znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 503/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 66/2006 a jeho uznesením z 27. septembra 2006, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2008 a jeho uznesením z 9. septembra 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2011 a jeho uznesením z 22. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená sťažnosť P. N., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   66/2006   a jeho   uznesením z 27. septembra   2006,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   3/2008   a jeho   uznesením z 9. septembra   2009   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   3/2011   a jeho   uznesením z 22. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 T 6/2005 z 10. marca 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody vo výmere   30   mesiacov   a pre   jeho   výkon   bol   zaradený   do   prvej   nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie tak sťažovateľ, ako aj prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“). O týchto odvolaniach najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 To 66/2006 z 27. septembra 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 6 T 6/2005 z 27. novembra 2007 opäť uznal sťažovateľa vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Proti   tomto   rozsudku   podal   prokurátor   krajskej   prokuratúry   odvolanie,   o ktorom najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   To   3/2008   z 9.   septembra   2009   rozhodol   tak,   že prvostupňový rozsudok opäť zrušil a vec vrátil krajskému súdu na konanie a rozhodnutie.

Z dôvodu   viazanosti   krajského   súdu   právnym   názorom   najvyššieho   súdu prvostupňový súd napokon vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 T 6/2005 z 26. októbra 2010 tak, že sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu najvyšší súd rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. 1 To 3/2011 z 22. júna 2011 zamietol.

Sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu napadol dovolaním, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 2/2012 z 26. apríla 2012 odmietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   a postupom a uzneseniami   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu „sťažovateľ vidí v tom. že všeobecné súdy   rozhodujúce   o vine   a treste...   pri   svojom   rozhodovaní   nerešpektovali   procesné pravidlá   a požiadavky   kladené   vnútroštátnym   právom   na   obsah   týchto   rozhodnutí, konkrétne procesné požiadavky deklarované v ust. § 163 ods. 1 písm. d), § 168 ods. 1 Tr. poriadku,   ako   aj   ust.   §   176   ods.   1   písm.   d,   ods.   2   Tr.   por.,   následkom   čoho   došlo napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov k popretiu zákonného práva sťažovateľa na súdnu   ochranu,   do   obsahu   ktorého   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy... a teda právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkové   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením, nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.“.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie „sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné súdy rozhodujúce o vine a treste sťažovateľa nerešpektovali procesné pravidlá, deklarované v ust. § 163 ods. 1 písm. d), § 168 ods. 1 Tr. por., ako aj v ust. § 176 ods. 1 písm. d), ods. 2 Tr. por., týkajúce sa jeho štruktúry a obsahu, v dôsledku čoho bolo porušené právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia, keď v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov absentovali konkrétne skutkové okolnosti, o ktoré sa výrok týchto rozhodnutí opiera ako konkrétne   dôkazy,   v   ktorých   majú   svoj   základ   skutkové   a   právne   závery   obsiahnuté v napadnutých rozhodnutiach“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 3. 2006 (správne má byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.:   1 To 66/2006, zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.:1 To 3/2008, zo dňa   22. 6. 2011,   sp.   zn.:   1 To 3/2011,   ktorými   rozhodol   o   vine   a   treste   sťažovateľa a v nich prezentované, skutkové a právne závery, nie sú zlučiteľné s Ústavou a Dohovorom, z toho dôvodu, že tieto nie sú odôvodnené...

... už prvotné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 10. 3. 2006 (správne má byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: 1 To 66/2006, nerešpektovalo procesné požiadavky týkajúce sa štruktúry odôvodňovania rozhodnutí všeobecných súdov, deklarovaných v ust. § 176 ods. 1 písm. d), ods. 2 Tr. por., keď najvyšší súd SR, rozhodujúci o odvolaní prokurátora proti rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach,   založil   svoje   skutkové   zistenia   a   právne   závery, v rozpore s obsahom produkovaných dôkazov....

... skutkové zistenia týkajúce sa vzdialenosti streľby, ako aj jej mierenosti, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení nielen, že nemajú oporu v produkovaných dôkazoch, ale sú v diametrálnom rozpore s ich obsahom, a preto nemôže obstáť.

Z rovnakého dôvodu nemôžu obstáť ani právne závery, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR, na základe tohto ustáleného skutkového stavu veci, týkajúce sa formy zavinenia a v tejto súvislosti aj právnej kvalifikácie skutku.

