znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 505/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 117/2012-225 z 23. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2012 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k.   4 Co 117/2012-225   z 23. mája   2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 20. februára 1995 s B. F.,   O.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   zmluvu   o   dôchodku,   predmetom   ktorej   bolo   právo na vyplácanie peňažného plnenia z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky v sume 1 667 Sk (53,33 €) vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.

Sťažovateľka 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako dôvod výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa § 582 Občianskeho zákonníka.

Žalobkyňa   sa   v konaní pred   Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“)   vedenom   pod sp.   zn.   11   C 103/2010 domáhala proti   sťažovateľke   ako žalovanej zaplatenia   sumy   55,33   €   s príslušenstvom.   Žalovaná   suma   predstavovala   sťažovateľkou nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010. V konaní pred všeobecnými súdmi bola medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na   danú   otázku   ovplyvňuje   možnosti   ukončenia   právneho   vzťahu   založeného   touto zmluvou.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 103/2010-97 z 29. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 55,33 € s príslušenstvom, keďže podľa okresného súdu je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú a výpoveď zmluvy o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Podstatou podaného odvolania bol jej nesúhlas s posúdením platnosti zmluvy o dôchodku a neplatnosti výpovede tejto zmluvy z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej osoby).Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   4 Co   117/2012-225   z   23.   mája   2012   rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil ako vecne správny.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 23.05.2012,   č.k.   4Co/117/2012-225,   bolo   porušené   naše   právo   podľa   článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   a   to   z   dôvodu   že   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie...   neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal s celou   prednesenou   právnou   argumentáciou,   ktorá   mala   pre   posúdenie   veci   rozhodný význam. Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciu: a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (článok III. odvolania), b/   odôvodňujúcou   to,   že   posudzovaná   zmluva   o   dôchodku   je   absolútne   neplatná   pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania), c/ poukazujúcou na to, že zákon ani posudzovaná zmluva o dôchodku žiadnym spôsobom neupravili   dobu   trvania   zmluvy   o   dôchodku,   ale   len   dobu   trvania   práva   na   dôchodok (článok VIII. odvolania), d/ poukazujúcou na to, že rozhodnutím súdu prvého stupňa nám bola odňatá možnosť konať pred súdom (článok X. odvolania).

I keď má odvolací súd právo obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol takýto   postup   odvolacieho   súdu   nesprávny   a   nezlučiteľný   so   zásadou   spravodlivého súdneho konania, pretože odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal vecne so všetkými námietkami žalovaného, pričom odvolací súd sa nezaoberal ani všetkými vecnými a právnymi dôvodmi odvolania, ktoré smerovali proti správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. V takomto prípade nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa.“.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti ďalej uviedla: «Vo   veci   podané   odvolanie   sme   odôvodňovali   okrem   iného   i   tým,   že   predmetná zmluva   o   dôchodku   je   absolútne   neplatnou   pre   rozpor   so   zákonom...   a   pre   neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok...

Poukázali sme pritom na to, že zmluva o dôchodku, o ktorú žalobkyňa svoj nárok opiera,   odporuje   zneniu   ustanovenia   §   842   Občianskeho   zákonníka,   pretože   obsahuje dojednané dve odlišné doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia, keď článok II. zmluvy o dôchodku obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške (t. j. prvá zákonom predpokladaná alternatíva), v rozpore s tým článok III. posledná veta Zmluvy   o   dôchodku   obsahuje   dojednanie,   podľa   ktorého   „Vyplácanie   plnenia   skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil.“ (t. j. druhá zákonom predpokladaná alternatíva).... Prvostupňový súd sa s touto argumentáciu nevysporiadal vôbec. Odvolací súd sa jej síce formálne venoval..., jeho odôvodnenie je však len stručné a nepreskúmateľné...

