znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 506/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 17 Co 104/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011 osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   P.   J.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 104/2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   ako   žalobca   sa   domáhal vysporiadania práv k neoprávnenej   stavbe   bytového   domu,   ktorého   spoluvlastníkmi   sú   žalovaní   a   ktorý   je postavený   na   pozemku   vlastnícky   patriacom   sťažovateľovi.   Sťažovateľ   sa   opieral o ustanovenie § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a žiadal, aby boli žalovaní zaviazaní zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 996 302,17 Sk (33 071,17 €) ako všeobecnú hodnotu   vecného   bremena   vyčíslenú   na   základe   znaleckého   posudku.   Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 97/07-82 zo 14. novembra 2007 bola   žaloba   sťažovateľa   po   prvýkrát   zamietnutá.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 5 Co 6/2008-153 z 25. septembra 2008 bol potvrdený rozsudok okresného súdu, pokiaľ ním bola   zamietnutá   časť   žaloby   týkajúca   sa   zriadenia   vecného   bremena,   a   vo   zvyšku   bol rozsudok zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-217 zo 4. februára 2009 bola žaloba opäť zamietnutá, a to vo vzťahu k požadovanej finančnej náhrade za zriadenie vecného bremena. Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 81/2009-252 z 24. septembra 2009 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec opätovne vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia krajský súd okrem   iného   uviedol,   že   je   potrebné   prisvedčiť   všetkým   odvolacím   argumentom sťažovateľa, keďže sú dôvodné. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 97/2007 z 30. júna 2010   bola   žaloba   znova   zamietnutá.   Napokon   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 17 Co 104/2010 z 18. augusta 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru krajského súdu nie je možné vysporiadať v danom prípade vzájomný vzťah   medzi   vlastníkmi   stavby   a   vlastníkom   pozemku   na   základe   ustanovenia   §   135c Občianskeho   zákonníka,   pretože   uvedený   vzťah   bol   vysporiadaný   zriadením   vecného bremena   zo   zákona   podľa   §   23   ods.   5   zákona   č.   182/1993   Z.   z. o   vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vlastníctve bytov“), a teda nie je možné vysporiadať niečo, čo už je vysporiadané. Sťažovateľ preto nechápe, prečo uvažovali všeobecné súdy o vysporiadaní vzťahu buď prikázaním stavby do vlastníctva   sťažovateľa, alebo prikázaním pozemku do   vlastníctva žalovaných, ak je už vzťah vysporiadaný podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 5 Co 81/2009-252 z 24. septembra 2009 uviedol, že je potrebné prisvedčiť všetkým odvolacím argumentom sťažovateľa, pretože sú dôvodné. Krajský súd neodôvodnil, prečo v konečnom rozsudku zaujal odlišný právny názor ako v už uvedenom uznesení. Pritom rozdielne rozhodovanie rôznych senátov krajských súdov v obdobných veciach je nežiaduce, a to najmä vtedy, keď k nemu dochádza nereflektovane, teda bez toho, aby boli protichodné skôr vyslovené argumenty uvážené a vyvrátené. O to viacej nežiaduce je rozdielne rozhodovanie toho istého senátu, a dokonca v totožnej právnej veci, ako je tomu aj v tomto prípade. Tým, že krajský súd nijako neodôvodnil svoj názorový posun, významne narušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Znamená to ľubovôľu odporujúcu princípu predvídateľnosti rozhodnutí orgánov súdnej moci, a tým aj princípu právnej istoty. Krajský súd opomenul, že v zmysle ustálenej judikatúry v ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka sú uvedené iba riešenia spravidla prichádzajúceho do úvahy a nejde o taxatívny výpočet týchto riešení. Krajský súd napriek tomu nehľadal žiadne riešenie usporiadania pomerov   účastníkov   konania,   a   neposkytol   tak   sťažovateľovi   súdnu   ochranu.   Tvrdenie, podľa ktorého v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov došlo k vysporiadaniu neoprávnenej stavby bytového domu   a finančná náhrada za zriadené vecné bremeno je jednorázová   a   patriaca   len   tomu   vlastníkovi,   ktorý   pozemok   vlastnil   v   čase   zriadenia vecného bremena (teda ku dňu účinnosti zákona o vlastníctve bytov), treba považovať za neodôvodnené   vybočenie   zo   štandardného   výkladu,   ktoré   predstavuje   interpretačnú svojvôľu.   