SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 501/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnostiobchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenejobchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 13240/2014, Rvp 13241/2014, Rvp 13242/2014, Rvp 13243/2014,Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014,Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014,Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014,Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014,Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014,Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014,Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniamiKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 33/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13240/2014),sp. zn. 17 Co 103/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13241/2014), sp. zn. 17 Co 106/2014z 25. júna 2014 (Rvp 13242/2014), sp. zn. 17 Co 110/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13243/2014), sp. zn. 14 Co 222/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13244/2014), sp. zn.17 Co 105/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13245/2014), sp. zn. 17 Co 107/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13246/2014), sp. zn. 17 Co 108/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13247/2014), sp. zn.17 Co 111/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13248/2014), sp. zn. 17 Co 112/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13249/2014), sp. zn. 17 Co 113/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13250/2014), sp. zn.14 Co 568/2014 z 1. júla 2014 (Rvp 13251/2014), sp. zn. 14 Co 211/2014 z 30. júna 2014(Rvp 13252/2014), sp. zn. 13 Co 39/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13253/2014), sp. zn.13 Co 38/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13254/2014), sp. zn. 13 Co 34/2014 z 22. júla 2014(Rvp 13255/2014), sp. zn. 13 Co 37/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13256/2014), sp. zn.13 Co 35/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13257/2014), sp. zn. 17 Co 109/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13258/2014), sp. zn. 14 Co 553/2014 z 27. mája 2014 (Rvp 13259/2014), sp. zn.17 Co 860/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13260/2014), sp. zn. 17 Co 757/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13261/2014), sp. zn. 14 Co 709/2014 z 1. júla 2014 (Rvp 13262/2014), sp. zn.17 Co 745/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13263/2014), sp. zn. 17 Co 848/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13264/2014), sp. zn. 14 Co 223/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13265/2014), sp. zn.14 Co 224/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13266/2014), sp. zn. 14 Co 225/2014 z 30. júna 2014(Rvp 13267/2014), sp. zn. 14 Co 226/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13268/2014), sp. zn.14 Co 227/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13269/2014), sp. zn. 14 Co 228/2014 z 30. júna 2014(Rvp 13270/2014), sp. zn. 14 Co 229/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13271/2014), sp. zn.14 Co 230/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13272/2014), sp. zn. 17 Co 104/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13273/2014), sp. zn. 13 Co 36/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13274/2014) a sp. zn.14 Co 668/2014 z 10. júna 2014 (Rvp 13275/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod spisovými značkami: Rvp 13240/2014, Rvp 13241/2014, Rvp 13242/2014,Rvp 13243/2014, Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014,Rvp 13248/2014, Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014,Rvp 13253/2014, Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014,Rvp 13258/2014, Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014,Rvp 13263/2014, Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014,Rvp 13268/2014, Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014,Rvp 13273/2014, Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13240/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. októbra 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 13240/2014, Rvp 13241/2014,Rvp 13242/2014, Rvp 13243/2014, Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014,Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014, Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014,Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014, Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014,Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014, Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014,Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014, Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014,Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014, Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014,Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014, Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014, ktorými namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenýmiv záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica, Okresným súdom Lučeneca Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorýchje náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi,ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedenéhosťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázanéinému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresnýchsúdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a priznájej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiadala ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 13240/2014, Rvp 13241/2014, Rvp 13242/2014, Rvp 13243/2014,Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014,Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014,Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014,Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014,Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014,Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014,Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľkya krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom.Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi(čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci týmsudcom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože,ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaníproti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresných súdov v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom spôsobilisťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákonač. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súdtvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak,že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postupústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretáciea aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdyneakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľaduústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadkua zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. ÚS 124/2011), na čo poukazoval ajkrajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má zanásledok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súduako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné,nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľkasa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniujej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietolsťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovalipríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľkyuvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015