znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 501/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 2 T 207/2010, Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 To 29/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Tdo 22/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   a   2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 207/2010, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 To 29/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Tdo 22/2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 207/2010 z 20. júna 2011 bol sťažovateľ ako obžalovaný uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona a bol mu za to uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu   na   výkon   trestu   so   stredným   stupňom   stráženia.   Bol   mu   tiež   uložený   ochranný dohľad v trvaní 1 roka. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 29/2012 z 31. mája 2012 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté. Napokon uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   22/2013   z   30.   mája   2013   bolo   dovolanie   sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k   porušeniu   jeho   označených   práv   z   viacerých dôvodov.

Predovšetkým ide o to, že hlavným dôkazom, ktorý mal preukazovať jeho vinu, bolo opoznanie   sťažovateľa   zo   strany   svedka   D.,   ktoré   je   výsledkom   nezákonne   vykonanej rekognície   z   28.   mája   2008.   Ustanovenie   §   126   ods.   1   Trestného   poriadku   predpisuje obligatórny postup pri vykonávaní rekognície, od ktorého sa nemožno odchýliť. Rekognícia vykonaná zákonným spôsobom musí preto prebehnúť tak, že sa opoznávajúca osoba vyzve, aby opísala osobu, ktorá má byť v rámci rekognície opoznaná, a následne sa jej táto osoba ukáže medzi viacerými osobami podobného zovňajšku. Zákon nepripúšťa výnimku v tom smere, aby bola rekognícia zákonná aj v tom prípade, ak nie je dodržaný tento postup. Nepripúšťa teda, aby sa vynechal niektorý obligatórny krok (napr. aby bolo opísanie osoby, ktorá   má   byť   opoznaná,   nahradené   opisom   uskutočneným   v   rámci   iného   procesného úkonu). V danom prípade však svedok D. nebol pri rekognícii vyzvaný, aby opísal osobu, ktorej opoznanie malo byť výsledkom úkonu rekognície, a následne tento nedostatok mal byť   odstránený   tým,   že   sa   použil   skorší   opis   osoby,   ktorý   svedok   D.   uviedol   pri predchádzajúcom svojom výsluchu 25. apríla 2008, teda viac ako mesiac pred konaním rekognície   (28.   mája   2008).   Nemožno   preto   súhlasiť   s   právnym   názorom   vysloveným v tejto súvislosti najvyšším súdom, podľa ktorého ani najvyšší súd nezistil žiadne procesné pochybenia,   pretože   svedok   D.   bol   pred   vykonaním   rekognície   vypočutý   zákonným spôsobom. Nesprávny   postup pri   rekognícii   znamená zároveň   aj porušenie čl. 2 ods.   2 ústavy.   Z   toho   zároveň   vyplýva,   že   nezákonnosť   vykonania   rekognície   nemôže   byť odstránená   tým,   že   sa   použije   opis   osoby   získaný   v   rámci   iného   procesného   úkonu. V konečnom dôsledku to znamená, že výsledok rekognície nemôže byť použitý ako dôkaz, a to vzhľadom na nezákonnosť jej vykonania.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s hodnotením výpovede svedka D., ktorému okresný súd a krajský súd uverili. Došlo tým k takému hodnoteniu dôkazov, ktoré odporuje zásade in dubio pro reo. V zmysle tejto zásady nie je možné, aby pochybnosti svedka o tom, či jednoznačne spoznal páchateľa, boli vykladané v neprospech   obžalovaného. Dôležitá je v tejto súvislosti aj skutočnosť, že svedok D. predtým, ako sťažovateľa v rámci rekognície opoznal, videl jeho fotografiu z občianskeho preukazu, keďže mu túto ukázali v rámci jeho výsluchu 25. apríla 2008. Dostatočným spôsobom nebolo preukázané ani tvrdenie, že by práve sťažovateľ bol tou osobou, ktorá telefonovala svedkovi B. Sťažovateľ nemal žiaden dôvod tomuto svedkovi telefonovať.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom sp. zn. 2 T 207/2010, krajským súdom pod sp. zn. 4 To 29/2012 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tdo 22/2013 s tým,   aby   boli   rozsudok   okresného   súdu   z   20.   júna   2011,   uznesenie   krajského   súdu z 31. mája 2012 a uznesenie najvyššieho súdu z 30. mája 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie   konanie   okresnému   súdu.   Alternatívne   požaduje   prikázať   okresnému   súdu,   aby obnovil stav pred porušením práv a slobôd a aby vydal oslobodzujúci rozsudok z dôvodu podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku.

