znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 506/2013-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa   Tkáčika   o   prijatej   sťažnosti   M. L.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Annou Ščepkovou,   Advokátska   kancelária,   Saratovská   2/A,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu zaručeného v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 236/2012 a jeho rozsudkom z 22. januára 2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M. L.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 236/2012 a jeho rozsudkom z 22. januára 2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 236/2012 z 22. januára 2013 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. M. L. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,94 € (slovom štyristotrinásť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Anny Ščepkovej, Advokátska kancelária,   Saratovská   2/A,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. L. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 506/2013-28   z   9.   októbra   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M. L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   rodiča   na starostlivosť   o   deti   a   ich   výchovu zaručeného v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 236/2012 a jeho rozsudkom z 22. januára 2013.

Sťažnosť   smeruje   proti   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 CoP 236/2012, ktorým zmenil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 P 141/2010 z 21. februára 2012 tak, že návrh otca na zverenie maloletého A. (syna sťažovateľa) do striedavej osobnej starostlivosti rodičov zamietol, pretože „neboli dané podmienky pre zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti   rodičov...“.   V   obsiahlej   sťažnosti   sťažovateľ   krajskému   súdu   vytýka,   že posúdil   závery   znaleckého   dokazovania   (znaleckého   posudku)   vykonaného   okresným súdom   odlišne   od   ním   prijatých   záverov   bez   toho,   aby   svoje   odlišné   názory   podoprel vlastnými dôkaznými prostriedkami, resp. dokazovaním.

V tejto súvislosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Skutočnosť, že krajský súd prehodnotil celé dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa, ktorý nariadil znalecké dokazovanie... bez toho, aby si sám zadovážil rovnocenný procesný   podklad   pre   odlišné   hodnotenie   dôkazov   zopakovaním   alebo   doplnením dokazovania...   spôsobom   zodpovedajúcim ustanoveniam   § 213   ods.   3   a 5   Občianskeho súdneho poriadku... je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a popierajúca zmysel práva na spravodlivý proces.... Krajský súd postupoval v priamom rozpore so znením ustanovenia § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, a teda sa natoľko odchýlil od jeho   znenia,   že   zásadne   poprel   jeho   účel   a   význam,   keď   dospel   k   odlišným   skutkovým zisteniam ako okresný súd bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní. V tomto smere bol teda postup krajského súdu svojvoľný a arbitrárny, a teda v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru...

... keď v sťažovateľovej veci krajský súd výslovne prehodnocoval závery znaleckého posudku   (čo   napokon   v   napadnutom   rozsudku   aj   uznal),   mohol   tak   urobiť   len   jeho vykonaním ako listinného dôkazu, vrátane preferovaného vypočutia znalkyne...“

