znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 505/2013-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., B., právne zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   Cb   63/08 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4.   Obchodnej   spoločnosti   S.   spol. s r. o., p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov), ktorú j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 505/2013-24   z   9.   októbra   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 63/08.

Zo sťažnosti vyplýva, že poddlžníckou žalobou podanou pôvodne 14. mája 2008 Okresnému súdu Topoľčany a neskôr z dôvodu miestnej príslušnosti postúpenej okresnému súdu   sa   sťažovateľka   v   procesnom   postavení   žalobkyne   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 26 Cb 63/08 domáha voči žalovanému (B. G., pozn.) zaplatenia sumy 1 459 920 Sk s prísl. Podľa sťažovateľky okresný súd aj napriek sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi   okresného   súdu   koná   v   jej   veci   neefektívne   a so zbytočnými   prieťahmi,   v dôsledku čoho sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Z   vyhodnotenia   uvedených   kritérií   možno   mať   jednoznačne   za   to,   že   prieťahy v predmetnom   konaní   neboli   spôsobené   právnou   a   faktickou   zložitosťou   veci.   Taktiež zo správania   sťažovateľa   nemožno   vyvodiť   záver,   že   svojím   konaním   spôsobil   prieťahy v súdnom konaní.   Máme za to,   že prieťahy v súdnom konaní   boli spôsobené postupom všeobecného súdu, keďže Okresný súd Pezinok od vydania uznesenia zo dňa 20.09.2012, ktorým neschválil súdny zmier podľa návrhu zo dňa 05.09.2012, nevykonal žiadny právne relevantný úkon, ktorý by smeroval k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci. Súd sme písomne vyzvali na ďalšie konanie vo veci, avšak súd doposiaľ nenariadil pojednávanie.   Aj   keď   súd   síce   formálne   konal,   t.j.   nariaďoval   pojednávania,   tak   tieto nemali   prakticky   význam,   keďže   prebiehali   bez   účasti   odporcu,   ktorý   sa   sústavne nedostavoval na pojednávania a postup sudu voči nemu nebol razantný (len hrozba pokuty alebo predvedenia).“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa S. spol. s.r.o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod spis. zn.: 26Cb/63/2008 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Pezinok   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   spis.   zn.: 26Cb/63/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi S. spol. s.r.o. priznáva finančné zadosťučinenie 5.000,-EUR (slovom päťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Pezinok   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi S. spol. s.r.o. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Pezinok   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za okresný súd jeho predseda a zákonný sudca listom sp. zn. Spr. 3299/2013 z 11. novembra 2013 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 25. novembra 2013.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „V plnom rozsahu sa stotožňujem s vyjadrením zákonného sudcu k ústavnej sťažnosti spoločnosti   S.,   spol.   s   r.o.   zo   dňa   05.03.2013,   ktoré   obsahuje   aj   priebeh   konania   od 20.09.2012, kedy Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 20.09.2012 neschválil súdny zmier podľa návrhu zo dňa 05.09.2012. - (vyjadrenie zákonného sudcu v prílohe pripájam).... Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu.“

Zákonný sudca okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol:„Zo sťažnosti nie je jednoznačne zrejmé, ktorú dobu sťažovateľ namieta ako dobu nečinnosti súdu, zo strany 2 posledný odsek a strany 3 posledný odsek možno vyvodiť, že namietaná   doba   začína   dňom   20.09.2012   a   trvá   ku   dňu   spísania   tohto   podania. Z uvedeného dôvodu máme za náležité sa vyjadriť výlučne k dobe od 20.09.2012.

