znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 506/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Prešove   pod   sp.   zn. 5 Tos 11/09, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 2 To 56/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2010 doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Tos 11/09, ako aj čl.   50   ods.   3 ústavy   v konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 2   To   56/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. novembra 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   21.   októbra   2008   obvinený   z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Následne si 23. októbra 2008 zvolil za obhajcu advokáta JUDr. J. V. (ďalej len „JUDr. V.“). Uznesením Okresného súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T   22/2009   z 15.   apríla   2009   bol sťažovateľ po podaní obžaloby v rámci jej predbežného prerokovania ponechaný vo väzbe, pričom   lehota   väzby   z prípravného   konania   mu   mala   skončiť   20.   apríla   2009.   Ako   to sťažovateľ neskôr zistil, rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby sa opieralo o ustanovenie § 244 ods. 5 Trestného poriadku, ktoré však už od 1. februára 2009 neplatilo. Ani sudca, ale ani prokurátor a obhajca nemali tušenie o tejto zmene a nevedel to samozrejme ani sťažovateľ. Proti   uzneseniu   podal   ústne   sťažnosť   do   zápisnice,   a keď   sa   od   spoluväzňa   náhodne o zmene   Trestného   poriadku   dozvedel,   ústnu   sťažnosť   doplnil   písomným   podaním prostredníctvom   faxu   28. apríla   2009,   pričom   fax   bol   odoslaný   o 11.59   h.   Krajský   súd rozhodol o sťažnosti uznesením sp. zn. 5 Tos 11/09 z 28. apríla 2009. Konanie sa skončilo o 10.50 h. Hoci v tom čase písomné dôvody sťažnosti krajský súd ešte nemal k dispozícii, a nemohol ich teda pri rozhodovaní brať do úvahy, napriek tomu v písomnom vyhotovení uznesenia sa písomné podanie sťažovateľa cituje. Možno tiež konštatovať, že krajský súd rozhodol osem dní po skončení lehoty väzby z prípravného konania, hoci podľa § 192 ods. 4 Trestného poriadku mal rozhodnúť najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Sťažovateľ zostal preto nezákonne vo   väzbe. JUDr.   V. mal toto   všetko vedieť a podať sťažnosť ústavnému súdu vo veci nezákonnej väzby. Preto mu sťažovateľ plnú moc 1. mája 2010 vypovedal. V neskoršej fáze potom vo veci samej konal na okresnom súde ten istý sudca,   ktorý   rozhodol   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   v rámci   prípravného   konania 22. októbra 2008, čo je v rozpore s nezávislým konaním sudcu a čo bolo podľa Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 vylúčené. Po vypovedaní plnej moci JUDr. V. snažil sa sťažovateľ obstarať si iného advokáta, čo sa však nepodarilo. Predseda senátu krajského súdu sťažovateľovi ustanovil 13. júla 2010 náhradného obhajcu JUDr. N. (ďalej len   „náhradný   obhajca“),   a to   aj   napriek   tomu,   že   v tom   čase   sťažovateľ   nemal   ani zvoleného obhajcu, ale ani ustanoveného obhajcu. Napokon 2. augusta 2010 sa stal jeho ustanoveným obhajcom JUDr. K. (ďalej len „ustanovený obhajca“). Po týchto udalostiach advokát Mgr. P. z N. (ďalej len „zvolený obhajca“) prejavil ochotu obhajovať sťažovateľa v odvolacom konaní, požadoval však kópiu spisu a zálohu na trovy obhajoby. Kópiu spisu, o ktorú   sťažovateľ   požiadal   krajský   súd   ešte   v júli   2010,   napokon   doručili   jeho   matke 17. augusta   2010.   Zvolený   obhajca   bol   v tom   čase   na   dovolenke   a preto   spis   dostal k dispozícii   až   27.   augusta   2010   (piatok),   pričom   verejné   zasadnutie   o odvolaní   bolo krajským súdom stanovené na 2. september 2010. Zvolený obhajca preto 1. septembra 2010 (deň   pracovného   voľna)   faxom   oznámil   predsedovi   senátu   krajského   súdu,   že   prijal splnomocnenie   na   obhajobu   sťažovateľa.   Hoci   krajský   súd   fax   prijal,   predseda   senátu uviedol, že nemal povahu splnomocnenia, hoci (ako to sťažovateľ neskôr zistil) zvolený obhajca zaslal faxom krajskému súdu nielen prípis oznamujúci prevzatie obhajoby, ale aj splnomocnenie, ktoré   však   krajský   súd   buď zaprel,   alebo ho ktosi   zašantročil.   Napriek protestom   sťažovateľa,   ktorý   namietal,   že   má   právo   na   zvoleného   obhajcu,   keďže ustanovený   obhajca   a náhradný   obhajca   vystupujú   iba   formálne   (ani   jeden   z nich   sa sťažovateľa   nepokúsil   kontaktovať),   krajský   súd   sa   rozhodol   ignorovať   sťažovateľovho zvoleného   obhajcu   a v odvolacom   konaní   pokračoval.   Tak   ustanovený   obhajca,   ako   aj náhradný obhajca po zastrašení predsedom senátu zostali v súdnej sieni, a to aj napriek tomu, že ustanovenému obhajcovi bol tiež doručený fax zvoleného obhajcu. Obaja potom iba asistovali pri odvolacom konaní a v podstate sa pridŕžali stručného odvolania podaného JUDr.   V.   Uvedeným   postupom   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na obhajcu podľa vlastného výberu, a tým aj jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 11/09, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 To 56/2009 s tým, aby boli uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 11/09 z 28. apríla 2009,   ako   aj   sp.   zn.   2   To   56/2009   z 2.   septembra   2010   zrušené   a okresnému   súdu   sa prikázalo   sťažovateľa   ihneď   prepustiť   z výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Požaduje   tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za nezákonnú väzbu vo výške 40 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, pričom zároveň žiada, aby mu ústavný súd advokáta ustanovil.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie zo súdnej väzby z 22. augusta 2009 doručenej krajskému súdu 27. augusta 2009 vyplýva, že sťažovateľovi bolo už v tom čase doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 11/09 z 28. apríla 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia   čl.   17   ods.   1   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 11/09 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci   ústavnému   súdu   nie   je   známe,   kedy   presne   bolo   sťažovateľovi,   resp.   jeho obhajcovi doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 11/09 z 28. apríla 2009, je zrejmé,   že   v čase   podania   žiadosti   o prepustenie   zo   súdnej   väzby   z 22.   augusta   2009 uznesenie už bolo doručené. Preto túto časť sťažnosti   odovzdanej na poštovú   prepravu 1. novembra 2010 treba považovať za oneskorene podanú.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 To 56/2009. V tejto časti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   je daná   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa   § 370 ods.   1 a 2 Trestného poriadku   dovolanie   sa   podáva   na súde,   ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu, ak sa podáva   dovolanie   v   neprospech   obvineného.   Ak   sa   dovolanie   podáva   v   prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Z citovaných   ustanovení   možno   vyvodiť,   že   na   základe   sťažovateľom   uplatnenej námietky   porušenia   čl.   50   ods.   3   ústavy   neumožnením   výkonu   obhajoby   sťažovateľa prostredníctvom   zvoleného   obhajcu   je   možné   podať   proti   odvolaciemu   rozhodnutiu krajského   súdu   dovolanie,   a to   v zákonnej   trojročnej   lehote,   ktorá   ešte   neuplynula. Sťažovateľ má teda možnosť domáhať sa ochrany označeného práva v rámci dovolacieho konania na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky.   Tým   je zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010