znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 503/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi zaručeného   v čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Sžz 4/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžz 4/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2011.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaním doručeným najvyššiemu súdu 6. mája 2010 označeným ako návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy domáhal, aby najvyšší súd Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) uložil zákaz pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd a prikázal mu obnoviť stav pred porušením a alternatívne navrhol prerušiť   konanie   podľa   ustanovenia   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku. Návrh   odôvodnil   tým,   že   aplikáciou   niektorých   ustanovení   vyhlášky   odporcu č. 368/2008   Z. z.,   ktorou   sa   vydáva   Poriadok   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   dochádza k porušovaniu jeho základných práv a slobôd.

Najvyšší   súd   konanie   o návrhu   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   6   Sžz   4/2010 z 24. augusta 2011 zastavil z dôvodu neodstránenia nedostatkov podania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   a uznesením   najvyššieho súdu   boli porušené ním označené práva, čo odôvodnil takto:

„Podľa môjho názoru porušovateľ v napadnutom konaní č. 6 Sžz 4/2010 postupoval svojvoľne   a contra   legem,   keď   zastavil   predmetné   konanie,   čím   sa   tak...   dopustil   voči sťažovateľovi   extrémneho   formalizmu   a odmietnutia   spravodlivosti...   V príkrom   rozpore s ústavným zákazom v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom vôbec nerešpektoval žalobný petit sťažovateľa a odmietol prijať fakt, že žiadne konanie, ktoré sťažovateľ napadol nemalo určený presný predmet a spisovú značku, preto ich nebolo možné zahrnúť a špecifikovať do žalobného petitu. Napriek tomu sa NS SR mohol a mal vecou   riadne   meritórne   zaoberať   a nie   konanie   protiprávne   zastaviť.   Týmto   vadným procesným   postupom   a napadnutým   rozhodnutím   (uznesením   z 24. 8. 2011)   porušovateľ negatívne   zdiskriminoval   sťažovateľa,   negatívne   zasiahol   do   podstaty   účelu   a významu v petite   sťažnosti   špecifikovaných   práv   v rozpore   s duchom   ústavy   a dohovoru,   preto navrhujem ústavnému súdu tejto sťažnosti v celom rozsahu vyhovieť... a obnoviť tak stav pred týmto protiústavným zásahom vrátením veci porušovateľovi na ďalší procesný postup, resp. ďalšie konanie...

Námietku   porušenia   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy považujem tiež za dôvodnú, nakoľko protiprávnym postupom a rozhodnutím sa vec v merite nedostala   pred   relevantný   senát,   aby   o veci   rozhodol   a taktiež   z toho   dôvodu,   že porušovateľ nevyhovel návrhu žalobcu – sťažovateľa o prerušení konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP, čím sa vec nemohla sprostredkovane dostať pred relevantných sudcov Ústavného   súdu   (pléna)   k vyriešeniu   namietaných   (ne)ústavných   prejudiciálnych   otázok (tvoriacich podstatu žaloby)...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, „že Najvyšší súd SR... právoplatným protiústavným rozhodnutím (uznesením) zo dňa 24. 8. 2011 a protiústavným postupom v konaní vedenom pod   č.   k.   6   Sžz   4/2010   porušil   sťažovateľove   základné   právo   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1...   Ústavy,   základné   právo   na   súdnu   ochranu a prístup k nej ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ ďalej požadoval zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, vec mu vrátiť   na   ďalšie   konanie a zaviazať ho   na náhradu „všetkých   prípadných   trov   konania sťažovateľa a štátu“.

Napokon   sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžz 4/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Navrhovateľ sa podaním... domáhal, aby súd odporcovi uložil zákaz pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd a prikázal mu obnovenie stavu pred porušením, alternatívne navrhol prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku...   Svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   ako odsúdený   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   sa   cíti   byť   ukrátený   na   svojich základných právach a slobodách zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práva a základných slobôd v dôsledku aplikácie niektorých ustanovení vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   368/2008   Z.   z.,   ktorou   sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, konkrétne § 5 ods. 2, 44 ods. 3 a § 75 ods. 1... keďže ako fyzická osoba nemá aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, žiadal o jeho podanie súd.