Námietky sťažovateľa prezentované vo vzťahu k prvotnému rozhodnutiu Najvyššieho súdu   SR   (uznesenie   zo   dňa   10. 3. 2006 [správne   má   byť   27.   9.   2006,   pozn.],   sp.   zn.: 1 To 66/2006), týkajúce sa svojvoľného rozhodovania, platia aj vo vzťahu ku chronologicky nasledujúcemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR (uznesenie, zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.: 1 To 3/2008), ktorým Najvyšší súd SR rozhodol o podanom odvolaní prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach tak, že zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, z 27. 11. 2007, sp. zn.: 6 T 6/05. Jednoducho najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí zopakoval argumentáciu týkajúcu sa skutkových zistení a právnych záverov, obsiahnutú v predchádzajúcom   zrušujúcom   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR   (zo   dňa   10. 7. 2006 [správne má byť 27. 9. 2006, pozn.], sp. zn.: 1 To 66/2006).

... skutkové zistenia, týkajúce sa postmortálneho správania sťažovateľa, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení, nemajú oporu v produkovaných dôkazoch, ba dokonca sú v rozpore s obsahom relevantných dôkazov, konkrétne so zisteniami znalkyne z odboru psychológie.

Z   uvedených   dôvodov   preto   nemôže   obstáť   ani   právny   záver   konajúceho   súdu týkajúce sa formy zavinenia v konaní sťažovateľa a v tejto súvislosti ani právna kvalifikácia skutku, ktorý sa mu kladie za vinu....

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov vykazujú znaky svojvoľného a arbitrárneho rozhodovania.

Svojvoľnosť rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné súdy v napadnutých rozhodnutiach dospeli ku skutkovým a právnym záverom, ktoré sú v rozpore s obsahom produkovaných dôkazov, a ktoré majú charakter kruciálnych dôkazov vo vzťahu k   právnej   kvalifikácii   skutku,   ktorý   sa   kladie   sťažovateľovi   za   vinu,   a   teda   vo   vzťahu k rozhodnutiu o otázke viny a trestu; namietaný rozpor sa týka rozhodujúcich skutkových zistení, konkrétne vzdialenosti streľby, ako aj postmortálneho konania sťažovateľa. Arbitrárnosť rozhodovania všeobecných súdov sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné súdy   v   napadnutých   rozhodnutiach   sa   vôbec   nevysporiadali   s   relevantnou   právnou argumentáciou obhajoby obsiahnutej v podaných odvolaniach a procesných stanoviskách k odvolaniam   prokurátora,   týkajúcej   sa   vzdialenosti   streľby,   mierenosti   streľby, postmortálneho správania sťažovateľa, spôsobu nabíjania zbrane, ako aj polohy zbrane... Sťažovateľ je toho názoru, že namietaným procesným postupom všeobecných súdov bolo popreté jeho právo na súdnu ochranu, garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie, garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to ústavne nesúladným spôsobom.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 66/2006, uznesením zo dňa 10. 3. 2006 (správne má byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: 1 To 66/2006 porušil základné práva P. N., zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 3/2008, uznesením zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.: 1 To 3/2008 porušil základné práva P. N., zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 3/2011, uznesením zo dňa 22. 6. 2011, sp. zn.: 1 To 3/2011 porušil základné práva P. N., zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Krajský súd v Košiciach, v konaní vedenom pod sp. zn.:. 6 T 6/2005, rozsudkom zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn.: 6 T 6/2005 porušil základné práva P. N., zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 10. 03. 2006 (správne má byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: 1 To 66/2006 sa zrušuje.

6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 09. 09. 2009, sp. zn.: 1 To 3/2008 sa zrušuje.

7.   Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   zo dňa 22. 6. 2011, sp.   zn.: 1 To 3/2011 sa zrušuje.

8. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn.: 6 T 6/2005 sa zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby vo veci znovu konal.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania P. N., v   sume   245,70   EUR...   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   S.   R.,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1   To   66/2006   a jeho   uznesením   z 27.   septembra   2006,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 To 3/2008   a jeho   uznesením   z 9.   septembra   2009   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 To 3/2011   a jeho   uznesením   z 22.   júna   2011,   ku   ktorému   malo   dôjsť   svojvoľným a arbitrárnym   rozhodovaním   označených   všeobecných   súdov   a neodôvodnenosťou   ich rozhodnutí.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu ako prvostupňového súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 T 6/2005 z 26.   októbra   2010   podal   sťažovateľ   riadny   opravný   prostriedok   (odvolanie),   o ktorom rozhodoval   najvyšší   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1   To   3/2011   a rozhodol   o ňom uznesením z 22. júna 2011. Najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   (vo   vzťahu   k postupu a rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 66/2006 a jeho uznesením z 27. septembra 2006 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2008 a jeho uznesením z 9. septembra 2009

Ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, k zásahu do práv sťažovateľa malo dôjsť postupom najvyššieho súdu   v konaniach, v ktorých   sa   rozhodovalo o odvolaniach strán trestného   konania   (prokurátora   krajskej   prokuratúry   a v jednom   prípade   aj   sťažovateľa) proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu. Obe označené odvolacie konania boli ako celok skončené vydaním druhostupňových rozhodnutí, t. j. uznesení sp. zn. 1 To 66/2006 z 27. septembra 2006 a sp. zn. 1 To 3/2008 z 9. septembra 2009. Dňom vydania uvedených rozhodnutí tieto nadobudli právoplatnosť [§ 140 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“), ktorým sa konanie riadilo]. Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 66/2006 z 27. septembra 2006 bolo sťažovateľovi doručené 31.   októbra   2006   (takisto   ako   jeho   obhajcovi)   a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 To 3/2008   bolo   sťažovateľovi   doručené   20.   októbra   2009   (jeho   obhajcovi   1.   októbra 2009).   Od   uvedených   dátumov   (sťažovateľ   a   jeho   obhajca   sa   dozvedeli   o   prípadnom porušení základných práv a slobôd) mu začala plynúť zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola   podaná   až   v mesiaci   júl   2012,   ústavný   súd   nemal   žiadnu   pochybnosť o tom, že lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa § 53 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k postupu   a rozhodnutiam   najvyššieho   súdu vydaným   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   To   66/2006   a sp.   zn.   1   To   3/2008 sťažovateľovi uplynula pred jej podaním.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie postupom   najvyššieho   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   To   66/2006   a sp.   zn. 1 To 3/2008 a jeho uzneseniami z 27. septembra 2006 a z 9. septembra 2009 odmietol už po jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K namietanému   porušeniu   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2011 a jeho uznesením z 22. júna 2011

Vo   vzťahu   k označenému   postupu   a rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv   a slobôd   za   zachovanú,   a to   vzhľadom   na   judikatúru   ústavného   súdu   reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54),   ktorá   v   prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania (v tomto prípade z dôvodu nesplnenia podmienok dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   druhostupňového   súdu   (podobne   III.   ÚS   114/2010,   III.   ÚS   81/2012), samozrejme,   za   predpokladu,   že   sťažnosť   bola   podaná   v   lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

Avšak   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   je   potrebné   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými súdmi.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Napadnutým uznesením sp. zn. 1 To 3/2011 z 22. júna 2011 najvyšší súd podľa § 256 Trestného poriadku zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 T 6/2005 z 26. októbra 2010, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného   činu   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   Trestného   zákona.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania obžalovaného podľa   §   254   ods.   1   Tr.   zák.   účinného   do   1.   januára   2006   preskúmal   zákonnosť a odôvodnenosť   všetkých   výrokov   napadnutého   rozsudku,   ako   i   konanie,   ktoré   mu predchádzalo,   pričom   zistil,   že   krajský   súd   rozhodol   o   jeho   vine   správne   a   v   súlade so zákonom, keď v intenciách predchádzajúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. septembra 2006, sp. zn. 1 To 66/2006, a zo dňa 9. septembra 2009, sp. zn.   1   To   3/2008,   opätovne   náležite   vyhodnotil   všetky   dostupné   a   potrebné   dôkazy v zmysle § 2 ods. 6 Tr. por. a dospel tak k úplným a správnym skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. Najvyšší súd si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery prvostupňového súdu. Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   predmetný   skutok   sa   stal   tak,   ako   to   správne   zistil a ustálil na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd a tento skutok nepochybne spáchal práve obžalovaný P. N.

V   tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   najvyšší   súd   vo   vyššie   citovanom   ostatnom uznesení vyslovil svoj právny názor, ktorý prvostupňový súd v celom rozsahu rešpektoval a po   náležitom   a   správnom   zistení   skutkového   stavu   veci,   právne   kvalifikoval   konanie obžalovaného P. N. ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára   2006.   Preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací,   nemá   voči skutkovým   a   právnym   záverom   prvostupňového   krajského   súdu   žiadne   výhrady a pripomienky.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného treba uviesť, že na tieto už vo svojej podstate   reagoval   najvyšší   súd   v   predchádzajúcich   svojich   uzneseniach,   ktorými   zrušil pôvodné rozsudky krajského súdu (zo dňa 10. marca 2006, sp. zn. 6 T 6/05, a zo dňa

27. novembra 2007, sp. zn. 6 T 6/05) a vyslovil v nich právny názor vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obžalovaného, ktorým je pre prvostupňový súd záväzný. Pre úplnosť treba   zdôrazniť,   že   krajský   súd   pri   ustálení   viny   obžalovaného   správne   vychádzal z viacerých   skutočností   a   nespochybniteľných   dôkazov,   ktoré   vyplynuli   z   výsledkov vykonaného dokazovania a na ktoré už upriamil pozornosť odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach.

