.   1TdoV   7/2013   z   03.03.2014   porušili   právo   sťažovateľa na rozhodnutie   o   vine   a   treste   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Špecializovaný   trestný   súd   postupom   v   konaní   sp.   zn.   PK   2T/9/2011   a   jeho rozsudkom   z   04.08.2011,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v   konaní   sp.   zn. 5To 12/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej republiky   uznesením   sp.   zn.   1TdoV   7/2013   z 03.03.2014   porušili   právo   sťažovateľa   na rozhodnutie   o   trestnom   obvinení   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom,   právo sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie,   právo   sťažovateľa   mať   primeraný   čas   a možnosti   na   prípravu   obhajoby,   právo   sťažovateľa   na   obhajobu,   prezumpciu   neviny sťažovateľa   a práva   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Špecializovaný   trestný   súd   postupom   v   konaní   sp.   zn.   PK   2T/9/2011   a   jeho rozsudkom   z   04.08.2011,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v   konaní   sp.   zn. 5To 12/2011 a jeho uznesením sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 a Najvyšší súd Slovenskej republiky   uznesením   sp.   zn.   1TdoV   7/2013   z 03.03.2014   porušili   právo   sťažovateľa   na spravodlivé   súdne   konanie,   právo   sťažovateľa   na   zákonné   a   preskúmateľné   súdne rozhodnutie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, prezumpciu neviny sťažovateľa a právo sťažovateľa nebyť odsúdený za   konanie   alebo   opomenutie,   ktoré   v   čase,   keď   bolo   spáchané,   nebolo   podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T/9/2011 z 04.08.2011 v spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5To   12/2011 z 10.11.2011   sa   v   odsudzujúcej   časti   zrušuje   vo   výrokoch   o   vine,   treste,   spôsobe   jeho výkonu a náhrade škody a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.

6.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1TdoV   7/2013 z 03.03.2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.

7. Zrušujú sa aj ďalšie výroky, ktoré majú v odsudzujúcom výroku o vine rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T/9/2011 z 04.08.2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5To 12/2011 z 10.11.2011 svoj podklad.

8. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne   Špecializovaný trestný   súd a Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaný   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a   skúmal,   či   existujú dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré by mohli brániť jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.

Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom   špecializovaného   trestného   súdu   a   jeho   rozsudkom   zo   4.   augusta   2011 a uznesením najvyššieho súdu z 10. novembra 2011

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   napadnutými   rozhodnutiami špecializovaného   trestného   súdu   a najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho základných práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené najvyššiemu   súdu   ako   odvolaciemu   súdu.   Najvyšší   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 5 To 12/2011 z 10. novembra 2011. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Toto isté sa však týka aj konania pred odvolacím súdom, pretože sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu rovnaké   námietky   ako   následne   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   pričom   ich subsumoval   pod   dovolacie   dôvody   vymedzené   v príslušných   ustanoveniach   Trestného poriadku.   O dovolaní   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho súdu bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd (a aj rozhodol svojím uznesením z 3. marca 2014). Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu   za   daných   okolností   vylučuje právomoc ústavného súdu   rozhodovať o námietkach sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 10. novembra 2011.

Z uvedených   dôvodov   musel   ústavný   súd   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   tú   časť   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorá   smerovala   proti   napadnutému rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu a uzneseniu najvyššieho súdu z 10. novembra 2011, pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 3. marca 2014

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv aj uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z 3. marca 2014 predovšetkým z dôvodu, že tento neodstránil podľa jeho tvrdenia pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu, čím sa stal sám porušovateľom označených   práv,   ako   aj   z   dôvodu   nedostatočného   a   podľa   názoru   sťažovateľa   aj svojvoľného   a   nezrozumiteľného   vysporiadania   sa   s   jeho   námietkami   uplatnenými v dovolacom konaní.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   uznesenia   z   3.   marca   2014   predovšetkým   uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c) Tr. por.). Na   vysvetlenie   tohto   záveru   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti   obsahuje   argumenty   stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Preto   možnosti podania   dovolania,   vrátane   dovolacích   dôvodov,   musia   byť   nutne   obmedzené,   aby   sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní - podstatne užšie.“

Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam sťažovateľa, ktoré sú aj obsahom podanej sťažnosti, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 uviedol:

«Obvinený Š. K. uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Tr. por., podľa ktorého je dovolanie možné podať aj vtedy, keď súd rozhodol v nezákonnom zložení. Senát Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v zložení predsedu senátu JUDr. J. Š. a členov senátu JUDr. V. P. a Mgr. I. M. rozhodol o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011. Následne konal senát 2T uvedeného súdu v zložení predsedu senátu JUDr. J. Š. a jeho členov JUDr. R. S. a Mgr. I. M., ktorému bola vec pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov (č.l. 1920). Sudca JUDr. V. P. len zastupoval neprítomnú členku tohto senátu JUDr. R. S. na rozhodovaní o ďalšom trvaní   väzby   obvineného   Š.   K.   v   súlade   s   pravidlami   na   zastupovanie   senátov-sudcov v zmysle Rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu v Pezinku na rok 2011.

Dovolací   súd   dospel   k záveru,   že tento postup   prvostupňového súdu je   v súlade s ústavne garantovaným právom uvedeným v čl. 48 ods. 1 Ústavy, v zmysle ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ide o zásadu, ktorá v demokratickom právnom štáte   predstavuje   jednu   z   garancií   nezávislého   a   nestranného   súdneho   rozhodovania. Uplatňovanie tejto   zásady má zabezpečiť občanovi,   aby ochranu   jeho právam   poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej   moci poskytol sudca   zo súdu,   ktorý je   vecne   a   miestne príslušný.

Predmetná ústavná zásada bola premietnutá i do zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov konkrétne do jeho ustanovenia § 3 ods. 3, podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený   v   súlade   so   zákonom   a   s   rozvrhom   práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o prejednávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa odseku 4 uvedeného ustanovenia zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Za zákonného sudcu v zmysle citovaného ustanovenia treba považovať sudcu, ktorý spĺňa   zákonom   určené   predpoklady   na   výkon   sudcovskej   funkcie,   bol   natrvalo   alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu. Rozhodovanie každej veci príslušným (zákonným súdom a sudcom) je preto neodmysliteľnou podmienkou spravodlivého procesu. Z uvedeného vyplýva, že základné právo na zákonného sudcu nie je vyčerpané len zákonným vymedzením vecnej a miestnej príslušnosti súdu ale súčasťou tohto práva je i zásada prideľovania súdnej agendy, v určovaní zloženia jednotlivých senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce príslušného súdu.

Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je potrebné vykladať a uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru. Najmä je potrebné dbať o to, aby aj v týchto prípadoch bol postup   všeobecného   súdu   v   súlade   so   základným   právom   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy, resp. v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2003, sp. zn. I. ÚS 225/2003).

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o väzbe konštatoval, že je potrebné, aby súdy v takomto konaní postupovali s osobitným urýchlením, pričom táto osobitná rýchlosť pri posudzovaní prípadu, na ktorú má držaný vo väzbe právo, nemôže byť na ujmu úsilia sudcov plniť svoju úlohu s náležitou starostlivosťou (bližšie pozri rozsudky ESĽP vo veci Toth proti Rakúsku z 12.   decembra   1991,   ods.   67,   Assenov   proti   Bulharsku   z   28.   októbra   1998,   ods.   154, W. proti Švajčiarsku z 26. januára 1993, ods. 30, ods. 40).