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 29/2012 z 31. mája 2012 vyplýva, že ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 209/2010 z 20. júna 2011. Podľa názoru krajského súdu je jednoznačne a nepochybne preukázané, že sťažovateľ sa dopustil podvodného konania spoločne s ďalšími neustálenými osobami, keď sa   ako   vodič   dostavil   s   ťahačom   a   návesom   opatrenými   vyradenými   a   falošnými evidenčnými číslami do priestorov logistického centra, kde, vydávajúc sa za osobu menom P. V., predložil zamestnankyni logistickej spoločnosti falošný občiansky preukaz na meno P. V. so svojou fotografiou a falošné osvedčenie o evidencii motorového vozidla a takto prevzal tovar v hodnote 137 372,94 €. Z toho je zrejmé, že sťažovateľ po dohode s ďalšími dosiaľ neustálenými osobami sofistikovaným spôsobom vylákal tovar patriaci poškodenej spoločnosti uvedením nepravdivých skutočností týkajúcich sa vlastnej osoby, ako aj ďalších údajov   potrebných   pre   riadnu   realizáciu   prepravy   tovaru,   čím   poškodenej   spoločnosti spôsobil majetkovú škodu. Krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že sťažovateľ bol usvedčený najmä výpoveďou svedka D., ktorý ho pri rekognícii opoznal ako vodiča kamiónu, ktorý tovar prevzal. Výpoveď svedka D. korešpondovala s výpoveďou svedkyne   D.,   ktorej   práve   obžalovaný   oznámil   svoje   telefónne   číslo,   ďalej   výpoveďou svedka B., ktorý telefonicky kontaktoval sťažovateľa pred naložením tovaru do kamiónu, ako   aj   ďalšími   nepriamymi   listinnými   dôkazmi   vrátane   výpisu   mobilného   operátora, z ktorého sa dalo zistiť, že telefón, z ktorého svedok B. oznámil vodičovi kamiónu číslo rampy, bolo evidované na osobu sťažovateľa. Pritom zároveň bol tento mobilný telefón lokalizovaný   v   oblasti   S.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   bolo   potrebné   považovať   za účelovú odvolaciu námietku, podľa ktorej mobilný telefón bol používaný v rámci odťahovej služby, kde okrem sťažovateľa pracovali aj iní ľudia. Podstatné je v tejto súvislosti aj to, že podľa   výpisu   mobilného   operátora   7.   novembra   2007   bol   sťažovateľ   kontaktovaný zamestnankyňou peňažného ústavu z dôvodu marketingovej ponuky. V tejto súvislosti sa javí ako nepredstaviteľné, aby sťažovateľ ako svoje kontaktné telefónne číslo na zdieľanie citlivých   bankových   informácií   uviedol   číslo   mobilného   telefónu,   ktoré   používajú   iné osoby.   Rovnako   obhajobné   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   neznámy   páchateľ   na sfalšovanom   občianskom   preukaze   konšpiratívne   použil   jeho   fotografiu,   nemá   okrem obhajobnej   funkcie   reálnu   oporu   v   preukázanom   skutkovom   deji,   ale   ani   v   ostatných zabezpečených dôkazoch. Niet ani dôvodu spochybniť hodnovernosť výpovede svedka D. Tento svedok dostatočne opísal osobu páchateľa, s ktorým prišiel do styku, a to vo svojej skoršej výpovedi. Následne s odstupom krátkeho času sťažovateľa pri rekognícii riadne označil ako vodiča predmetného kamiónu. Čo sa týka jeho neskoršej výpovede pred súdom, nemožno prehliadnuť, že táto výpoveď sa uskutočnila tri a pol roka po posudzovanom skutku, a preto svedok sa už zrejme nedokázal s určitosťou vyjadriť, či ide práve o osobu sťažovateľa, s ktorým v kritickom čase prišiel do styku. Táto neskoršia výpoveď iba zvyšuje vierohodnosť   svedka,   ktorý   na   hlavnom   pojednávaní   nechcel   ľahkovážne   uvádzať skutočnosti nepokryté vlastnou pamäťovou stopou. Napokon nebolo možné akceptovať ani námietku,   podľa   ktorej   rekognícia   trpí   procesnými   vadami   a   nemožno   ju   ako   dôkazný prostriedok v trestnom konaní použiť. Treba zdôrazniť, že svedok D. v súlade so zákonom najprv opísal osobu páchateľa, pričom tento opis bol získaný jeho výsluchom ako svedka, následne bol svedkovi ukázaný sťažovateľ medzi niekoľkými osobami podobného vzhľadu, pričom svedok riadne označil sťažovateľa ako vodiča kamiónu, s ktorým v kritickom čase prišiel do styku.