znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 504/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 11 Er 317/2006 z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. novembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 317/2006 z 22. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“ a „napadnutý postup“).

2. Napadnutým uznesením okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľky ex offo vylúčil vo   veci   konajúceho   súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K.   (ďalej   aj  ,,súdny   exekútor“) z vykonávania predmetnej exekúcie, kde oprávnenou bola sťažovateľka, a to z dôvodu, že JUDr.   K.   bol   pred   vymenovaním   do   funkcie   súdneho   exekútora   zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (v pozícii oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

3. Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   napadnutým   postupom   a napadnutým uznesením   boli   porušené   jej   už   identifikované   práva   predovšetkým   z   toho   dôvodu,   že okresný súd rozhodol vo veci bez toho, aby (i) upovedomil sťažovateľku o náleze ústavného súdu   č.   k.   III.   ÚS   322/2010-37,   (ii)   vykonal   dokazovanie   v   otázke   zaujatosti   súdneho exekútora   JUDr.   K.,   (iii)   existovali   racionálne   pochybnosti   o   legitimite   alebo   legalite postupu   povereného   exekútora,   (iv)   existovali   obavy   sťažovateľky   alebo   povinného o legálny   priebeh   exekúcie,   (v)   bola   podaná   námietka   zaujatosti   od   účastníka   konania smerujúca proti JUDr. K., a (vi) bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k otázke zaujatosti exekútora, pričom dané „veľmi výraznou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie“ sťažovateľky.

Sťažovateľka predovšetkým (okrem iného) tvrdí, že tak bol narušený princíp rovnosti zbraní,   rovnosti   účastníkov   konania,   právo   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne konanie,   keďže   sa   nerozhodlo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   rozhodnutie   je nekonzistentné   a okresný   súd   neodôvodňuje   zmenu   svojho   stanoviska   a   právny   názor ústavného   súdu,   ktorý   sa   stal   podkladom   rozhodnutia   okresného   súdu,   je   neudržateľný a sám podkladom rozhodnutia nemôže byť. Zároveň je podľa sťažovateľky právna úprava exekučného konania v Slovenskej republike založená na princípe voľného výberu osoby exekútora,   preto   exekučný   súd   nemôže   skúmať zaujatosť exekútora   voči   oprávnenému. Takýmto postupom došlo podľa názoru sťažovateľky aj k porušeniu jej majetkových práv a k porušeniu ústavného princípu zákazu diskriminácie, keďže sťažovateľka sa dostala ako oprávnená do nevýhodného/nevýhodnejšieho postavenia.

4.   Sťažovateľka   sa   domáha   toho,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   už identifikovaných   práv,   zrušil   napadnuté rozhodnutie okresného súdu   a vrátil   mu vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie a určil úhradu jej trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

6. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a uznesením vydaným v už identifikovanom konaní. V obsahu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

7.   Ústavný   súd   už   v minulosti,   v obdobných   veciach/konaniach   iniciovaných sťažovateľkou, mnohokrát konštatoval, že za zásadnú právnu otázku v tejto veci považuje to, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie   z   vykonávania   exekúcie,   keďže   ju   hodnotil   ako   skutočnosť,   ktorá   vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti. Rovnako mnohokrát na danú otázku poskytol afirmatívnu odpoveď (pozri napr. I. ÚS 388/2013, II. ÚS 76/2012, III. ÚS 234/2012 či IV. ÚS   272/2012). In   concreto už   ústavný   súd   konštatoval,   že „skutočnosť,   že   súdny exekútor   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného   poriadku,   ktorú   je   v   zmysle   §   30   ods.   3   Exekučného   poriadku   povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí   súd   (§   30   ods.   11   Exekučného   poriadku).“. Ústavný   súd   v podrobnostiach argumentácie odkazuje sťažovateľku napríklad na už identifikované rozhodnutie, ktoré je napokon v jej dispozícii, keďže jej bolo adresované.

8.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   konštatuje,   že   rovnako   ako   v obdobných prípadoch   sťažovateľky   zotrváva   na   názore,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená,   keďže   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti   týkajúcej   sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a napadnutým postupom sťažnosti nezistil podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde možnosť porušenia jej práv.

9.   Iba   nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľka   spolu so sťažnosťou ústavnému súdu nedoručila kópiu relevantného rozhodnutia okresného súdu, čo by bolo samo osebe dôvodom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. Pritom možno poukázať na to, že sťažovateľka je kvalifikovane právne zastúpená a o nedostatkoch   ňou podávaných sťažností bola ústavným súdom   už informovaná (porovnaj napr. II. ÚS 34/2013 a IV. ÚS 60/2013).

Rovnako nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že je možné rozvíjať úvahy o locus standi sťažovateľky v predmetnej veci, a to aj z toho pohľadu, či vôbec pripadá do úvahy   ako   obeť   porušenia   ústavných   práv   práve   kvôli   absencii   (priamosti)   vplyvu rozhodnutia okresného súdu na jej postavenie ako povinnej.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

10. Predmetom sťažnosti je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v identifikovanom konaní a rozhodnutí.

11.   Ako   už v predošlej   časti   rozhodnutia   ústavný   súd   uviedol,   relevantné právne otázky, ktoré sťažovateľka ústavnému súdu predložila, už boli zodpovedané v obdobných prípadoch,   ktoré   iniciovala   na   ústavnom   súde.   Smerom   k namietanému   porušeniu sťažovateľkiných „majetkových“ práv tak už ústavný súd konštatoval, že „podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   aj ústavnoprocesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).“ (rozhodnutie ústavného súdu   sp.   zn.   IV. ÚS 272/2012).   Ústavný   súd   aj   v predmetnej   veci   zotrváva   na   danom právnom názore).

12.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením   a napadnutým postupom   a   základným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu nie je taká súvislosť (porovnaj aj bod 9 tohto rozhodnutia), ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru

13.   Predmetom   sťažnosti   je   aj   namietané   porušenie   čl.   14   dohovoru   postupom okresného súdu v predmetnom konaní.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod, alebo iné postavenie.

14.   Ústavný   súd,   vychádzajúc   z obsahu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru, konštatuje, že ústavný súd ich   aplikuje tak, že v zásade vykonáva test akcesority   a test existencie   tzv.   diskriminačného   dôvodu.   V tomto   prípade   už prima   facie diskriminačný dôvod absentuje a z už uvedeného (predošlé časti rozhodnutia) je zrejmé, že absentuje aj akcesorita (neexistuje iné ústavné právo, v spojení s ktorým by mohlo dôjsť k namietanému porušeniu rovnosti).

Ústavný súd tak ani v tejto časti rozhodnutia nezistil možnosť porušenia uvedených článkov   ústavy   a dohovoru   sťažovateľky   a sťažnosť   odmietol   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013