Ďalšia skutočnosť, ktorú sťažovateľ vytýka krajskému súdu, sa týka jeho postupu pri skúmaní splnenia zákonných podmienok zverenia jeho maloletého syna do striedavej osobnej   starostlivosti   rodičov   na   základe   výkladu   príslušného   ustanovenia   zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“).   V   kontexte   ústavnej   sťažnosti   k   nemu   malo konkrétne   dôjsť   v   dôsledku   nesprávnej   interpretácie   ustanovenia   §   24   ods.   2   zákona o rodine krajským súdom, ktorú sťažovateľ považuje aj bez ohľadu na procesne chybný spôsob   zadováženia   skutkových   zistení   pre   rozhodnutie   odvolacím   súdom   za   arbitrárnu a svojvoľnú,   extrémne   sa   odchyľujúcu   od   znenia   a   zmyslu   aplikovanej   právnej   normy, a v dôsledku tohto porušujúcu ústavou a dohovorom garantované práva sťažovateľa. V tejto súvislosti sťažovateľ konkrétne poukázal na ten aspekt výkladu § 24 ods. 2 zákona o rodine krajským   súdom,   podľa   ktorého   absencia   komunikácie   medzi   rodičmi   (za   ktorú podľa krajského   súdu   zodpovedá   sťažovateľ)   je   prekážkou   zvolenia   tohto   druhu starostlivosti o maloleté dieťa. Tieto právne náhľady krajského súdu považuje sťažovateľ z ústavnoprávneho   hľadiska   za   neudržateľné   a   neakceptovateľné,   keďže   sťažovateľ „pokladá vyžadovanie kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi ako conditio sine qua non pre   zverenie   maloletého   dieťaťa   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov za výklad,   ktorý   je   protiústavný,   zneniu   zmyslu   a   účelu   §   24   ods.   2   zákona   o   rodine nezodpovedajúci, predstavujúci faktickú novelizáciu právnej normy a tak výklad ústavne nekomformný   (porovnaj   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp. zn. III. ÚS 115/2012)“.   Aj   záverečný „právny   náhľad“ krajského   súdu,   podľa   ktorého   je správanie   otca „určujúcim   faktorom   pre   zverenie   maloletého   do   striedavej   osobnej starostlivosti“, je podľa sťažovateľa svojvoľný a prekračujúci rámec ústavne prijateľnej interpretácie   §   24   ods.   2   zákona   o rodine.   Prihliadanie   len   na   vzťah   otca   k   matke pri rozhodovaní o striedavej osobnej starostlivosti nemá žiadnu oporu v ustanovení § 24 ods. 2 zákona o rodine v jeho znení či zmysle ani nevyjadruje záujem maloletého v jeho celistvosti. V dôsledku toho sťažovateľ dospieva k záveru, že „odvolací súd interpretoval ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o rodine arbitrárnym, ústavne neobhájiteľným a zmyslu a i zneniu predmetného ustanovenia sa priečiacim spôsobom“,   a porušil   tak jeho právo na spravodlivý súdny proces (súdnu ochranu) a v priamej príčinnej súvislosti s ním aj jeho základné právo na rodičovskú starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Pretože   pri   formulovaní   svojich   východiskových   právnych   premís   odvolací   súd interpretoval ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o rodine arbitrárnym, ústavne neobhájiteľným a   zmyslu   i   zneniu   predmetného   ustanovenia   sa   priečiacim   spôsobom,   porušil   tak... sťažovateľovo právo na spravodlivý súdny proces (na súdnu ochranu) a v priamej príčinnej súvislosti s ním aj základné právo sťažovateľa na rodičovskú starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Krajským súdom aplikovaná právna norma obsiahnutá v § 24 ods. 2 zákona o rodine je totiž práve pretavením (zákonným vykonaním) základného práva rodičov podľa citovaného ustanovenia ústavy v rovine podústavného práva. Ústavne nekonformnou interpretáciou ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine bolo preto porušené aj sťažovateľovo právo podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.“

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Základné právo M. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   právo   na spravodlivý súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rodičovskú starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   CoP   236/2012   a   jeho   rozsudkom   z 22. januára 2013 porušené boli.

II.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   11   CoP   236/2012-183, z 22. januára 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   M. L.   trovy   konania   v sume 275,96 €...   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   Anny   Sčepkovej,   Saratovská   2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 3490/13 zo 6. novembra 2013 a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu listom z 26. novembra 2013.

2.1   Predseda   krajského   súdu   sa   stotožnil   s   vyjadrením   predsedníčky   vo   veci konajúceho senátu „11CoP“, ktorá uviedla:

„...   Dohovor   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   nevyžaduje   a   ani z judikatúry ESĽP nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie   vykonať   verejne.   V   danom   prípade   išlo   o   konanie   vo   veci   starostlivosti o maloleté deti, ktoré konania možno začať aj bez návrhu (ustanovenie § 81 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. – Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov;...). V uvedených konaniach O. s. p. upravuje iný procesný postup ako v sporových konaniach. V takomto prípade podľa ustanovenia § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. odvolací súd nie je viazaný rozsahom   odvolania.   V   danom   prípade   boli   splnené   podmienky   na   verejné   vyhlásenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p. a ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd nezistil potrebu opakovania dokazovania ani vykonania iných dôkazov...“

Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že „netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom SR“.

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu okrem zopakovania argumentácie obsiahnutej v sťažnosti uviedla:

