znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 505/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., V., zastúpeného advokátom Mgr. R. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 14/2009 z 29. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená sťažnosť Ľ. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Cdo 14/2009 z 29. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 39/2005-58 zo 17. septembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

„Predmetným   rozsudkom   zaviazal   okresný   súd   oboch   žalovaných   zaplatiť žalobcovi/sťažovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 80 000.- Sk s úrokom z omeškania trovami konania.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   žalovaný   v   1.   rade   odvolanie,   v   ktorom   uplatnil námietku premlčania, ktorú uplatnil aj v prvostupňovom konaní.

Pretože však bolo toto odvolanie podané oneskorene, odvolací súd podané odvolanie zamietol.

Generálny   prokurátor   uviedol   ako   zákonný   dôvod   na   podanie   mimoriadneho dovolania   proti   tomuto   rozsudku   tú   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd   sa   v   odôvodnení rozsudku nevyporiadal s námietkou premlčania, ktorú žalovaný v 1. rade v konaní vzniesol. Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   táto   skutočnosť   dovolacím   dôvodom   podľa   ust. § 237, písm. f) O. s. p., t. j. že postupom prvostupňového súdu spočívajúceho v tom, že sa v odôvodnení   písomného   vyhotovenia   rozsudku   nevyporiadal   so   vznesenou   námietkou premlčania, bola žalovanému v prvom rade odňatá možnosť konať.“

Sťažovateľ   sa   v časti   svojej   sťažnosti   vyjadruje   (nekonzistentne   polemizuje) k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora:

«Alogizmus tvrdenia prokurátora je obsiahnutý už v tom, že sám prokurátor uvádza, že účastník konal, keď jeho konanie spočíva v tom, že námietku premlčania vzniesol. Ďalší alogizmus je v tom, že ak by aj súd sa s touto účastníkom vznesenou námietkou premlčania v odôvodnení nevyporiadal, tak týmto svojim „postupom“ neodňal účastníkovi konať, t. j. túto námietku uplatniť. Tretí alogizmus spočíva v tom, že generálny prokurátor vyčíta súdu jeho postup ku ktorému došlo v čase, keď už účastník konal – námietku premlčania vzniesol

- a preto je fakticky nemožné, aby súd postupom, ku ktorému malo dôjsť už po vykonanom konaní   účastníka,   mu   mohol   v   tomto   už   vykonanom   konaní   zabrániť   vykonať   ho. Ide o vecný, chronologický a logický nezmysel - reálnu nemožnosť. Rovnako je reálne nemožné aby súd nevyporiadaním sa s účastníkom vznesenou námietkou premlčania v písomnom vyhotovení rozsudku, k vyhotoveniu ktorého došlo po vznesení tejto námietky premlčania účastníkom,   mohol   zabrániť   účastníkovi   konať   pred   súdom,   t.   j.   uplatniť   námietku premlčania, čo aj skutočne vykonal. Ide o vecnú aj časovú nemožnosť.

Odôvodnenie mimoriadneho dovolania tak neodôvodňuje zákonný odvolací dôvod uvedený v § 237f O. s. p.»

K (veci) samotnému napadnutému uzneseniu uviedol:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim   rozhodnutím   uvedeným   vyššie   porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručený mu citovanými ustanoveniami Ústavy a Dohovoru.

Prvé porušenie tohto práva sťažovateľa najvyšším súdom spočíva - paradoxne... – v jeho   rovnakej   procesnej   vade   ako   je   tá,   ktorú   vytkol   prvostupňovému   súdu   a   ktorá procesná vada - aj podľa názoru najvyššieho súdu uvedeného v jeho rozhodnutí - privodila porušenie práva na spravodlivý proces.

Touto procesnou vadou je to, že aj najvyšší súd, rovnako ako pred ním prvostupňový súd,   porušil   ust.   §   157   ods.   2   O.   s.   p   tým,   že   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   vyjadrení   k   mimoriadnemu dovolaniu k vznesenej námietke premlčania ako dôvodu mimoriadneho dovolaniu. Najvyšší súd uvádza, že námietka premlčania vznesená žalovaným môže mať zásadný význam   pre   výsledok   sporu.   Preto   ma   takýto   rovnaký   zásadný   význam   tak   nielen   jej uplatnenie žalovaným a na vysporiadanie sa prvostupňového súdu s ňou v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, ale argumentácia žalobcu proti jej uplatneniu v dovolacom konaní a nevysporiadame sa s ňou dovolacím súdom v dovolacom rozhodnutí.

