znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 503/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010   predbežne prerokoval   sťažnosť MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 18/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2010   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 18/07.

Zo   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že „Sťažovateľ   podal   dôvodnú   žalobu   dňa 31. 01. 2007 na Okresnom súde Bratislava. Zákonný sudca sa zaoberal len šikanóznym výkonom súdnictva, nezabezpečil dôkazy, ktoré nemohol zabezpečiť sťažovateľ a po celú dobu maril súdne konanie a maril spravodlivosť.

Nepriznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   hoci   boli   dôvody   na   priznanie oslobodenia a následne rozkrútil kolotoč zbytočných úkonov. Zbytočné odvolanie, zbytočné dovolanie, ktoré zmaril neustanovením advokáta, na ktorého sťažovateľ nemal prostriedky. Zákonný sudca nedoručil vyjadrenie odporcu. Predseda súdu zbytočné subjektívne prieťahy neodstránil. Nápravu nevykonal ani predseda súdnej rady SR. Krajský   súd   Bratislava   uznesením   4   Co/38/2009-132   z dňa   30.   10.   2009,   ktorý sťažovateľa oslobodil od poplatkov.

Sťažovateľ po 4-rokoch napokon presvedčil dôkazmi Úrad práce B. a dostal dávky v núdzi.

Sťažovateľ žiada súd o ustanovenie advokáta z dôvodu, že je v hmotnej núdzi. Ešte stále nedostal satisfakciu od OS BA I, II. ÚS 375/2010..“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný súd prikazuje konať vo veci 18 C/18/07 bez ďalších prieťahov. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 3.000 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania je Okresný súd povinný zaplatiť úroky z omeškania za každý deň omeškania vo výške ďalších 10 EUR za každý omeškaný deň.

Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   neporušovať   základné   práva   v iných konaniach, inak bude Ústavný súd navyšovať výšku satisfakcie dvojnásobkom poslednej satisfakcie.

Ústavný   súd   prikazuje   predsedníčke   Okresného   súdu   Bratislava   II   vybavovať sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní a dáva jej povinnosť zaplatiť D. B. 1.000 EUR v lehote 15 dní od dňa právoplatnosti nálezu ÚS SR, pre nečinnosť.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

1.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   predovšetkým   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 18/07.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   18   C   18/07,   ktorý   si   pre   účely   posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zadovážil, vyplýva, že posudzované súdne konanie sa začalo 31. januára 2007, keď sťažovateľ podal na tomto okresnom súde žalobný návrh „o ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu“ proti S. B. (ďalej len „odporca“). Vzhľadom na svoje nepriaznivé sociálne pomery sťažovateľ požiadal aj o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Vec bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie JUDr. M. S. Dňa 24. marca 2007 súd vyzval sťažovateľa, aby zdokladoval tvrdenia o svojich sociálnych pomeroch, požiadal K. ú. v Ž. (ďalej len „k. ú.“) o oznámenie, či je sťažovateľ vlastníkom nehnuteľností, požiadal S. p. (ďalej len „S. p.“), aby oznámila, či je sťažovateľ vedený ako poberateľ invalidného dôchodku a v akej výške, a napokon súd požiadal K. d. i. (ďalej len „d. i.“) o oznámenie, či je sťažovateľ majiteľom, resp. držiteľom motorového vozidla. Dňa 4. mája 2007 sťažovateľ reagoval na výzvu súdu tak, že „nemôže vyhovieť súdu a predložiť požadované veci“. Dňa 7. mája 2007 k. ú. reagoval na výzvu súdu. Dňa 18. mája 2007 d. i. tiež reagoval na výzvu súdu. Dňa 21. mája 2007 S. p. súdu oznámila, že sťažovateľ „nie je poberateľom žiadneho dôchodku“. Dňa 8. júna 2007 okresný súd vyzval Ú. p. (ďalej len „ú. p.“), aby oznámil, či bola sťažovateľovi priznaná dávka v hmotnej núdzi. Dňa 17. júla 2007   ú.   p.   súdu   oznámil,   že   sťažovateľ   bol   poberateľom   dávok   v hmotnej   núdzi.   Dňa 23. júla   2007   k.   ú.   doručil   súdu   list   vlastníctva   týkajúci   sa   bytu   sťažovateľa   v B.   Dňa 23. augusta   2007   okresný   súd   uznesením   č.   k.   18   C   18/07-50   nepriznal   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 27. septembra 2007 sťažovateľ podal odvolanie proti   uvedenému   uzneseniu.   Dňa   4. októbra   2007   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18 C 18/07-50. Dňa 31. januára 2008 krajský súd uznesením č. k. 7 Co 27/07-59 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Dňa 7. februára 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 11. februára 2008 bolo uznesenie krajského súdu č. k. 7 Co 27/07-59 zaslané sťažovateľovi. Dňa 22. februára 2008 sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Co 27/07-59. Dňa 6. marca 2008 okresný súd požiadal „o vyžiadanie vyjadrenia k žalobe od odporcov“. Dňa 9. marca 2008 súd uznesením č. k. 18 C 18/07-80 vyzval sťažovateľa, aby k svojmu dovolaniu v určenej lehote pripojil splnomocnenie pre právneho zástupcu. Dňa 16. apríla 2008 uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 18/07-80 nadobudlo právoplatnosť, pričom sťažovateľ na uvedenú výzvu nereagoval. Dňa 30. júna 2008   bol   spis   predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“),   aby   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa.   Dňa   21.   júla   2008   najvyšší   súd   konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Co 27/07-59 zastavil. Dňa 4. augusta 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 6. augusta 2008 okresný súd uznesenie najvyššieho súdu   o zastavení uvedeného dovolacieho   konania zaslal sťažovateľovi.   Dňa 15.   augusta 2008   sťažovateľ   doručil   súdu   svoje   podanie   označené   ako „žiadosť   o doplnenie   spisu o dôkazy“. Dňa 26. augusta 2008 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdnych poplatkov za návrh. Dňa 16. septembra 2008 sťažovateľ reagoval na výzvu   súdu   tak, že požiadal „o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta na celé konanie“. Sťažovateľ uvedeným podaním zároveň navrhol „opravu petitu“ svojho návrhu. Dňa 4. novembra 2008 okresný   súd   uznesením   č.   k.   18   C   18/07-114   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   nepriznal   a jeho   návrhu   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   nevyhovel.   Dňa

