znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 504/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., S., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Revúca   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 D 473/09, Dnot 213/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2010 doručená sťažnosť A. S., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Revúca (ďalej aj „okresný súd“) v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 4 D 473/09, Dnot 213/09 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že „... Dňa 18. 10. 2009 zomrela teta sťažovateľky M. S. Dňa 29. 10. 2009   odporca   poveril   notára   JUDr.   I.   S.   ako   súdneho   komisára   prejednaním dedičstva po neb. poručiteľke. Dňa 22. 1. 2010 sa uskutočnilo predbežné vyšetrenie, kedy sťažovateľka uviedla tých príbuzných poručiteľky, o ktorých mala vedomosť. Konanie sa vedie pred odporcom pod č. k. 4D473/2009, Dnot 213/2009.

Na   vyžiadanie   odporcu,   v   skutočnosti   notára   zo   dňa   15.   2.   2010   sťažovateľka oznámila podaním na pošte dňa 25. 2. 2010 notárovi cenu nehnuteľnosti bytu č. 29 na 6.p. vo vchode č. 2 v bytovom dome V9 s. č. 1124 zapísanom na LV č. 3048 v k. ú. R. v hodnote 10.000.- Eúr.

Na   opätovné   vyžiadanie   notára   zo   dňa   1.   3.   2010   sťažovateľka   už   bola   nútená vyhľadať právnika a za jeho pomoci doplnila vyhlásenie účastníka podľa § 120 ods. 3 O. s. p. o určení všeobecnej hodnoty stavby - predmetného bytu, ktoré dokladovala prílohou a to listom zo dňa 7. 3. 2010.

Na list notára zo dňa 16. 3. 2010 sťažovateľka v rámci svojich možností o príbuzných poručiteľky odpovedala notárovi listom zo dňa 30. 3. 2010, pričom ho upozornila, že za predmetný byt platí za služby spojené s užívaním bytu (v skutočnosti za jeho neužívanie) od úmrtia poručiteľky zo svojho dôchodku a vôbec sa postarala o pohreb poručiteľky. Nakoľko ani po doplnení vyhlásenia účastníka listom zo dňa 7. 3. 2010 sa dedičstvo po   poručiteľke   neprejednalo,   a   notár   nepostupoval   v   dedičskom   konaní   sústredene   a urýchlene   sťažovateľka   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v   dedičskom   konaní   predsedovi odporcu podanú u odporcu dňa 3. 5. 2010, na ktorú sťažnosť odpovedal predseda odporcu listom zo dňa 20. 5. 2010, konštatujúc, že nezistil zavinené prieťahy v konaní, preto nebol dôvod na sťažovateľkou navrhovaný postup podľa § 175zb O. s. p.

Preto sťažovateľka trpezlivo čakala na prejednanie dedičstva až do dňa 4. 10. 2010, kedy sa na predvolanie notára dostavila k notárovi z okr. P. do R., čo je nemalá vzdialenosť a vzhľadom na vek sťažovateľky ju tam odviezol osobným motorovým vozidlom syn Peter, ktorý nemá vlastný byt, len je spoluvlastníkom polovice RD spolu so sťažovateľkou, ktorú polovicu nadobudol dedením po svojom otcovi.

Sťažovateľka sa ale s notárom nestretla, pretože z kancelárie notára vyšla zrejme jeho sekretárka, ktorá sťažovateľke oznámila, že dedičské konanie sa neuskutoční. Sťažovateľka   sa   tak   už   po   druhý   raz   (prvý   raz   22.   1.   2010)   celkom   zbytočne dostavila   do   R.   a   dedičstvo   sa   neprejednalo,   len   sekretárka   notára   jej   oznámila   aby zabezpečila splnomocnenie od príbuzných poručiteľky, ktorý sa vraj nedostavili do R. Takýto postup notára sťažovateľka považuje za neetický a nedôstojný úradu notára a nezákonný, pretože dedičské konanie a účasť na ňom má zabezpečiť notár, ktorý má na to nástroje   a   možnosti   dané   mu   O.   s.   p.   na   rozdiel   od   sťažovateľky,   ktorá   príbuzných poručiteľky pozná len z videnia na pohrebe poručiteľky a pod.

Preto sa sťažovateľka domnieva, že ak dedičské konanie nie je ukončené ani do roka od   úmrtia   poručiteľky,   pričom   sťažovateľka   upozornila   notára   na   to,   že   od   úmrtia poručiteľky musí platiť mesačne cca 70.- Eúr za služby spojené s užívaním predmetného bytu zo svojho dôchodku, ktorý je podpriemerný, tak potom dedičské konanie nie je súladné so zákonom, ale je presiaknuté prieťahmi, vyplývajúcimi z nesprávneho v rozpore s ust.§ 6 a § 100 § O. s. p. postupu notára v dedičskom konaní po 22. 1. 2010 a jeho nečinnosti v období, november a december 2010.