Preto ak má byť podľa názoru najvyššieho súdu porušením práva žalovaného na spravodlivý   proces   procesná   vada   prvostupňového   súdu   spočívajúca   v   tom,   že   sa prvostupňový   súd   nevysporiadal   v   odôvodnení   písomného   vyhotovenia   prvostupňového rozhodnutia so žalovaným vznesenou námietkou premlčania, tak je - logicky - rovnako porušením práva žalobcu na spravodlivý proces tá istá procesná vada, ktorej sa dopustil dovolací   súd   vo   svojom   dovolacom   rozhodnutí,   t.   j.   že   sa   dovolací   súd   nevysporiadal v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia s námietkami sťažovateľa k tejto istej otázke,   t.   j.   k   námietke   premlčania   ako   takej   a   zvlášť   ako   k   dôvodu   na   podanie mimoriadneho dovolania.

Ide o rub a líc tej istej mince. Ak mal žalovaný právo na vysporiadanie sa prvostupňovým súdom s jeho námietkou premlčania v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, tak sťažovateľ mal rovnaké právo na vyporiadanie sa dovolacieho súdu s jeho námietkami smerujúcich k tomu, že nie je daný dovolací   dôvod   na   nej   založený,   ktoré   uviedol   vo   svojom   vyjadrení   k   mimoriadnemu dovolaniu.

Zásada rovnosti zbraní - rovnosti pred zákonom - si to vyžaduje. Preto   ak   najvyšší   súd   povedal,   že   nevysporiadaním   sa   s   predmetnou   námietkou v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces na   strane   žalovaného,   tak   to   povedal jedným   dychom rovnako   aj   o svojom dovolacom rozhodnutí trpiacim rovnakou vadou vo vzťahu k žalobcovi, t. j. že týmto došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces na strane žalobcu.

Druhé porušenie práva na spravodlivý proces sťažovateľa najvyšším súdom spočíva v ústavne nekonformnom výklade a aplikácii ust. § 237, písm. f) O. s. p., teda vo výklade a aplikácii odporujúcim ust. § 152 ods. 4 Ústavy SR.

Z   jednoznačného   normatívneho   textu   (pozri   I.   ÚS   338/2006)   riešiace   ústavne konformný výklad právnych predpisov všeobecnými súdmi pri jednoznačnom normatívnom texte právnej normy (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.). „V odôvodnení rozhodnutia súd uvedie...“ je jednoznačné a nepochybné, že riadne odôvodnenie rozhodnutia nie je procesným právom účastníka, ale zákonnou povinnosťou súdu „...súd uvedie“.

Nakoniec táto skutočnosť nepochybne vyplýva podľa kritérií vecnej logiky aj z toho nespochybniteľného faktu, že písomne vyhotovenie rozsudku vyhotovuje súd a nie účastník konania.

Nemožno preto zákonnú povinnosť súdu konať tak, že riadne odôvodní rozsudok zamieňať s právom účastníka konať spôsobom priznaným mu O. s. p. (ktoré by mu malo byť riadnym neodôvodnením rozsudku súdom odňaté). Povinnosť súdu konať tak, že riadne odôvodní   rozsudok   nie   je   totiž   právom   účastníka   konať   pri   odôvodňovaní   rozsudku. Účastník nemá zákonom priznané právo nejako konať - odôvodňovať rozsudok.

Preto právo účastníka na povinnosť súdu riadne odôvodniť rozsudok súdu, nie je právom účastníka konať spôsobom uvedeným v zákone, ale zákonnou povinnosťou súdu.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol:„1)   Základné   právo   sťažovateľa...   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   právo   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozhodnutím Najvyššieho súdu... č. k. 1 M Cdo 14/2009 z 29. apríla 2011 porušené bolo.

