znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 501/2010-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Daňového úradu Košice IV, právne zastúpeného Mgr. A. J., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 MObdo 3/2009 a taktor o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 MObdo 3/2009   p o r u š i l   základné   právo   Daňového   úradu   Košice   IV na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   MObdo   3/2009 z 26. novembra   2009   v   spojení   s   opravným   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 MObdo 3/2009 z 31. augusta 2010   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS   501/2010-39   z   25.   novembra   2010   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Daňového   úradu   Košice   IV   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 MObdo 3/2009.

2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 11. februára 2011 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení zo 17. januára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

3.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   3   V 1/04-17   z 29.   apríla   2004   bolo   povolené   vyrovnanie medzi dlžníkom - spoločnosťou F., a. s. (ďalej len „žalovaná“), a sťažovateľom. Sťažovateľ prihlásil do vyrovnacieho konania proti žalovanej svoju pohľadávku - nedoplatok dane vo výške 640 793 831 Sk. Sťažovateľ ako oddelený veriteľ žalovanej v zmysle ustanovenia § 58   ods. 4   a 5   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) hlasoval na vyrovnacom pojednávaní 9. júla 2004 za prijatie návrhu na vyrovnanie, podľa ktorého žalovaná bola povinná zaplatiť sťažovateľovi v lehote jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu 35 % z jeho pohľadávky vo výške 640 793 831 Sk, teda sumu 224 227 841 Sk. Ďalším uznesením   krajského   súdu   č.   k.   3   V 1/04-31   zo   14.   júla   2004,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   23. júla   2004,   bolo   toto   vyrovnanie   potvrdené.   Žalovanú   čiastku 224 227 841 Sk sťažovateľovi uhradila 17. decembra 2004. V zmysle § 65a ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov sťažovateľ ako správca dane odpísal zvyšnú časť svojej pohľadávky vo výške 416 515 990 Sk na základe právoplatného uznesenia krajského súdu o potvrdení vyrovnania, keďže žalovaná splnila svoje povinnosti vyplývajúce z uznesenia úplne a včas.

Komisia   Európskych   spoločenstiev   v Bruseli   (ďalej   len   „komisia“)   7.   júna   2006 vydala   rozhodnutie   o štátnej   pomoci   sp.   zn.   C   25/2005   (ex   NN   21/2005) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech žalovanej [konečné znenie rozhodnutia pod sp. zn. K(2006)2082]. Konečné rozhodnutie bolo doručené Stálemu zastúpeniu Slovenskej republiky pri Európskej únii v Bruseli 12. júna 2006. V zmysle čl. 107 Zmluvy o fungovaní Európskej únie pomoc poskytnutá zo strany členského štátu alebo zo štátnych prostriedkov v akejkoľvek   forme,   ktorá   narušuje   alebo   hrozí   narušením   hospodárskej   súťaže   tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov, sa považuje za nezlučiteľnú so spoločným   trhom,   pokiaľ   ovplyvňuje   obchod   medzi   členskými   štátmi.   V rozhodnutí komisie   v časti   VII   bode   155   sa   uvádza,   že   Slovenská   republika   protiprávne   poskytla odpísanie   daňového   dlhu   v prospech   žalovanej,   čím   porušila   čl.   88   ods.   3   Zmluvy o Európskom spoločenstve. Komisia označila pomoc za nezlučiteľnú so spoločným trhom na základe ktorejkoľvek výnimky uvedenej v Zmluve o Európskom spoločenstve. Dospela k názoru,   že   postup   sťažovateľa   v rámci   vyrovnacieho   konania   nespĺňa   takzvaný   test súkromného veriteľa v trhovom hospodárstve. Komisia najmä usúdila, že sťažovateľ bol v porovnaní   s ostatnými   veriteľmi   v právne   odlišnej   situácii,   pretože   vlastnil   založené (zabezpečené)   pohľadávky   a mal   možnosť   iniciovať   daňovú   exekúciu.   Vyrovnanie v porovnaní   s konkurzným   konaním   alebo   daňovou   exekúciou   neviedlo   k najlepšiemu možnému výsledku pre štát. Komisia zároveň dospela k záveru, že výhoda pre žalovanú vznikla v momente, keď sa sťažovateľ rozhodol vzdať sa časti svojej pohľadávky, a tým poskytnúť   žalovanej   ako   príjemcovi   pomoc.   Za   moment   poskytnutia   štátnej   pomoci označila   23. júl   2004.   Výhoda   žalovanej   ako   príjemcu   štátnej   pomoci   spočívala v skutočnosti,   že   od   nej   sťažovateľ   ako   poskytovateľ   štátnej   pomoci   nevymáhal   svoje daňové pohľadávky. Podľa čl. 1 rozhodnutia komisie štátna pomoc poskytnutá žalovanej vo výške 416 515 990 Sk nie je zlučiteľná so spoločným trhom. Podľa čl. 2 rozhodnutia komisie Slovenská republika príjme všetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne poskytnutej štátnej pomoci od žalovanej ako príjemcu. Vymáhanie sa uskutoční bezodkladu a v súlade s postupmi uvedenými vo vnútroštátnych predpisoch, pokiaľ umožňujú okamžité a účinné   vykonanie   rozhodnutia.   Vymáhaná   suma   musí   zahŕňať   úroky   za   celé   obdobie od dátumu, ku ktorému bola suma daná k dispozícii žalovanej, do jej skutočného vrátenia. Komisia zároveň stanovila výpočet úrokov.