Vykonaným dokazovaním v predmetnej trestnej veci bolo nepochybne preukázané, že obžalovaný vystrelil na poškodeného S... R... zo vzdialenosti 1, 65 až 3 metrov, pričom streľba z funkčnej zbrane z takejto blízkej vzdialenosti a zasiahnutie jeho hlavy (životne dôležitých orgánov) vystrelenou strelou, už sama osebe nasvedčuje na úmysel obžalovaného spôsobiť poškodenému smrteľné zranenie. Obhajoba obžalovaného, založená na tvrdení, že poškodeného   chcel   iba   vystrašiť   v   danom   prípade   nemôže   obstáť,   pretože   v   takomto prípade, ak by mal úmysel použiť strelnú zbraň iba na výstrahu nič mu nebránilo, aby vystrelil   ďalej   od   jeho   tela   do   voľného   priestoru,   alebo   do   vzduchu   a   nie   priamo   ho zasiahnuť   z   krátkej   vzdialenosti   do   hlavy.   Samozrejme   o   neprípustnosti   a   krajnej nevhodnosti aj takého použitia strelnej zbrane nie je možné vôbec polemizovať.

V   danej   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   uvedený   rozsah   vzdialenosti   streľby   voči poškodenému   ustálil   krajský   súd   už   aj   vo   svojich   vyššie   citovaných   odsudzujúcich rozsudkoch,   keď   na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   nemal   v   tomto   smere žiadne pochybnosti.

Na   úmysel   obžalovaného   nepochybne   nasvedčuje   aj   samotné   konanie   a   reakcie obžalovaného   na   spáchaný   čin,   jeho   výroky   o   spôsobení   smrteľného   poranenia poškodenému, ako aj jeho celkom racionálne, a z pohľadu páchateľa úmyselného trestného činu logické, konanie súvisiace so zakrývaním stôp svojho činu v súčinnosti s ostatnými prítomnými osobami, na ktorú činnosť ich chladnokrvne navádzal. Svedkovia M... M... a F... O...,   ktorí   sa   v   inkriminovanom   čase   nachádzali   spolu   s   obžalovaným   na   mieste   činu, zhodne   opakovane   potvrdili,   že   bol   to   práve   obžalovaný,   ktorý   navrhol   zakopanie   tela poškodeného, pričom privolanie pomoci, resp. oznámenie činu polícii rezolútne odmietol. Obžalovaný mal   motív   k svojmu   činu,   jeho   konanie   nebolo   iba   akési samovoľné konanie,   ale   bezprostredne   pred   výstrelom   došlo   ku   konfliktnej   situácii   medzi   ním a poškodeným... Aj podľa vyjadrenia svedka F... O... obžalovaný s poškodeným na seba pokrikovali, „P. (N.) bol naštvaný, že sa S... (R...) rozkrikuje pri jeho chate“. Toto potvrdil napokon aj sám obžalovaný, keď uviedol, že ho poškodený krátko pred činom podpichol slovami   „...lenivec,   poď   aj   ty   na   drevo...“.   Svoje   konanie   popísal   obžalovaný   aj   za prítomnosti svedkov - príslušníkov polície F... K..., M... S... a M... G... v krátkom čase po čine. Neexistuje žiadne rozumné a logické vysvetlenie, z akého dôvodu by obžalovaný pri týchto vyjadreniach nehovoril pravdu alebo úmyselne konfabuloval.

Všetky   tieto   skutočnosti   spolu   so   všetkými   ďalšími   preukázanými   okolnosťami prípadu,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   poskytujú   dostatok   objektívnych   a   ničím nespochybniteľných dôkazov pre záver, že obžalovaný P. N. musel byť s následkom svojho konania prinajmenšom uzrozumený, a teda konal v úmysle spôsobiť poškodenému smrteľné poranenie, ku ktorému následku jeho zavinením došlo.»

Pretože   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   poukázal   aj   na   predošlé   rozhodnutia vydané v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd považoval za žiaduce uviesť podstatné časti predošlých rozhodnutí.