«Krajský   súd   sa   vo   svojom...   vyjadrení   zameral   spomedzi   všetkých   námietok sťažovateľa len na výhrady..., že rozhodnutie krajského súdu bolo založené na prehodnotení dokazovania   vykonaného   bezprostredne   okresným   súdom   bez   toho,   aby   si   krajský   súd doplnením   alebo   zopakovaním   dokazovania   zadovážil   rovnocenný   procesný   podklad na odlišné hodnotenie dôkazov. Pokiaľ krajský súd uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že „by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne“, sťažovateľ podotýka, že svojou sťažnosťou nenamieta, že by krajský súd v jeho veci snáď vykonal „neverejné“ pojednávanie. Ako sťažovateľ napokon uviedol..., primárne porušenie svojich práv týkajúcich sa kvality procesu – z výsledkového hľadiska - vidí v prehodnotení skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa krajským súdom   bez   vlastného   dokazovania   vykonaného   krajským   súdom,   a   nie   v nenariadení odvolacieho   pojednávania   posudzovanom   samo   osebe   (keby   však   chcel   krajský   súd prehodnotiť skutkové zistenia súdu prvého stupňa a zachovať pritom kvalitu procesu, musel by,   samozrejme,   pojednávanie   nariadiť).   Inými   slovami,   podľa   sťažovateľa   bolo   možné rozhodnúť   o   odvolaní   matky   maloletého   aj   bez   nariadenia   pojednávania,   ale   jedine potvrdzujúcim   rozsudkom,   so   zreteľom   na   skutkovú   a   právnu   nedôvodnosť   odvolania. Okrem toho treba uviesť, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva sa zaoberala súladom absencie ústneho pojednávania na súde vyššej inštancie s čl. 6 ods. 1 dohovoru spravidla v prípade konformity rozhodnutí súdov rôznych stupňov (potvrdenie rozhodnutia súdu   nižšieho   stupňa,   zamietnutie   opravného   prostriedku),   teda   stotožnenia   sa   vyššej inštancie s enunciátom a dôvodmi rozhodnutia súdu nižšieho stupňa.

Krajský   súd   vo   veci   sťažovateľa   rozhodol   zmeňujúcim   rozsudkom   založeným na prehodnotení   skutkových   zistení,   ktoré   si   zadovážil   okresný   súd   na   základe   priamo pred ním   vykonaného   dokazovania,   a   to   bez   vlastného   dokazovania   (jeho   doplnenia či opakovania)   v odvolacom   konaní;   tým   porušil   zásadu   priamosti   a   bezprostrednosti, ktorou sa spravuje dokazovanie v civilnom procese (m. m. IV. ÚS 94/04). V rozhodovacej činnosti   samotného   II.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorému   prislúcha rozhodnúť   tiež   o sťažnosti   sťažovateľa,   už   boli   formulované   v   tomto   ohľade   relevantné závery v nálezoch sp. zn. II. ÚS 400/09 alebo II. ÚS 387/2010, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti odkazuje.

Poukazovanie krajského súdu na ustanovenia § 81 ods. 1 a § 212 ods. 2 písm. a) Občianskeho   súdneho   poriadku   je   v   tomto   smere   úplne   nenáležité,   keďže   z   týchto ustanovení   v   žiadnom   prípade   nevyplýva,   že   by   odvolací   súd   vo   veci   starostlivosti o maloletých   nemusel   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie   v   prípadoch,   keď   sa   chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, tým skôr, že konanie v týchto veciach sa spravuje   vyhľadávacou   zásadou   (§   120   ods.   2   v   spojení   s   §   213   ods.   5   druhou   vetou Občianskeho   súdneho   poriadku).   Inak   povedané,   v   odvolacom   konaní   vo   veciach starostlivosti súdu o maloletých procesný kódex neustanovuje žiaden odchylný („voľnejší“) režim pre zopakovanie/doplnenie dokazovania, než aký vyplýva z ustanovení § 213 ods. 3 až 7 Občianskeho súdneho poriadku.

Ak   krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   dôvodí,   že   „nezistil   potrebu opakovania dokazovania ani vykonania iných dôkazov“, tento postoj krajského súdu len vypovedá o celkovom nepochopení a ústavne neobhájiteľnej interpretácii ustanovení § 213 ods. 3 a 5 Občianskeho súdneho poriadku zo strany krajského súdu. Krajský súd vo veci sťažovateľa   rozhodol   „od   stola“   a   „od   stola“   vyvodil   či   prakticky   vykonštruoval   iný skutkový   stav,   než   aký   zistil   vlastným   dokazovaním   okresný   súd.   Sám   krajský   súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že záver znaleckého dokazovania posúdil odlišne ako okresný súd (sťažovateľ poznamenáva, že závery znaleckého dokazovania sú otázkami skutkovými, nie právnymi, keďže právne posudzovanie skutkového stavu prislúcha len   súdu   a   za   účelom   právneho   posúdenia   sa   znalecké   dokazovanie   nenariaďuje)...   Je absolútne   nepochopiteľné,   ako   mohol   krajský   súd   údajne   z   týchto   skutkových   zistení okresného súdu dosiahnuť celkom opačný náhľad...