Poskytovateľ neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci je v zmysle ustanovenia § 26 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej pomoci“) povinný na základe rozhodnutia komisie o neoprávnenej pomoci vymáhať   od   príjemcu   sumu   zodpovedajúcu   neoprávnenej   pomoci   vrátane   úroku. Poskytovateľom štátnej pomoci sú podľa § 1 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej pomoci štátne orgány a v nadväznosti na zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č.   440/2000   Z.   z.   o   správach   finančnej   kontroly   v znení   neskorších predpisov   je   v danom   prípade   poskytovateľom   sťažovateľ.   Podľa   §   26   ods.   2   zákona o štátnej   pomoci   je   žalovaná   ako   príjemca   neoprávnenej   pomoci   povinná   zaplatiť do rozpočtu,   z ktorého   bola   poskytnutá,   sumu   zodpovedajúcu   neoprávnene   poskytnutej pomoci vrátane úroku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ výzvou zo 4. júla 2006 doručenou žalovanej   6.   júla   2006   požiadal   o vrátenie   sumy   477   772   939   Sk   do   8   dní.   Žalovaná požadovanú sumu neuhradila a z jej listu z 12. júla 2006 vyplýva, že sťažovateľ neeviduje proti nej žiadne daňové nedoplatky. Rozhodnutie komisie nepovažuje za konečné a podá voči   nemu   opravný   prostriedok.   Uvádza   tiež,   že   rozhodnutie   komisie   zaväzuje   iba Slovenskú republiku a jej neukladá žiadnu povinnosť na finančné plnenie.

Sťažovateľ   podal   21.   júla   2006   proti   žalovanej   žalobu   o zaplatenie   sumy zodpovedajúcej neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci. Následnou zmenou petitu žaloby z 18. októbra 2006 sťažovateľ žiadal, aby bola žalovaná zaviazaná z titulu neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci zaplatiť sumu 416 240 071 Sk s úrokom z omeškania.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 34 Cb 338/2006-85 z 11. júna 2007 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu v okolnostiach danej veci je rozhodujúce, že daňový nedoplatok ako záväzok žalovanej voči sťažovateľovi zanikol priamo zo zákona právoplatnosťou uznesenia krajského   súdu   o potvrdení   vyrovnania.   Vydaním   rozhodnutia   komisie   o štátnej   pomoci nevznikla   nová   pohľadávka   sťažovateľa   proti   žalovanej. Na   vznik   povinnosti   žalovanej je totiž   potrebné   vydať   rozhodnutie   konštitutívnej   povahy.   Sťažovateľ   žiadal   o vydanie rozhodnutia   o splnení   povinnosti   vyplývajúcej   zo   zákona.   Táto   povinnosť   by   sa   mohla subsumovať pod povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 26 zákona o štátnej pomoci, avšak štátna pomoc podľa zákona o štátnej pomoci predpokladá vedomosť jej prijímateľa o tom, že mu bola poskytnutá. U žalovanej táto podmienka nemohla byť splnená, pretože žiadny právny   predpis   takéto   konanie   správcu   dane   (hlasovanie   vo   vyrovnacom   konaní   podľa zákona o konkurze a vyrovnaní) neposudzoval a ani neposudzuje ako poskytovanie štátnej pomoci. Preto nie je možné oprieť návrh na vydanie konštitutívneho rozhodnutia o tvrdenie, že ide o povinnosť vyplývajúcu žalovanej zo zákona.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 155/2007-186 z 21.   apríla   2008   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o zamietnutí   žaloby.   Podľa   názoru krajského   súdu   ak   uznesenie   o potvrdení   vyrovnania   nadobudlo   právoplatnosť   a dlžník úplne a včas svoje povinnosti podľa neho splnil, zaniká jeho povinnosť splniť veriteľom časť záväzku, na ktorej splnenie nebol povinný podľa obsahu vyrovnania. Sťažovateľ bol povinný   v dôsledku   zániku   daňového   nedoplatku   tento   voči   žalovanej   odpísať,   vydať na tento   účel   príslušné   rozhodnutie   a   prestať   daňový   nedoplatok   evidovať.   Zároveň to znamená, že sťažovateľ nesmie viesť proti žalovanej žiadne daňové konanie či exekučné konanie   pre   vymoženie   takejto   pohľadávky.   Na   žiadosť   žalovanej   sťažovateľ   prípisom z 3. februára 2005 potvrdil, že neeviduje voči žalovanej daňový nedoplatok, z čoho možno vyvodiť   záver,   že   sťažovateľ   konal   zákonom   predpokladaným   spôsobom   a daňovú pohľadávku voči žalovanej odpísal, čím daňový nedoplatok zanikol. Vzhľadom na znenie § 159 ods. 2 a § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku krajský súd v odvolacom konaní nebol oprávnený skúmať správnosť právoplatného uznesenia konkurzného súdu, pretože právoplatný výrok musí byť rešpektovaný všetkými orgánmi, teda aj krajským súdom ako odvolacím súdom. Ďalej okresný súd správne zistil, že žalovaná o žiadnu štátnu pomoc príslušné   štátne   orgány   nežiadala   a nevyvíjala   kroky   smerujúce   k jej   získaniu,   ktoré predpokladá   §   17   ods.   1   až 3   zákona   o štátnej   pomoci.   Žalovaná   v konaní   preukázala, že vyrovnanie   s uspokojením   veriteľov   (vrátane   sťažovateľa)   v rozsahu   35   %   ich pohľadávok   bolo   jednoznačne   najvýhodnejším   riešením   (v   porovnaní   s konkurzom či daňovou exekúciou), čo vyplynulo aj z posudku spoločnosti E., s. r. o. Preto odvolacie tvrdenia, ktoré s odkazom na závery komisie spochybňujú výsledok vyrovnacieho konania pre   štát,   sú   zjavne   nepodložené   a komisia   pri   nich   nerešpektovala   ustanovenia vnútroštátneho   práva   upravujúce   konkurenciu   konkurzného   a exekučného   konania. Sťažovateľ v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by osvedčil opodstatnenosť svojho práva.

