znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 502/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. H., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 0 Tp 21/12 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. H. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 18. októbra 2012 a osobne do podateľne 19. októbra 2012 doručená sťažnosť K. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 0 Tp 21/12.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   uznesením vyšetrovateľa   z   25.   mája   2012   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona. Toho istého   dňa   po   doručení   uznesenia   na   záver   výsluchu   u   vyšetrovateľa   sťažovateľ   podal prostredníctvom   svojej   obhajkyne   sťažnosť   proti   uzneseniu   s   tým,   že   ju   odôvodní   po preštudovaní spisového materiálu najneskôr do 25. mája 2012. Dôvody sťažnosti napokon 28.   mája   2012   aj   doručil.   Uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   (ďalej   len „prokurátor“) č. k. 2 Pv 373/12-6 z 25. mája 2002 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti vzneseniu obvinenia zamietnutá, keďže sa sťažovateľ tohto práva predtým výslovne vzdal. Na základe podnetu sťažovateľa uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   č.   k.   IV   Pz   138/12-9   z   12.   septembra   2012   bolo uznesenie   prokurátora   č.   k.   2 Pv   373/12-6   z   25.   mája   2012   zrušené   po   vyslovení,   že uznesením bol porušený zákon   v ustanovení § 193 ods.   1 písm. b) Trestného poriadku v neprospech sťažovateľa, a to tým, že sa prokurátorovi prikázalo, aby o veci znova konal a rozhodol.   Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   sa   sťažovateľ   svojho   práva   podať sťažnosť   výslovne   nevzdal,   a   preto   bolo   povinnosťou   prokurátora   o   podanej   sťažnosti meritórne konať a rozhodnúť.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 21/12 z 25. mája 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť od 23. mája 2012 o 19.35 h. Dňa 30. mája 2012 sťažovateľ podal jednak sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby, ako aj žiadosť o prepustenie z väzby spolu s písomným sľubom. Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   7   Tpo   28/2012-20 zo 7. júna 2012 rozhodol tak, že zamietol sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 21/12 z 25. mája 2012, pričom zároveň nebol prijatý jeho písomný   sľub.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   obhajkyni   sťažovateľa   doručené 18. júna 2012.

Dňa 25. júla 2012 sťažovateľ opätovne požiadal o prepustenie z väzby. Prokurátor jeho   žiadosť   zamietol.   O   žiadosti   sťažovateľa   mal   rozhodovať   okresný   súd,   a   to 9. augusta 2012. Sťažovateľ bol na tento termín predvedený a vypočutý. Upovedomenie o termíne   výsluchu   sťažovateľa   nebolo   obhajkyni   sťažovateľa   doručené,   keďže   táto do 31. augusta 2012 čerpala dovolenku. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd aj napriek tomu vo veci konal. Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. 0 Tp 21/12 z 9. augusta 2012 vyplýva, že obhajkyňa sťažovateľa nebola prítomná a doručenie upovedomenia o termíne výsluchu nebolo vykázané s tým, že čerpá dovolenku do 31. augusta 2012. Sťažovateľ v rámci   výsluchu   uviedol: „výslovne   prehlasujem,   že   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby na slobodu, ktorú som podal prostredníctvom svojej obhajkyne 25. 7. 2012, beriem späť“ (zápisnica okresného súdu o výsluchu obvineného sp. zn. 0 Tp 21/12 z 9. augusta 2012).  

Po doručení uznesenia č. k. IV Pz 138/12-9 z 12. septembra 2012, ktorým generálny prokurátor zrušil uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, sťažovateľ opätovne požiadal okresný súd o prepustenie z väzby. Zo žiadosti vyplýva, že táto   neobsahuje   dátum,   avšak   z   textu   je   zrejmé,   že   žiadosť   bola   spísaná   po   doručení uznesenia generálneho prokurátora.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd rozhodol o jeho vzatí do väzby bez relevantných a   skutočných   dôvodov.   Odôvodnenie   uznesenia   o   vzatí   do   väzby   neobsahuje   žiadne konkrétne   skutočnosti.   Odôvodnenie   je   povrchné,   všeobecné,   neskúmajúce   hmotné podmienky a nevyhovujúce kritériám formulovaným v nálezoch ústavného súdu.