21. novembra   2008   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 18 C 18/07-114. Dňa 3. februára 2009 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní   sťažovateľa   proti   uvedenému   uzneseniu.   Dňa   30.   októbra   2009   krajský   súd uznesením č. k. 4 Co 38/09-132 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dňa 17. decembra 2009 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 27. decembra 2009 súd zaslal uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 38/09-132 sťažovateľovi.   Dňa   4.   januára   2010   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd „o odstránenie zbytočných   a subjektívnych   prieťahov“ a „o   zaistenie   dôkazov“. Dňa   8.   februára   2010 zákonný sudca JUDr. M. S. predložil spis predsedníčke okresného súdu, pretože sa cítil „byť vylúčený“ z predmetnej veci s odôvodnením, že sťažovateľ podal proti nemu návrh „na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony a výkon súdnictva“. Dňa 18. februára 2010 bol   spis   predložený   krajskému   súdu „na   rozhodnutie o vylúčení sudcu“. Dňa 28. apríla 2010 krajský súd uznesením č. k. 2 NcC 6/2010-151 rozhodol, že sudca JUDr. M. S. je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania danej veci. Dňa 27. mája 2010 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 4. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu č. k. 2 NcC 6/2010-151. Dňa 22. októbra 2010 bola vec opatrením predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 3685/2010 prikázaná na konanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. I. Š.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   zo súdneho   spisu   sp.   zn.   18   C   18/07,   je   zrejmé,   že   okresný   súd   postupoval   v danej   veci v podstate plynule, snažil sa odstrániť procesné prekážky konania, pretože podaním návrhu sťažovateľ požiadal aj o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pričom pri nevyhovení jeho návrhom sťažovateľ opakovane uplatnil všetky právne prostriedky nápravy, ktoré mal k dispozícii.

V roku 2007 a 2008 boli okresným súdom vo veci vydané tri procesné rozhodnutia (23. júla 2007, 9. marca 2008 a 4. novembra 2008) a spis sa nachádzal v dôsledku využitia opravných   prostriedkov   sťažovateľom   trikrát   za   sebou   na   krajskom   súde.   Spis   bol v dôsledku odvolania alebo dovolania sťažovateľa minimálne poldruha roka na krajskom súde alebo na najvyššom súde. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku) na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   nemožno kvalifikovať ako postup,   dôsledkom   ktorého   sú   zbytočné   prieťahy (napr.   I.   ÚS   31/01). Na druhej strane si však aj sťažovateľ musí byť vedomý toho, že využitie prostriedkov nápravy prirodzene spôsobujú predĺženie napadnutého konania.

Okrem uvedeného sa sťažovateľ voči konajúcim sudcom (aj v odvolacích konaniach) správal   tak,   že   vyvolával   situácie,   keď   sudcovia   museli   oznamovať   svoju   predpojatosť (podával žaloby o ochranu osobnosti) nehľadiac už na to, že urážal zákonného sudcu. Podal proti   nemu   návrh „na   pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   a výkon   súdnictva“. Napokon   treba   dodať,   že   sťažovateľ   nebol   vždy   súčinnostný. Na   výzvy   súdu   nie vždy reagoval   a   podal   aj   nepresný   návrh,   ktorý „opravil“ až   16.   septembra   2008.   Z týchto skutočností vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania prispel aj samotný sťažovateľ tým, že podal neúplný návrh a neskôr napádal konajúcich sudcov, ktorí museli uplatňovať voči nemu právnu obranu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom aj sám znemožnil okresnému súdu (a tiež krajskému súdu) plynulo konať, pretože konanie v súlade   s čl.   48   ods.   2   ústavy   predpokladá   tiež   žalobný   návrh,   ktorý   spĺňa   zákonom ustanovené náležitosti, pričom v danom prípade tieto podmienky splnené neboli (mutatis mutandis I. ÚS 128/03, I. ÚS 252/06).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd však konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho označeného   práva,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010