SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 505/2015-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa   a   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   spisovými značkami:   Rvp   17205/2014,   Rvp   17206/2014,   Rvp   17207/2014,   Rvp   17208/2014, Rvp 17209/2014, Rvp 17210/2014, Rvp 17211/2014, Rvp 17212/2014, Rvp 17213/2014, Rvp 17214/2014, Rvp 17215/2014, Rvp 17216/2014, Rvp 17217/2014, Rvp 17218/2014, Rvp 17219/2014, Rvp 17220/2014, Rvp 17221/2014, Rvp 17222/2014, Rvp 17223/2014, Rvp 17224/2014, Rvp 17225/2014, Rvp 17226/2014, Rvp 17227/2014, Rvp 17228/2014, Rvp 17229/2014, Rvp 17230/2014, Rvp 17231/2014, Rvp 17232/2014, Rvp 17233/2014, Rvp 17234/2014, Rvp 17235/2014, Rvp 17236/2014, Rvp 17237/2014, Rvp 17238/2014, Rvp 17239/2014, Rvp 17240/2014, Rvp 17241/2014, Rvp 17242/2014, Rvp 17243/2014, Rvp 17244/2014, Rvp 17245/2014, Rvp 17246/2014, Rvp 17247/2014, Rvp 17248/2014, Rvp 17249/2014, Rvp 17250/2014, Rvp 17251/2014, Rvp 17252/2014, Rvp 17253/2014, Rvp 17254/2014 a Rvp 17255/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici   sp.   zn.   15   Co   323/2013   zo   16.   septembra   2014   (Rvp   17205/2014),   sp.   zn. 14 Co 52/2014   z   28.   októbra   2014   (Rvp   17206/2014),   sp.   zn.   15   Co   827/2014 z 29. septembra 2014 (Rvp 17207/2014), sp. zn. 14 Co 1274/2014 z 27. októbra 2014 (Rvp 17208/2014),   sp.   zn.   17   Co   752/2013   z   1.   októbra   2014   (Rvp   17209/2014), sp. zn. 17 Co   756/2013   z   1.   októbra   2014   (Rvp   17210/2014),   sp.   zn.   17   Co   735/2014 z 1. októbra   2014   (Rvp   17211/2014),   sp.   zn.   17   Co   835/2014   z   1.   októbra   2014 (Rvp 17212/2014), sp. zn. 17 Co 948/2014 z 10. septembra 2014 (Rvp 17213/2014), sp. zn. 17   Co   957/2014   z   10.   septembra   2014   (Rvp   17214/2014),   sp.   zn.   13   Co   973/2014 zo 16. septembra   2014   (Rvp   17215/2014),   sp.   zn.   17   Co   777/2014   z   8.   októbra   2014 (Rvp 17216/2014), sp. zn. 16 Co 313/2014 z 18. septembra 2014 (Rvp 17217/2014), sp. zn. 17   Co   744/2013   z   1.   októbra   2014   (Rvp   17218/2014),   sp.   zn.   13   Co   715/2014 zo 16. septembra 2014 (Rvp 17219/2014), sp. zn. 13 Co 1068/2014 zo 14. októbra 2014 (Rvp 17220/2014), sp. zn. 13 Co 968/2014 zo 16. septembra 2014 (Rvp 17221/2014), sp. zn. 14 Co 975/2014 z 2. septembra 2014 (Rvp 17222/2014), sp. zn. 13 Co 966/2014 zo 16. septembra 2014 (Rvp 17223/2014), sp. zn. 14 Co 967/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 17224/2014), sp. zn. 17 Co 348/2014 z 1. októbra 2014 (Rvp 17225/2014), sp. zn. 14 Co   958/2014   z   23.   septembra   2014   (Rvp   17226/2014),   sp.   zn.   17   Co   878/2014 zo 17. septembra 2014 (Rvp 17227/2014), sp. zn. 12 Co 508/2014 z 24. septembra 2014 (Rvp 17228/2014), sp. zn. 14 Co 1055/2013 z 9. septembra 2014 (Rvp 17229/2014), sp. zn. 14   Co   1049/2013   z   9.   septembra   2014   (Rvp   17230/2014),   sp.   zn.   16   Co   466/2014 z 18. septembra   2014   (Rvp   17231/2014),   sp.   zn.   17   Co   871/2013   z   8.   októbra   2014 (Rvp 17232/2014), sp. zn. 14 Co 63/2014 zo 16. septembra 2014 (Rvp 17233/2014), sp. zn. 14 Co 1105/2013 zo 16. septembra 2014 (Rvp 17234/2014), sp. zn. 13 Co 1103/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17235/2014), sp. zn. 14 Co 893/2013 zo 16. septembra 2014 (Rvp 17236/2014), sp. zn. 14 Co 899/2013 zo 16. septembra 2014 (Rvp 17237/2014), sp. zn. 16 Co 423/2014 z 18. septembra 2014 (Rvp 17238/2014), sp. zn. 16 Co 402/2014 z 18. septembra 2014 (Rvp 17239/2014), sp. zn. 14 Co 1052/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17240/2014), sp. zn. 14 Co 744/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17241/2014), sp. zn. 14   Co   1046/2013   z   23.   septembra   2014   (Rvp   17242/2014),   sp.   zn.   13   Co   1109/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 17243/2014), sp. zn. 13 Co 1113/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 17244/2014), sp. zn. 14 Co 60/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 17245/2014), sp. zn. 13   Co   408/2014   z   21.   októbra   2014   (Rvp   17246/2014),   sp.   zn.   17   Co   809/2014 zo 17. septembra 2014 (Rvp 17247/2014), sp. zn. 17 Co 902/2014 zo 17. septembra 2014 (Rvp 17248/2014), sp. zn. 13 Co 1079/2014 zo 14. októbra 2014 (Rvp 17249/2014), sp. zn. 14   Co   1097/2013   zo   16.   septembra   2014   (Rvp   17250/2014),   sp.   zn.   16   Co   514/2014 z 9. októbra   2014   (Rvp   17251/2014),   sp.   zn.   14   Co   1030/2013   z   23.   septembra   2014 (Rvp 17252/2014), sp. zn. 14 Co 964/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17253/2014), sp. zn. 14   Co 840/2013   zo   16.   septembra   2014 (Rvp   17254/2014) a sp.   zn. 14   Co 960/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17255/2014), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 17205/2014,   Rvp   17206/2014,   Rvp   17207/2014,   Rvp   17208/2014,   Rvp 17209/2014, Rvp 17210/2014, Rvp 17211/2014, Rvp 17212/2014, Rvp 17213/2014, Rvp 17214/2014, Rvp 17215/2014, Rvp 17216/2014, Rvp 17217/2014, Rvp 17218/2014, Rvp 17219/2014, Rvp 17220/2014, Rvp 17221/2014, Rvp 17222/2014, Rvp 17223/2014, Rvp 17224/2014, Rvp 17225/2014, Rvp 17226/2014, Rvp 17227/2014, Rvp 17228/2014, Rvp 17229/2014, Rvp 17230/2014, Rvp 17231/2014, Rvp 17232/2014, Rvp 17233/2014, Rvp 17234/2014, Rvp 17235/2014, Rvp 17236/2014, Rvp 17237/2014, Rvp 17238/2014, Rvp 17239/2014, Rvp 17240/2014, Rvp 17241/2014, Rvp 17242/2014, Rvp 17243/2014, Rvp 17244/2014, Rvp 17245/2014, Rvp 17246/2014, Rvp 17247/2014, Rvp 17248/2014, Rvp 17249/2014, Rvp 17250/2014, Rvp 17251/2014, Rvp 17252/2014, Rvp 17253/2014, Rvp 17254/2014 a Rvp 17255/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17205/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. decembra 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Banská Bystrica, Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresným súdom Lučenec   a   Okresným   súdom   Revúca   (ďalej   len   „okresné   súdy“),   predmetom   ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka odvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdny poplatok   20   €,   podľa   položky   č.   7a   sadzobníka   súdnych   poplatkov   [(príloha   zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)]. Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   v   odvolacom   konaní   a   napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne   rozširovať   okruh   úkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Sťažovateľ   preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie   odvolania.   Spoplatneniu   nepodliehajú   ďalšie   úkony   vo   veci   samej,   ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov)   nie   je   jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o   žalobe   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym úradným postupom.

... Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka   poukázala   i   na   rozsudok «Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov),   sa   súdne   poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   a   ak   zákon   o   súdnych   poplatkoch   ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver   rešpektujúci   zásadu   „v   pochybnostiach   v   prospech   poplatníka“,   t.   j.   záver,   že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa   ust.   §   4   ods.   1   písm.   k)   ZoSP   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 17205/2014,   Rvp   17206/2014,   Rvp   17207/2014,   Rvp   17208/2014, Rvp 17209/2014, Rvp 17210/2014, Rvp 17211/2014, Rvp 17212/2014, Rvp 17213/2014, Rvp 17214/2014, Rvp 17215/2014, Rvp 17216/2014, Rvp 17217/2014, Rvp 17218/2014, Rvp 17219/2014, Rvp 17220/2014, Rvp 17221/2014, Rvp 17222/2014, Rvp 17223/2014, Rvp 17224/2014, Rvp 17225/2014, Rvp 17226/2014, Rvp 17227/2014, Rvp 17228/2014, Rvp 17229/2014, Rvp 17230/2014, Rvp 17231/2014, Rvp 17232/2014, Rvp 17233/2014, Rvp 17234/2014, Rvp 17235/2014, Rvp 17236/2014, Rvp 17237/2014, Rvp 17238/2014, Rvp 17239/2014, Rvp 17240/2014, Rvp 17241/2014, Rvp 17242/2014, Rvp 17243/2014, Rvp 17244/2014, Rvp 17245/2014, Rvp 17246/2014, Rvp 17247/2014, Rvp 17248/2014, Rvp 17249/2014, Rvp 17250/2014, Rvp 17251/2014, Rvp 17252/2014, Rvp 17253/2014, Rvp 17254/2014 a Rvp 17255/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z   hľadiska   premetu   sporu   ide   vo   všetkých   pôvodných   konaniach   o   prípady posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutým uzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   teda nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávne aplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem iného uviedol, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkového úkonu,   ak   je   poplatníkom   navrhovateľ.   Podľa   poznámky   č.   3   k   položke   1   sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie predbežného   opatrenia.   Ak   odvolanie   podá   navrhovateľ   i   odporca,   platí   každý   z   nich poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa alebo   odporcu   viac,   platia   súdny   poplatok   v   závislosti   od   povahy   ich   procesného spoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP) platia   súdny   poplatok   samostatne   podľa   predmetu   svojho   odvolania   a   v   prípade nerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.