Skutočnosť,   že   po   zamietnutí   návrhu   schválenia   súdneho   zmieru   súd   nekonal a následne   nariadil   TP   na   05.06.2013   je   potrebné   vyhodnotiť   v   spojení   s   písomným podaním PZN zo dňa 05.09.2012, v ktorom oznámil splátkový kalendár s dňami plnenia 11.09.2012, 31.12.2012 a 30.04.2013. Na jednej strane síce nebol súdny zmier schválený, avšak na druhej strane bola existujúca dohoda, o ktorej bol predpoklad, že ju účastníci konania   dodržia,   keď   túto   začal   odporca   plniť,   pričom   písomným   podaním   zo   dňa 27.11.2012 zobral navrhovateľ návrh v časti späť. Nebol síce daný dôvod na prerušenie konania   (§   109   O.s.p.),   avšak   z   okolností   bolo   zrejmé,   že   účastníci   konania   rokujú mimosúdne   o vyporiadaní   veci   a   hľadajú   vhodné   hmotnoprávne   riešenie,   ktoré   by   sa následne   úplne   prirodzene   premietlo   do   procesných   vzťahov.   Pokiaľ   teda   súd   po neschválení súdneho zmieru nekonal, išlo o vyhodnotenie situácie súdom s ohľadom na dostupné informácie poskytnuté účastníkmi konania, napĺňajúc tak ustanovenie § 99 ods. 1 veta   prvá   O.s.p.   reálnym   spôsobom   a   nielen   formálne.   Následne   po   žiadosti   PZN   o nariadenie   termínu   pojednávania   súd   tento   nariadil,   opäť   však   zohľadniac   možnú mimosúdne   vyporiadanie   veci.   Skutočnosť,   že   nakoniec   k   mimosúdnemu   vyporiadaniu nedošlo nebola súdu zrejmé a to ani z podania PZN zo dňa 01.02.2013.

Aj samotné zamietnutie návrhu na schválenie súdneho zmieru svedčí skôr o tom, že vec nie je jednoduchá a teda pokiaľ sťažovateľ vec vyhodnotil, že prieťahy nie sú spôsobené právnou ani faktickou zložitosťou veci, toto máme za tvrdenie nezodpovedajúce skutočnému stavu. Rovnako   aj   skutočnosť,   že   odporca   zmenil   miesto   bydliska,   keď   doručenie predvolania   na   pojednávanie   dňa   05.06.2013   nebolo   vykázané   súd   nemohol   očakávať, pričom obdobne sťažovateľ podal žalobu na miestne nepríslušnom súdu pravdepodobne práve   z   rovnakého   dôvodu.   Uvedené   svedčí   u   skutkovej   zvýšenej   náročnosti   veci,   keď odporca sa v konaní správa zákonne avšak štatisticky nepravdepodobne. Navyše súd po zistení,   že   odporca   nemá   vykázané   doručenie   predvolania   a   čiastočného   späťvzatia   sa pokúsil vykonať doručovanie prostredníctvom PZ   SR,   čo tiež   nebolo   úspešné.   Odporca predchádzajúce zásielky na uvedenej adrese preberal, nebol dôvod predpokladať, že tak prestane vykonávať.

Pokiaľ ide o namietanú nedostatočnú razantnosť, túto je potrebné vyhodnotiť vždy v čase vykonania úkonu. To že sa následne ukáže úkon ako prípadne nedostatočne razantný, nemôže mať vplyv na správnosť postupu, keďže súd vykonáva úkony v reálnom čase. Navyše neboli splnené zákonné podmienky na použitie iného poriadkového opatrenia, skutočnosť že účastník   konania   zmení   bydlisko   nie   je   sťažením   postupu.   Súčasne   tiež   ani   prípadné poriadkové opatrenie by neumožnilo pojednávať vo veci, keďže odporca nemal vykázané doručenie   na   pojednávaní   dňa   05.06.2013,   bez   vedomosti   súdu   o   bydlisku   odporcu   by tomuto   prípadné   uznesenie   o   poriadkovom   opatrení   nebolo   doručené   teda   by   nebola naplnená individuálna prevencia, o ktorú predovšetkým ide.

Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že PZN napísal (v podaní zo dňa 05.06.2013) zoznam termínov kedy má prekážku na dostavenie sa na pojednávanie, pričom zastupuje obchodná spoločnosť a nie fyzická osoba, takže je predpoklad vzájomného zastupovania. Pokiaľ   má   súd   zohľadniť   žiadosť   právneho   zástupcu   na   nenariaďovanie   TP   na 14 potenciálnych termínov behom troch mesiacov, pri nutnosti zohľadnenia prevádzkových možností súdu, nemôže byť nekonanie počas tohto obdobia pripisované na zodpovednosť súdu.   Navyše   išlo   o   obdobie   súdnych   prázdnin   (§   46   ods.   z.   č.   385/2000   Z. z.),   počas ktorého   PZN   žiadal   zohľadniť   tvrdené   vytýčené   pojednávania,   teda   bol   predpoklad,   že zohľadnenie jeho žiadosti bude mať výraznejší vplyv na nariadenie TP.

Odhliadnuc   od   neexistencie   prieťahov   v   konaní   máme   uplatnené   primerané zadosťučinenie vo výške 5000,-eur za celkom zjavne neprimerané, nezodpovedajúcu dĺžke doby nekonania a ich dôvodom.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu uviedol:

„...   oznamuje   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   že   súhlasí   s   upustením   od ústneho pojednávania.

Pokiaľ   sa   jedná   o   vyjadrenie   Okresného   súdu   v   Pezinku,   tak   toto   považujeme za nedôvodné, lebo Okresný súd v Pezinku prehliada tú skutočnosť, že prieťahy v konaní je potrebné hodnotiť v celom konaní, a teda aj tú časť konania, ktorá bola predmetom ústavnej sťažnosti, ktorá bola predtým Ústavným súdom SR odmietnutá.

Máme   za   to,   že   celé   konanie   vrátane   súčasného   stavu   je   poznačené   prieťahmi v konaní. Osobitne chceme poukázať na nerazantné postupy zákonného sudcu spočívajúce, napr. v nepredvedení žalovaného na pojednávanie, resp. absolútne ignorovanie návrhu na priznanie peňažnej čiastky podľa § 147a O.s.p., z dôvodu neúčasti odporcu na pojednávaní. Tieto   návrhy,   ktoré   majú   okrem   iného   prispievať   k   účasti   účastníkov   na   pojednávaní, zákonný sudca nechal bez povšimnutia a vôbec o nich nerozhodol. Z uvedených dôvodov preto trváme na podanej ústavnej sťažnosti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j.   rozhodnutie   o   tom,   či   namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 v období po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 415/2011 z 3. novembra 2011: - 8. december 2011 – právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní nariadenom 20. septembra 2011 na termín 12. december 2011, a to z dôvodu kolízie s iným konaním a súčasne oznámil termíny, kedy má už nariadené pojednávania v iných veciach,

-   13.   december   2011   –   právny   zástupca   žalovaného   ospravedlnil   svoju   a   žalovaného neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu, že predvolanie mu bolo doručené neskoro a nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením sťažovateľky k jeho odporu, ktoré mu bolo zaslané spolu s predvolaním na pojednávanie,

-   12.   december   2011   –   z   dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   konania   bolo   pojednávanie odročené na 15. február 2012,

- 15. február 2012 – po vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na 2. máj 2012 s tým, že žalovaná strana mala predložiť listinné dôkazy a tiež mal byť vypočutý žalovaný,

- 15. marec 2012 – žalovaný oznámil okresnému súdu, že listiny, na predloženie ktorých bol vyzvaný okresným súdom na pojednávaní, neexistujú,

- 27. marec 2012 – sťažovateľka sa vyjadrila k stanovisku žalovaného z 15. marca 2012 a súčasne navrhla predvolať na najbližšie pojednávanie svedka,

-   2.   máj   2012   –   z   dôvodu   neprítomnosti   žalovaného,   ktorý   tesne   pred   pojednávaním vypovedal   plnú moc svojmu právnemu zástupcovi,   bolo pojednávanie len v prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky odročené na 8. jún 2012,