Keďže   podanie   navrhovateľa   nespĺňalo   osobitné   náležitosti   návrhu   podľa   piatej hlavy piatej časti O. s. p., uvedené v ustanovení § 250v a nasl. O. s. p., bol navrhovateľ uznesením zo dňa 23. 3. 2011, č. k. 6 Sžz/4/2010-4, vyzvaný na ich doplnenie a súčasne bol poučený   o   následkoch   neodstránenia   vytknutých   vád   podania.   Uznesenie   bolo navrhovateľovi doručené dňa 28. 3. 2011.

Navrhovateľ písomným podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 14. 4. 2011 reagoval na výzvu, avšak vady svojho podania neodstránil, a teda podanie trpí naďalej vadami, pre ktoré nie je možné návrh navrhovateľa vecne vybaviť.

Z obsahu podania nebolo zrejmé, akým konkrétnym zásahom orgánu verejnej správy bolo   zasiahnuté   do   subjektívnych   práv   navrhovateľa,   kedy   bol   takýto   zásah   voči navrhovateľovi vykonaný a kedy sa o ňom dozvedel a taktiež, či účinky zásahu trvajú a hrozí ich opakovanie. Nebolo zrejmé, aké prostriedky nápravy, ktoré navrhovateľovi osobitný predpis priznáva, v rámci nápravy, uplatnil. Ďalej navrhovaný výrok, teda to, ako má súd rozhodnúť,   nebol   formulovaný   dostatočne   jasne   a   určito   vo   vzťahu   k neoprávnenému zásahu.

Navrhovateľ   vo   svojom   písomnom   podaní   doručenom   súdu   dňa   14. 4. 2011 v nadväznosti na výzvu doplnil, že za nezákonný zásah odporcu ako orgánu verejnej správy považuje ustanovenie a aplikáciu protiústavných a nezákonných ustanovení § 5 ods. 2, § 44 ods. 3 a § 75 ods. 1, 2, 3 vyhlášky č. 368/2008 Z. z.. Navrhovateľ uviedol, že o tomto zásahu sa   dozvedel   zákonnou   fikciou   v   zmysle   ustanovenia   §   2   zákona   o   zbierke   zákonov. Domnieva sa, že nezákonný zásah nie je iba aktívna činnosť, ale aj pasivita, keď si orgán verejnej správy neplní zákonné povinnosti a odmieta svojvoľne odstrániť protiprávny stav, čo v danej veci môže podľa   názoru navrhovateľa   vykonať zmenou ustanovení,   ktoré sú v rozpore   s   ústavou,   a   to   považuje   za   protiprávny   zásah.   Tieto   zásahy   spočívajú   aj v permanentnom   vydávaní   protiústavných   pokynov   a   príkazov   zložkami   zboru   väzenskej a justičnej   stráže   pod   hrozbou   disciplinárneho   stíhania   v   prípade   neuposlúchnutia,   čo vyplýva   z   interných   smerníc   namietanej   vyhlášky.   Uvádza,   že   naposledy   sa   musel   dať ostrihať,   na   základe   takéhoto   pokynu   niekedy   v   marci   2011.   Týmto   sú   neustále obmedzované navrhovateľove práva špecifikované v navrhovanom žalobnom petite. Taktiež uvádza, že využil všetky dostupné prostriedky nápravy, či už prostredníctvom Generálnej prokuratúry...   ako   i Ombudsmana...   V   súvislosti   s   navrhovaným   petitom   trvá   na   jeho doslovnom pôvodne navrhovanom znení, ktoré doplnil o požiadavku preventívnej ochrany vo forme súdneho rozhodnutia - výroku pro futuro a vyriešenie prejudiciálnych sporných otázok v ustanoveniach §§ 5 ods. 2, § 75 ods. 1, 2, 3, § 44 ods. 3 vyhlášky č. 368/2008 Z. z. v rovine (ne)ústavnosti.