I   keď   je   pravdou,   že   sťažovateľ   nadobudol   pozemok   už   zaťažený   vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, neznamená to však, že zmenou vlastníctva došlo k vysporiadaniu neoprávnenej stavby bytového domu. Ustanovenie § 135c ods.   3   Občianskeho   zákonníka   neupravuje   zriadenie   vecného   bremena   za   náhradu,   ale vysporiadanie   právneho   vzťahu   medzi   vlastníkom   pozemku   a   vlastníkom   stavby. Ustanovenie § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov tento vzťah nevysporiadava, pretože iba zamedzuje vysporiadaniu právneho vzťahu podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka odstránením stavby na náklady vlastníka stavby. Vysporiadať právny vzťah k neoprávnenej stavbe je možné len na návrh vlastníka pozemku, nie teda špeciálnym právnym predpisom (ustanovením   §   23   ods.   5   zákona   o   vlastníctve   bytov).   Existencia   zákonného   vecného bremena znamená pri postupe podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka len toľko, že z titulu   vysporiadania   práv   k   neoprávnenej   stavbe   netreba   vecné   bremeno   duplicitne zriaďovať. Sťažovateľ v konaní tvrdil, že právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje, a teda sa nepremlčuje právo vlastníka pozemku žiadať súd o vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Až rozhodnutím súdu vydaným na návrh vlastníka pozemku dochádza k priznaniu náhrady v rámci vysporiadania práv   k   neoprávnenej   stavbe.   Stavbu   bytového   domu   treba   považovať   i   naďalej   za neoprávnenú, keďže k vysporiadaniu práv k nej nedošlo. Tvrdenie, podľa ktorého je tu vecné bremeno dané účinnosťou zákona o vlastníctve bytov, pričom od jeho účinnosti mala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na finančnú náhradu, považuje sťažovateľ za svojvôľu. Právo na vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje. Preto, pokiaľ o neoprávnenej stavbe nie je v príslušnom konaní rozhodnuté, nemožno právne vzťahy medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby považovať za vysporiadané. Nie je ani možné, aby sa premlčal nárok, ktorý vzniká až vydaním rozhodnutia súdu v príslušnom konaní.   Navyše,   podľa   ustálenej   judikatúry   platí,   že   žalobu   o   vysporiadanie   práv k neoprávnenej stavbe na cudzom pozemku nie je možné zamietnuť. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 12/2010 z 21. apríla 2010 bolo potvrdené zamietnutie žaloby sťažovateľa, ktorým   sa   domáhal   priznania   čiastky   33   328   €.   Nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011 bolo vyslovené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvedeným rozsudkom, pretože podľa názoru ústavného súdu všeobecné   súdy   posúdili   argumentáciu   sťažovateľa   iba   s   poukazom   na   §   23   zákona o vlastníctve bytov, teda bez toho, aby sa zaoberali dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho posúdenia nároku sťažovateľa vyplývajú (najmä v súvislosti s otázkou nároku na náhradu za obmedzenie   vlastníckeho   práva   vlastníka   pozemku   zriadením   zákonného   vecného bremena).

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 104/2010 s tým, aby bol rozsudok z 18. augusta 2011 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania vo výške 305,86 €.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 81/2009 z 24. septembra 2009 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-217 zo 4. februára 2009 a vec bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Podľa   názoru   krajského   súdu   predmetom   konania   je vysporiadanie vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku. Právo žiadať súd o rozhodnutie o neoprávnenej   stavbe   sa   nepremlčuje   a   vychádza   z   ustanovenia   §   135c   Občianskeho zákonníka, ktoré je v pomere špeciality k ustanoveniu § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúcemu ochranu vlastníckeho práva. Nejde o konanie o náhradu za zriadenie vecného bremena. Je pravdou, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-82 zo 14. novembra 2007 vo výroku o zamietnutí žaloby v časti, ktorou sťažovateľ žiadal zriadiť vecné bremeno, ale len z dôvodu, že v danom prípade bolo vecné bremeno zriadené zo   zákona.   Preto   nie   je   ani   správny   záver   okresného   súdu,   podľa   ktorého   predmetom konania ostala už iba finančná náhrada. Predmetom konania nie je len finančná náhrada, ale vysporiadanie podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Konštatovanie okresného súdu o tom, že v prípade sporného obytného domu ide o neoprávnenú stavbu, nie je zatiaľ preukázané, a je   preto   predčasné.   Dôkazné   bremeno   preukázať   neoprávnenosť   stavby   je   na sťažovateľovi. Ďalej platí, že ak po zriadení neoprávnenej stavby uzatvorí vlastník pozemku a stavebník alebo neskôr, ak to nevykonal stavebník, vlastník bytov alebo obytného domu dohodu (bez ohľadu na existenciu vecného bremena podľa zákona o vlastníctve bytov), podľa ktorej vznikne právo mať naďalej na cudzom pozemku stavbu, nie je možné domáhať sa usporiadania vzťahu podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Na posúdenie tejto právnej otázky   však   zistený   skutkový   stav   nepostačuje.   