Na základe podnetu sťažovateľa generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal 27. mája 2009 vo veci mimoriadne dovolanie, ktorým navrhol, aby najvyšší súd už uvedené rozsudky zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi sumu 13 816 639,148 € (416 240 071 Sk) spolu s úrokom z omeškania.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009 z 26. novembra 2009 bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie komisie je iba právnym základom žaloby o plnenie voči príjemcovi štátnej pomoci,   a je preto iba   dôkazným prostriedkom   v konaní o žalobe. Súd postupuje podľa vlastného   procesného   predpisu,   vykonáva   riadne   dokazovanie   a pre   otázku   miery „záväznosti“ rozhodnutia komisie má kľúčovú rolu zisťovanie skutkového stavu, pričom zodpovedanie tejto otázky v konaní vedenom komisiou a v konaní vedenom všeobecnými súdmi sa môže podstatne odlišovať. Žalovaná, na rozdiel od konania vedeného komisiou, má   v občianskom   súdnom   konaní   postavenie   účastníka   konania   a je   oprávnená   tvrdiť a navrhovať dôkazy. Všeobecný súd tak rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci, ktorý môže byť úplne iný od zistení komisie. Ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci   je   právnym   nezmyslom,   pretože   vnútroštátny   sudca   rozhoduje   o žalobe poskytovateľa neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci voči jej príjemcovi o jej vrátenie, a nie o výkone cudzieho správneho rozhodnutia. Pri rozhodovaní sa vychádzalo v súlade s ustanovením § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z právoplatného rozhodnutia konkurzného súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu označeného článku ústavy.

Ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci je hmotnoprávnym ustanovením. Spolu   s rozhodnutím   komisie   predstavuje   právnu   skutočnosť,   s ktorou   je   spojený   vznik novej právnej povinnosti, a to povinnosti zaplatiť do rozpočtu, z ktorého bola poskytnutá, sumu zodpovedajúcu neoprávnene poskytnutej pomoci vrátane úroku. Tento právny vzťah je   novým   právnym   vzťahom   odlišným   od   pôvodného   daňovoprávneho   vzťahu,   ktorý zanikol   na   základe   právoplatného   uznesenia   o vyrovnaní   a zodpovedajúceho   plnenia dlžníka. Tieto právne vzťahy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať. Najvyšší súd však na   túto   skutočnosť   vôbec   neprihliadal.   Vychádzal   iba   z toho,   že   daňovoprávny   vzťah zanikol a bez relevantných argumentov skonštatoval, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci je právnym nezmyslom. Postup súdu, ktorý ignoruje ustanovenie zákona bez   relevantných   dôvodov,   pričom   ho   označí   za   právny   nezmysel,   treba   považovať za arbitrárny   postup,   ktorý   zároveň   popiera   účel   a zmysel   účinného   právneho   predpisu, a preto   predstavuje   hrubé   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu.   Je   zároveň   aj   zásahom do princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. V rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej   únie   (ďalej   aj   „súdny   dvor“),   na   ktorú   sťažovateľ   poukazuje,   najvyšší   súd uviedol,   že   prvotné   je   porušenie   komunitárneho   práva   a podľa   národného   právneho poriadku sa potom musí v druhej etape rozhodnúť o tom, aké právne následky tento stav má. Takto zistené následky sa vraj netýkajú len vydania podpory, ale aj platnosti opatrenia, na základe ktorého bola podpora poskytnutá. Rozhodnutie komisie je podľa najvyššieho súdu len základom žaloby o plnenie voči príjemcovi štátnej podpory a je iba dôkazným prostriedkom   v konaní   o tejto   žalobe,   pričom   rozhodnutím   komisie   nebolo   žalovanej uložené žiadne plnenie a táto ani nemohla rozhodnutie spochybniť. V uvedenej súvislosti sťažovateľ   poznamenáva,   že   žalovaná   12.   januára   2007   podala   Súdu   prvého   stupňa Európskych spoločenstiev (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu o neplatnosť rozhodnutia komisie, pričom vec je vedená pod sp. zn. T-11/07.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 MObdo 3/2009 s tým, aby bol rozsudok z 26. novembra 2009 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

4. Podľa záznamu z podateľne ústavného súdu z 29. júla 2010 sťažovateľ doručil do podateľne   ústavného   súdu   uvedeného   dňa   dve   verzie   svojej   sťažnosti   líšiace sa v označení sťažovateľa, keďže v jednej verzii je označený ako „Daňový úrad Košice IV.“ a v druhej verzii ako „Slovenská republika, zastúpená Daňovým úradom Košice IV.“. Osoba doručujúca podania do podateľne ústavného súdu uviedla, že ide o tú istú sťažnosť, a keďže   nevedno,   ako   treba   sťažovateľa   správne   označiť,   podáva   sťažnosť   v dvoch verziách.   Ústavný   súd   posúdil   uvedené   podania   podľa   ich   obsahu   ako   jednu   ústavnú sťažnosť.

5. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2010-121 (Nobs 166/2010) zo 17. januára 2011 doručeného ústavnému súdu 21. januára 2011 vyplýva, že postupom najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   MObdo   3/2009   nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S dôvodmi, ktoré viedli najvyšší súd k zamietnutiu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora,   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   tak,   ako   na to   poukázal   predseda senátu v odôvodnení sťažovateľom vytýkaného rozsudku, pričom toto odôvodnenie treba považovať   za   ústavne   akceptovateľné   a   zodpovedajúce   ustanoveniu   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku. Vo veci nedošlo k takému zjavnému aplikačnému excesu, ktorý by bol spôsobilý založiť porušenie označeného základného práva. O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené   rozhodnutie by totiž mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované, a jeho východiskom by bola nepredvídateľná interpretačná svojvôľa.   Je   potrebné   zdôrazniť,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu,   rozdielny od subjektívneho   právneho   názoru   sťažovateľa,   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení označeného základného práva. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu totiž   nielenže neznamená právo   na úspech   v   konaní, ale ani nárok   na to,   aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom, ktorý predkladá účastník konania.