Čo   sa   týka   ostatných   sťažnostných   námietok   sťažovateľa...   krajský   súd   k   nim vo svojom vyjadrení nezaujal žiadne stanovisko, sťažovateľ teda ani nemá na čo reagovať.»

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vyjadrila   súhlas   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, a zároveň upravila vyčíslenie trov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a uplatnila si ich v sume 413,94 €.

3. Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca Juraj Horváth, prijal 9. októbra 2013 na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu. V zmysle ustanovení Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo   funkčné   obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom,   ktoré   neboli   do   4.   júla   2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona   o ústavnom   súde prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu, a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu zaručeného v čl. 41 ods. 4 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 236/2012 a jeho rozsudkom z 22. januára 2013, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 13 P 141/2010-149 z 21. februára 2012 tak, že návrh sťažovateľa na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti rodičov zamietol. K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že odvolací súd dospel vo veci k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, avšak bez toho, aby dokazovanie zopakoval alebo doplnil, ako aj tým, že krajský súd pri rozhodovaní o veci samej arbitrárne a svojvoľne interpretoval ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o rodine.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom   ich   rozhodnutí.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo   napadnutým   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sa v   jeho   veci   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   11   CoP   236/2012-183   z 22.   januára   2013   zmenil rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   13   P   141/2010-149   z 21.   februára   2012   tak,   že   návrh sťažovateľa   na   zverenie   maloletého   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   zamietol. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že obidvaja rodičia majú záujem o osobnú starostlivosť o maloletého.   So   striedavou   osobnou   starostlivosťou   nesúhlasí   matka   maloletého. Za predpokladu, že otec s takouto starostlivosťou súhlasil bolo potrebné skúmať záujem maloletého dieťaťa. Súd prvého stupňa síce nariadil znalecké dokazovanie, avšak jeho záver odvolací súd posúdil odlišne ako súd prvého stupňa. Zo znaleckého posudku jednoznačne nevyplýva, že striedavá osobná starostlivosť bude v záujme maloletého, z dôvodu, že otec odmieta komunikáciu s matkou. Toto označila znalkyňa za vysoko rizikový faktor, ktorý má významný a negatívny dopad na psychickú pohodu dieťaťa, na jeho vývin ako samotné prostredie u toho ktorého rodiča. Vzhľadom na postoj maloletého však znalkyňa uviedla, že nemožno   namietať   voči   striedavej   osobnej   starostlivosti,   tu   je   však   potrebné   zvážiť a súhlasiť   s   námietkami   matky   do   akej   miery   vyjadroval   maloletý   súhlasné   stanovisko so striedavou   osobnou   starostlivosťou,   aby   sa   otca   nedotkol.   Je nesporné,   že   dieťa   má právo   na   obidvoch   rodičov   a   taktiež   rodič,   ktorému   dieťa   nebolo   zverené   má   právo výchovne vplývať na maloleté dieťa. Výchovný vplyv však musí byť v súlade so záujmom dieťaťa, aby dieťa malo pocit bezpečia, istoty a pohody. Na jednej strane má striedavá osobná   starostlivosť   nútiť   rodičov,   aby   spolu   vecne   a   korektne   komunikovali   v   záujme maloletého dieťaťa, tu však je potrebná snaha obidvoch rodičov, ak takúto komunikáciu otec   striktne   a jednoznačne   odmieta,   čo   dal   najavo   aj   pred   súdom   prvého   stupňa,   aj v školských zariadeniach, na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, nemožno očakávať, že takýto   spôsob   výchovy   bude   v   súlade   so   záujmom   maloletého.   Zákon   o   rodine   vždy predpokladá dohodu medzi rodičmi, ak k takejto dohode... v záujme svojho dieťaťa nie sú rodičia schopní   dospieť,   sú povinní   akceptovať   rozhodnutie súdu,   ktoré bude   v záujme maloletého   bez ohľadu   na   pocity   a   predstavy   a   želania   rodičov.   Otec   si   dostatočne neuvedomuje, že aj keď sa s matkou maloletého rozišiel, je povinný komunikovať s matkou v záujme maloletého a s problémami a riešeniami, ktoré s maloletým súvisia. Otec je povinný matku akceptovať ako druhého rodiča a ako druhému rodičovi je povinný k nej prechovávať úctu v záujme dieťaťa, jeho výchovy a vytvárania výchovných vzorov. Ak sú u maloletého dieťaťa   citové   väzby   na   obidvoch   rodičov,   a   rodič   je   druhým   rodičom   znevažovaný, nevytvára sa stabilita budúceho výchovného prostredia a ohrozuje sa budúci vývoj dieťaťa. Zverenie   maloletého   dieťaťa   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   má   byť   prednostným riešením   pri   rozchode   rodičov   maloletého,   avšak   aj   rodičia   sú   povinní   prispieť   svojim správaním   k   tomu,   aby   striedavá   osobná   starostlivosť   plnila   svoj   účel.   Pretrvávanie konfliktu medzi rodičmi je rizikový faktor pre harmonický vývin dieťaťa, pri každej forme starostlivosti a jeho negatívny dopad na psychiku maloletého je zjavný aj pri súčasnej forme starostlivosti. Zmena kvality vzťahu a správania sa rodičov voči sebe je potrebná výlučne pre prospech dieťaťa, závisí výlučne od ich motivácie a vôle rozhodnutia a nedá sa zmeniť zásahom   z vonku.   Psychologické   poradenstvo   má   svoj   zmysel   vtedy,   ak   rodičia   sú motivovaní   a chcú   zmeniť   svoje   správanie.   Z   obsahu   spisu   na   strane   otca   takáto   vôľa nevyplynula. Pri striedavej osobnej starostlivosti je potrebné si uvedomiť, že nejde len o zabezpečenie   bežnej   starostlivosti   o   maloleté   dieťa,   ktoré   bude   na   ďalšie   obdobie odovzdané   druhému   rodičovi,   ide   o   vytvorenie   pokojného,   láskyplného   prostredia   s rešpektovaním druhého rodiča a zachovaním dobrého vzťahu a úcty k nemu.