Je   úlohou   okresného   súdu   vykonať vysporiadanie   podľa   §   135c   Občianskeho   zákonníka   a   zvoliť   najúčinnejšiu   variantu postupu.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-309 z 30. júna 2010 vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ sa domáhal vysporiadania podľa   § 135c Občianskeho zákonníka. Aplikácia tohto ustanovenia je na mieste vtedy, ak vzťahy nie sú usporiadané. V takom prípade je pravdou, že súd nie je viazaný žalobným petitom a vzťahy vysporiada čo najúčelnejšie. Ak však vzťah medzi vlastníkom   pozemku   a   vlastníkom   neoprávnenej   stavby   je   už   nejakým   spôsobom vysporiadaný (napr. dohodou), je samozrejmé, že už nie je možné rozhodnúť podľa § 135c Občianskeho zákonníka, čo konštatoval aj krajský súd. Ten istý princíp platí aj v prípade, ak vzťah   medzi   vlastníkom   neoprávnenej   stavby   a   pozemku   je   vysporiadaný   zákonným vecným bremenom tak, ako to je aj v danom prípade, keďže v prospech žalovaných bolo zriadené vecné bremeno vo forme práva stavby, vstupu a prechodu cez pozemok v zmysle § 23 ods.   5 zákona o vlastníctve bytov. Keďže účelom a zmyslom ustanovenia § 135c Občianskeho   zákonníka   je   vysporiadanie   spomínaného   vzťahu,   a   pokiaľ   tento   vzťah   je vysporiadaný   zákonným   vecným   bremenom,   nie   je   možné   rozhodnúť   podľa   §   135c Občianskeho zákonníka, pretože nie je možné podľa tohto ustanovenia vysporiadať niečo, čo už vysporiadané je. Sťažovateľ výslovne odmietol tie spôsoby vysporiadania, ktoré sú demonštratívne uvedené v ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka. Podľa súdnej praxe by mohlo dôjsť   aj   k   prikázaniu pozemku   do   vlastníctva   vlastníkov   stavby   za   finančnú náhradu,   ale   aj   tento   spôsob   by   prichádzal   do   úvahy   len   so   súhlasom   sťažovateľa. Sťažovateľ   však   ani   s   touto   možnosťou   nesúhlasil.   Odstránenie   stavby   nepochybne neprichádza do úvahy, a to okrem charakteru stavby slúžiacej na bývanie viacerým rodinám aj vzhľadom na špecifický vlastnícky vzťah, keďže žalovaní sú spoluvlastníkmi obytného domu,   ale   zároveň   aj   vlastníkmi   jednotlivých   bytov,   ktoré   sú   samostatnými   vecami v právnom slova zmysle. Tým nie je daná faktická možnosť rozhodnúť o niektorom spôsobe vysporiadania podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na tieto závery sa okresný súd opäť zaoberal len posúdením nároku s ohľadom na čl. 11 ods. 4 listiny. Aj keď v danom prípade zákon o vlastníctve bytov neuvádza, že vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 listiny a v kontexte s tým aj z podobnej úpravy § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka upravujúceho zriadenie vecného bremena za náhradu.   Finančná   náhrada   za   zriadenie   vecného   bremena   je   nepochybne   majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku, bez ohľadu na spôsob   zmeny vlastníctva.   Finančná náhrada   za   vznik vecného   bremena je nepochybne jednorazová,   a   teda   nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické,   aby pri   každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom prípade v čase   účinnosti   zákona   o   vlastníctve   bytov,   teda   1.   septembra   1993.   Ďalší   vlastník zaťaženej nehnuteľnosti (v danom prípade sťažovateľ) už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku s už existujúcim vecným bremenom sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo vecou pôvodného   vlastníka   pozemku,   či   si   nárok   na túto   finančnú   náhradu   uplatní alebo nie. V zápornom prípade však nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho. Možno poukázať aj na to, že určité finančné zadosťučinenie nového majiteľa zaťaženého pozemku je v tom, že spravidla kúpna cena pozemku zaťaženého vecným bremenom je nižšia ako u obdobného pozemku bez vecného bremena. Aj tento argument možno použiť pre záver o tom,   že   nárok   na   finančnú   náhradu   za   vznik   vecného   bremena   má   len   vlastník nehnuteľnosti   v   čase   vzniku   vecného bremena. Bolo by v rozpore   so   zásadou   dobrých mravov v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aby nový majiteľ zaťaženého pozemku „získal“ na nižšej   kúpnej cene   pre   vecné   bremeno   a zároveň   by mal mať aj nárok na finančnú náhradu za toto vecné bremeno. Nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena je majetkovým právom a každé majetkové právo podlieha premlčaniu. V danom prípade platí všeobecná trojročná premlčacia lehota. Pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci objektívny moment, kedy sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Nepochybne sa právo prvýkrát mohlo   uplatniť   v   deň   účinnosti   zákona   o   vlastníctve   bytov,   teda   1.   