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 22/2013 z 30. mája 2013 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 To 29/2012 z 31. mája 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolacia námietka sťažovateľa, podľa ktorej rekognícia prebehla nezákonne, nie je akceptovateľná z dôvodov, na ktoré správne poukázal   už   krajský   súd.   Rekognícia   bola   vykonaná   v   súlade   s   ustanovením   §   126 Trestného poriadku. V tomto smere ani najvyšší súd nezistili žiadne procesné pochybenia, pretože svedok D. bol pred vykonaním rekognície vypočutý zákonným spôsobom. Napokon pri   rekognícii   bol   prítomný   aj   obhajca   sťažovateľa,   ktorý   žiadne   procesné   námietky neuplatnil. Zo strany sťažovateľa ide iba o nesprávny výklad ustanovenia § 126 Trestného poriadku.   Skutočnosť,   že   hodnotenie   tohto   dôkazu   súdom   nezodpovedá   predstavám sťažovateľa, ešte neznamená, že ide o dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom. Dovolacie námietky sťažovateľa, ktorými namieta správnosť a úplnosť skutkových zistení, nemožno subsumovať   pod   dovolací   dôvod   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd je totiž zásadne povinný vychádzať zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov. V nadväznosti na takto zistený skutkový stav je potom oprávnený zvažovať správnosť jeho hmotnoprávneho posúdenia. Pritom platí, že skutkový stav nemôže ani   skúmať,   ale   ani   meniť.   V   rámci   tohto   dovolacieho   dôvodu   sťažovateľ   v   podstate namietal skutkový stav a vierohodnosť výpovede svedka D., resp. nesprávnosť hodnotenia vykonaných dôkazov. Svojim námietkami sa v podstate snažil dosiahnuť iné hodnotenie dôkazov   oproti   tomu,   ako   ich   hodnotili   súdy   nižšieho   stupňa,   a   tak   dosiahnuť   zmenu skutkových zistení podľa vlastnej verzie skutkového deja. Z toho vyplýva, že uplatnený dovolací dôvod neobstojí, pretože námietky sťažovateľa smerujú výhradne voči hodnoteniu dôkazov,   resp.   úplnosti   vykonaného   dokazovania,   teda   proti   skutkovým   zisteniam okresného   súdu   a   krajského   súdu.   Sťažovateľ   napokon   namietal   dovolací   dôvod   podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Tento dovolací dôvod založil na tom, že sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti, nemal byť odsúdený, a preto ani nebol dôvod na uloženie ochranného dohľadu. Keďže sťažovateľ bol uznaný vinným za obzvlášť závažný zločin podvodu a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, obligatórne mu musel byť uložený aj ochranný dohľad.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 2 T 207/2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania.   Tým   je   zároveň   vylúčená   v   tomto   rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam vedeným   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   4   To   29/2012   a   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 5 Tdo 22/2013. Tieto časti sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   najprv   poznamenať,   že   napriek   tomu,   že   proti uzneseniu   krajského   súdu   bolo   možné   podať   dovolanie   (ktoré   sťažovateľ   aj   podal), nepovažuje ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   konaniu   vedenému   krajským súdom pod sp. zn. 4 To 29/2012 za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených   úvah   týkajúcich   sa   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 2 T 207/2010, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali.

