znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 504/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Grassina s. r. o., Panenská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 34/2012 a jeho rozsudkom z 13. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Grassina   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   GOSTAN,   s.   r.   o.,   Trenčianska   57, Bratislava   (ďalej   len   „pôvodná   sťažovateľka“)   zastúpenej   advokátkou   JUDr. Luciou Halvoňovou, Na vŕšku 2, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 34/2012 a jeho rozsudkom z 13. júna 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Ústavný súd z údajov uvedených v Obchodnom registri Slovenskej republiky (ďalej len „obchodný register“) zistil, že pôvodná sťažovateľka zanikla 30. januára 2014 zlúčením, pričom jej právnym nástupcom sa stala obchodná spoločnosť NDP SLOVAKIA s. r. o., Potočná 9, Piešťany. Z údajov uvedených v obchodnom registri ústavný súd ďalej zistil, že obchodná spoločnosť NDP SLOVAKIA, s. r. o., taktiež zanikla 20. júna 2014 zlúčením s obchodnou   spoločnosťou   Grassina   s.   r.   o.,   Panenská   24,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorá je jej právnym nástupcom, a teda aj právnym nástupcom pôvodnej sťažovateľky.  

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa § 107 ods. 4 OSP ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

V súlade s § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde ústavný súd pokračoval v konaní so sťažovateľkou.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Považská Bystrica (ďalej len „správca   dane“)   dodatočným   platobným   výmerom   č.   670/230/32965/2011/Kav z 26. januára 2011 znížil pôvodnej sťažovateľke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2008 zo sumy 46 981,91 € na sumu 163,05   €.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   pôvodná   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodlo   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   rozhodnutím sp. zn. I/226/16729-109684/2011/994159 zo 17. októbra 2011 tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdilo.

Proti rozhodnutiu žalovaného podala pôvodná sťažovateľka žalobu Krajskému súdu v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti označeného   rozhodnutia   žalovaného.   O žalobe rozhodol   krajský   súd rozsudkom   sp.   zn. 11 S 94/2011 zo 17. apríla 2012 tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala pôvodná sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 34/2012 z 13. júna 2013 tak, že ho potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „... rozhodnutia daňových orgánov, s ktorých závermi sa stotožnili aj súdy sú založené na:

... nesprávnom výklade ustanovení o daňovej kontrole, predložené listinné dôkazy žalobcom klasifikujú ako nepodstatné, resp. ich úplne ignorujú a na druhej strane požadujú listinné dôkazy, ktorými daňový subjekt ani disponovať nemôže,

...   ignorujú   záväznú   judikatúru   Európskeho   súdneho   dvora   týkajúcu   sa   takmer totožných prípadov,

...   v   zmysle   svojich   právoplatných   rozhodnutí   vybrali   niekoľkomiliónovú   daň z obchodného prípadu, ktorý je podľa týchto rozhodnutí fiktívny!

... namietané rozsudky súdov sú nielen nesprávne, ale aj nedostatočne odôvodnené, pričom   samotný   výklad   právnych   predpisov   uskutočnený   všeobecnými   súdmi   vykazuje značný   stupeň   arbitrárnosti,   keďže   je   účelový   a   jednostranne   zameraný   v   prospech argumentácie   žalovaného,   za   súčasnej   absencie   úvah,   ktorými   sa   súdy   spravovali   pri hodnotení dôkazov, čo determinovalo ich následnú nepresvedčivosť...“.

Sťažovateľka   v   odôvodnení   sťažnosti   uviedla,   že   v jej   veci   konajúce   súdy   sa nezaoberali   jej   argumentáciou   o   porušení   relevantných   ustanovení   zákona   Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov   upravujúcich   zákonné   lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Poukázala najmä na to, že „Spolu trvala daňová kontrola viac ako 1 rok a 4 mesiace (!) Vzhľadom na zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, ktorá je maximálne 12 mesiacov je celá daňová kontrola nezákonná, týmto momentom je nezákonný aj protokol o daňovej kontrole a všetky nadväzujúce rozhodnutia, čo je samo o sebe   dôvodom   na   zrušenie   namietaných   rozhodnutí   daňových   orgánov.“.   Na podporu svojich tvrdení o nezákonnom postupe daňových orgánov poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010.