V odôvodnení rozsudku sp. zn. 6 T 6/2005 z 26. októbra 2010 krajský súd uviedol, ktoré dôkazy boli v trestnom konaní vykonané, čo obsahovali a aké závery z nich vyplynuli. Išlo predovšetkým o výsluch sťažovateľa (resp. jeho vyjadrenia k jednotlivým vykonaným dôkazom), výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a následné výsluchy súdnych znalcov, ako   aj   o   dokazovanie   listinnými   dôkazmi.   Čo   sa   týka   právnej   kvalifikácie   skutku, prvostupňový   súd   poukázal   na   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   66/2006 z 27. septembra   2006   a sp.   zn.   1   To   3/2008   z 9.   septembra   2009   a na   svoju   viazanosť právnym   názorom   vysloveným   odvolacím   súdom,   preto   sťažovateľa   uznal   vinným zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp.   zn. 1 To 66/2006 z 27. septembra 2006, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 T 6/2005 z 10. marca 2006, uviedol, že «k predmetnému skutku došlo za situácie,   keď všetci aktéri sa nachádzali pod vplyvom alkoholických   nápojov,   pričom   medzi   obžalovaným   a   poškodeným   došlo   k   menšiemu slovnému nedorozumeniu. Za situácie, keď obžalovaný sedel na dreve, a držal v ruke pištoľ z tejto vystrelil na poškodeného podľa záverov znalcov zo vzdialenosti 1,65 metra až 3 metre. Už táto samotná skutočnosť by skôr nasvedčovala na úmysel obžalovaného spôsobiť poškodenému   smrteľné   poranenia,   pretože   použitie   strelnej   zbrane   z   takejto   malej vzdialenosti a zasiahnutie hlavy poškodeného na takýto záver jednoznačne nasvedčuje. Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že poškodený sa v dôsledku svojej opilosti mal   tackať,   pretože   obžalovaný   mu   mieril   a   aj   zasiahol   do   hlavy,   čím   mu   spôsobil poranenie, ktoré bezprostredne viedlo k jeho smrti. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že ak by   mala   byť   pravdivá   obhajoba   obžalovaného,   že   streľbou   chcel   poškodeného   iba „vystrašiť“, tak potom je nevysvetliteľné, prečo strelu mieril na hlavu poškodeného, pretože na   postrašenie   stačilo   vystreliť   ďalej   od   jeho   tela,   prípadne   na   nižšie   oblasti   tela poškodeného.

Za rozhodujúcu z hľadiska posúdenia formy zavinenia obžalovaného, však najvyšší súd   považuje   skutočnosť   vyplývajúcu   so   záverov   znaleckého   posudku   znalca   z   odboru balistiky. V danom prípade išlo totiž o samonabíjaciu zbraň (plynovú pištoľ), slúžiacu na vystreľovanie chemicky dráždivých alebo paralyzujúcich látok a pyrotechnických zloží. Na zbrani   chýbala matica,   a   preto   je   možné   do   zbrane   použiť   celoplášťové strely,   pričom expertíznym skúmaním bola vylúčená možnosť samovoľného výstrelu z predmetnej pištole. V inkriminovanom čase obžalovaný však pri rozhodujúcej smrtiacej streľbe vložil do hlavne strelu   z pištoľového   náboja kalibru 7,65 mm Browning   a do   nábojovej   komory poplašnú nábojku. Práve túto okolnosť podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd pri ustálení   skutkového   deja   výrazne   nedocenil   a   nezaoberal   sa   ňou   dôsledne   ani   pri odôvodňovaní svojich skutkových a právnych záverov. Treba zdôrazniť, že ak by úmysel obžalovaného totiž smeroval skutočne len k vystrašeniu poškodeného, nebolo v žiadnom prípade potrebné a zároveň nevyhnutné takýmto spôsobom manipulovať so zbraňou a takto ju nabíjať. Zároveň treba zdôrazniť, že podľa záverov znalca, vzhľadom na vôľu strely vo vývrte hlavne, streľba z nej bola možná len v smere od vodorovnej roviny až po zvislú, čo znamená, že ak páchateľ chcel vystreliť do výšky hlavy poškodeného, musel zaujať spôsob streľby v sede na miernom svahu, pretože v inej polohe strelca by došlo k vypadnutiu strely z hlavne zbrane.

Krajský súd sa podľa názoru najvyššieho súdu vyššie uvedenými okolnosťami pri svojom   rozhodovaní   dôsledne   a   dostatočne   nezaoberal,   a   preto   v   konečnom   dôsledku rozhodol v predmetnej veci na základe nedostatočne zistených a objasnených skutkových okolností prípadu. Navyše pri úvahách o použitej právnej kvalifikácii sa obmedzil iba na hodnotenie okolností z pohľadu obhajoby prednášanej obžalovaným a na druhej strane sa dostatočným   spôsobom   nezaoberal   vyššie   naznačenými   rozhodujúcimi   okolnosťami týkajúcimi sa spôsobu streľby z predmetnej zbrane, spôsobu a potreby jej nabíjania, ako aj vzdialenosti,   z   ktorej   obžalovaný   na   poškodeného   strieľal.   Za   nedostatok   rozhodovania krajského   súdu   považuje   odvolací   súd   aj   skutočnosť,   že   tento   sa   vôbec   nezaoberal správaním sa obžalovaného po spáchaní činu, jeho jednoznačnou snahou zakryť všetky stopy po čine zakopaním mŕtvoly poškodeného a navádzaním v tomto smere aj ďalších spoluobžalovaných   na   takéto   konanie,   ako   i   absenciou   akéhokoľvek   prejavu   ľútosti obžalovaného   nad   spáchaným   činom   a   usmrtením   poškodeného,   bez   akéhokoľvek verbálneho prejavu v tom smere, že išlo o nešťastnú náhodu.».

V odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   1   To   3/2008   z 9.   septembra   2009,   ktorým   bol zrušený v poradí druhý rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 T 6/2005 z 27. novembra 2007, najvyšší súd uviedol:

„...   je   potrebné   uviesť,   že   prvostupňový   súd   vykonal   síce   vo   veci   rozsiahle dokazovanie, avšak vyvodil z neho nesprávne skutkové aj právne závery.

Na základe vykonaného dokazovania je nesporné, že to bol práve obžalovaný P. N., kto výstrelom z pištole usmrtil poškodeného S... R... Vyplýva to tak z výpovedí samotného obžalovaného ako aj z výpovedí spoluobžalovaných F... O... a M... M... a svedka R... R... Úlohou súdu tak bolo vyriešiť otázku subjektívnej stránky konania obžalovaného, teda či konal v úmysle usmrtiť poškodeného alebo či išlo z jeho strany o nedbanlivostné konanie.

Je   treba   súhlasiť   s   argumentmi   prokurátora   v   podanom   odvolaní,   že   konanie obžalovaného vykazuje na základe doposiaľ vykonaného dokazovania znaky úmyselného trestného činu.

Obžalovaný P. N. vystrelil na poškodeného S... R... z plynovej pištole, ktorej bol vlastníkom a ktorú mal nelegálne upravenú tak, že bola spôsobilá vystreliť ostrý náboj. Táto skutočnosť bola obžalovanému z predchádzajúceho obdobia dobre známa a nakoniec aj pred samotným skutkom obžalovaný spoločne so spoluobžalovanými z predmetnej pištole strieľali na terč. Pred samotným výstrelom musel obžalovaný vykonať viacero úkonov a to, nabiť zbraň poplašným nábojom do nábojovej komory a do hlavne spredu vsunúť ostrý náboj kal. 7,65 mm, pričom pištoľ musel držať minimálne vo vodorovnej polohe, aby náboj nevypadol.

Na poškodeného vystrelil obžalovaný z veľmi krátkej vzdialenosti 1,65 až 3 metre a neobstojí jeho obhajoba v tom smere, že tohto chcel iba postrašiť, pretože v takomto prípade   mohol   použiť   iba   poplašný   náboj,   resp.   mohol   v   krajnom   prípade   z   takejto vzdialenosti mieriť spoľahlivo mimo tela poškodeného.

Neobstojí   ani   argumentácia   alkoholickým   opojením   obžalovaného.   Z   výpovedí spoluobžalovaných a svedka R... je síce zrejmé, že na chate sa v kritickom čase vo veľkej miere   požívali   alkoholické   nápoje   (s   výnimkou   svedka   R...   R...,   ktorý   nepil   alkoholické nápoje), avšak aj z týchto výpovedí aj z objektívnych meraní prístrojom je zrejmé, že práve obžalovaný bol v čase skutku pod najmenším vplyvom alkoholu, ktorého hladina nebola nijako zvlášť významná.

Taktiež bezprostredná reakcia obžalovaného po výstrele na poškodeného a správanie sa po skutku nenasvedčujú tomu, že by na poškodeného vystrelil neúmyselne a bol zhrozený z následku svojho konania. Spoluobžalovaný M... M... vo svojej výpovedi zo dňa 14. júla 2005, č. l. 192 uviedol, že po výstrele na poškodeného spoluobžalovaný F... O... skúšal tomuto tep na ruke a aj na krku a obžalovaný N. na to reagoval slovami: „však nevidíš, veď má vystrelený mozog“. Následne na naliehanie obžalovaného N. mu spoluobžalovaní M... a O... pomohli telo poškodeného zakopať a miesto zamaskovať. V tej istej výpovedi uviedol spoluobžalovaný M..., že na otázku otca obžalovaného N., čo urobil S... (poškodený R...) mu tento odpovedal lakonicky, „strelil som mu do hlavy“.

Rovnako tak spoluobžalovaný F... O... vo svojej výpovedi zo 14. júla 2005, č. l. 199 uviedol, že keď sa snažil po výstrele nahmatať poškodenému tep, obžalovaný N. reagoval slovami: „čo si..., nevidíš, že má vystrelený mozog?“.