Keďže   väzba   je   trestno-procesný   inštitút,   ktorým   sa   najintenzívnejšie   zasahuje do základných   občianskych   práv   a   ľudských   slobôd,   je   potrebné   v   tomto   konaní   (pri rozhodovaní   o   väzbe,   ako   aj   o   jej   ďalšom   trvaní),   uplatniť   zásadu   rýchlosti   trestného konania.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súdy   sú   povinné   väzobné   veci   vybavovať prednostne   a   urýchlene   (§   2   ods.   6   Tr.   por.),   pričom   následkom   nedodržanie   lehôt stanovených zákonom je prepustenie obvineného na slobodu.

Rešpektujúc   uvedené   zásady   je   potrebné   zdôrazniť,   že   súd   v   danom   prípade   pri rozhodovaní   o   ďalšom   trvaní   väzby   obvineného,   postupoval   bez   zbytočných   prieťahov v lehotách   stanovených   zákonom   rozhodujúc   v   zákonom   zložení   senátu   v   súlade s pravidlami na zastupovanie podľa rozvrhu práce, preto dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Tr. por. porušený nebol.

Porušenie   práva   na   obhajobu   je   závažnou,   resp.   podstatnou   chybou   konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“.

Pri posudzovaní, či v tom-ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného   na   obhajobu,   sú   dôležité   konkrétne   podmienky   prípadu,   ktoré   je   potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky   skutočnosti   svedčiace   v   prospech   obvineného,   a   aby   sa   na   ne   v   konaní   a   pri rozhodovaní   prihliadalo.   Vychádzajúc   z   toho,   právo   na   obhajobu   zahŕňa   viacero komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod.

Práva zaručené čl. 50 ods. 3 Ústavy, ako aj čl. 6 Dohovoru má obvinený od okamihu vznesenia obvinenia a v nezmenenom rozsahu sa priznávajú aj obžalovanému, odsúdenému, a   to   až   do   právoplatnosti   súdneho   rozhodnutia   (bližšie   pozri   nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky z 13. júla 2000, sp. zn. III. ÚS 6/2000). Účelom obhajoby je ochrana záujmov   občana,   ktorý   sa   stal   obvineným,   aby   boli   včas   zistené   skutočnosti,   ktoré   ho zbavujú viny alebo zmierňujú jeho vinu. Obhajoba takto prispieva k náležitému objasneniu skutkového   stavu   a   správnemu   rozhodnutiu   vo   veci.   Postavenie   obvineného   ako   strany v trestnom konaní je posilnené aj jeho právom na obhajobu za pomoci obhajcu - advokáta. Uplatnenie   práva   na   obhajobu   však   nezaručuje   oprávnenej   osobe   dosiahnutie   takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa voči obvineniu zo spáchania trestného činu.

V rozhodovanej veci obvinený videl porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom   aj   v   tom,   že   nemal   možnosť   sa   vyjadriť   k vykonaným   dôkazom   na   hlavnom pojednávaní   konanom   2.   augusta   2011   v   zmysle   §   271   ods.   1   Tr.   por..   Zo   zvukového záznamu   z   predmetného   pojednávania   (č.l.   2316,   zv.   10)   je   potrebné   konštatovať,   že po výsluchu znalkýň Mgr. O. P., Mgr. J. B. a PhDr. E. F. mal síce obvinený s obhajcom možnosť klásť im otázky, čo aj využil, avšak predseda senátu sa obvineného K. po vykonaní týchto dôkazov neopýtal, či sa k nim chce samostatne vyjadriť (ani žiaden člen senátu). Na druhej strane je treba poukázať aj na tú skutočnosť, že mu táto možnosť nebola nijakým spôsobom   odopretá   a   po   predložení   vecných   dôkazov   nevyužil   možnosť   sa   samostatne vyjadriť. Zo strany súdu ide o nedostatok, ktorým však nedošlo k ujme práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu.

Skutočnosť, že o úkonoch v trestnom konaní bol vyrozumený obhajca Mgr. M. O. len prostredníctvom   e-mailovej   komunikácie   bez   jeho   predchádzajúcej   dohody s vyšetrovateľom, nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., tak ako si to predstavuje obvinený Š. K.