Odvolací súd neuvádza, ako je možné pojem do smrti spresniť. Je totiž zrejmé, že spresniť pojem do smrti takým spôsobom, že doba plnenia je kratšia alebo dlhšia ako do okamihu smrti, je stanovenie inej doby ako „na doživotne“. Rozsudok odvolacieho súdu je v tomto smere nepreskúmateľný, keď odvolací súd nezodpovedal zásadnú právnu otázku, do kedy má právo na dôchodok trvať. Dochádza síce k záveru, že na doživotne, pričom táto doba má byť spresnená článkom III. zmluvy o dôchodku, čo však má byť podstatou tohto spresnenia, už neuvádza....

V súvislosti s dobou trvania zmluvy o dôchodku sme v odvolaní poukázali na rozdiel medzi   trvaním   práva   na   dôchodok   a   medzi   trvaním   zmluvy   o   dôchodku   (článok   VIII. odvolania). Ide o rozdiel medzi trvaním zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok (t. j. právneho titulu, ktorým sa právo na dôchodok podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladá) a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy.

Ustanovenie   §   842   Občianskeho   zákonníka   nič   nestanovilo   o   dobe,   na   ktorú   sa uzatvára zmluva o dôchodku, stanovilo len, že zmluvou sa zakladá „na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania“ právo (na vyplácanie dôchodku).

Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy. Konštantná judikatúra súdov je pritom taká, že pokiaľ zmluva neurčuje dobu svojho trvania, má sa za to, že ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, so všetkými zákonnými dôsledkami zmluvy uzatvorenej na neurčitú dobu, t. j. aj s možnosťou zmluvu vypovedať. I pokiaľ výkladom pojmu „na doživotne“ dospel súd k záveru o tom, že ide o dobu určitú, tak ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka nestanovilo, že na takú dobu „na doživotne“ sa uzatvára zmluva - keď o trvaní zmluvy nič neustanovil. Uvedené zákonné ustanovenie pojednáva iba o „trvaní“ práva na plnenie dôchodku, založeného zmluvou. Pretože zo zákona, ani zo zmluvy o dôchodku nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako to učinil žalovaný voči žalobkyni písomnou výpoveďou. S   touto   právnou   argumentáciou   sa   odvolací   súd   žiadnym   spôsobom   nezaoberal a teda ani nevysporiadal. Išlo pritom o právnu argumentáciu uvádzanú až v odvolaní, teda nebola posudzovaná prvostupňovým súdom a nebolo možné sa s ňou vysporiadať odkazom na právne závery súdu prvého stupňa.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   meritórne   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   23.05.2012,   č.k.   4Co/117/2012-225, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 23.05.2012, č.k. 4Co/117/2012-225, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol....

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 103/2010-97 z 29. septembra 2011. Podstatou sťažnosti je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa odvolací súd nevysporiadal   s odvolacími   námietkami   sťažovateľky   súvisiacimi   s právnym   posúdením veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu   nemožno posudzovať   izolovane (II.   ÚS   78/05),   pretože   prvostupňové   a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola sťažovateľka   zaviazaná   zaplatiť   žalobkyni   sumu   55,33   €   s príslušenstvom,   a   v   tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia:

«Dňa   20.2.1995   účastníci   konania   uzavreli   zmluvu   označenú   ako   zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S., a.s.“ Predmetom zmluvy bolo doživotné plnenie z uplatneného a priznaného nároku na plnenie, odporca sa zaviazal vyplácať navrhovateľke doživotne sumu 1.667 Sk, mesačne až do dožitia navrhovateľky, pričom vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil.

Odporca   navrhol   ukončenie   zmluvy   o   poskytovaní   plnenia   dohodou   a   následne listom zo dňa 26.10.2009, vypovedal zmluvu o poskytovaní plnenia zo dňa 31.7.1995. Ako dôvod   uviedol   využitie   zákonného   práva,   v   zmysle   ustanovenia   §   582   Občianskeho zákonníka....