septembra   1993. Trojročná   lehota   preto   uplynula   1.   septembra   1996,   a   keďže   žaloba   bola   podaná   až 27. apríla   2007,   došlo   k   premlčaniu   práva.   Aj   z   tohto   dôvodu   bola   žaloba   zamietnutá. Aj v prípade režimu § 135c Občianskeho zákonníka právo požadovať vysporiadanie práv k neoprávnenej   stavbe   sa   nepremlčuje,   avšak   nárok   vyplývajúci   z   konštitutívneho rozhodnutia premlčaniu podlieha.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 104/2010 z 18. augusta 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 97/2007-309 z 30. júna 2010. Podľa názoru krajského súdu je potrebné sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením rozsudku okresného súdu. K výstižným dôvodom rozsudku okresného súdu nemieni krajský súd nič dodať a ani na nich nič zmeniť. Keďže nie je možné prikázať pozemok do vlastníctva vlastníkov stavby a ani opačne, vlastník pozemku nemá záujem o prikázanie stavby do jeho vlastníctva,   nie je ani účelné stavbu odstrániť a neexistuje ani žiadny spôsob   účelného vysporiadania tohto vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými, javí sa ako najoptimálnejšia forma   úpravy   vzťahov   (ak   by   napokon   aj   bolo   pristúpené   k   takejto   úprave)   peňažná náhrada.   Vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   je   potom   potrebné   aj   vzhľadom   na   námietku premlčania opäť posúdiť, či aj toto plnenie nie je premlčané, pretože v danom prípade je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa mohlo právo vykonať po prvýkrát. Po troch rokoch od vzniku skutkových okolností obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku   pohľadávka   podlieha   premlčaniu.   Teda   subjektívne   právo   vlastníka   podlieha premlčaniu a vlastník pozemku stráca právny nárok na reparačnú povinnosť povinnej osoby. Pokiaľ si pôvodný vlastník pozemku alebo iná osoba v trojročnej lehote odo dňa, keď bola zriadená   neoprávnená   stavba,   peňažné   plnenie   neuplatnili,   nárok   zaniká.   Zákon o vlastníctve bytov upravuje zriadenie vecného bremena vo verejnom záujme v stanovených prípadoch.   Neupravuje   však   náhradu   za   takto   obmedzené   vlastnícke   právo.   Hoci k obmedzeniu vlastníckeho práva tu dochádza vo verejnom záujme, na formu náhrady za obmedzenie   je   potrebné   využiť   súkromnoprávnu   úpravu,   akou   je   obdobný   inštitút ustanovenia   §   151n   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   s   tým,   že   ide   o   jedinú   možnú kompenzáciu   pre   sťažovateľa   v   prípade,   pokiaľ   všetky   ostatné   nároky   sú   premlčané. Sťažovateľ   totiž   sporný   pozemok   nadobudol   v   čase,   keď   už   bol   zaťažený   vecným bremenom vo verejnom záujme podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov účinného od 1. septembra   2003.   Už   vtedy   mal   vlastník   pozemku   právo   žiadať finančnú   náhradu. Je vo vzťahu k predmetu sporu bezvýznamné, či vtedajší vlastník toto právo využil, resp. uplatnil,   alebo   ostal   pasívnym.   Finančná   náhrada   za   zriadenie   vecného   bremena   nemá charakter opakovaného plnenia pre každého ďalšieho vlastníka pozemku. Keďže sťažovateľ kúpil pozemok už vecným bremenom zaťažený, nie je možné, aby sa ďalší vlastník domáhal finančnej náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Takéto právo na nového vlastníka totiž neprešlo. Je potrebné prihliadnuť na práva sťažovateľa ako vlastníka pozemku, no na druhej strane   je   potrebné   prihliadnuť   aj   na   záujmy   stavebníka,   resp.   jeho   právneho   nástupcu. Vlastník pozemku vstupoval do vzťahu cudzej stavby na cudzom pozemku vedome, pretože o   existencii   cudzej   stavby   vedel   vrátane   toho,   že   došlo   k   zriadeniu   vecného   bremena zákonným spôsobom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné žalobe sťažovateľa vyhovieť. Preto v žiadnom prípade   nemožno   považovať   rozsudok   krajského   súdu   za   arbitrárny,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnený. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Rozhodujúcou námietkou sťažovateľa je, že krajský súd sa v konečnom rozsudku zásadným spôsobom odchýlil od právneho názoru, ktorý predtým vyslovil v zrušujúcom uznesení z 24. septembra 2009, a to bez toho, aby náležitým spôsobom vysvetlil, čo ho viedlo   k   zmene   stanoviska.   Ústavný   súd   s   uvedenou   sťažnostnou   námietkou   nemôže súhlasiť.