Z obsahu spisu uvedené skutočnosti zistené neboli. Nezáujem otca o komunikáciu s matkou   možno   vyhodnotiť   horšie,   ako   keby   medzi   rodičmi   bola   komunikácia   aj   keď konfliktná s motiváciou túto skutočnosť zmeniť. Správanie sa otca je určujúcim faktorom pre zverenie   maloletého   do   striedavej   osobnej   starostlivosti.   Otec   nie   je   schopný   sa odosobniť   ani   v   záujme   maloletého,   aby   mu   uľahčil   konfliktnú   situáciu   medzi   rodičmi. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že neboli dané podmienky pre zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh otca na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti zamietol (§ 220 O. s. p.)...“

Z citovanej časti napadnutého rozsudku by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že krajský súd   uviedol   dostatok   nie   irelevantných   dôvodov,   prečo   o   odvolaní   matky   maloletého rozhodol   tak,   že   návrh   sťažovateľa   na   zverenie   maloletého   do   striedavej   osobnej starostlivosti rodičov zamietol, a rozhodnutie sa ako celok nejaví ako neodôvodnené, príp. nelogické alebo iracionálne, avšak pri jeho konfrontácii s rozhodnutím súdu prvého stupňa a po jeho detailnejšej analýze ústavný súd zistil, že nespĺňa všetky ústavnoprávne kvality, ktoré sa od rozhodnutí všeobecných súdov vyžadujú, a to najmä v súvislosti s postupom krajského súdu, ktorý vydaniu jeho rozhodnutia predchádzal.

Okresný súd verdikt o zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov   oprel   o   ním   vykonané   dôkazy.   Boli   to   najmä   znalecký   posudok   znalkyne   – pedopsychiatričky,   jej   výsluch,   výpovede   rodičov   maloletého,   vyjadrenie   kolíznej opatrovníčky,   prešetrenie   pomerov   v   rodine   a   ďalšie   listinné   dôkazy,   z   ktorých prvostupňový súd vyvodil záver, že síce matka maloletého s jeho zverením do striedavej osobnej   starostlivosti   rodičov   nesúhlasila,   avšak „zverenie   maloletého...   do   striedavej osobnej   starostlivosti   rodičov   je   v   jeho   záujme   a   pokiaľ   budú   rodičia   túto   formu starostlivosti   realizovať   pokojne,   riadne   a   včas,   bude   na   prospech   dieťaťa“. Pre zabezpečenie   pokojnej,   riadnej   a   včasnej   realizácie   starostlivosti   uložil   rodičom maloletého   (sťažovateľovi   a   matke   maloletého) „povinnosť   podrobiť   sa   polročnému odbornému   poradenstvu   na   referáte   poradensko-psychologických   služieb   v Bratislave... počínajúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku s povinnosťou podávať o tomto správu súdu, vždy raz za 40 dní“.