Súd predmetnú zmluvu zo dňa 31.7.1995 posúdil ako zmluvu o dôchodku uzavretú v zmysle ustanovenia § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň ju posúdil ako zmluvu na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia). Preto dospel k záveru, že zmluvu nebolo možné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 582   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   je   všeobecné   ustanovenie,   pričom   v   zmysle   tohto ustanovenia možno vypovedať iba zmluvu dojednanú na dobu neurčitú. Zmluva o dôchodku upravená v ustanovení § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka je však zmluvou, z povahy ktorej   vyplýva,   že   je   uzavretá   na   určenú   dobu   neurčitého   trvania,   alebo   na   doživotie. Zmluva,   ktorá   je   predmetom   tohto   konania   je   zmluvou   o   dôchodku   a   aj   logicko- gramatického výkladu ustanovení článku II zmluvy vyplýva, že ide o zmluvu, ktorou sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke dôchodok doživotne. Z toho dôvodu je neplatná výpoveď   odporcu   zo   zmluvy   a   odporca   je   povinný   podľa   uzavretej   zmluvy   naďalej poskytovať plnenia.

Súd preto návrhu vyhovel a navrhovateľke priznal uplatnenú čiastku ako splátku dôchodku za mesiac apríl 2010.»

Z rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa z 29. septembra 2011, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi   závermi   prvostupňového   súdu,   ako   aj   dôvodmi   uvedenými   v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ďalej uviedol:

«Odvolací súd sa pri preskúmaní napadnutého rozsudku zaoberal rovnako ako súd prvého   stupňa   najprv   tým,   či   zmluva   o   dôchodku   uzavretá   podľa   §   842   Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na plnenie doživotne, je zmluvou na dobu určitú, pretože táto otázka bola aj podľa odporcu zásadnou pre rozhodnutie danej veci.

Ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem zmluva o dôchodku tak, že ide o zmluvu, ktorou sa niekomu doživotne alebo na inak obmedzenú dobu neurčitého trvania   zakladá   právo   na   vyplácanie   určitého   dôchodku.   Z   tohto   stručného   pojmového vymedzenia vyplýva, že ide o zmluvu aspoň medzi dvoma osobami, t.j. medzi osobou, ktorá sa zaväzuje vyplácať dôchodok,   a osobou,   ktorej sa dôchodok bude vyplácať.   Ďalej   je z neho   zrejmé,   že   právo   na   vyplácanie   dôchodku   je   síce   časovo   určené,   ale   nie   je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania; môže ísť o právo na poskytovanie   dôchodku   doživotne,   alebo   na   inak   obmedzený   čas   neurčitého   trvania (obmedzenie na určitý čas, napríklad na 10 rokov, tu neprichádza do úvahy). Občiansky zákonník na uzavretie zmluvy o dôchodku nevyžaduje určitý dôvod alebo motív. Dôvod uzavretia môže byť rôzny, napríklad niekto sa cíti byť zaviazaný druhému pomáhať alebo poskytovať mu dôchodok ako protiplnenie z iného právneho úkonu.

Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciu odporcu, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník alebo je obmedzené na osobu veriteľa, sú uzatvárané na   doživotne   určenú   dobu.   Zákon   totiž   rozlišuje   zánik   zmluvy   smrťou   a   zánik   zmluvy uzatvorenej na doživotne určenú dobu, keďže zánik záväzku v dôsledku smrti je upravený v ust.   §   579   Obč.   zákonníka   a   zánik   záväzku   uzatvoreného   na   doživotne   určenú   dobu zanikne   podľa   §   578   Obč.   zákonníka   uplynutím   doby,   kedy   sa   už   neuplatní   všeobecné ustanovenie § 579 Obč. zákonníka. Preto nemožno dôvodiť, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou sú vždy uzatvárané na doživotne určenú dobu, teda na dobu neurčitú. V tejto súvislosti odvolací súd zaujal taký výklad ust. § 842 Obč. zákonníka, že doživotne určená doba trvania je ekvivalentom inak určenej doby neurčitého trvania, teda je len konkrétnym vyjadrením inak určenej doby neurčitého trvania, a preto pri výklade doby trvania zmluvy treba vychádzať z toho, že ide o pojmy totožné. Z uvedeného potom vyplýva, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu a tá istá zmluva uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia, trvania invalidity, vdovstva a pod.) musia byť vždy buď zmluvami na dobu určitú alebo zmluvami na dobu neurčitú, a teda   nie   je   prípustný   taký   výklad,   že zmluva   o   dôchodku   uzatvorená   na   doživotie   sa považuje za zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú a zmluva o dôchodku uzatvorená na inak určenú   dobu   neurčitého   trvania   (napr.   po   dobu   štúdia)   je   zmluvou   na   dobu   určitú. Pri takom výklade, že vždy musí isť buď o zmluvy na dobu neurčitú alebo len o zmluvy na dobu určitú, potom nemôže obstáť argumentácia odporcu, že doživotne uzatvorená zmluva o dôchodku je zmluva na dobu neurčitú, lebo v prípade uzatvorenia rovnakej zmluvy, ale na inak určenú dobu, napr. po dobu štúdia, by jej uzatvorenie na dobu neurčitú znamenalo, že uplynutím doby - ukončením štúdia, by zanikli práva a povinnosti zo zmluvy podľa § 578 Obč. zákonníka, ale zmluva považovaná za zmluvu na dobu neurčitú, by trvala ďalej, zrejme kým   by   nedošlo   k   jej   vypovedaniu;   v   tomto   prípade   je   predsa   nepochybné,   že   zmluva o dôchodku ako celok zanikne predovšetkým uplynutím času (doby štúdia) podľa § 578 Obč. zákonníka, pokiaľ nedôjde skôr k jej zániku smrťou, a teda nemôže trvať ďalej.

V zásade je vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Obč. zákonníka, ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Obč. zákonníka, ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá   môže   trvať   do   nekonečna   (nezanikne   smrťou)   resp.   do   smrti   (nie   je   časovo obmedzená),   keď   nemôže   zaniknúť   splnením,   uplynutím   času.   Pokiaľ   by   odvolací   súd pripustil   právnu   argumentáciu   odporcu,   tak   by   to   znamenalo,   že   zmluva   o   dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť   výpoveďou   a   zmluva   o   dôchodku   uzatvorená   na   dobu   napr.   štúdia,   by   bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny.

Neobstojí ani argument odporcu, že zmluvu na dobu určitú je možno uzatvoriť aj tak, že jej trvanie je viazané na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, ktorou   však   nemôže   byť   taká   právna   skutočnosť,   s   ktorou   priamo   zákon   spája   zánik zmluvného   vzťahu.   V   prípade   zmluvy   o   dôchodku   totiž   zákon   výslovne   umožňuje   jej uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie doby trvania zmluvy odlišujúce sa od zániku záväzku smrťou.

Odvolací súd nezistil rozpor uzatvorenej zmluvy o dôchodku so znením ust. § 842 Obč. zákonníka v tom, že by obsahovala dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dôchodku a že by preto bola podľa § 39 Obč. zákonníka neplatným právnym úkonom. Záväzok   v   bode   II.   zmluvy   vyplácať   príjemcovi   doživotne   sumu   vo   výške   1.667,-   Sk   je v súlade s jej bodom I. o tom, že predmetom plnenia je doživotné plnenie a neodporuje ani čl. III v tom, že vyplácanie plnenia sa končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil; pretože plnenie bolo dohodnuté mesačne, bolo potrebné len spresniť, či navrhovateľovi vznikne nárok na plnenie, resp. v akom rozsahu, aj v mesiaci, ktorého sa nedožil. S ohľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že jednotlivé zmluvné dojedania sa vzájomne nevylučujú a nejde ani o dve odlišné určené doby neurčitého trvania, ktoré by spôsobovali neurčitosť či nezrozumiteľnosť dojednania doby trvania záväzku na plnenie (§ 37 ods. 1 Obč. zákonníka), a   preto   ako   nedôvodnú   vyhodnotil   námietku   odporcu,   že   rozpor   v   dĺžke   dojednaných neurčitých   dôb   vyplácania   plnenia   spôsobuje   neurčitosť   a   nezrozumiteľnosť   právneho úkonu a tým aj neplatnosť zmluvy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že znenie zmluvy pripravoval odporca, a preto sa nemôže dovolávať, že mu je obsah   zmluvy   nezrozumiteľný   a   že   je   neurčitý   a   výrazy   ním   použité   treba   v   prípade pochybností vykladať na jeho ťarchu a chrániť tak dobromyseľnosť navrhovateľky, ktorej bol právny úkon určený (§ 35 Obč. zákonníka).

