SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 501/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2015v   senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnostiobchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenejobchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorejkoná   konateľ   a   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp   13240/2014,   Rvp   13241/2014,   Rvp   13242/2014,   Rvp   13243/2014,Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014,Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014,Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014,Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014,Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014,Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014,Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniamiKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 33/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13240/2014),sp.   zn.   17   Co   103/2014   z   25.   júna   2014   (Rvp   13241/2014),   sp.   zn.   17   Co   106/2014z 25. júna   2014   (Rvp   13242/2014),   sp.   zn.   17 Co 110/2014   z   25.   júna   2014(Rvp 13243/2014), sp. zn. 14 Co 222/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13244/2014), sp. zn.17 Co 105/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13245/2014), sp. zn. 17 Co 107/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13246/2014), sp. zn. 17 Co 108/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13247/2014), sp. zn.17 Co 111/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13248/2014), sp. zn. 17 Co 112/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13249/2014), sp. zn. 17 Co 113/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13250/2014), sp. zn.14 Co 568/2014 z 1. júla 2014 (Rvp 13251/2014), sp. zn. 14 Co 211/2014 z 30. júna 2014(Rvp   13252/2014),   sp.   zn.   13   Co   39/2014   z   22.   júla   2014   (Rvp   13253/2014),   sp.   zn.13 Co 38/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13254/2014), sp. zn. 13 Co 34/2014 z 22. júla 2014(Rvp   13255/2014),   sp.   zn.   13   Co   37/2014   z   22.   júla   2014   (Rvp   13256/2014),   sp.   zn.13 Co 35/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13257/2014), sp. zn. 17 Co 109/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13258/2014), sp. zn. 14 Co 553/2014 z 27. mája 2014 (Rvp 13259/2014), sp. zn.17 Co 860/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13260/2014), sp. zn. 17 Co 757/2013 z 23. júla 2014(Rvp   13261/2014),   sp.   zn.   14   Co   709/2014   z   1.   júla   2014   (Rvp   13262/2014),   sp.   zn.17 Co 745/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13263/2014), sp. zn. 17 Co 848/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13264/2014), sp. zn. 14 Co 223/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13265/2014), sp. zn.14 Co 224/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13266/2014), sp. zn. 14 Co 225/2014 z 30. júna 2014(Rvp 13267/2014), sp. zn. 14 Co 226/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13268/2014), sp. zn.14 Co 227/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13269/2014), sp. zn. 14 Co 228/2014 z 30. júna 2014(Rvp 13270/2014), sp. zn. 14 Co 229/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13271/2014), sp. zn.14 Co 230/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13272/2014), sp. zn. 17 Co 104/2014 z 25. júna 2014(Rvp 13273/2014), sp. zn. 13 Co 36/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13274/2014) a sp. zn.14 Co 668/2014 z 10. júna 2014 (Rvp 13275/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedenépod spisovými značkami:   Rvp 13240/2014,   Rvp   13241/2014,   Rvp   13242/2014,Rvp 13243/2014, Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014,Rvp 13248/2014, Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014,Rvp 13253/2014, Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014,Rvp 13258/2014, Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014,Rvp 13263/2014, Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014,Rvp 13268/2014, Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014,Rvp 13273/2014, Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13240/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. októbra 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“),   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   13240/2014,   Rvp   13241/2014,Rvp 13242/2014, Rvp 13243/2014, Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014,Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014, Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014,Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014, Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014,Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014, Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014,Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014, Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014,Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014, Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014,Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014, Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014, ktorými namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   označenýmiv záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach   vedených   Okresným   súdom   Banská   Bystrica,   Okresným   súdom   Lučeneca Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresné   súdy“),   predmetom   ktorýchje náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,resp.   nesprávnym   úradným   postupom   okresných   súdov,   ktoré   sú   súčasne   súdmi,ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedenéhosťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázanéinému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   len   „uznesenia   okresnýchsúdov“)   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo   nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   priznájej finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov   konania.   Súčasne   žiadala   ústavný   súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp 13240/2014,   Rvp   13241/2014,   Rvp   13242/2014,   Rvp   13243/2014,Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014,Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014,Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014,Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014,Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014,Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014,Rvp   13274/2014   a   Rvp   13275/2014   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovúsúvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľkya krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo   pred   inými   orgánmi   Slovenskej   republiky   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi(čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci týmsudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože,ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaníproti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona   č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresných súdov v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v   jej   právnych   veciachrozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom spôsobilisťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna   námietky   sťažovateľky   uvedené   v   odvolaniach   proti   uzneseniam   okresných   súdov.Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a   tiež   vec   správne   právne   posúdili   podľa   príslušných   ustanovení   zákonač. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súdtvrdenia   uvádzané   sťažovateľkou   v   odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   vyhodnotili   tak,že v okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   pričom   tento   postupústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretáciea aplikácie   do   úvahy   prichádzajúcich   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadkunevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Skutočnosť,   že   všeobecné   súdyneakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdnehoporiadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľaduústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobominterpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadkua zákona o súdnych poplatkoch.

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. ÚS 124/2011), na čo poukazoval ajkrajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   tak,   aby   sa   chránili   okrem   iného   ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   zanásledok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia   krajského   súduako odvolacieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné   a   ich   odôvodnenie   je   dostatočné,nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľkasa s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   aj   k   porušeniujej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietolsťažnosti   sťažovateľky   v   tejto   časti   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   právana ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdyv posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovalipríslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Bolo preto už bez právneho významu   zaoberať sa   ďalšími návrhmi   sťažovateľkyuvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015