Krajský súd v zrušujúcom uznesení judikoval, že sťažovateľom uplatnený nárok je nárokom podľa § 135c Občianskeho zákonníka a môže byť úspešný za splnenia dvoch predpokladov. Predovšetkým sa bude musieť preukázať, že ide o neoprávnenú stavbu, ale okrem toho sa má skúmať aj to, či napr. zmluvou nedošlo k riešeniu vzťahu vyplývajúceho z neoprávnenej stavby postavenej na cudzom pozemku. Následne okresný súd v rozsudku z 30.   júna   2010   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   zriadením   vecného   bremena   v   zmysle zákona o vlastníctve bytov bol vzájomný vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi stavby vyriešený ex lege, a preto v súlade s právnym názorom krajského súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení z 24. septembra 2009 aplikácia ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka už neprichádzala do úvahy, pričom podľa názoru okresného súdu vzhľadom na čl. 11 ods. 4 listiny patrí vlastníkovi pozemku náhrada z titulu obmedzenia vlastníckeho práva v dôsledku zriadenia vecného bremena v prospech vlastníkov stavby. Okresný súd v tejto súvislosti dospel zároveň k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva   patrilo   iba   tomu   subjektu,   ktorý   bol   vlastníkom   vecným   bremenom   zaťaženého pozemku   v   momente   vzniku   vecného   bremena.   Práve   uvedená   skutočnosť   bola   podľa názoru   okresného   súdu   primárnym   dôvodom,   pre   ktorý   uplatnený   peňažný   nárok sťažovateľa nepovažoval za dôvodný. Inými slovami, okresný súd nepovažoval sťažovateľa za vecne aktívne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za   legitimovaného   považoval   iba   predchádzajúceho   vlastníka   (právneho   predchodcu sťažovateľa).

Uvedené   závery   okresného   súdu   sa   nejavia   byť   v   rozpore   s   právnym   názorom krajského súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení z 24. septembra 2009.

Všetky   ďalšie   právne   úvahy   a   konštrukcie   okresného   súdu   sú   iba   alternatívne. Okresný   súd   sa   snaží   preukázať,   že aj keby   nemala byť žaloba nedôvodná   na základe primárneho argumentu, aj tak by prichádzalo do úvahy zamietnuť ju na základe viacerých ďalších možných a do úvahy prichádzajúcich argumentov.

Vychádzajúc zo skutočností, že primárna argumentácia okresného súdu, bezozvyšku potvrdená   krajským   súdom,   nejaví   známky   ústavne   nekonformného   výkladu   zákona, ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími úvahami všeobecných súdov.

Napokon   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   v   náleze   ústavného   súdu   č.   k. IV. ÚS 70/2011-46 z 23. júna 2011 riešená problematika nie je obdobná s teraz riešenou vecou. Sťažovateľ totiž v uvedenej veci požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vlastník stavby získal na úkor jeho právneho predchodcu ako vlastníka pozemku z titulu, že nemohol   disponovať   so   svojím   pozemkom.   Nešlo   teda   o   vysporiadanie   práva k neoprávnenej stavbe podľa § 135c Občianskeho zákonníka.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011