Sťažovateľka má teda za to, že v dedičskom konaní, ktoré je t. č. už neprimerane dlho trvajúce vo vzťahu k povahe jeho predmetu, ktorým je prázdny byt za ktorý sťažovateľka platí zbytočne mesačné platby a poľnohospodárska pôda, je porušované jej základné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 4D473/2009, Dnot 213/2009 porušil základné právo A. S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 DOHOVORU o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Revúca prikazuje konať vo veci vedenej pod sp. zn. 4D473/2009, Dnot 213/2009 bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.

A. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1000.- Eúr, ktoré je jej povinný Okresný súd Revúca vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Revúca je povinný vyplatiť A. S. sumu 260,70.- Eúr, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S.

Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje   tým,   že   okresný   súd   nekonal   v   dedičskom   konaní   čo   najrýchlejšie   a   ani hospodárne a plynulo odo dňa 22. 1. 2010, lebo okresný súd dedičskú vec po poručiteľke nerozhodol v primeranej lehote. Okresný súd postupuje v konaní jednak nehospodárne a nesústredene, čím právna neistota sťažovateľky, ktorá u nej trvá už 1 rok je porušená a okresný súd, v skutočnosti notár ako súdny komisár, napriek tomu pojednávanie určené na deň 4.   10.   2010 zrejme odročil,   neupovedomil sťažovateľku o tom,   že pojednávanie sa neuskutoční vopred, vzhľadom na vzdialenosť ktorú musela sťažovateľka ako dôchodkyňa prekonať a vynaložiť dva razy zbytočné náklady na dopravu, pričom sa ani len neobťažoval osobne   dňa   4.10.2010   vysvetliť   sťažovateľke   neprejednanie   dedičstva   a   urobil   tak sprostredkovane   prostredníctvom   svojej   sekretárky.   Pretože   predmetom   sporu   je prejednanie   dedičstva   po   poručiteľke   o   ktorú   sa   sťažovateľka   postarala   na   sklonku   jej života, čím odbremenila štát o nemalé finančné prostriedky, čo bolo na ťarchu sťažovateľky aj ej členov rodiny, v dôsledku čoho vynakladá na platbách za služby spojené s užívaním bytu už po dobu 12 mesiacov mesačné platby / spolu cca 650.-Eúr / zbytočne, súd by mal preto   konať   a   rozhodnúť   urýchlene   a   nie   postupovať   tak   pomaly   a   nehospodárne   ako postupuje   a   ďalej   by   nemal   zaťažovať   sťažovateľku   zbytočnými   úkonmi   nákladami súvisiacimi s prejednaním dedičstva, ktoré si mal sám zaobstarať alebo vykonať. Notár ako súdny komisár si mal okruh dedičov zistiť sám už v období mesiacov november a december 2009 resp. najneskôr v mesiaci január 2010 a nezaťažovať tým sťažovateľku po jednom roku. Obavy sťažovateľky spočívajúce v otázke ako dlho bude ešte znášať zbytočné náklady na platby spojené s užívaním bytu a na dopravu do R. z okr. P., o ktorom byte ani nevie či ho   v   dedičskom   konaní   vôbec   zdedí,   u   sťažovateľky   prehlbujú   jej   právnu   neistotu   a vyvolávajú preto nedôveru v postoj a postup notára k prejednaniu dedičstva a s poukazom na jeho prejav vyplývajúci z obsahu jeho opakovaných vyžiadaní a tiež z neprítomnosti v deň   pojednávania   4.   10.   2010,   kedy   sa   malo   dedičské   konanie   uskutočniť,   ale   sa   so sťažovateľkou nespísala ani len zápisnica o neuskutočnenom pojednávaní.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom Okresného súdu Revúca v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 4 D 473/09, Dnot 213/09 dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   z obsahu   samotnej   sťažnosti   je zrejmé,   že   okresný   súd (v   skutočnosti   notár   ako súdny   komisár)   prakticky   od začiatku napadnutého konania, teda od 29. októbra 2009, konal vo veci v podstate priebežne. Dňa 22. januára 2010 sa uskutočnilo predbežné vyšetrenie a už vo februári 2010 si vyžiadal od účastníčky konania cenu nehnuteľností patriacich do dedičstva. Prerokovanie dedičstva bolo nariadené na 4. október 2010, avšak sa neuskutočnilo, pretože podľa informácie sekretárky konajúceho notára sa na toto pojednávanie nedostavili všetci dedičia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred okresným súdom nebol celkom bez prieťahov, v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky   a   nesignalizuje   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto v danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010