znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 504/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. D., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžp 16/2011 z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2012 doručená sťažnosť L. D., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžp 16/2011 z 24. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom (ďalej len „žaloba“) v konaní vedenom   Krajským   súdom   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 6 S 19806/2010 domáhal preskúmania zákonnosti „rozhodnutia“ – „odpovede“ Krajského stavebného úradu v Košiciach (ďalej len „žalovaný“) č. 2010/00870 zo 6. októbra 2010 – ktorým   žalovaný   vybavil   „sťažnosť“   sťažovateľa   z   13.   augusta   2010   smerujúcu   proti stanovisku   mesta   M.   (ďalej   len   „mesto“)   č.   2010/2418-Ka   zo   14.   júla   2010   k   jeho „sťažnosti“ – námietkam z 31. mája 2010 proti rozhodnutiu, resp. k oznámeniu mesta č. j. 2010/0122 zo 7. mája 2010 o tom, že proti uskutočneniu drobnej stavby – garáže ohlásenej v   zmysle   ustanovení   §   57   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „stavebný zákon“)   stavebníkmi   (susedmi   sťažovateľa,   pozn.)   9.   novembra   2009   –   mesto   nemá námietky.

Krajský súd však po pribratí stavebníkov za účastníkov konania uznesením č. k. 6 S 19806/2010-31   z   31.   marca   2011   s   poukazom   na   to,   že   žaloba   smeruje   proti rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom   súdneho   prieskumu,   pričom   vo   vzťahu k rozhodnutiu,   ktoré   v   danej   veci   predmetom   preskúmania   súdom   mohlo   byť,   je   už oneskorená, konanie o žalobe zastavil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 S 19806/2010-31 z 31. marca 2011 v zmysle ustanovenia § 250d ods. 3 poslednej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) riadne a včas odvolanie   –   riadny   opravný   prostriedok.   Avšak   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 8 Sžp 16/2011   z   24.   mája   2012   rozhodol   tak,   že   odvolaním   sťažovateľa   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   označeným   uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2012.

Sťažovateľ porušenie ním označených práv odôvodňuje najmä takto: „... ustálená judikatúra súdov potvrdzuje, že aj rôzne stanoviská a potvrdenia (čiže aj odpovede   na   vybavenie   sťažnosti),   ktorými   sa   menia,   rušia   a   zakladajú   určité   práva a povinnosti, je potrebné považovať za rozhodnutia. Aj takéto odpovede na sťažnosti možno napadnúť na súde.

...   Ak   by   sťažnosť   proti   oznámeniu   o   drobnej   stavbe   zo   dňa   31.05.2010   bola opodstatnená, tak Krajský stavebný úrad v Košiciach by ju vyhodnotil ako opodstatnenú a stavebný úrad M. by bol viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu a oznámenie o ohlásení drobnej stavby zo dňa 07.05.2010 by musel zrušiť. Čiže možno ustáliť, že túto sťažnosť zo dňa 31.05.2010 možno považovať za opravný prostriedok proti rozhodnutiu stavebného úradu, t. j. oznámenie o ohlásení drobnej stavby. V praxi je množstvo prípadov, že stavebný úrad príslušného mesta vydá oznámenie o ohlásení drobnej stavby, že nemá žiadne námietky, ale na základe podanej sťažnosti odvolací orgán, t. j. príslušný krajský stavebný   úrad   zruší   takéto   oznámenie,   alebo   vyhodnotí   sťažnosť   ako   opodstatnenú   a stavebný úrad na prvom stupni zamietne ohlásenie drobnej stavby.

... Čiže možno ustáliť, že žaloba bola podaná v lehote, lebo pre účely dvojmesačnej lehoty je rozhodujúce doručenie rozhodnutia správneho orgánu na druhom stupni. V našom prípade je to vybavenie sťažnosti, označené ako odpoveď zo dňa 06.10.2010. Táto odpoveď bola žalobcovi doručená dňa 11.10.2010 a žaloba bola podaná dňa 13.12.2010. Keďže posledný deň lehoty pripadol na deň pracovného pokoja, tak lehota končí prvý pracovný deň a týmto je deň 13.12.2010, t. j. pondelok.