- 4. máj 2012 – právny zástupca sťažovateľky podal okresnému súdu návrh, aby okresný súd   uložil   žalovanému   zaplatiť   sťažovateľke   100   €   za   jeho   neúčasť   na   poslednom pojednávaní,

- 8. jún 2012 – z dôvodu neprítomnosti žalovaného bolo pojednávanie len v prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky odročené na 8. október 2012,

-   3.   júl   2012   –   žalovaný   dodatočne   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   na   poslednom pojednávaní,

-   6.   september   2012   –   právny   zástupca   sťažovateľky   žiadal   zrušiť   nariadený   termín pojednávania na 8. október 2012 a súčasne predložil okresnému súdu „Návrh na schválenie súdneho zmieru“,

-   20.   september   2012   –   okresný   súd   uznesením   neschválil   súdny   zmier   podľa   návrhu zo 6. septembra 2012,

-   24. september 2012 – okresný   súd zrušil   pojednávanie nariadené na 8. október   2012 z dôvodu „... neschválenia súdneho zmieru“,

- 30. november 2012 – z dôvodu uhradenia časti žalovanej sumy žalovaným sťažovateľka sčasti zobrala svoj návrh späť,

- 5. február 2013 – sťažovateľka urgovala postup v konaní,

- 9. máj 2013 – okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 5. jún 2013 a súčasne vyzval žalovaného   na   predloženie   listinných   dôkazov   a na   vyjadrenie,   či   súhlasí   s   čiastočným späťvzatím žaloby sťažovateľkou,

-   23.   máj   2013   –   okresný   súd   doručoval   výzvu   žalovanému   prostredníctvom   polície a súčasne okresný súd zisťoval adresu bydliska žalovaného,

-   5.   jún   2013   –   z   dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   bolo   pojednávanie   odročené   na 23. september 2013 (právny zástupca sťažovateľky ospravedlnená neúčasť – vyplýva to zo zápisnice, avšak v spise žiadne ospravedlnenie nie je žurnalizované, pozn.),

- 7. jún 2013 – okresnému súdu bolo políciou oznámené, že žalovaný sa na adrese doručenia zásielky nezdržiava a jeho pobyt nie je známy, a právny zástupca sťažovateľky oznámil okresnému súdu termíny pojednávania, kedy má nariadené už iné pojednávania v iných veciach,

- 23. september 2013 – z dôvodu neprítomnosti žalovaného, ktorý nemal ani vykázané doručenie predvolania, bolo pojednávanie odročené na 18. november 2013 s tým, že za žalovaného bude predvolaný opatrovník, ktorý mu bude ustanovený,

-   25.   september   2013   –   okresný   súd   uznesením   ustanovil   žalovanému   opatrovníčku (tajomníčku Okresného súdu Malacky, pozn.), predvolal ju na pojednávanie a súčasne ju vyzval, aby sa vyjadrila k ustanoveniu za opatrovníčku,

- 13. november 2013 – opatrovníčka žalovaného ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní,

- 18. november 2013 – po vypočutí právneho zástupcu sťažovateľky, ktorý navrhol vypočuť v konaní svedka, bolo pojednávanie odročené na 5. február 2014 s tým, že okresný súd bude žiadať s vecou súvisiace listinné dôkazy.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   Cb   63/08   o   poddlžníckej   žalobe   sťažovateľky o zaplatenie   sumy   48   460,46   €   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V   uvedenej   súvislosti   je   potrebné   v   prvom   rade   podotknúť,   že   o   sťažovateľkou namietanom porušení jej základného práva a práva na konanie bez zbytočných prieťahov vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 ústavný súd už raz konal, pričom uznesením sp. zn. I. ÚS 415/2011 z 3. novembra 2011 sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne   neopodstatnenú   z   dôvodu   zistenia   iba   krátkych   období   nečinnosti   v   skúmanom postupe okresného súdu, pričom však v tomto uznesení súčasne uviedol: „V prípade, ak všeobecný súd posudzujúci danú vec sa bude v budúcnosti dopúšťať prieťahov v konaní (bude   nečinný   alebo   jeho   konanie   bude   neefektívne),   nič   nebráni   sťažovateľovi,   aby opakovane podal   sťažnosť,   v   rámci   ktorej   ústavný   súd   zohľadní   celý   doterajší   priebeh konania, to znamená, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci.“