6. Z repliky sťažovateľa z 11. februára 2011 doručenej ústavnému súdu 15. februára 2011 vyplýva, že sťažovateľ s názorom predsedu najvyššieho súdu nesúhlasí. Poukazuje na čl.   7   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   právne   záväzné   akty   Európskych   spoločenstiev a Európskej   únie   majú   prednosť   pred   zákonmi   Slovenskej   republiky.   Výkladom   tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že všetky zložky verejnej moci, teda aj súdna moc by mali rešpektovať tieto právne záväzné akty a v prípade ich rozporu so slovenskými zákonmi by   sa   mali   snažiť   o   dosiahnutie   súladu   s   európskym   právom.   V   prípade   konkurencie komunitárneho   a   vnútroštátneho   práva   pri   posudzovaní   základu   nároku   má   Slovenská republika   jednoznačne   povinnosť   rešpektovať   komunitárne   právo.   Keďže   Slovenská republika nepristúpila k účinnému výkonu rozhodnutia komisie sp. zn. 25/2005 zo 7. júna 2006   a   nepodarilo   sa   jej   vymôcť   od   žalovanej   neoprávnene   poskytnutú   štátnu   pomoc, podala komisia   žalobu o nesplnenie povinnosti   podľa   čl.   88 ods.   2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva z roku 1957. Rozsudkom štvrtej komory súdneho dvora vo veci sp.   zn.   C-507/08   z   22.   decembra   2010   bolo   rozhodnuté,   že   Slovenská   republika   tým, že neprijala   v stanovenej   lehote   všetky   opatrenia   potrebné   na   vymoženie   nezákonnej pomoci   od   jej   príjemcu,   nesplnila   povinnosti   vyplývajúce   z   príslušného   ustanovenia komunitárneho   práva   a   rozhodnutia   komisie.   Treba   tiež   pripomenúť,   že   rozsudkom Všeobecného   súdu   v Luxemburgu,   alebo   tiež   General   Court,   resp.   Tribunal   (ďalej   len „všeobecný súd“) ako právneho nástupcu súdu prvého stupňa, pred ktorým sa spor začal, sp. zn.   T-11/07   zo 7. decembra   2010   bola   zamietnutá   žaloba   podaná   žalovanou   proti rozhodnutiu komisie zo 7. júna 2006 o nezákonnej štátnej pomoci. Sťažovateľ má úprimnú snahu, aby Slovenskej republike neboli uložené sankcie za nevymoženie nezákonnej štátnej pomoci, má snahu túto štátnu pomoc vymôcť, a preto žiada podanej sťažnosti vyhovieť.

7.   Keďže   rozhodnutím   ústavného   súdu   vo   veci   samej   mohlo   dôjsť   aj   k   zásahu do práv   žalovanej   ako   účastníčky   konania   vedeného   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd doručil sťažnosť,   uznesenie č.   k. II. ÚS 501/2010-39 z 25. novembra 2010, vyjadrenie predsedu   najvyššieho   súdu,   ako   aj   repliku   sťažovateľa   žalovanej, aby sa   aj ona   mohla vyjadriť vo veci samej.

8. Z vyjadrenia žalovanej zo 4. marca 2011 doručeného ústavnému súdu 7. marca 2011 vyplýva, že žiada sťažnosti nevyhovieť.

Z   hľadiska   procesnoprávneho   síce   rešpektuje   uznesenie   ústavného   súdu   o   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ale i naďalej zastáva názor, že sťažnosť mala byť odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou. Okrem toho vyslovuje tiež názor, že ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť osoby, ktorá sťažnosť nepodala. Označenie sťažovateľa v sťažnosti je totiž „Slovenská republika zastúpená Daňovým úradom Košice IV.“. Pritom však   v   uznesení   o   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   už   sťažovateľ   označený   ako „Daňový   úrad   Košice   IV.“. Nemožno   pochybovať,   že   samostatnými   subjektmi   práva s oddelenou   procesnou   subjektivitou   sú   tak   Slovenská   republika,   ako   aj   daňový   úrad. Prijatie sťažnosti subjektu, ktorý ju nepodal, je takým nedostatkom konania, ktorý nie je odstrániteľný, a preto konanie musí byť zastavené (§ 103 a § 104 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde).

Z   ústavnoprávneho   pohľadu   na   vec   je   žalovaná   toho   názoru,   že   najvyšší   súd v dostatočnej   miere   zohľadnil   dovolacie   dôvody,   podal   ústavne   konformný   výklad   tak právne záväzných aktov európskeho práva, ako aj dotknutých noriem vnútroštátneho práva a dospel k odôvodnenému záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   spĺňa   všetky   atribúty   vyplývajúce   z   relevantnej judikatúry ústavného súdu. Pokiaľ by sa mala akceptovať právna argumentácia uvedená v replike sťažovateľa, bolo by to v rozpore s ústavným princípom nezávislého a nestranného súdnictva, pričom tento ústavný princíp je podľa názoru žalovanej nadradený európskemu právu. Ak by totiž súd mal mať povinnosť automaticky rešpektovať rozhodnutie komisie a rozhodnúť vždy, zásadne a nemenne v súlade s ním, už by to nebol nezávislý a nestranný súd, ako to predpokladá čl. 141 ods. 1 ústavy. K tvrdenej povinnosti uprednostniť v prípade konkurencie komunitárneho a vnútroštátneho práva komunitárne právo možno uviesť len toľko,   že   táto   povinnosť   (ako   to   správne   uviedol   najvyšší   súd)   nedopadá   na   prípad žalovanej. V jej prípade sa totiž vyrovnacie konanie začalo a vyrovnanie bolo povolené pred vstupom   do   Európskej   únie.   Preto   sa   použili   predpisy   platné   a   účinné   v   čase   začatia vyrovnacieho konania, čo nevyhnutne museli zohľadniť všetky inštancie súdov konajúce o uplatnenom nároku na vrátenie štátnej pomoci. Napriek tomu, že všeobecný súd zamietol žalobu žalovanej proti rozhodnutiu komisie, žalovaná podala odvolanie, o ktorom rozhodne súdny dvor. Konanie pred súdnym dvorom nie je skončené.

Napokon   z   vecného   hľadiska   žalovaná   podrobne   rekapituluje   ňou   uplatňovanú právnu   argumentáciu prednesenú v konaní pred najvyšším   súdom, ako aj argumentáciu uplatnenú v konaní pred všeobecným súdom v rámci jej žaloby proti rozhodnutiu komisie.