Krajský súd ďalej uviedol, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotný návrh na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   úradným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom,   ale   i   za   ďalšie   úkony   vrátane   podaného odvolania.

Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok neplatí len za samotné podanie návrhu,   a   tak   zo   strany   okresných   súdov   nedošlo   k   svojvoľnému   rozširovaniu   okruhu úkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Ak   konanie   o   návrhu   na   náhradu   škody spôsobenej   nezákonným   úradným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho nesprávnym úradným postupom sa v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke 7a), potom nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený.

Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   145/1995   Z.   z.   o   správnych   poplatkoch   v   znení   neskorších predpisov   a   ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony   v   znení   neskorších predpisov zaviedol   do   zákona   o   súdnych   poplatkoch   aj   prechodné   ustanovenie   účinné od 1. októbra 2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté   do   30.   septembra   2012   sa   vyberajú   poplatky   podľa   predpisov   účinných do 30. septembra 2012 i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Krajský súd ďalej uviedol, že okresné súdy sa spravovali pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania, a dôvodne prihliadali na poznámku č. 3 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18ca zákona o súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, je irelevantná, keďže v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

Okresné súdy uzneseniami, ktorými uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok   za   odvolanie,   aplikovali   správny   právny   predpis   a   správne   ho   aj   vyložili. V uzneseniach bola správne označená položka sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok vyrubil a bol vyrubený v správnej výške. Odvolania sťažovateľky podľa názoru krajského súdu preto, aj pokiaľ ide o rozsah odôvodnenia samotného uznesenia, krajský   súd   nepovažoval   za   dôvodné,   ak   z   uznesenia   o   vyrubení   súdneho   poplatku už uvedené   skutočnosti   jednoznačne   vyplývajú.   Krajský   súd   preto   považoval   postup okresných   súdov,   ktoré   rozhodovali   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   súdny   poplatok za odvolanie, za správny a sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Ústavný súd takto dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   neexistuje   taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015