Čiže neobstojí tvrdenie krajského súdu, že žaloba bola podaná oneskorene. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   námietkami sťažovateľa vôbec nezaoberal, ale plne sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Košiciach vysloveným v jeho rozhodnutí.

Zdôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach je arbitrárne a svojvoľné, čiže nie ústavne akceptovateľné.

... Tým, že stavebný úrad povolil drobnú stavbu vo vzdialenosti 70 cm od rodinného domu sťažovateľa, tak zasiahol do jeho vlastníckych práv...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

1. Základné práva L. D... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžp/16/2011 zo dňa 24. mája 2012 porušené bolo.

2.   Základné práva L.   D...   vlastniť majetok podľa čl.   20 ods.   1 a ods.   4 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 8 Sžp/16/2011 zo dňa 24. mája 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžp/16/2011 zo dňa 24. mája 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   L.   D.   trovy   právneho zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžp 16/2011 z 24. mája 2012, ktorým ako vecne správne potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 6 S 19806/2010-31 z 31. marca 2011 o zastavení konania o žalobe sťažovateľa.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   vyjadruje   svoje   presvedčenie,   že   proti   rozhodnutiu   – oznámeniu mesta č. j. 2010/0122 zo 7. mája 2010 o tom, že proti uskutočneniu drobnej stavby – garáže ohlásenej stavebníkmi (susedmi sťažovateľa, pozn.) 9. novembra 2009, mesto   nemá   námietky,   bol   prípustný   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   aj   využil podaním „sťažnosti“ z 31. mája 2010, a preto, pokiaľ žalobou napádal „rozhodnutie“ – „odpoveď“ žalovaného č. 2010/00870 zo 6. októbra 2010 (na „sťažnosť“ z 13. augusta 2010 proti stanovisku mesta č. 2010/2418-Ka zo 14. júla 2010, pozn.), táto bola podaná riadne a včas.

Sťažovateľ   vychádzajúc   z   uvedeného   názoru   najmä   namieta,   že   pokiaľ   bolo označenými všeobecnými súdmi konanie o jeho žalobe bez ďalšieho, resp. bez vecného prerokovania   ním   vznesených   námietok   proti   uskutočneniu   ohlásenej   drobnej   stavby právoplatne zastavené, arbitrárnym a svojvoľným spôsobom mu bolo odopreté nielen právo na   súdnu   ochranu,   resp.   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ale   ako   vlastníkovi   susedných nehnuteľností aj právo na ochranu jeho vlastníckeho práva.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v   konaní   súc   viazané   procesno-právnymi   a   hmotno-právnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Najvyšší   súd   sa   s   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti uzneseniu   krajského   súdu   z   31.   marca   2011,   ktorými   v   podstate   odôvodňuje   aj   túto sťažnosť, vysporiadal najmä takto:

„... Najvyšší súd je zajedno s názorom vysloveným v rozhodnutí krajského súdu, že v prípade ohlásenia drobnej stavby nejde o stavebné konanie, ktorého výsledkom má byť vydanie   stavebného   povolenia,   ale   ide   len   o   postup   stavebného   úradu   v   prípadoch,   v ktorých   predpokladal   zákonodarca   a   v ktorých   nie   je   potrebné,   aby   prebehlo   stavebné konanie, ktorého výsledkom by malo byť vydanie rozhodnutia - stavebného povolenia a konanie   na   správnom   orgáne   sa   skončilo   doručením   oznámenia   stavebníkom,   že   voči ohlásenej drobnej stavbe nemá námietky.