9.   Z   doplňujúceho   podania   žalovanej   z   15.   marca   2011   a   pripojeného   prípisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 30 Cb 33/2011 z 8. marca 2011 doručeného ústavnému súdu   17.   marca   2011   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   Okresnému   súdu   Košice   I   návrh na obnovu konania proti žalovanej, pričom prípisom sp. zn. 30 Cb 33/2011 z 8. marca 2011 bol   návrh   na   obnovu   konania   postúpený   krajskému   súdu   ako   súdu   príslušnému s poznámkou,   že podľa   §   232   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   návrh   na obnovu konania prerokuje súd, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni, teda krajský súd v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3   V   1/04.   Podľa   názoru   žalovanej   sa   návrh   na   obnovu   konania v skutočnosti týka konania o zaplatenie 416 515 990 Sk s prísl. vedeného sťažovateľom proti žalovanej okresným súdom pod sp. zn. 34 Cb 338/2006, ktoré sa skončilo rozsudkom najvyššieho súdu napadnutým sťažnosťou na ústavnom súde. Podaním návrhu na obnovu konania,   ktorého   prípustnosť   je zrejme   odvodená   z ustanovenia   §   228   ods.   1 písm.   e) Občianskeho súdneho poriadku, sa pre sťažovateľa obnovila možnosť pre riadne uplatnenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy pred všeobecnými súdmi, ktorých právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje v zmysle princípu subsidiarity právomoc ústavného súdu. Podaním   návrhu   na   obnovu   konania   teda   prestali   byť   splnené   podmienky   konania o sťažnosti pred ústavným súdom. Žalovaná preto navrhuje, aby ústavný súd podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 103 a § 104 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil.

10. Z repliky sťažovateľa z 29. marca 2011 doručenej ústavnému súdu 1. apríla 2011, ktorou reaguje na vyjadrenie žalovanej zo 4. marca 2011 a z 15. marca 2011, vyplýva, že ústavný súd mal doručené dve verzie sťažnosti líšiace sa len v označení sťažovateľa. Keďže označenie sťažovateľa ako Daňový úrad Košice IV bolo správne, sťažnosť bola ústavným súdom prijatá z dôvodu, že ju podala oprávnená osoba.

Nemožno akceptovať tvrdenie žalovanej, podľa ktorého nebola účastníčkou konania pred   komisiou   a rozhodnutie   jej   nebolo   ani   doručené,   pretože   mala   právo   sa   v konaní vyjadriť, toto právo aj využila a komisii zaslala pripomienky a informácie k skutkovému stavu veci.

Z ustanovenia   §   26   zákona   o štátnej   pomoci   výslovne   vyplýva,   že   rozhodovať o výhode, poskytnutej štátnej pomoci, prípadne o povinnosti vrátiť výhodu (neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc) prináleží len komisii, a nie vnútroštátnym orgánom, pre ktoré má byť rozhodnutie komisie prameňom práva s prednosťou pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Slovenské súdy nemali posudzovať, či v prípade žalovanej ide o štátnu pomoc, ale zabezpečiť plný účinok týchto predpisov, pričom v prípade potreby mali sa z vlastnej iniciatívy vyhnúť uplatneniu akéhokoľvek odporujúceho ustanovenia vnútroštátneho práva, pokiaľ by bránilo okamžitému a účinnému vymoženiu neoprávnenej štátnej pomoci. Ide vlastne   o premietnutie   zásady   prednosti   európskeho   práva   zakotvenej   aj   v čl.   7   ods.   2 ústavy.   Výkladom   tohto   ustanovenia   ústavy   možno   dospieť   k záveru,   že   všetky   zložky verejnej   moci   v Slovenskej   republike,   teda   aj   súdna   moc,   by   mali   rešpektovať   právne záväzné akty európskeho práva a v prípade ich rozporu so slovenským právom by sa mali snažiť o dosiahnutie súladu s európskym právom.

Sťažovateľ   vedený   snahou   využiť   všetky   právne   možnosti   na   vymoženie neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci podal dva návrhy na obnovu konania, a to jednak Okresnému súdu Košice I, v ktorom žiada obnovu konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 3 V 1/04   o povolení vyrovnania so žalovanou, ale tiež okresnému súdu, v ktorom žiada obnovu konania vedeného pod sp. zn. 34 Cb 338/2006 o zaplatenie 13 816 639,14 € s prísl.   Sťažovateľ   predpokladá,   že   prvostupňové   súdy,   ktorým   boli   návrhy   na   obnovu konania doručené, konanie prerušia do doby, kým konanie o sťažnosti vedenej ústavným súdom   nebude   rozhodnuté.   Konanie   vedené   ústavným   súdom   je   konaním,   v ktorom sa používajú iné právne prostriedky na dosiahnutie právnej ochrany právnickej osoby pred verejnou   mocou,   keď   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom sa porušili základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje súd. Sťažovateľ je preto toho názoru, že podaním návrhov na obnovu konania nedošlo   k porušeniu   podmienky   konania   o sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom,   ako   to namieta žalovaná. II.

