SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 502/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zosudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskoukanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvomkonateľa   a   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp   13401/2014,   Rvp   13402/2014,   Rvp   13403/2014,   Rvp   13404/2014,Rvp 13405/2014, Rvp 13406/2014, Rvp 13407/2014, Rvp 13408/2014, Rvp 13409/2014,Rvp 13410/2014, Rvp 13411/2014, Rvp 13412/2014, Rvp 13413/2014, Rvp 13414/2014,Rvp 13415/2014, Rvp 13416/2014, Rvp 13417/2014, Rvp 13418/2014, Rvp 13419/2014,Rvp 13420/2014, Rvp 13421/2014, Rvp 13422/2014, Rvp 13423/2014, Rvp 13424/2014,Rvp 13425/2014, Rvp 13426/2014, Rvp 13427/2014, Rvp 13428/2014, Rvp 13429/2014,Rvp 13430/2014, Rvp 13431/2014, Rvp 13432/2014, Rvp 13433/2014, Rvp 13434/2014,Rvp 13435/2014 a Rvp 13436/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystriciv konaniach vedených pod sp. zn. 14 Co 670/2014 a jeho rozsudkom z 10. júna 2014(Rvp 13401/2014),   sp.   zn.   14   Co   570/2014   a   jeho   rozsudkom   z   1.   júla   2014(Rvp 13402/2014),   sp.   zn.   16   Co   48/2014   a   jeho   rozsudkom   z   31.   júla   2014(Rvp 13403/2014),   sp.   zn.   13   Co   44/2014   a   jeho   rozsudkom   z   22.   júla   2014(Rvp 13404/2014),   sp.   zn.   17   Co   1026/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13405/2014),   sp.   zn.   17   Co   1023/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13406/2014),   sp.   zn.   17   Co   1020/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13407/2014),   sp.   zn.   17   Co   1029/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13408/2014),   sp.   zn.   17   Co   128/2014   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13409/2014),   sp.   zn.   17   Co   1101/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13410/2014),   sp.   zn.   17   Co   164/2014   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13411/2014),   sp.   zn.   16   Co   1017/2013   a   jeho   rozsudkom   z   26.   júna   2014(Rvp 13412/2014),   sp.   zn.   17   Co   982/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13413/2014),   sp.   zn.   17   Co   1132/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13414/2014),   sp.   zn.   17   Co   1085/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13415/2014),   sp.   zn.   17   Co   888/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13416/2014),   sp.   zn.   17   Co   903/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13417/2014),   sp.   zn.   17   Co   1087/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13418/2014),   sp.   zn.   17   Co   1092/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13419/2014),   sp.   zn.   17   Co   795/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13420/2014),   sp.   zn.   16   Co   88/2014   a   jeho   rozsudkom   z   31.   júla   2014(Rvp 13421/2014),   sp.   zn.   17   Co   1066/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13422/2014),   sp.   zn.   17   Co   816/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13423/2014),   sp.   zn.   17   Co   877/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13424/2014),   sp.   zn.   17   Co   823/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13425/2014),   sp.   zn.   17   Co   778/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13426/2014),   sp.   zn.   17   Co   874/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13427/2014),   sp.   zn.   17   Co   788/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13428/2014),   sp.   zn.   17   Co   303/2014   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13429/2014),   sp.   zn.   17   Co   668/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13430/2014),   sp.   zn.   17   Co   714/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13431/2014),   sp.   zn.   17   Co   791/2013   a   jeho   rozsudkom   z   23.   júla   2014(Rvp 13432/2014),   sp.   zn.   17   Co   884/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13433/2014),   sp.   zn.   17   Co   974/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13434/2014),   sp.   zn.   17   Co   717/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13435/2014)   a   sp.   zn.   17   Co   880/2013   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júla   2014(Rvp 13436/2014), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   13401/2014,   Rvp   13402/2014,   Rvp   13403/2014,   Rvp   13404/2014,Rvp 13405/2014, Rvp 13406/2014, Rvp 13407/2014, Rvp 13408/2014, Rvp 13409/2014,Rvp 13410/2014, Rvp 13411/2014, Rvp 13412/2014, Rvp 13413/2014, Rvp 13414/2014,Rvp 13415/2014, Rvp 13416/2014, Rvp 13417/2014, Rvp 13418/2014, Rvp 13419/2014,Rvp 13420/2014, Rvp 13421/2014, Rvp 13422/2014, Rvp 13423/2014, Rvp 13424/2014,Rvp 13425/2014, Rvp 13426/2014, Rvp 13427/2014, Rvp 13428/2014, Rvp 13429/2014,Rvp 13430/2014, Rvp 13431/2014, Rvp 13432/2014, Rvp 13433/2014, Rvp 13434/2014,Rvp 13435/2014 a Rvp 13436/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 13401/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli10. októbra 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach uvedených v záhlaví tohtorozhodnutia (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v   procesnompostavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresnýmsúdom Banská Bystrica a Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresné súdy“), predmetomktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škodya nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp. nesprávnym   úradnýmpostupom   okresných   súdov,   ktoré   sú súčasne   súdmi,   ktoré   sťažovateľke   uvedenú   škodua nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahuzamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkomokresných   súdov   podala   sťažovateľka   odvolania.   Krajský   súd   svojimi   napadnutýmirozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.

Podľa   názoru   sťažovateľky   odvolacie   súdy „spôsobili“ porušenie   jej   základnýchpráv, „osobitne“:

„- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„A. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho   prvostupňového   súdu   vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...... Súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia   na   skutočnostiach   a   právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s   cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

... Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v napadnutýchkonaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší, veci vrátina ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   112   ods.   1   OSP,   tak,   akoto je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutížaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušeniekonania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,že k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie   právnych   a   faktických   garanciína uplatňovanie a ochranu   základných práv   a slobôd ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické osobya právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečeníprávnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému znositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálnyvýkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou súprocesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   všaknevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučujesvojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postuporgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveďpráve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutíprerušenia súdneho konania.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   krajský   súd   zhodnekonštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľazákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnejmoci a o zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákonč. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitnezaoberal   skutočnosťou,   či   postupom   príslušných   okresných   súdov   v   namietanýchexekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ prepriznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkýmipodstatnými   odvolacími   námietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   pretopredmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutiaodôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   zákonač. 514/2003 Z.   z.,   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučnýporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľky,   že   rozhodnutia   krajského   súdusú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúruvšeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej   republiky   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznávaaj právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky   sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých   rozsudkov   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   lenna jej základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutia   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľnéa neudržateľné.

V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťouprávnych   záverov   krajských   súdov   ako   odvolacích   súdov   vo   vzťahu   k   námietkamsťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnostiprípadu,   sa   ústavný   súd   podrobne   vysporiadal   aj   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach(napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014) a ústavný súd sa s nimi plnestotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdua postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostína ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015