Ďalej je toho   názoru, že   bolo porušené jeho právo   na spravodlivý   súdny   proces a na povinnú obhajobu, keď okresný súd konal o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bez prítomnosti jeho obhajkyne.

Za najzávažnejšiu skutočnosť považuje to, že generálny prokurátor rozhodol o tom, že uznesením prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti vzneseniu obvinenia bol porušený zákon.   Bola porušená   požiadavka   rýchlosti   rozhodovania, pretože v   jeho väzobnej veci vznikli prieťahy. Sťažovateľ strávil takmer 5 mesiacov vo väzbe zbytočne a bez zákonných dôvodov. Je zrejmé, že o jeho prípadnej ďalšej sťažnosti proti vzatiu do väzby už nebude rozhodnuté bez zbytočného odkladu.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 0 Tp 21/12 s tým, aby zrušil uznesenie okresného súdu z 25. mája 2012 o vzatí sťažovateľa do väzby, uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 28/2012 zo 7. júna 2012, ako aj „ďalšie uznesenia súdov v tejto trestnej veci o ponechaní obvineného vo väzbe“. Domáha sa tiež toho, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu prepustiť ho neodkladne z väzby. Požaduje aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € a náhradu trov v sume 269,85 €.

Napokon   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ide   o   väzobnú   vec,   žiada   o   prednostné vybavenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásadu dozvedieť.

Podľa znenia petitu sťažnosti sťažovateľ žiada vysloviť porušenie označených práv v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 21/12 s tým, aby uznesenie okresného súdu z 25. mája 2012 o jeho vzatí do väzby, uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 28/2012 zo 7. júna 2012, ako aj ďalšie uznesenia o ponechaní sťažovateľa vo väzbe boli zrušené.

Z   formulácie   petitu   konkrétne   vyplýva,   že sťažnosť   napáda   uznesenie   okresného súdu z 25. mája 2012, ako aj uznesenie krajského súdu zo 7. júna 2012 (a to aj napriek tomu, že za účastníka konania a porušovateľa práv je označený iba okresný súd, teda nie aj krajský súd). Z odôvodnenia sťažnosti možno navyše identifikovať, že sťažnosť smeruje aj proti postupu okresného súdu, ktorý o žiadosti sťažovateľa z 25. júla 2012 o prepustenie z väzby konal 9. augusta 2012 aj napriek tomu, že obhajkyňa sťažovateľa nebola prítomná a z dôvodu čerpania dovolenky upovedomenie o výsluchu sťažovateľa neprevzala.

Ako to sťažovateľ sám uvádza, uznesenie krajského súdu č. k. 7 Tpo 28/2012-20 zo 7. júna 2012 bolo doručené jeho obhajkyni ešte 18. júna 2012. Zrejme vtedy nadobudlo toto uznesenie v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 21/2012 z 25. mája 2012 právoplatnosť. Z tohto dôvodu je sťažnosť podaná ústavnému súdu faxom 18. októbra 2012 a osobne do podateľne 19. októbra 2012 oneskorená.

V podstate na rovnakom základe je sťažnosť oneskorená aj vo vzťahu k namietanému postupu   okresného   súdu,   ktorý   9.   augusta   2012   mal   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   konať vo veci jeho žiadosti z 25. júla 2012 o prepustenie z väzby v neprítomnosti jeho obhajkyne, a tým porušiť jeho označené práva. Aj v tomto prípade bola sťažnosť podaná ústavnému súdu viac ako dva mesiace po údajnom porušení práva, teda oneskorene.

V uvedenej súvislosti sa ústavnému súdu žiada podotknúť, že tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého okresný súd o jeho žiadosti o prepustenie z väzby 9. augusta 2012 konal napriek   neprítomnosti   obhajkyne,   je   v   zrejmom   rozpore   so   skutočnosťou.   Zo   zápisnice okresného súdu sp. zn. 0 Tp 21/12 z 9. augusta 2012 je totiž nepochybné, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vôbec nekonal, pretože sťažovateľ výslovne uviedol, že žiadosť o prepustenie z väzby podanú prostredníctvom obhajkyne berie späť. Za uvedeného stavu okresný súd nemal o čom konať a ani nekonal.