11.   Z rozsudku   najvyššieho súdu   sp.   zn. 5 MObdo   3/2009   z 26. novembra 2009 vyplýva,   že   ním   bolo   zamietnuté   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   proti rozsudku okresného súdu č. k. 34 Cb 338/2006-85 zo 6. júla 2007 v spojení s rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   155/2007-186   z 21.   apríla   2008.   Generálny   prokurátor v mimoriadnom   dovolaní   vychádzal   z   toho,   že   všeobecné   súdy   nerešpektovali   jednak ustanovenia komunitárneho práva a tiež jednoznačné znenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci, čím vec po právnej stránke nesprávne posúdili. Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie   komisie   je   sekundárnym   prameňom   komunitárneho   práva   a právo   každého členského štátu musí byť vykladané v súlade s právom komunitárnym, pričom národné štáty si   zachovávajú určitú   autonómiu. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym   právom   by   mal   byť   riešený   v prospech   komunitárneho   práva,   avšak až od okamihu pristúpenia Slovenskej republiky do Európskej únie. Rozhodnutie komisie treba považovať za akt sekundárneho komunitárneho práva, ktoré je záväzným riešením konkrétneho   prípadu.   Ide   však   o individuálne   rozhodnutie,   a to   pokiaľ   ide   o okruh účastníkov,   konkrétny   obsah,   ako   aj   vecnú,   teritoriálnu   a časovú   pôsobnosť.   Tak presadzovanie   rozhodnutí   komisie,   ako   aj   presadzovanie   vnútroštátnych   následkov porušenia európskeho súťažného práva sa deje podľa právneho poriadku členského štátu. Národný   právny   poriadok   členského   štátu   je   rozhodný   pre   posúdenie   otázky   právnych následkov v spore o vrátenie štátnej pomoci. Prvotné je porušenie komunitárneho práva. Národný právny poriadok potom musí v druhej etape rozhodnúť o tom, aké právne následky tento   stav   má. Zistené   následky   sa   netýkajú len   poskytnutia   podpory,   ale tiež   platnosti opatrenia, na základe ktorého bola podpora poskytnutá. Aplikácia národného práva nesmie zabrániť   vo   vymáhaní   komunitárne   predpísaného   vymáhania   pohľadávok,   pretože   ide o realizáciu rozhodnutia komisie v členskom štáte. Rozhodnutie komisie je len právnym základom   žaloby   o   plnenie   voči   príjemcovi   štátnej   pomoci,   je   teda   iba   dôkazným prostriedkom   v konaní o tejto   žalobe.   Súd členského   štátu   v konaní o žalobe o   vrátenie štátnej pomoci postupuje podľa vlastného procesného predpisu, ktorým je Občiansky súdny poriadok.   V sporovom   konaní   tak   vykonáva   riadne   dokazovanie   a pre   otázku   miery „záväznosti“ rozhodnutia komisie má kľúčovú rolu zisťovanie skutkového stavu, pričom zodpovedanie   tejto   otázky   sa   nemôže   v konaní   pred   komisiou   a pred   súdom   podstatne odlišovať.   Ďalším   dôležitým   dôvodom   odlišnosti   zisťovania   skutkového   stavu   je   úplne rozdielny   charakter   konania   medzi   týmito   orgánmi.   Kým   konanie   pred   komisiou je správnym   procesom,   zatiaľ   konanie   pred   civilným   súdom   je   sporovým   konaním so všetkými dôsledkami. Kým v konaní pred komisiou nemala žalovaná ani len postavenie vedľajšieho   účastníka,   v občianskom   súdnom   konaní   má   postavenie   účastníka   konania na strane žalovanej. Žalovaná je preto nielen oprávnená tvrdiť, ale aj navrhovať dôkazy. Národný   súd   ako   nezávislý   orgán   súdnej   moci   tak   rozhoduje   na   základe   zisteného skutkového stavu veci, ktorý môže byť úplne odlišný od zistení komisie, ako právneho základu na vymáhanie štátnej pomoci od jej prijímateľa. V zásade platí, že súd je povinný interpretovať a aplikovať ustanovenia právnych   predpisov   v súlade   s účelom   základného práva na súdnu ochranu.

Súčasne musí vychádzať z toho, že má poskytovať aj materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak, ako   je   podávaná   súdnym   dvorom.   Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   základ uplatneného   nároku   bol   daný   rozhodnutím   komisie   o neoprávnene   poskytnutej   štátnej pomoci, pričom podľa § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci na základe rozhodnutia komisie je poskytovateľ povinný vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci vrátane úroku. Podľa názoru komisie, keďže časť udalostí relevantných na prípad sa odohrala pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája 2004, bolo treba najprv určiť, či má právomoc konať v súvislosti so sporným opatrením. Pritom opatrenia uvedené do účinnosti pred pristúpením komisia nemôže skúmať. Na druhej strane podľa názoru komisie opatrenia uvedené do účinnosti po pristúpení jasne spadajú do právomoci komisie. Komisia dospela k záveru, že má právomoc posudzovať sporné opatrenie, pretože rozhodnutie príslušného orgánu odpísať časť pohľadávok bolo prijaté 9. júla 2004, keď sťažovateľ súhlasil s vyrovnaním navrhnutým žalovanou. Najvyšší súd však dospel k úplne inému skutkovému základu. V prvom rade poukazuje na odlišnú procesnú situáciu, keď národný súd rozhoduje o uplatnenom nároku v sporovom konaní ako nezávislý orgán súdnej moci na základe úplne iného skutkového stavu veci, a to opísania rozhodujúcich skutočností a označenia   dôkazov,   ktorých   sa   žalobca   dovoláva,   a následného   dokazovania   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V konaní pred komisiou žalovaná nemala postavenie účastníka tohto konania, aj keď komisia   nepriamo rozhodovala o jej povinnostiach   vo   vzťahu   k Slovenskej   republike,   ktorej   komisia   okrem   iného   uložila povinnosť   Slovenskej   republike   neoprávnene   poskytnutú   štátnu   pomoc   od   žalovanej vymáhať. Základ právnej úpravy vrátenia protiprávnej pomoci je obsiahnutý v nariadení Rady   Európskych   spoločenstiev   č.   659/1999   z 22.   marca   1999.   Podľa   čl.   14   ods.   3 citovaného   nariadenia   má   členský   štát   povinnosť   „vymáhanie   realizovať   bez   meškania a v súlade   s postupmi   vnútroštátneho   práva   daného   členského   štátu   za   predpokladu, že umožnia okamžité vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania na národných   súdoch   dané   členské   štáty   podniknú   všetky   potrebné   kroky,   ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch bez dopadu na právo spoločenstva.“. V danej veci rozhodnutím komisie nebolo žalovanej uložené žiadne plnenie a žalovaná ani nemohla spochybniť toto rozhodnutie. Nebol preto dôvod, aby vnútroštátny sudca požiadal Súdny dvor Európskej únie o prejudiciálne konanie o platnosti rozhodnutia komisie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci je právnym nezmyslom,   pretože   vnútroštátny   sudca   rozhoduje   o žalobe   poskytovateľa   neoprávnene poskytnutej   štátnej   pomoci   voči   jej   príjemcovi   o   jej   vrátenie,   a nie   o výkone   cudzieho správneho   rozhodnutia   postupom   podľa   §   250w   Občianskeho   súdneho   poriadku. Je nepochybné, že posúdenie, či v konkrétnom prípade je, alebo nie je poskytnutá štátna pomoc zlučiteľná so spoločným trhom, prislúcha komisii. Slovenská republika sa od 1. mája 2004 stala členským štátom Európskej únie. K neoprávnenému poskytnutiu štátnej pomoci malo dôjsť vo vyrovnacom konaní, ktoré bolo začaté 7. marca 2004, keď bol krajskému súdu   doručený   návrh   žalovanej   na   jeho   začatie.   Na   konanie   o podanom   návrhu na vyrovnanie sa tak vzťahuje zákon o konkurze a vyrovnaní v znení v čase začatia konania, teda   7.   marca   2004.   K usporiadaniu   majetkových   pomerov   dlžníka,   ktorý   sa   dostal do úpadku,   môže   dôjsť   iba   zákonom   ustanoveným   postupom,   a to   buď   konaním vyrovnacím, alebo konaním konkurzným. V konaní nebolo sporným, že žalovaná splnila predpoklady   na   to,   aby   časť   jej   záväzku   voči   sťažovateľovi   v dôsledku   riadne zrealizovaného   vyrovnania   zanikla.   Preto   inštančné   súdy   v súlade   s ustanovením   §   135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vychádzali z právoplatného rozhodnutia konkurzného súdu.