2) Rozhodnutie Najvyššieho súdu... sp. zn. 1 M Cdo 14/2009 z 29. apríla 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3) Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 314,18   €  ...   do   30   dní   od   doručenia   tohto   rozhodnutia   k   rukám   právneho   zástupcu sťažovateľa advokáta Mgr. R. V....“

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 14/2009 z 29. apríla 2011 vyplýva, že ním bolo (i) zastavené konanie o mimoriadnom dovolaní v časti týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 7/09 z 29. januára 2009, (ii) zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 39/2005-58 zo 17. septembra 2008 vo vyhovujúcej časti a trovách konania a vec v rozsahu zrušenia bola tomuto súdu vrátená na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   v časti   repliky   mimoriadneho   dovolania vyplýva, že generálny prokurátor v kontexte s uplatnenou námietkou premlčania vychádzal z názoru   o dôvodnosti   námietky   premlčania   vznesenej   odporcami   uvedúc,   že „z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ 18. decembra 2002 zaplatil Daňovému úradu v L. nedoplatok na dani vo výške 25 000 Sk, ktoré zaplatenie z titulu náhrady škody uplatnil proti odporcom návrhom   na   súde   31.   januára   2005,   teda   po   uplynutí   zákonnej   dvojročnej   subjektívnej premlčacej lehoty“.

Najvyšší súd vychádzajúc z podaného mimoriadneho dovolania ďalej uviedol:„Z obsahu spisu vyplýva, že právny zástupca odporcov vo svojom vyjadrení k návrhu doručenom   súdu   prvého   stupňa   16.   mája   2005   vzniesol   námietku   premlčania navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody a aj z tohto dôvodu žiadal návrh v celom   rozsahu   zamietnuť.   V námietke   poukázal   na   uplynutie   subjektívnej   premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a presne uviedol, kedy sa podľa jeho názoru navrhovateľ (poškodený) dozvedel o škode, ako aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Spomínané   vyjadrenie   bolo   navrhovateľovi   doručené   20.   mája   2005,   ktorý   v následnej replike prostredníctvom svojho právneho zástupcu k námietke premlčania uviedol, že je nedôvodná.

Ako správne uvádza generálny prokurátor, súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku so   vznesenou   námietkou   premlčania   vôbec   nevysporiadal,   keď   v odôvodnení   dokonca absentuje   akákoľvek   zmienka   o tomto   hmotnoprávnom   úkone   odporcov.   Nedostatok odôvodnenia rozsudku v tejto otázke majúcej význam pre výsledok sporu má za následok, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa požiadavky stanovené § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne odôvodnenie rozsudku. Zo strany súdu prvého stupňa sa jedná o závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva odporcov na spravodlivý proces   a zároveň   k odňatiu   ich   možnosti   pred   súdom   konať   (§237   písm.   f)   O.   s.   p.). V prípade, že súd napriek vzneseniu námietky premlčania práva vyhovie žalobnému návrhu, v odôvodnení   rozsudku   musí   dať   aj   jasnú   a zrozumiteľnú   odpoveď   na   nepochybne relevantnú   otázku   nastolenú   takouto   obranou,   t.   j.   vysvetliť   prečo   na   takúto   námietku neprihliadol....

Najvyšší súd... sa týchto dôvodov stotožnil s názorom Generálneho prokurátora..., že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k procesnej vade majúcej za následok zmätočnosť rozhodnutia..., preto rozsudok prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti a v nadväzujúcom (závislom) výroku o trovách konania... uznesením zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   uznesením najvyššieho súdu, ktorým na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bol zrušený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   5   C   39/2005-58   zo   17.   septembra   2008 vo vyhovujúcej časti a trovách konania a vec v rozsahu zrušenia bola tomuto súdu vrátená na ďalšie konanie.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o takej vade prvostupňového konania, ktorá spôsobila jeho zmätočnosť [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku], sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu, ktoré tento vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.

Podľa   názoru   ústavného súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je v   plnom súlade   s   jeho   ustálenou   praxou,   podľa   ktorej   ak   súd   neodôvodní   svoje   rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, odníme účastníkovi právo konať pred súdom.

Okresný súd sa vznesenou námietkou premlčania (napriek jej dôvodnosti) žiadnym spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Tento nedostatok odôvodnenia je tak závažný, že spôsobuje zmätočnosť celého konania, a preto ústavný súd považuje záver uvedený v uznesení najvyššieho súdu o zrušení prvostupňového rozsudku za správny.

Ústavný súd berúc do úvahy uvedené skutočnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011