Podľa § 24 ods. 2 zákona ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto   lepšie   zaistené   potreby   dieťaťa.   Ak   so   striedavou   osobnou   starostlivosťou   súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Sledujúc   práve   záujem   maloletého   dieťaťa   (keďže   jeden   z   rodičov   –   matka so striedavou starostlivosťou nesúhlasil), krajský súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že podmienky na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti rodičov neboli splnené, a preto rozsudok okresného súdu zmenil a sám vo veci rozhodol inak.

Podľa krajského súdu „Súd prvého stupňa síce nariadil znalecké dokazovanie, avšak jeho záver odvolací súd posúdil odlišne ako súd prvého stupňa.“.

Z   uvedeného   nepochybne   vyplýva,   že   odvolací   súd   pri   svojom   rozhodovaní o odvolaní matky maloletého vychádzal výlučne z dôkazov vykonaných okresným súdom, pritom však dospel k opačným skutkovým záverom ako súd prvého stupňa. Pokiaľ okresný súd z ním vykonaného dokazovania uzavrel, že zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti rodičov bude v jeho záujme a bude mu na prospech (a zodpovedajúc tomu rozhodol vo veci samej), odvolací súd tie isté dôkazy (predovšetkým výsledky znaleckého dokazovania)   vykonané   súdom   prvého   stupňa   vyhodnotil   opačne   a dospel   k záveru,   že na zverenie   maloletého   do   striedavej   starostlivosti   rodičov   nie   sú   splnené   podmienky a takéto rozhodnutie by nesledovalo jeho záujem.

Ako   vyplýva   zo   samotného   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   tento   vec   prejednal podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Podľa   §   213   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolací   súd   je   viazaný skutkovým   stavom,   tak   ako   ho   zistil   súd   prvého   stupňa   s   výnimkami   ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

V zmysle predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 387/2010), ale aj v   zmysle   praxe   všeobecných   súdov   a   právnej   teórie   (ktorú   ústavný   súd   nemá   dôvod spochybňovať), odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru druhostupňového súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred prvostupňovým súdom (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok I. diel. Komentár. V. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 2010, 851 s.: „Iba po opakovaní dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa alebo po vykonaní nových dôkazov môže odvolací súd dospieť k iným skutkovým záverom.“; podobne Svoboda, K., Smolík, P., Levý, J., Šínová, R. et al. Občanský soudní řád. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2013, 662 s.: „Odvolací soud nemůže jen na základě důkazů provedených soudem prvního stupně dospět k jiným skutkovým zjištěním než soud prvního stupně, tedy aniž by tyto důkazy zopakoval, hodnotil je jinak než soud prvního stupně. Je zásadně nepřípustné, aby odvolací soud, jestliže se chce odchýlit od hodnocení důkazů soudem prvního stupně, tyto   důkazy   hodnotil   jinak,   aniž   by   je   sám   opakoval.“,   alebo   Bureš,   J.,   Drápal,   L., Krčmář, Z. a kolektiv Občanský soudní řád. 7. vydání. Praha: 2006, 1134 s.: „Odvolací soud zopakuje důkazy již provedené před soudem prvního stupně zejména tehdy, jestliže... by provedené důkazy měly být podle názoru odvolacího soudu hodnoceny odlišně, než se stalo za řízení před soudem prvního stupně.“).

Pretože   odvolací   súd   pojednávanie   v   zmysle   ustanovenia   §   214   ods.   1   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku nenariadil, znamená to, že vzhľadom na znenie § 213 ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   nechcel,   ale   ani   nemohol   [bez   porušenia   §   214   ods.   1 písm. a) tohto procesného predpisu] dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať, a to ani „len“ prečítaním znaleckého posudku, ktoré je taktiež potrebné považovať za dokazovanie. Logickým dôsledkom toho je potom záver, že krajský súd nemohol z okresným súdom vykonaných dôkazov vyvodiť odlišný skutkový záver, na základe ktorého rozhodol inak ako súd prvého stupňa.