Stavebný úrad preskúmaním ohlásenia drobnej stavby dospel k záveru, že na stavbu predmetnej garáže nie je potrebné vydať stavebné povolenie a preto stavebníkom oznámil, že môžu drobnú stavbu uskutočniť. Stavebný úrad nemá inú možnosť ako postupovať a to buď stavbu drobnej stavby vziať na vedomie a formálne s ňou súhlasiť, alebo oznámiť stavebníkovi, že na uvedenú stavbu je potrebné začať stavebné konanie a vydať stavebné povolenie.

Preto   je   správny   právny   záver   vyslovený   krajským   súdom,   s   ktorom   sa   v   plnom rozsahu stotožňuje aj najvyšší súd, že v danom prípade, sa mal žalobca brániť žalobou voči oznámeniu stavebného úradu stavebníkom, že voči ohláseniu drobnej stavby - garáže podľa projektovej dokumentácie nemá námietky. Toto oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 19. mája 2010 a preto lehota na podanie odvolania uplynula žalobcovi dňom 20. júla 2010, teda 2 mesiace po jeho doručení (§ 250b ods. 1 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti uzneseniu krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci   a   preto   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach ako vecne správne podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.)...“

V danej súvislosti ústavný súd považoval za nevyhnutné v záujme presvedčivosti svojej   rozhodovacej   činnosti   uviesť   aspoň   podstatnú   časť   aj   odôvodnenia   uznesenia krajského súdu č. k. 6 S 19806/2010-31 z 31. marca 2011, ktorý sa pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa riadil týmito úvahami:

„... Podľa § 57 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, stavebník drobných stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác uvedených v § 55 ods. 2 je povinný ich uskutočnenie vopred písomne ohlásiť stavebnému úradu. Stavebný úrad môže určiť, že ohlásenú drobnú stavbu, stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce možno uskutočniť len na základe stavebného povolenia.

Drobnú stavbu alebo stavebnú úpravu môže stavebník uskutočniť len na základe písomného   oznámenia   stavebnému   úradu,   že   proti   ich   uskutočneniu   nemá   námietok. K písomnému   oznámeniu   stavebný   úrad   pripojí   overený   jednoduchý   situačný   výkres. Udržiavacie   práce   môže   stavebník   vykonať,   pokiaľ   stavebný   úrad   do   30   dní   odo   dňa ohlásenia neurčí, či tieto práce podliehajú stavebnému povoleniu (§ 57 ods. 2 citovaného zákona).

Z   citovaných   ustanovení   zákona   vyplýva,   že   predmetom   súdneho   preskúmavania správneho   súdu   môže   byť   iba   také   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktorým   rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Takýmto rozhodnutím je nepochybne písomné oznámenie Mesta M. vydané podľa § 57 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, pretože týmto rozhodnutím mesto ako stavebný úrad rozhodlo nielen o právach a povinnostiach stavebníka, ale toto rozhodnutie sa priamo dotýka práv a povinností žalobcu. Iba toto rozhodnutie – oznámenie správneho orgánu zakladá a mení práva a povinnosti fyzických osôb, a preto iba toto rozhodnutie môže byť predmetom súdneho prieskumu.

Na   konanie,   v   ktorom   správny   orgán   rozhoduje,   či   sa   ohlásená   stavba   môže uskutočniť, sa nevzťahuje zákon o správnom konaní a proti oznámeniu nie je prípustný opravný   prostriedok.   Z   ustanovenia   §   247   ods.   3   O. s. p.   a   §   250b   ods.   1   O. s. p. jednoznačne   vyplýva,   že   žaloba   mala   byť   podaná   proti   oznámeniu   stavebného   úradu v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto oznámenia žalobcovi. Žalobca však žalobu podal až dňa   13.12.2010   na   poštovú   prepravu,   pričom   žaloba   smerovala   tiež   proti   rozhodnutiu krajského   stavebného   úradu   zo   6.10.2010,   ktorým   žalovaný   iba   odpovedal   na   podanie žalobcu   z   13.8.2010   nazvané   ako   sťažnosť   proti   stanovisku   stavebného   úradu   M. zo 14.7.2010, pričom odpoveď žalovaného na podanie žalobcu nie je rozhodnutím, ktoré by mohlo   byť   predmetom   súdneho   prieskumu,   pretože   nespĺňa   podmienky   uvedené   v ustanovení § 244 ods. 3 O. s. p. a § 247 ods. 1 O. s. p.