Právo obvineného na obhajobu je porušené (aj vtedy), ak jeho obhajca nebol riadne upovedomený   o   výsluchu   svedka,   hoci   o   ňom   mal   byt'   upovedomený   a   tento   úkon   bol vykonaný   v   jeho   neprítomnosti.   Obvinený,   resp.   jeho   obhajca,   musí   mať   vždy   reálnu možnosť realizovať svoje právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Obvinený tak môže urobiť až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu svedka,   tak   ako   to   bolo   v   danom   prípade.   Na   vykonanie   predmetného   výsluchu   nie   je potrebná dohoda orgánov činných v trestnom konaní s obvinenými, prípadne ich obhajcami o tom, či miesto a čas vykonávaného úkonu vyhovuje potrebám obhajoby. Elektronická komunikácia prostredníctvom e-mailu zodpovedá požiadavkám ustanovenia § 213 ods. 3 Tr. por.   a   vzhľadom   na   zásadu   rýchlosti   a   hospodárnosti   je   zároveň   aj   primeraným prostriedkom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   notifikácie   o   úkonoch   vykonávaných v prípravnom konaní obhajcom obvinených.

Dovolací súd považuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou obvineného Š. K. týkajúcej   sa   nedostatočného   vysporiadania   s   jeho   obhajobou   a   výpoveďou   uviesť,   že súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné uvedené právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré   zodpovedá   jeho   predstavám.   Napokon   aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa preskúmava   v   odvolacom   konaní   a   rovnako   tak   preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé   súdne   konanie.   V   tejto   súvislosti   dovolací   súd   poukazuje   na   to,   že   v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a právne závery súdu prvého stupňa.

Neprípustným   v   dovolacom   konaní   je   aj   namietanie   nevykonania   navrhnutých dôkazov,   prípadne   nedostatočné   odôvodnenie   ich   zamietnutia,   tak   ako   tvrdí   obvinený, pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu   zaoberať   sa   každým   dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, avšak nemožno úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu   na   vykonanie   dôkazu   nevyhovelo,   tak   ako   to   bolo   v   danom   prípade.   Právo na obhajobu   obvinených   nemôže   byť   porušené   ani   tým,   že   súd,   vychádzajúc   zo   zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotí dôkazy ináč, než je predstava obvineného alebo inej strany v konaní.

Dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   e)   Tr.   por.   mal   byť   podľa   názoru obvineného   naplnený   tým,   vo   veci   konal   sudca   JUDr.   J.   Š.,   ktorý   mal   byť   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. V tejto súvislosti upozornil na to, že tento sudca mohol byť ovplyvnený tým, že sa mohol poznať so zosnulým B. prostredníctvom svojho otca

- bývalého primátora...

Uvedené ustanovenie Trestného poriadku v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu vylučuje z vykonávania úkonov   trestného   konania   ten   orgán,   u   ktorého   mohli   vzniknúť   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti. Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej osoby k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom.

Pomerom   k   prejednávanej   veci   treba   pritom   rozumieť   určitú   zainteresovanosť orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie. Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. por. sa rozumie vzťah tohto orgánu k   niektorej   z   uvedených   osôb,   ktorý   môže   vo   verejnosti   vyvolať   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti   práve   pre   tento   vzťah,   ktorý   prípadne   existuje   aj   mimo   rámec   konania. Uplatnenie tohto inštitútu teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu,   resp.   pomeru   preukázaná.   K   vylúčeniu   sudcu   z   vykonávania   úkonov   trestného konania z dôvodu pomeru k takým osobám môže v uvedenom prípade dôjsť len vtedy, ak vzťah   k týmto   osobám   je   takej   vnútornej   kvality   a   intenzity,   že sudca   nie   je   spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým mohol javiť navonok.