Po   skutku   obžalovaný   N.   presvedčil   spoluobžalovaných   M...   a O...,   aby   vec nenahlásili polícii, ale telo poškodeného zakopali a miesto zamaskovali.

Celkom   neadekvátnym   spôsobom   sa   prvostupňový   súd   vyrovnal   s   výpoveďami svedkov F... K... (v tom čase riaditeľ odboru všeobecnej kriminality) a M... S... a M... G... (v to čase obaja vo funkcii staršieho referenta operatívneho oddelenia odboru všeobecnej kriminality), ktorí odvážali po šetrení na mieste činu obžalovaného na oddelenie a pred nimi mal povedať, že poškodeného R... zastrelil úmyselne, lebo ho už dlhší čas klamal. Dokonca po zakopaní tela poškodeného mal obžalovaný na mieste rozsypať sáčok s mletou kávou,   aby   telo   nemohli   vyňuchať   policajní   psi.   Aj   keď   uvedení   svedkovia   samozrejme neboli priamymi svedkami udalostí pri usmrtení poškodeného, ich výpovede nie je možné nebrať do úvahy.

Všetky vyššie uvedené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by obžalovaný N. bol po skutku   v   šoku   z   takého   vážneho   následku   svojho   konania   (ak   by   sa   ho   dopustil nedbanlivostným konaním), ale naopak, konal premyslene a racionálne, pričom dokázal navyše zmanipulovať aj ďalších dvoch zúčastnených, aby mu pomohli pri zahladzovaní stôp jeho trestného činu. Naopak, konanie obžalovaného po skutku nasvedčuje na jeho úmyselné konanie aj pri jeho spáchaní.»

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   poznamenáva,   že   v   súvislosti   so   spôsobom odôvodnenia rozhodnutia, v rámci ktorého najvyšší súd odkazoval na iné, v tejto trestnej veci vydané rozhodnutia, považuje takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   za   akceptovateľný,   pretože   obsah   predchádzajúcich rozhodnutí   bol   dotknutým   osobám   dostupný   jednak   prostredníctvom   ich   oznámenia spôsobom   ustanoveným   Trestným   poriadkom,   ako   aj   prípadnou   možnosťou   nazretia   do príslušného spisu (podobne napr. II. ÚS 131/08).

Ďalej je potrebné podotknúť, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu,   ak by malo ísť   o dokazovanie,   ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané   všeobecnými   súdmi.   Taktiež   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   vyhodnocovať dôkazy, ktoré boli vykonané v rámci trestného konania všeobecnými súdmi. Ústavný súd môže preskúmať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba z hľadiska už uvedených kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Ústavný   súd   už   judikoval   (IV.   ÚS   252/04),   že   právo   na   spravodlivý   proces   je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych   noriem   rozhodnú   tak,   že   ich   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením   dôkazov.   Ústavný   súd   takisto   judikoval   (I.   ÚS   67/06),   že   z   princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl.   50   ústavy),   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   znovu   „hodnotiť“   hodnotenie   dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci poskytovania ochrany ústavnosti je povolaný korigovať   výlučne   len   tie   najextrémnejšie   excesy,   ktorých   dôsledkom   je   porušenie ústavných alebo základných práv (napr. II. ÚS 195/08).

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 3/2011 z 22. júna   2011   jednoznačne   vyplýva,   prečo   druhostupňový   súd   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku   krajského   súdu   z   26.   októbra   2010   zamietol,   a   teda   prečo   považoval   tento rozsudok za správny. Uviedol skutočnosti, ktoré považoval v trestnom konaní za dokázané a aké právne závery z nich vyvodil. Presvedčivo argumentoval, prečo považoval konečnú právnu   kvalifikáciu   skutku,   pre   ktorý   bol   sťažovateľ   trestne   stíhaný,   za   správnu, a neopomenul   uviesť,   čo   ho   k tomuto   presvedčeniu   viedlo.   Všetky   jeho   úsudky   pritom vychádzali z dôkazov vykonaných v trestnom konaní.