Z uvedených dôvodov súd preto podľa § 250d ods. 3 O. s. p. konanie zastavil, a to z dôvodu,   že   žaloba   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom preskúmavania súdom, a tiež preto, že žaloba bola podaná oneskorene...“

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho   záveru   najvyššieho   súdu   opierajúceho   sa   o   právny   názor   krajského   súdu spočívajúceho   v   tom,   že   „odpoveď“   žalovaného   č.   2010/00870   zo   6.   októbra   2010 na „sťažnosť“ sťažovateľa z 13. augusta 2010 nie je rozhodnutím, ktoré by bolo možné podrobiť   súdnemu   prieskumu,   resp.   že   takýmto   rozhodnutím   v   danom   prípade   je rozhodnutie   –   oznámenie   mesta   č.   j.   2010/0122   zo   7.   mája   2010   o   tom,   že   proti uskutočneniu drobnej stavby – garáže ohlásenej stavebníkmi (susedmi sťažovateľa, pozn.) 9.   novembra   2009,   mesto   nemá   námietky,   vo   vzťahu   ku   ktorému   je   žaloba   zjavne oneskorená, na základe čoho bolo konanie o žalobe zastavené.

Pokiaľ najvyšší súd vedený názorom, podľa ktorého postup pri ohlásení (drobnej) stavby v zmysle ustanovení § 57 stavebného zákona nie je možné zamieňať so stavebným konaním (konaním o povolení stavby, pozn.) v zmysle ustanovení § 60 a nasl. stavebného zákona   a   súčasne   majúc   na   zreteli,   že   pri   ohlásení   drobnej   stavby   sa   za   rozhodnutie o právach a povinnostiach stavebníka, prípadne priamo dotýkajúceho sa aj práv a povinností vlastníka   susedných   nehnuteľností   (sťažovateľa)   považuje   oznámenie   stavebného   úradu (mesta) o tom, že proti jej uskutočneniu nemá námietky, avšak pri stavebnom konaní je takýmto rozhodnutie o povolení stavby (stavebné povolenie) alebo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti   stavebníka   na   jej   povolenie,   dospel   k   záveru,   že   „odpoveď“   žalovaného č. 2010/00870   zo   6.   októbra   2010   nie   je   rozhodnutím,   ktoré   by   bolo   možné   podrobiť súdnemu   prieskumu,   tento   právny   záver   je   plne   ústavne   konformný.   Z   namietaného uznesenia najvyššieho súdu opierajúceho sa o právnu argumentáciu krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno najvyššiemu súdu, ako ani krajskému súdu nič vytknúť, ak ďalej právne zhodne ustálili, že keďže postup pri ohlásení stavby podľa ustanovení § 57 stavebného zákona nie je stavebným konaním, a teda na postup pri ohlásení stavby sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní vrátane ustanovení o práve podať proti rozhodnutiam správneho orgánu (riadny) opravný prostriedok [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom období] proti rozhodnutiu – oznámeniu mesta č. j. 2010/0122 zo 7. mája 2010 o tom, že proti uskutočneniu stavebníkmi ohlásenej drobnej stavby mesto nemá námietky, opravný prostriedok nie je prípustný.

V zmysle ustanovenia § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť... aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok...