Ústavný súd nepovažoval za možné zaoberať sa tou časťou sťažnosti (petitu), ktorou sťažovateľ   žiadal   vysloviť   porušenie   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 21/12 v súvislosti s „ďalšími uzneseniami súdov   v   tejto   trestnej   veci   o   ponechaní   obvineného   vo   väzbe“.   Z   textu   odôvodnenia sťažnosti, ako aj z pripojeného listinného dôkazu sa dá zistiť, že po doručení uznesenia generálneho prokurátora č. k. IV Pz 138/12-9 z 12. septembra 2012 sťažovateľ opätovne požiadal   okresný   súd   o   prepustenie   z   väzby.   O   tom,   či   a   ako   bolo   o   tejto   žiadosti rozhodnuté, nemožno zo sťažnosti nič zistiť. Za takéhoto stavu neprichádzalo do úvahy meritórne sa zaoberať touto časťou sťažnosti.

Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení požiadavky rýchlosti rozhodovania v jeho väzobnej veci uviesť toto:

Požiadavka   urýchleného   rozhodovania   vo   väzobnej   veci,   resp.   urýchleného rozhodovania o väzbe môže byť daná z viacerých aspektov.

Predovšetkým   existuje   povinnosť   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   čo v prípade väzobnej veci znamená ešte výrazne rýchlejšie konanie ako v neväzobnej veci. Ide o   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V   prípravnom   konaní   je   za   rýchlosť vyšetrovania   spravidla   zodpovedný   vyšetrovateľ.   Preto   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy v rámci   prípravného   konania   by   mala   smerovať   proti   policajnému   orgánu,   ktorý vyšetrovanie vykonáva. Všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) v takomto prípade nie je nijako pasívne legitimovaný.

V súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby jedným z rozhodujúcich kritérií, ktoré   musí   všeobecný   súd   skúmať   napríklad   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby, je aj skúmanie otázky, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo veci s náležitou starostlivosťou a urýchlením. Ak všeobecný súd dospeje k záveru, že sa s osobitnou starostlivosťou a urýchlením nekoná, potom je povinný obvineného z väzby prepustiť, a to bez ohľadu na to, že ostatné podmienky na ďalšie trvanie väzby sú splnené. Možno iba predpokladať, že sťažovateľova námietka smeruje práve k tejto okolnosti. Zdá sa, že sťažovateľ vidí nedostatok osobitnej starostlivosti a urýchlenia v postupe orgánov prokuratúry v rámci prípravného konania v tom, že o sťažnosti proti vzneseniu obvinenia nebolo meritórne rozhodnuté niekoľko mesiacov, pričom až generálny prokurátor musel napraviť   pochybenie   prokurátora,   ktorý   uznesenie   vyšetrovateľa   o   vznesení   obvinenia nepreskúmal meritórne, hoci tak mal urobiť.

V   uvedenom   kontexte   treba   uviesť,   že   skutočnosť   namietaná   sťažovateľom vyšla najavo   vo   chvíli,   keď   mu   bolo   doručené   uznesenie   generálneho   prokurátora č. k. IV. Pz 138/12-9   z   12.   septembra   2012.   Sťažovateľovi   nič   nebránilo   podať   v   tejto súvislosti   žiadosť   o prepustenie   z   väzby   a   namietať   v   nej,   že   sa   v   jeho   trestnej   veci nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby aj podal, neuviedol však ústavnému súdu, či a ako bolo o nej rozhodnuté.

Napokon existuje aj základné právo na urýchlené rozhodovanie o väzbe (vrátane urýchleného preskúmania žiadosti o prepustenie z väzby). Vyplýva to tak z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nenamieta, že by rozhodovanie okresného súdu o jeho väzbe nebolo urýchlené.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012