12.   Zo   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   MObdo   3/2009,   ktorý   si   ústavný   súd zadovážil, vyplýva, že na základe návrhu generálneho prokurátora na vydanie opravného uznesenia zo 6. augusta 2010 doručeného najvyššiemu súdu 10. augusta 2010 opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009 z 31. augusta 2010 bola opravená úvodná časť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009 z 26. novembra 2009 tak, že označenie žalobcu má správne znieť „Daňový úrad Košice IV, Južná trieda 8, 040 01 Košice“. V pôvodnom   rozsudku   bol   žalobca   označený   ako „Slovenská   republika, Ministerstvo financií SR, Daňový úrad Košice IV“.

13. Zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 502/2010 vyplýva, že Slovenská republika

-   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky,   doručila   2.   augusta   2010   ústavnému   súdu sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   a 2   ústavy   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   MObdo   3/2009. Sťažnosť má v podstate identický obsah ako sťažnosť podaná sťažovateľom. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 502/2010-36 z 25. novembra 2010 bola sťažnosť odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou.

14. Z rozsudku všeobecného súdu sp. zn. T-11/07 zo 7. decembra 2010 vyplýva, že jeho predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia komisie sp. zn. 2007/254/ES zo 7. júna 2006   týkajúceho   sa   štátnej   pomoci   poskytnutej   Slovenskou   republikou   v   prospech žalovanej, pričom jeho výrok znie takto: „1. Žaloba sa zamieta. 2. F., a. s., je povinná nahradiť trovy konania.“

15.   Z   rozsudku   súdneho   dvora   sp.   zn.   C-507/08   z   22.   decembra   2010   vyplýva, že jeho predmetom je „žaloba   o nesplnenie povinnosti podľa čl. 88 ods. 2 ES podaná 21. novembra 2008“ komisiou proti Slovenskej republike, pričom jeho výrok znie takto: „1. Slovenská republika si tým, že neprijala v stanovenej lehote všetky opatrenia potrebné na   vymoženie   nezákonnej   pomoci   od   jej   príjemcu,   ktorá   bola   poskytnutá   Slovenskou republikou v prospech spoločnosti F., a. s., a uvedená v rozhodnutí Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 o štátnej pomoci C 25/05 (ex NN 21/05), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 249 štvrtého odseku ES a článku 2 uvedeného rozhodnutia. 2. Slovenská republika je povinná nahradiť trovy konania.“

Z odôvodnenia rozsudku súdneho dvora sú podstatné, resp. relevantné nasledovné časti: „52 Z práva Európskej únie teda vyplýva povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie výkonu rozhodnutí Komisie stanovujúce vymáhanie protiprávnej pomoci, pričom   je   však   potrebné   dodržať   osobitosti   rôznych   konaní,   ktoré   sú   v   tejto   súvislosti v členských štátoch upravené. Treba uviesť, že práve v súlade s týmto právom v rámci prejednávanej veci Komisia tvrdila, že nemala v úmysle príslušným orgánom Slovenskej republiky   nariadiť,   akým   konkrétnym   spôsobom   mali   vymôcť   štátnu   pomoc   protiprávne poskytnutú F.,   iba sa domnievala,   že spôsob použitý na tento účel nespĺňa požiadavku okamžitého a účinného vymáhania danej pomoci.

53 Skutočnosť,   že v dôsledku   rozhodnutia 2007/254 daňový   úrad začal   vymáhať protiprávnu štátnu pomoc súdnou cestou, nemožno ako takú kritizovať, pretože ako bolo uvedené vyššie, členský štát má slobodu vo voľbe prostriedkov, ktorými si splní povinnosť vymáhania.

54 V prejednávanej veci však opatrenia prijaté príslušnými slovenskými orgánmi neviedli   k   vymoženiu   protiprávnej   pomoci   a   normálne   podmienky   hospodárskej   súťaže neboli obnovené. Hlavnou prekážkou tohto vymoženia bolo odmietnutie vyhovieť návrhu na zaplatenie podanému daňovým úradom najskôr Okresným súdom Košice II a následne v odvolaní Krajským súdom v Košiciach vzhľadom na to, že rozhodnutie príslušného súdu zo 14. júla 2004 o potvrdení vyrovnania nadobudlo právoplatnosť.

55 V tejto veci sa teda vynára otázka, či konečná povaha rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ktorým sa schválilo v rámci vyrovnacieho konania pod dohľadom súdu vyrovnanie, z ktorého vyplýva čiastočné vzdanie sa pohľadávky verejného rozpočtu, neskôr Komisiou kvalifikované ako štátna pomoc, môže zmariť vymáhanie tejto pomoci.