Vzhľadom   na   uvedené   a   tiež   s   ohľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 226/05,   IV.   ÚS   36/03),   podľa   ktorej   rozhodnutie   o   odmietnutí   návrhu   na   začatie konania   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   rozhodnutím   „o   konaní“,   t. j.   nejde o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený, ústavný súd konštatuje, že v zmysle citovanej „inštrukcie“   danej   sťažovateľke   ústavným   súdom   v   skoršom   uznesení   sp. zn. I. ÚS 415/2011 z 3. novembra 2011 v danej veci bude možné v tomto konaní zohľadniť postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 63/08 iba ako celok, t. j. iba pokiaľ ide o jeho celkovú dĺžku v interakcii na požiadavku jej primeranosti vyjadrenej v sťažovateľkou   označenom   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   avšak   nebude   možné   opätovne prehodnocovať   jednotlivé   obdobia   nečinnosti,   ktoré   boli   už   predmetom   skúmania a vyhodnocovania ústavného súdu v skoršom konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 415/2011, ktorý   tieto   obdobia   nevyhodnotil   ako   také,   ktoré   by   mohli   mať za   následok   porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto hľadiska sa totiž obdobie od začatia konania sp. zn. 26 Cb 63/08, t. j. od 14. mája 2008, do 3. novembra 2011, keď o veci už rozhodoval ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 415/2011, považuje z hľadiska skúmania prieťahov v konaní za obdobie ústavným súdom preskúmané a vyhodnotené (res iudicata).

Pokiaľ ide o otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručené v čl.   48 ods.   2   ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, judikatúra ústavného súdu sa ustálila na tom, že táto otázka sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   V   súvislosti   s   prvým   kritériom   „zložitosť   veci“   ústavný   súd   konštatuje,   že vzhľadom   na   množstvo   a   charakter   procesných   úkonov   vykonaných   okresným   súdom v danej veci nemožno predmet tohto konania po skutkovej stránke kvalifikovať ako zložitý. V tejto súvislosti nie je možné prisvedčiť obrannej argumentácii okresného súdu, ktorý predmetnú   vec   kvalifikoval   ako   skutkovo   zložitú,   dôvodiac   tým,   že   žalovaný   prestal preberať   zásielky   na   adrese   svojho   bydliska,   pretože   podľa   zistenia   ústavného   súdu (zo súdneho spisu, pozn.) okresný súd učinil tento záver iba na základe toho, že žalovanému sa   raz   nepodarilo   doručiť   predvolanie   na   pojednávanie   (konkrétne   na   pojednávanie nariadené na 5. jún 2013), ktoré mu doručoval prostredníctvom polície. Okresný súd však v tomto smere nevykonal žiadne ďalšie zisťovanie (napr. dopyt na register obyvateľstva, opakované   zisťovanie   v mieste   pobytu   žalovaného,   či   žalovaný   nebol   len   ojedinele neprítomný v mieste bydliska a pod., pozn.) a bez ďalšieho nariaďoval vo veci pojednávania (pozri   bod   3,   pozn.).   Predmetné   konanie   nemožno   podľa   ústavného   súdu   kvalifikovať za zložité ani po právnej stránke, pretože rozhodovanie o zaplatení dlžnej sumy (hoci aj z poddlžníckeho vzťahu) je konaním štandardnej rozhodovacej súdnej praxe. V tomto smere je bez racionálnej príčinnej súvislosti aj obranné tvrdenie okresného súdu, že o právnej zložitosti   veci   by   malo   svedčiť   to,   že   okresný   súd   neschválil   účastníkmi   konania navrhovaný súdny zmier.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   posudzovaného   konania v procesnom postavení žalobkyne (v čase po rozhodnutí ústavného súdu 3. novembra 2011, vo veci sp. zn. I. ÚS 415/2011 – pozri už uvedené, pozn.), podľa ústavného súdu aj samotná sťažovateľka má v určitom smere svoj podiel na pozdržaní sa konania o jej žalobe v tomto čase. Podľa zistenia ústavného súdu napr. právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. december 2011 iba pár dní pred jeho konaním, a to   až   podaním   z   8.   decembra   2011   z   dôvodu   kolízie   termínov   pojednávaní   v   iných veciach, a to aj napriek tomu, že predmetné pojednávanie bolo nariadené už 20. septembra 2011.