Sťažovateľovu   námietku,   že   závery   najvyššieho   súdu   sú   v rozpore   s vykonanými dôkazmi,   nemožno   neakceptovať.   Ústavný   súd   nie   je   oprávnený   vyhodnocovať   dôkazy vykonané všeobecnými súdmi, preto len zopakuje závery najvyššieho súdu vyplývajúce z jeho rozhodnutí. Čo sa týka vzdialenosti a mierenosti streľby sťažovateľa na poškodeného, tieto boli preukazované nielen znaleckými posudkami a výsluchmi súdnych znalcov, ale aj ohliadkou   miesta   činu,   výsluchmi   svedkov,   previerkami   ich   výpovedí   na   mieste a rekonštrukciou. Z rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2010 vyplýva, že súdni znalci z odboru   balistika   a súdneho   lekárstva   sa   ohliadky   miesta   činu   a rekonštrukcie   osobne zúčastnili.   Zo   samotných   výpovedí   znalcov   a z ich   znaleckých   posudkov   vyplýva,   že vzdialenosť   sťažovateľa   od   poškodeného   v čase   výstrelu   bola   stanovená   na   základe vykonanej   rekonštrukcie   a previerok   výpovedí   svedkov   na   mieste   činu.   Súdny   znalec z odboru balistiky sa pri podaní posudku v otázke vzdialenosti sťažovateľa od poškodeného, pri streľbe oprel o závery rekonštrukcie. Súdny znalec z odboru súdneho lekárstva sa k tejto vzdialenosti vyjadril tak, že táto bola viac ako 50 cm   až do vzdialenosti, pokiaľ siaha smrteľný ranivý účinok z tejto zbrane. Podstatným však bolo konštatovanie súdneho znalca z odboru   súdneho   lekárstva,   že „znázornená   situácia   svedkami   pri   rekonštrukcii   dňa 3. 8. 2005 nie je v rozpore s pitevným nálezom“. Ďalšou skutočnosťou, ktorú súdny znalec z odboru súdneho lekárstva uviedol, bolo to, že „v momente výstrelu, pokiaľ by uhol mal zodpovedať zástrelu hlavy a strelnému kanálu v nej, musel byť poškodený naklonený ľavou stranou hlavy k ústiu pištole, z ktorej vystrelila zo sediacej polohy druhá osoba“. Vzhľadom na   uvedené   nemožno   teda   prijať   tvrdenie   sťažovateľa,   že   vzdialenosť   sťažovateľa   od poškodeného   pri   výstrele   bola   najvyšším   súdom   stanovená   (1,65   –   3   metre)   v rozpore s dôkazmi.

Taktiež mierenosť zbraňou na oblasť hlavy poškodeného, aj keď súdny znalec ju presne   stanoviť   nemohol,   vyplývala   z iných   vykonaných   dôkazov.   Išlo   najmä o viaceré dôkazy,   z ktorých   v súhrne   vyplynulo,   že   ak   sťažovateľ   chcel   zasiahnuť   poškodeného, musel byť v sediacej („čupiacej“) polohe, a to v konečnom dôsledku aj urobil, keďže v inej polohe   by   poškodeného   nezasiahol   vzhľadom   na   nutnosť   držania   zbrane vo výstreluschopnej polohe.

Napokon, najvyšší súd neopomenul skúmať ani otázku formy zavinenia sťažovateľa, ktorá bola podstatnou pre kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy, a nie ublíženia na zdraví. Tu najvyšší súd znova vychádzal z v trestnom konaní vykonaných dôkazov (najmä z výpovedí svedkov), ktoré ho v celku doviedli k záveru, že správanie sťažovateľa pred, počas   a po   spáchaní   skutku   (správanie   sa   k poškodenému,   úkony   súvisiace s upotrebiteľnosťou zbrane, poloha pri streľbe, správanie sa k svedkom udalosti po spáchaní činu, zakrývanie stôp a pod.) nasvedčuje jeho úmyslu poškodeného usmrtiť. Sťažovateľ na obranu v tejto súvislosti poukazoval iba znalecký posudok znalkyne z odboru psychológie a na jej výsluch na hlavnom pojednávaní, avšak závery týchto dôkazov nemožno považovať za   také,   ktoré   by   boli   absolútne   popierali,   resp.   vyvracali   možné   úmyselné   zavinenie sťažovateľa.

Podľa   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   orgány   činné   v   trestnom   konaní   hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   všeobecné   súdy   nemohli   vykonané   dôkazy hodnotiť iba samostatne, ale správne ich hodnotili aj v ich súhrne a zo súhrnu dôkazov, tak ako sú uvedené, nemožno považovať závery najvyššieho súdu za nelogické a za také, ktoré by boli v rozpore s vykonanými dôkazmi.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi dôležitými pre rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa, dostatočným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu napadnutý rozsudok. Závery najvyššieho súdu neboli neodôvodnené   a   zjavne   arbitrárne.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožnil so závermi   najvyššieho   súdu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a namietaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2011 a jeho uznesením z 22. júna 2011, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia, vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie, priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia)   bolo   podmienené   vyslovením   porušenia základného   práva   alebo   slobody,   k čomu   v tomto   prípade   nedošlo,   bolo   bez   právneho dôvodu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012