Podľa § 244 ods. 5 veta prvá O. s. p. súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 250v ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 8 O. s. p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená, osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní písomného podania navrhovateľa v jeho doplnenom znení dospel k záveru, že konanie je potrebné s poukazom na ustanovenie §   250d   ods.   3   O.   s.   p.   zastaviť   z   dôvodu,   že   podanie   trpí   i   naďalej   vadami,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu. Z obsahu podania, napriek   navrhovateľovej   snahe,   i   naďalej   nevyplýva,   k   akému   konkrétnemu   zásahu a do akého   subjektívneho   práva   (t.   j.   konkrétna   možnosť   subjektu   správať   sa   určitým spôsobom zamýšľaným právnou normou) navrhovateľa bolo zasiahnuté. Nestačí všeobecné konštatovanie   o   vykonaní   zásahu   aplikáciou   ustanovení   vyhlášky   č.   368/2008   Z.   z. vydávaním   príkazov   a   pokynov   zborom   väzenskej   a   justičnej   stráže   pod   hrozbou disciplinárneho potrestania. Taktiež nie je súdu zrejmé, aké subjektívne práva mali byť takouto aplikáciou vyhlášky dotknuté. Keďže navrhovateľ nekonkretizoval zásah, ktorým malo   byť   zasiahnuté   do   jeho   subjektívnych   práv,   je   taktiež   nemožné   posúdiť,   či   bola dodržaná lehota na podanie návrhu podľa piatej hlavy piatej časti O. s. p.. Záverom súd poukazuje   na   absenciu   riadneho   vykonateľného   petitu   -   výroku,   ktorý   je   na   podanie kvalifikovaného návrhu nevyhnutné formulovať tak, aby bol v súlade s obsahom návrhu ako i všeobecnými požiadavkami o jeho jasnom, určitom a vykonateľnom znení.

Vzhľadom na to, že podanie i naďalej trpí nedostatkami a ide o také vady, ktoré bránia   vecnému   vybaveniu   návrhu,   rozhodol   súd   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.“

V citovanej   časti   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd uviedol jednoznačné dôvody, pre ktoré konanie o návrhu sťažovateľa zastavil. Svoje závery pritom   oprel   o konkrétne   ustanovenia   relevantného   procesno-právneho   predpisu (Občianskeho súdneho poriadku), ktoré v rozhodnutí odcitoval.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   návrh   sťažovateľa   obsahoval   nedostatky,   ktoré v odôvodnení rozhodnutia jasne konkretizoval a na odstránenie ktorých sťažovateľa vyzval spolu   s upozornením   na   právne   následky   vyplývajúce   z ich   neodstránenia.   Po   reakcii sťažovateľa   na   výzvu   najvyšší   súd   znova   konštatoval,   že   sťažovateľ   nedostatky v požadovanej miere neodstránil a podanie naďalej trpelo „vadami“, pre ktoré nebolo možné návrh vecne vybaviť. Z uvedeného dôvodu postupoval podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a konanie o návrhu sťažovateľa zastavil.

Ústavný súd vzhľadom na tieto okolnosti prejednávanej veci sťažovateľa vyhodnotil rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a postup,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal,   ako   ústavne súladný,   pretože   výklad   a aplikácia   ustanovení   procesno-právneho   predpisu,   ktorým   sa konanie   riadilo   (t.   j.   Občianskeho   súdneho   poriadku),   nebolo   v rozpore   s jeho   znením. Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nevyplýva   žiadna   svojvôľa   alebo neodôvodnenosť   jeho záverov.   Najvyšší   súd   rozhodol   plne   v intenciách   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení. V   každom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda   najvyšší   súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   2   ústavy   a základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   namieta,   že   najvyšší   súd   postupom   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžz 4/2010 a svojím uznesením z 24. augusta 2011 porušil aj jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy a základné právo nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručené   v čl.   48   ods.   1   ústavy.   Z   obsahu   sťažnosti   však jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   porušenie   týchto   základných   práv   odvodzuje   od namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1 ústavy (napr. formulácia „protiprávnym postupom a rozhodnutím sa vec v merite nedostala pred   relevantný   senát...“).   Pretože   ústavný   súd   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani postupom, ani rozhodnutím najvyššieho súdu nezistil, nemohol   konštatovať   v   tomto   konkrétnom   prípade   ani   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalších požiadavkách (zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie mu veci na ďalšie konanie a pod.) je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto   prípade   nedošlo,   bolo   bez   právneho   významu   sa   týmito   návrhmi   sťažovateľa zaoberať.   Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom   prerokovaní taktiež neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011