Sťažovateľka   namietala   tiež   to,   že   konajúce   súdy   nerešpektovali   relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pričom svoje rozsudky v tomto smere dostatočne neodôvodnili. Argumentovala tým, že v prerokúvanom prípade sa nepotvrdilo podozrenie o jej zapojení do karuselového podvodu, preto „treba rešpektovať závery Súdneho dvora napr.   v   rozsudkoch   v   spojených   prípadoch   C-354/03   (Optigen),   C-355/03   (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), podľa ktorého nárok na odpočítanie DPH na vstupe nemôže byť ovplyvnený skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Neopomenuteľným   rozhodnutím   je   rozsudok   Súdneho   dvora   (tretia   komora) z 21. 6. 2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, ktorého podstata spočíva v tom, že daňové úrady nemôžu od podnikateľov chcieť, aby preverovali dodávateľov“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazovala na zásadu zákonnosti daňového konania a tiež na rozloženie dôkazného bremena v tomto konaní a dala do pozornosti záver najvyššieho   súdu,   že   dostatočne   nepreukázala   existenciu   dodaného   tovaru,   pričom v záverečnej časti sťažnosti uviedla, že „... daňové orgány ako aj súdy, napriek rozsiahlym skutkovým   zisteniam   urobili   účelový   a   jednostranný   záver   v   náš   neprospech,   pretože požadujú od daňového subjektu dôkazy nad rámec jeho zákonných povinností, pričom ony sami   sú   povinný   konať   len   v medziach   a   na   základe   zákon   a   súčasne   mu   vytýkajú skutočnosti, ktoré súvisia s podnikateľskou aktivitou iných podnikateľských subjektov, a to napriek   tomu,   že   naša   obchodná   spoločnosť   s   nimi   nebola   ani   v   žiadnom   obchodnom vzťahu...

Porušovateľ   obdobne   ako   krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   pomerne   obšírne citoval ustanovenia zákona o správe daní a zákona o dani z príjmu, ale bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným princípom ústavne konformného výkladu správne vyložil ich obsah a zmysel.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžf/34/2012 bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1, článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. 6. 2013 sp. zn. 8Sžf/34/2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Obchodnej   spoločnosti   GOSTAN,   s.   r.   o.   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie   JUDr.   Lucia   Halvoňová,...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podaním doručeným ústavnému súdu 25. júna 2014 právna zástupkyňa pôvodnej sťažovateľky   oznámila,   že   24.   júna   2014   jej   bolo   doručené   vypovedanie   plnej   moci zo strany obchodnej spoločnosti NDP SLOVAKIA s. r. o. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd listom z 25. júna 2014 vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či trvá na sťažnosti podanej pôvodnou sťažovateľkou, ako aj na predloženie splnomocnenia pre advokáta na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Nedoručená   zásielka   s   uvedeným   listom   bola   17.   júla   2014   vrátená   ústavnému   súdu s poznámkou „adresát neznámy“.  

Podľa § 48 ods. 2 OSP ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej   zásielky   súdu   za doručenú,   a   to   aj vtedy,   ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

Ústavný   súd   v   súlade   s označeným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku považoval výzvu z 25. júna 2014 za doručenú sťažovateľke dňa 20. júla 2014 a konštatoval, že nie sú splnené podmienky na konanie o sťažnosti vzhľadom na to, že sťažovateľka nie je právne zastúpená, t. j. jej sťažnosť neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.

Vzhľadom   na   nesplnenie   podmienky   obligatórneho   právneho   zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom v ním určenej lehote ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014