3. Napokon sa ústavný súd s prihliadnutím na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, zaoberal aj postupom okresného súdu.

Do rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 415/2011 z 3. novembra 2011 okresný súd konal vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Cb 63/08 už viac ako 3 roky a 5 mesiacov, pričom po tomto čase, t. j. po 3. novembri 2011, ústavný súd v postupe okresného súdu zistil iba jedno obdobie nečinnosti v trvaní takmer 8 mesiacov, a to od 20. septembra 2012, keď okresný súd uznesením rozhodol o neschválení účastníkmi konania navrhovaného súdneho zmieru, do 9. mája 2013, keď okresný súd nariadil vo veci pojednávanie.

Ústavný súd už konštatoval (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01), že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov.   Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00).

Ústavný súd zistil v postupe okresného súdu aj neefektívnu a nesústredenú činnosť spočívajúcu   napr.   v   tom,   že   okresný   súd   iba   po   jedinom   neúspešnom   doručovaní žalovanému   na   adresu   jeho   bydliska   prostredníctvom   polície   (23.   mája   2013)   a   bez opakovaného   overenia   si   tejto   skutočnosti   (napr.   dopytom   v   registri   obyvateľov   alebo opakovaným   šetrením   políciou,   pozn.)   uzavrel,   že   žalovaný   si   poštu   v   mieste   bydliska nepreberá.   Napríklad   v   tejto   súvislosti   je   potrebné   podotknúť,   že   aj   napriek   tomu,   že okresný súd mal už 7. júna 2013 vedomosť o tom, že žalovanému sa nepodarilo doručiť predvolanie   na   predchádzajúce   pojednávanie   konané   5.   júna   2013,   predsa   nevykonal šetrenie   o   pobyte   žalovaného,   ale   bez   ďalšieho   trval   na   nariadenom   pojednávaní na 23. september   2013,   ktoré   tak   bolo   absolútne   neefektívne   a   kvôli   neprítomnosti žalovaného, ktorý nemal vykázané doručenie predvolania, bolo odročené.

V   danom   prípade   síce   obdobie   takmer   8   mesiacov   samo   osebe   nenasvedčuje porušeniu   základného   práva   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle imperatívu vyjadreného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak v súčinnosti s celkovým charakterom postupu okresného súdu a v súčinnosti s celkovou dĺžkou konania posudzovaného konania od počiatku (t. j. viac ako 5 rokov a 7 mesiacov), navyše bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Cb 63/08 bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   pre   sťažovateľku   dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto neuznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie,   tak   ako   to   je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu   v   celkovej   sume   331,12   €   vrátane   20   %   DPH   (právny   zástupca   sťažovateľky nepredložil osvedčenie platcu DPH).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   a   stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu)   v   celkovej   sume 413,94 €   vrátane   režijného   paušálu   bez   DPH   (pretože   právny   zástupca   sťažovateľky nepredložil osvedčenie platcu DPH, pozn.)

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si úhradu trov uplatnil iba v sume 331,12 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu sťažovateľke priznal len vo výške uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013