V   rozhodovanej   veci   sa   však   takéto   okolnosti   nezistili   a   skutočnosti   nemožno dovodzovať   len   z   hypotetickej   domnienky   obvineného,   že   sa   predseda   senátu prostredníctvom svojho otca z titulu jeho funkcie (bývalý primátor...) poznal s poškodeným B.   Sama   skutočnosť,   že   by   aj   predseda   senátu   v   minulosti   prichádzal   do   styku   s poškodeným,   neodôvodňuje   automaticky   ešte   jeho   vylúčenie   z vykonávania   procesných úkonov pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka bez toho, že by sa v tomto smere nezistili okolnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej kvalite než by bol bežný vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   jeho   vylúčenie   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania. Navyše v tomto   smere   ide iba   o tvrdenie obvineného,   ktoré   nie je podložené   žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami.

Dovolanie možno podať aj vtedy, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom   (§   371   ods.   1   písm.   g)   Tr.   por.).   V   tejto súvislosti obvinený namietal znalecký posudok, nepribratie dvoch znalcov v zmysle § 142 ods. 1 Tr. por., prítomnosť PhDr. A. S. na rekognícii, pribratie por. L. N. a npor. Mgr. Č. ako   nezúčastnených   osôb   k   výpovediam   niektorých   svedkov,   rekogníciu   na   hlavnom pojednávaní 6. júna 2011, dôkaz odvolacieho súdu vykonaný nezákonne na neverejnom zasadnutí konanom 10. novembra 2011, nezaistenie niektorých dôkazov v jeho prospech a vražednú zbraň, ktorá mala byť v roku 2000 znefunkčnená a znehodnotená.

Podľa § 119 ods. 2 Tr. por. za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Za   zákonný   spôsob   získania   dôkazu   z   dôkazných   prostriedkov   v   zmysle   citovaného ustanovenia,   treba   považovať   jednak   splnenie   formálnych,   t.j.   procesných   podmienok vyžadovaných   Trestným   poriadkom   alebo   iným   osobitným   zákonom   na   vykonanie konkrétneho   dôkazu   a   jednak   splnenie   obsahových   (materiálnych)   podmienok,   t.   j.   aby úkon- použitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa rekognície obvineného v prípravnom konaní a prítomnosti PhDr. A. S. ako nezúčastnenej osoby na tejto rekognícii, ako aj k právnym záverom   znalkyne   PhDr.   E.   F.   a   namietanému   znaleckému   posudku,   je   potrebné konštatovať, že sa nimi odvolací súd v do statočnom rozsahu zaoberal, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v tomto smere na predmetné odôvodnenie odkazuje. Dovolací   súd   pri   posudzovaní   námietky   obvineného   Š.   K.   nevylúčenia   verejnosti z hlavných pojednávaní a „rekognícii jeho osoby ako páchateľa“ svedkami I. B., T. P. a Mgr. E. C. na hlavnom pojednávaní konanom 6. júna 2011 po zverejnení jeho tváre a hlasu v médiách predovšetkým konštatuje, že v danom prípade nešlo o rekogníciu v zmysle § 126 Tr. por., ale o identifikáciu obvineného svedkami v rámci ich výpovedí na hlavnom pojednávaní,   ktorá   korešpondovala   s   ich   predchádzajúcimi   opismi   páchateľa   skutku. Svedkovia   zhodne   a   bez   akýchkoľvek   pochybností   spoznali   na   predmetnom   hlavnom pojednávaní obvineného ako muža, ktorého videli v čase vraždy. V tomto smere je treba poukázať aj na tú skutočnosť, že poškodená I. B. uviedla už na rekognícii v prípravnom konaní, že sa jej na páchateľa podobajú muži na fotografiách číslo 2 (dovolateľ) a 4, pričom tak ako konštatoval už odvolací súd, je potrebné poukázať na veľkú podobnosť medzi týmito dvoma osobami. K fotorekognícii vykonanej svedkyňou B. treba pre úplnosť uviesť, že i keď zákon z dôvodu dôkaznej hodnoty preferuje tzv. rekogníciu „in natura“, zároveň však nevylučuje vykonanie rekognície len na základe fotografie poznávanej osoby. Takýto   postup   vykonania   opoznávania   je   lege   artis   a   nie   je   možné   z   neho   vyvodiť nezákonnosť postupu orgánov prípravného konania.