Napokon, v zmysle ustanovenia § 117 ods. 1 stavebného zákona stavebným úradom je   obec   (mesto),   pričom   v   zmysle   ustanovenia   §   118   stavebného   zákona   vo   veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom stupni koná obec ako stavebný úrad, vykonáva štátnu správu v druhom stupni krajský stavebný úrad (žalovaný).

Ak teda najvyšší súd vychádzajúci z právneho názoru krajského súdu uzavrel, že žaloba   sťažovateľa   podaná   na   poštovú   prepravu   13.   decembra   2010   vo   vzťahu k rozhodnutiu   –   oznámeniu   mesta   č.   j.   2010/0122   zo   7.   mája   2010   vydanému   vecne príslušným stavebným úradom, proti ktorému opravný prostriedok nie je prípustný (nejde o rozhodnutie vydané v správnom konaní, pozn.), ktoré bolo sťažovateľovi doručené ešte 19.   mája   2010,   pre   uplynutie   dvojmesačnej   zákonnej   lehoty   na   jej   podanie   v   zmysle ustanovenia § 250b ods. 1 OSP je zjavne oneskorená, ani tento záver nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

V danej veci ústavnosť právnych záverov označených všeobecných súdov potvrdzuje aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   proti   stavebníkmi   ohlásenej   stavbe   mal možnosť   vzniesť   ešte   pred   vydaním   rozhodnutia   –   oznámenia   mesta   č.   j.   2010/0122 zo 7. mája 2010 o tom, že mesto proti jej uskutočneniu nemá námietky, pri svojej osobnej účasti na ohliadke na mieste samom zvolanej mestom na 4. február 2010, čo podľa svojho tvrdenia (pozri 2. stranu sťažnosti, pozn.) sťažovateľ aj urobil.

Na uvedenom nič nemení ani to, že v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd zrejme iba nedopatrením uviedol, že lehota na podanie „... odvolania...“ sťažovateľovi (žalobcovi)   uplynula   20.   júla   2010,   keďže   z   ostatnej   časti   rozhodnutia   (pozri   záhlavie a odôvodnenie, pozn.) je nespochybniteľne zrejmé, že ide o lehotu na podanie žaloby o preskúmanie   zákonnosti   právoplatného   rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa   ustanovení piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že v praxi je množstvo iných prípadov (sťažovateľom   však   bližšie   nijako   neoznačených,   pozn.),   keď   rozhodnutie   –   oznámenie obce alebo mesta o tom, že proti uskutočneniu ohlásenej drobnej stavby nemá námietky, na základe opodstatnenej „sťažnosti“ týmto priamo dotknutých fyzických alebo právnických osôb   krajský   („druhostupňový“)   stavebný   úrad   takéto   rozhodnutie   –   oznámenie   zrušil, ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktoré,   resp.   závery   ktorého   (pozri   už   uvedené) ústavný súd   z hľadiska   dodržania   zásad ústavnosti   aj preskúmal. Skutočnosť,   že podľa tvrdenia sťažovateľa sa v iných veciach týkajúcich sa oznámenia stavebného úradu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 stavebného zákona postupovalo inak, pričom tieto iné rozhodnutia ako výsledok úradného postupu neboli predmetom súdneho prieskumu v zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a následne ani ústavného súdu, ešte nemá   za   následok   automaticky   predpoklad   o   ústavnosti   postupov,   resp.   záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných stavebných veciach nie sú tak pre najvyšší súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Najvyšší   súd   opierajúci   sa   o   názory   krajského   súdu   tak   svoje   závery   ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k právnemu záveru, a dôvody, pre ktoré odvolaniu   sťažovateľa   nevyhovel,   pričom   tento   záver   nijako   nemožno   považovať   za svojvoľný. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavno-procesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

V danom konkrétnom prípade bolo porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy viazané na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   porušenie   ústavno-procesných   princípov vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy   nezistil,   sťažnosť   smerujúcu   proti   napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prorokovaní tak isto aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   trovách   tohto   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   ich   priznania,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012