Ak   krajský   súd   takto   postupoval,   a   svedčí   o   tom   jeho   konštatovanie,   že „Zo znaleckého posudku jednoznačne nevyplýva, že striedavá osobná starostlivosť bude v záujme maloletého...“, nebolo to v súlade s účelom a zmyslom ustanovenia § 213 ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ak   by   krajský   súd   zastával   názor,   že   dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakoval, t. j. oboznámil sa so závermi znaleckého dokazovania, a teda dal zadosť zneniu § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, potom by takýto jeho postup odporoval ustanoveniu § 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, pretože k nariadeniu odvolacieho pojednávania na účely zopakovania dokazovania nedošlo.

Krajský súd síce v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že vychádzal zo skutkového stavu zisteného   súdom   prvého   stupňa   (svedčí   o   tom   formulácia „Vychádzajúc   zo   zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa...“) avšak toto tvrdenie nemožno akceptovať. Ako už ústavný súd uviedol (napr. II. ÚS 387/2010), podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok – záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé,   t.   j.   ktoré   z   nich   bude   považovať   za   dokázané.   Až   súhrn   týchto   skutočností vytvára zistený skutkový stav. Okresným súdom zistený skutkový stav spočíval v tom, že striedavá   osobná   starostlivosť   rodičov   za   splnenia   ďalších   podmienok   (nariadenie psychologického   poradenstva   rodičom   a   maloletému)   bude   v záujme   maloletého,   tomu prispôsobil   verdikt   svojho   rozhodnutia   a   rozhodol   o zverení   maloletého   do   striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Krajský súd si tieto skutkové závery prvostupňového súdu neosvojil.

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nespočíva   len   v   tom,   že   osobám   nemožno   brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom, je   v   zásade   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 26/94).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   CoP   236/2012   a   jeho   rozsudok   z   22.   januára   2013,   ktorý predstavuje   vyústenie   tohto   postupu,   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný a udržateľný,   pretože   nezodpovedá   účelu   a   zmyslu   príslušných   zákonných   ustanovení procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, a preto rozhodol, že namietaným postupom, ako aj rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnej interpretácii ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine krajským súdom, ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   súvislosti s postupom   krajského   súdu   pri   prijímaní   záverov   vo   veci   samej,   a   teda   konštatovania neústavnosti procesného postupu, ktorým dospel krajský súd ku konečnému rozhodnutiu, bolo bez právneho významu podrobne skúmať ústavnú konformitu   výkladu   a aplikácie označeného   ustanovenia   zákona   o   rodine   odvolacím   súdom,   keďže   k   výsledkom odvolacieho konania všeobecný súd nedospel ústavne akceptovateľným spôsobom. Preto ani v prípade, že by inak bol výklad a aplikácia § 24 ods. 2 zákona o rodine krajským súdom v súlade s ústavnoprávnymi princípmi, nemožno ho za danej situácie akceptovať. Inými slovami, ak by aj závery krajského súdu boli z hľadiska ústavnej ochrany základných práv a slobôd účastníkov   konania správne, sú   diskvalifikované nesprávnosťou   postupu,   ktorý odvolací súd zvolil pri ich prijímaní.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 41 ods. 4 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané   (IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010),   ktorý   vyplýva   z   jeho   subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   182/06,   IV. ÚS 311/08)   z   toho,   že   v   nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a zrušením tohto rozsudku sa otvára priestor na to,   aby   sa   krajský   súd   v   ďalšom   konaní   sám   vysporiadal   s   ochranou   uvedeného základného   práva   podopreného   ústavnými   princípmi,   ktoré   sú   imanentnou   súčasťou základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   preto   v   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel,   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnutý postup krajského súdu a s ním súvisiace   rozhodnutie   ako   porušujúce   označené   práva   sťažovateľa,   bolo   namieste   toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého   bodu   výroku   tohto   nálezu,   pričom   v ďalšom   konaní   je   krajský   súd   viazaný právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v tomto   náleze   (§   56   ods.   6   zákona o ústavnom súde).

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   z   dôvodu   jeho právneho zastúpenia právnou zástupkyňou, ktorá si uplatnila nárok na ich náhradu v sume 413,94 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   sťažovateľovi   vznikol   nárok   na   úhradu   trov konania z titulu odmeny za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v celkovej sume 413,94 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia v uplatnenej sume, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa krajský súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014