S ohľadom na všetky vyššie uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval za potrebné   pripustiť   dovolanie   na   posúdenie   právnej   otázky,   či   zmluva   o   dôchodku   je uzatvorená na dobu určitú, keďže nejde o posúdenie otázky zásadného právneho významu. Odvolací súd potom rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetná zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú a to doživotne, teda do smrti navrhovateľky. Výpoveď zo zmluvy ako právny úkon jednostranne vyjadrujúci vôľu jednej zo zmluvných strán ukončiť záväzkový vzťah je upravený všeobecne v ustanovení § 582 Obč. zák., podľa ktorého vypovedať možno len zmluvu dojednanú na dobu neurčitú za splnenia ďalších podmienok. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti oprávnenej na prijatie dôchodku - navrhovateľky. Samotná vôľa odporkyne ukončiť svoj záväzok jednostranným prejavom vôle je potom pre charakter zmluvy na ukončenie tohto záväzku nepostačujúca. Výpoveď zmluvy o dôchodku daná odporkyňou dňa 26.10.2009 je vzhľadom na zhora uvedené v rozpore so zákonom a ako právny úkon je neplatná (§ 39 OZ). Z toho vyplýva, že zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu S. a.s. nebola touto výpoveďou ukončená a odporca nepreukázal ani iný dôvod ukončenia platnosti predmetnej zmluvy. Aj odvolací súd tak mal za to, že táto je platná a účinná, teda zmluvné strany si musia podľa nej poskytovať plnenia, vrátane   žalovaného   dôchodku   za   mesiac   apríl   2010   v   dohodnutej   výške   55,33   Eur s príslušenstvom....

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Krajský súd dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľka   v   odvolaní   nastolila.   Krajský   súd neponechal bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľky, ktoré majú pre vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Námietka sťažovateľky o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa týka zásadnej právnej otázky, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na danú otázku   ovplyvňuje   možnosti   ukončenia   právneho   vzťahu   založeného   touto   zmluvou. V okolnostiach prípadu sťažovateľky teda ide o problém právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v súvislosti s ukončením zmluvy o dôchodku.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu   týkajúcich   sa   kľúčového   právneho   problému,   spočívajúceho   v   hľadaní   ústavne akceptovateľnej   odpovede   na otázku, či   zmluva o dôchodku   podľa   §   842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosť alebo   taká   aplikácia   dotknutých   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Podľa § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne   alebo   na   inak   určenú   dobu   neurčitého   trvania   právo   na   vyplácanie   určitého dôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho štvrťroka.

Ústavný   súd   k tejto   právnej   otázke   už   vyslovil   právny   názor   v   náleze   sp.   zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, že zmluva o dôchodku uzatvorená medzi sťažovateľkou a žalobkyňou je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričom vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané   až   do   smrti   osoby   oprávnenej   na   prijatie   dôchodku,   preto   samotná   vôľa sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakter zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom; nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej   neakceptovateľnosti napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   by zároveň   zakladal   dôvod   na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012