Hlavnou   sťažovateľovou   námietkou,   ktorá   bola   subsumovateľná   aj   pod   dovolací dôvod   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku,   bolo   tvrdenie,   že rekognícia   zo   strany   svedka   D.   neprebehla   zákonným   spôsobom,   pretože   v   rozpore s doslovným znením ustanovenia § 126 ods. 1 Trestného poriadku v rámci úkonu rekognície nebol svedok D. vyzvaný, aby opísal osobu, ktorá by mala byť opoznaná. Túto osobu totiž opísal v rámci svojho skôr vykonaného výsluchu.

Podľa § 126 ods. 1 Trestného poriadku ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby alebo veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal. Až potom sa mu má osoba alebo vec ukázať,   a   to   medzi viacerými osobami podobného   zovňajšku   alebo vecami toho   istého druhu.

Zo   skutkového   stavu,   ktorý   z   predložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   možno z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že svedok D. opísal osobu podozrivú zo spáchania trestného činu v rámci svojho výsluchu konaného 25. apríla 2008. Po tomto výsluchu došlo k rekognícii 28. mája 2008, v rámci ktorej už svedok podozrivú osobu neopísal, ale priamo sa prikročilo k opoznaniu.

Kým sťažovateľ je tej mienky, že citované ustanovenie treba vykladať doslovne, zatiaľ   zo   stanovísk   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   sa   zdá   (i   keď   sa   to   výslovne neuvádza), že pripúšťajú voľnejší výklad ustanovenia § 126 ods. 1 Trestného poriadku, a to v tom zmysle, že prvý rekogničný úkon spočívajúci v tom, že opoznávajúca osoba sa vyzve, aby opísala opoznávanú osobu, sa môže udiať aj mimo striktného rámca rekognície, avšak musí k tomu dôjsť ešte pred rekogníciou.

Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   konštatuje,   že   právny   názor   vyjadrený všeobecnými   súdmi   nie   je   dostatočným   spôsobom   zdôvodnený.   Všeobecné   súdy   totiž nereagujú priamo na uplatnenú námietku sťažovateľa a nijako bližšie nerozvádzajú, prečo považujú za možné odchýliť sa od doslovného výkladu citovaného ustanovenia. Preto sa ich záver nejaví ako plne presvedčivý.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   v   danej   konkrétnej   situácii   nie   je   potrebné,   aby   sa uvedenou otázkou sám zaoberal a riešil, aký by mal byť správny, resp. ústavne konformný výklad   ustanovenia   §   126   ods.   1   Trestného   poriadku,   a   to   z   dôvodov,   ktoré   vyplynú z ďalších úvah.

Použitie dôkazu získaného nezákonným spôsobom samo osebe neporušuje právo na spravodlivý   proces.   Treba   totiž skúmať,   či   proces   ako   celok   mal spravodlivý   charakter (Schenk c. Švajčiarsko). V danom prípade je podstatné, že rekognícia nebola v skutočnosti jediným dôkazom viny sťažovateľa a tento mal možnosť namietať tak spôsob získania tohto dôkazu, ako aj jeho obsah.

V   uvedenej   súvislosti   sa   treba   zaoberať   ďalšou   námietkou   sťažovateľa,   ktorý vyhodnotil výpovede svedka D. ako nevierohodné, a to z viacerých dôvodov. Túto námietku sťažovateľa najvyšší súd v dovolacom konaní neskúmal, keďže bol toho názoru, že ide o námietku   nesprávneho   hodnotenia   dôkazov,   ktorá   nie   je v   dovolacom   konaní možná, keďže dovolací súd je viazaný skutkovým stavom, ktorý bol ustálený prvostupňovým, resp. odvolacím súdom.

Krajský súd veľmi podrobne a starostlivo uviedol, prečo treba podľa jeho názoru považovať   usvedčujúcu   výpoveď   svedka   D.   za   vierohodnú.   Rovnako   vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazy sa opieral v rámci svojich záverov. Popri   namietanej   rekognícii   to   boli   aj   svedecké   výpovede   svedka   D.,   ako   aj   ďalších svedkov, ale tiež aj iné, prevažne listinné dôkazy. Úvahy krajského súdu sa preto z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Treba napokon poznamenať, že vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu, podľa ktorého v dovolacom konaní nie je možné namietať skutkové závery a dovolací súd nemôže vychádzať z iného skutkového stavu ako nižšie súdy, resp. nižšími súdmi zistený skutkový stav spochybňovať, sťažovateľ žiadne námietky, resp. protiargumenty v podanej sťažnosti neuviedol.   Inými   slovami,   uvedenú   časť   uznesenia   najvyššieho   súdu   vlastne   nijako argumentačne nenapadol.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013