znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 505/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., S., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného   porušenia   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo V 60/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. K.   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   K.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Obdo V 60/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. októbra 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   základe   konkurznej   prihlášky   sa   sťažovateľ   stal 25. januára 2002 veriteľom úpadcu v konkurznej veci vedenej Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 K 246/01. Na prieskumnom pojednávaní správca konkurznej   podstaty   poprel   sťažovateľom   prihlásenú   pohľadávku,   v dôsledku   čoho sťažovateľ podal incidenčnú žalobu. Aj samotný sťažovateľ v rámci konkurzného konania poprel pohľadávku iného veriteľa (M., a. s.–ďalej len „žalovaná“) a aj v tejto veci podal incidenčnú žalobu vedenú krajským súdom pod sp. zn. 45 Cbi 157/02. Práve tejto žaloby sa sťažnosť týka. Sťažovateľ v písomnom vyjadrení z 29. decembra 2004 zdôraznil, že napáda spôsob, akým žalovaná pohľadávku nadobudla. Nadobudla ju totiž zmluvou o postúpení pohľadávok z 10. apríla 2001 (ešte pred vyhlásením konkurzu), avšak v rozpore s dohodou uzavretou medzi pôvodným dlžníkom (terajším úpadcom v konkurznej veci) a pôvodným veriteľom (P., a. s.). Išlo preto o právny úkon, ktorý bol v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   nemožno   postúpiť   pohľadávku,   ak   by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom. Podľa názoru sťažovateľa je neprípustné, aby všeobecný súd prehliadol tento stav a prejudiciálne sa s ním v rámci incidenčnej žaloby nevysporiadal a napokon rozhodol tak, ako keby pohľadávka bola postúpená zákonným spôsobom. Právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu potvrdilo nezákonný stav, ktorým sa v celom   priebehu   konania   nikto   nezaoberal.   Nezákonným   postupom   získala   žalovaná zákonné   postavenie   účastníka   konkurzu   a nadobudla   práva,   ktoré   jej   nepatria,   ako   aj majetok,   ktorého   nie   je   vlastníčkou.   Takéto   rozhodnutie   poškodzuje   práva   ostatných veriteľov. Všeobecný súd vo veci spôsobu postúpenia pohľadávky nevykonal žiadne dôkazy a tým spôsobil, že sa sťažovateľ k dôkazom nemohol vyjadriť, hoci mali pre vec zásadný význam.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   č.   k.   1 Obdo V 60/2008-151   bolo   sťažovateľovi doručené 16. augusta 2010, keď sa stalo aj právoplatným. Za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy považuje sťažovateľ skutočnosť, že všeobecné súdy tak v odvolacom, ako aj v dovolacom konaní prehliadali nezákonnosť spôsobu nadobudnutia pohľadávky žalovanou, v dôsledku čoho sa nikto touto rozhodujúcou skutočnosťou ani nezaoberal.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného   článku   ústavy   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 1 Obdo V 60/2008   s tým,   aby uznesenie   z 24.   júna 2010   bolo   zrušené   a vec   vrátená   na ďalšie konanie. Žiada tiež priznať náhradu trov konania.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 60/2008-151 z 24. júna 2010 vyplýva, že ním bolo dovolanie žalobcu vo štvrtom rade T., s. r. o., odmietnuté. Tomu predchádzal rozsudok krajského súdu č. k. 45 Cbi 157/2002-89 zo 7. júna 2007, ktorým bola žaloba sťažovateľa ako žalobcu v treťom rade, ako aj ďalších troch žalobcov (B., s. r. o., ako žalobca v prvom rade, V., s. r. o., ako žalobca v druhom rade a T., s. r. o., ako žalobca vo štvrtom   rade)   proti   žalovanej   o určenie   neexistencie   pohľadávky   zamietnutá.   Proti rozsudku   krajského   súdu   podal   odvolanie   žalobca   vo štvrtom   rade   a na   základe   tohto odvolania rozsudkom najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) č. k. 4 Obo 180/2007-117 z 26. februára 2008 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa názoru najvyššieho súdu podané dovolanie bolo treba považovať za neprípustné, keďže jeho prípustnosť nevyplývala ani z ustanovenia § 238, ale ani z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jadrom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s dovolacím uznesením najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažovateľa považovať za zjavne neoprávnenú osobu na podanie sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu. Sťažovateľ totiž dovolanie vôbec   nepodal,   a preto   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sa   rozhodovalo o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   iného   subjektu.   Treba   tiež   poznamenať,   že sťažovateľ bol pasívny už aj v skoršej fáze konania, pretože nepodal ani odvolanie proti rozsudku krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010