Verejné   súdne   konanie   predstavuje   základnú   zásadu   zakotvenú   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru, pričom verejný charakter súdneho procesu chráni procesné strany v trestnom konaní pred tajným výkonom spravodlivosti bez verejnej kontroly, je jedným z prostriedkov k   udržaniu   dôvery   v   súdny   systém   a   prispieva   aj   k   výchovnému   pôsobeniu   nielen na páchateľa   trestného   činu,   ale   aj   na   verejnosť   (generálna   a   individuálna   prevencia). Vzhľadom   na   uvedené   k   vylúčeniu   verejnosti   musí   dochádzať   len   v   odôvodnených prípadoch. Za podmienky, že média neprekročia hranice stanovené za účelom riadneho výkonu spravodlivosti, zhrnutie súdnych konaní, vrátane komentárov a verejných diskusií, prispievajú k povedomiu o týchto konaniach a výchovnému pôsobeniu na spoločnosť a sú zlučiteľné s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Účastník konania má právo na verejné konanie, ale nemá právo na neverejné konanie, a tak súd v záujme spravodlivosti môže toto „vzdanie sa práva“ neakceptovať.

Pokiaľ obvinený v dovolaní namietal správnosť vykonania znaleckého dokazovania v tom smere, že neboli pribratí dvaja znalci z odboru psychológia v zmysle § 142 ods. 1 Tr. por., dovolací súd aj v tejto otázke zastáva opačné stanovisko a je toho názoru, že vzhľadom na to, že nešlo o objasnenie skutočnosti obzvlášť zložitej, postačilo pribratie jedného znalca do trestného konania. Navyše ide o otázku, ktorú je v konkrétnom prípade oprávnený posúdiť a rozhodnúť o nej výhradne príslušný orgán činný v trestnom konaní, resp. vyšetrovateľ.

V nadväznosti na informáciu z Ústredného skladu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Slovenskej Ľupči, Ministerstva obrany Českej republiky, zo zápisu o prehliadke výzbrojného   materiálu   určeného   na   vyradenie   (č.   p.:   VS-147-26/EO-1-2000)   spolu s prílohou,   vážneho   lístku   -   šrot   od   externých   dodávateľov   č.   102799   zo   spoločnosti Železiarne Podbrezová a.s. z 1. decembra 2000 (zbraň mala byť zlikvidovaná) je potrebné uviesť,   že   dotknutá   zbraň   fyzicky   zlikvidovaná   nebola,   keďže   sa   dostala   do   dispozície páchateľa a ku vražde preukázateľne došlo jej použitím; nie je teda relevantné skúmať históriu uvedenej zbrane.

Zo zápisnice z verejného zasadnutia odvolacieho súdu konaného 4. augusta 2011 vyplýva, že obvinený sa po oboznámení listinných dôkazov čítaním, a to faktúry č. 11/010, faktúry   za   pomník   a   náčrtu   mapy   H.   a   jeho   bezprostredného   okolia   stiahnutý z prehľadávača Google, ako aj prehľadu trasy z N.-H., I.- H., H.-K., nevyjadril (č.l. 2405, zv. 10). Predseda senátu mu na záver udelil slovo na konečný návrh a obvinený K. zároveň predložil dovolaciemu senátu doplnenie odvolania. Tvrdenie obvineného Š. K. o tom, že mu predseda senátu neumožnil v zmysle § 271 ods. 1 Tr. por. sa vyjadriť k vyššie uvedenému dôkazu, preto nie je možné akceptovať.

Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že ide o dôkaz, ktorý bol vykonaný v súlade so zákonom. Nad rámec konania o dovolaní je potrebné v tomto smere, v súlade   s   okolnosťami   uvádzanými   obvineným,   poukázať   na   nepresnosť   formulácie v odôvodnení odvolacieho súdu (str. 10 druhostupňového uznesenia), obhajobného tvrdenia Š. K. o údajnom stretnutí s páchateľom skutku 9. júla 2010 pri moste medzi obcami „N. a I.“, namiesto správnej formulácie „N. alebo I.“ (str. 7 prvostupňového rozsudku), pretože aj zo samotného opisu obvineného vyplýva, že malo ísť o bližšie neurčené miesto pri malom moste za H. pri obci N. alebo I. (č.l. 2305- 2306, zv. 10). Nič to však nemení na skutočnosti, že náčrty máp H. a okolia (č. l. 2396-2399, zv. 10) a najmä trasy I. – H. z prehľadávača Google sú dôkazy vykonané zákonným spôsobom.

Neobstojí   ani   tvrdenie   obvineného,   že   súdy   postupovali   v   rozpore   so   zásadou in dubio pro reo, a že nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace v jeho prospech. Je na rozhodnutí súdu konajúceho vo veci, aké dôkazy v konaní vykoná a ktoré dôkazy, aj keď sú procesnou stranou navrhované, nevykoná. Námietky v tomto smere môže procesná strana uplatniť   v   rámci   odvolacieho   konania.   Skutkové   zistenia   (v   tomto   smere   aj   hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi prvého a druhého stupňa zistený skutkový stav je správne kvalifikovaný podľa príslušných ustanovení osobitnej časti Trestného zákona.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu   ku   skutkovému   stavu   zistenému   súdmi   nižších   stupňov.   Podstatou   správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.

Zákonná formulácia tohto dovolacieho dôvodu vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. To znamená, že s poukazom na dovolací dôvod uvedený v § 371ods. 1 písm. i) Tr. por. ako už bolo uvedené, nie   je   možné   domáhať   sa   preskúmania   skutkových   zistení,   na   ktorých   je   rozhodnutie založené. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Podľa názoru dovolateľa nebola naplnená objektívna a subjektívna stránka a subjekt skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c) Tr. zák., resp., že nebol naplnený zákonný znak surovým alebo trýznivým spôsobom; ďalej poukázal na to, že nebol preukázaný jeho úmysel ani motív.

Záver o tom, či je preukázané zavinenie v zmysle Trestného zákona a v akej forme, je síce   záverom   právnym,   avšak   ten   sa   musí   zakladať   na   skutkových   zisteniach   súdu vyplývajúcich   z   vykonaného   dokazovania.   Dovolací   súd   nezistil   dôvod   na   pochybnosti o správnosti právneho názoru súdu prvého i druhého stupňa v tomto smere.

Rovnako tak ustanovenie § 138 písm. c) Tr. zák. bolo aplikované správne, dovolacie námietky obvineného sú len prenosom z jeho predchádzajúceho odvolania proti rozsudku špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa vyporiadal už odvolací súd v napadnutom uznesení v celom potrebnom rozsahu; Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd preto   len   poukazuje   na   príslušnú   časť   odôvodnenia   písomného   vyhotovenia   tohto rozhodnutia, ktorú si osvojuje (č. l. 12-16 druhostupňového rozh.).

Najvyšší súd preto konštatuje, že v dovolaní neboli splnené dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Dovolací súd na záver upozorňuje na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého dovolacie dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Vzhľadom na uplatňovanie obmedzeného revízneho princípu v dovolacom konaní, Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   sa   námietkou   týkajúcou   prítomnosti   príslušníkov   Policajného zboru (por. L. N. a npor. Mgr. Č.) pri výpovediach niektorých svedkov, nezaoberal.»

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   z   3.   marca   2014   je   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené a nemožno ho považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Ústavný súd preto považuje predmetné uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu   neexistuje   medzi   uznesením   najvyššieho   súdu z 3. marca 2014 a sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014