56   V   tejto   súvislosti   treba   po   prvé   zdôrazniť,   že   sporná   situácia   v   tejto   veci sa odlišuje   od   situácie   vo   veci,   v   ktorej   bol   vynesený   už   citovaný   rozsudok   Lucchini, na ktorý   poukazuje   Komisia   a   v   ktorom   Súdny   dvor   rozhodol,   že   právo   Únie   bráni uplatneniu   ustanovenia   vnútroštátneho   práva,   ktorého   cieľom   je   stanoviť   zásadu právoplatne rozhodnutej veci, keď jeho uplatnenie predstavuje prekážku vymáhania štátnej pomoci,   ktorá   bola   poskytnutá   v   rozpore   s   právom   Únie   a   ktorej   nezlučiteľnosť so spoločným   trhom   bola   stanovená   konečným   rozhodnutím   Komisie   (pozri   rozsudok Lucchini, už citovaný, bod 63).

57 V prejednávanej veci však súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, na ktorú sa   Slovenská   republika   odvoláva,   pred   prijatím   rozhodnutia   Komisie   nariaďujúceho vymáhanie spornej pomoci.

58 V dôsledku toho nemôže byť už citovaný rozsudok Lucchini priamo relevantný v tejto veci.

59   Po   druhé   treba   pripomenúť   dôležitosť   zásady   právoplatne   rozhodnutej veci v právnom   poriadku   Únie   i   vo   vnútroštátnych   právnych   poriadkoch.   Na   to,   aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je totiž dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia,   ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov (rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, Zb. s. I-10239, bod 38; zo 16. marca 2006, Kapferer, C-234/04, Zb. s. I-2585, bod 20, a z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, Zb. s. I-7501, bod 22). 60 Právo Únie teda neukladá vo všetkých prípadoch vnútroštátnemu súdu povinnosť neuplatniť vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých nadobúda súdne rozhodnutie právoplatnosť,   napriek   tomu,   že   by   sa   tým   umožnilo   zjednať   nápravu   pri   porušení ustanovenia   práva   Únie,   ku   ktorému   došlo   vydaním   predmetného   rozhodnutia   (pozri   v tomto zmysle rozsudky Kapferer, už citovaný, bod 21, a Fallimento Olimpiclub, už citovaný, bod 23).

61   Ako   zdôraznil   generálny   advokát   vo   svojich   návrhoch,   zo   spisu   i   z   ústnych pripomienok Slovenskej republiky prednesených na pojednávaní vyplýva, že vnútroštátne orgány   tohto   členského   štátu   mali   podľa   vnútroštátneho   práva   k   dispozícii   procesné prostriedky, ktorých dôsledné uplatnenie by umožnilo tomuto členskému štátu vymoženie spornej pomoci.

62 Slovenská vláda však nepredložila konkrétne skutočnosti týkajúce sa podmienok, za akých by jej štátne orgány použili prostriedky, ktoré majú k dispozícii.

63 Ako bolo uvedené v bode 14 tohto rozsudku uvedený členský štát jednoznačne nespresnil,   aký postup   nasledoval v súvislosti   s podnetom   daňového   úradu   na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. apríla 2008. 64 So zreteľom na výhrady Komisie nemá Súdny dvor inú možnosť, ako konštatovať, že   Slovenská   republika   nepredložila   dostatočné   dôkazy,   na   základe   ktorých   by   sa   bolo možné   domnievať,   že   v   stanovenej   lehote   podnikla   všetky   kroky,   ktoré   mohla   vykonať, na získanie vrátenia spornej pomoci.“

III.

16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (…).

Ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, ako sa vysporiadal v uznesení o prijatí danej   veci   na   ďalšie   konanie   s   otázkou   prípustnosti   veci rationae   personae,   keď   je sťažovateľom   vo   veci   štátny   orgán.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   zmyslom   konania o sťažnosti   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy je v zásade ochrana súkromnej sféry   fyzických a právnických   osôb   pred   verejnou   mocou   a s tým   previazané   presadzovanie   ochrany a rešpektu k ľudským slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom   jednotlivých   základných   práv.   Nositeľ základného   práva   je   takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym občanom,   alebo práva, ktorých   nositeľom   môže   byť len cudzinec.   Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát, ani keď vystupuje v pozícii právnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných práv (II. ÚS 80/09, II. ÚS 87/09). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako sťažovateľa prísne   reštriktívne.   V prejednávanej   veci   však   vystupuje   štát   ako nositeľ   procesného základného práva, ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť v okolnostiach danej veci nositeľom, a preto ústavný súd vec prijal na ďalšie konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1052/10 a sp. zn. I. ÚS 1744/10).

17.   Podľa   názoru   sťažovateľa   ustanovenie   §   26   ods.   2   zákona   o   štátnej   pomoci je hmotnoprávnym ustanovením, ktoré spolu   s rozhodnutím   komisie   predstavuje právnu skutočnosť, s ktorou je spojený vznik novej právnej povinnosti, a to povinnosti zaplatiť do rozpočtu,   z   ktorého   bola   poskytnutá,   sumu   zodpovedajúcu   neoprávnene   poskytnutej pomoci   vrátane   úroku.   Tento   právny   vzťah   je   novým   právnym   vzťahom   odlišným od pôvodného daňovoprávneho vzťahu, ktorý zanikol na základe právoplatného uznesenia o vyrovnaní   a zodpovedajúceho   plnenia   dlžníka.   Najvyšší   súd   však   na   túto   skutočnosť vôbec neprihliadal a vychádzal iba z toho, že daňovoprávny vzťah zanikol. Zároveň bez relevantných argumentov skonštatoval, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci je právnym nezmyslom. Postup súdu, ktorý ignoruje ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov,   pričom   ho   označí   za   právny   nezmysel,   treba   považovať   za   arbitrárny   postup popierajúci účel a zmysel účinného právneho predpisu.

18.   Predseda   najvyššieho   súdu   považuje   argumentáciu   uvedenú   v   rozsudku najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľnú a zodpovedajúcu ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie by mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, pričom by išlo o nepredvídateľnú interpretačnú svojvôľu.

19.   Žalovaná   zastáva   stanovisko,   podľa   ktorého   rozsudok   najvyššieho   súdu   je v plnom   súlade   s   právom.   Akceptovanie   právnej   argumentácie   sťažovateľa   by   bolo popretím   ústavného   princípu   nezávislého   a   nestranného   súdnictva,   ktorý   je   nadradený európskemu   právu.   Ak   by   totiž   súd   mal   mať   povinnosť   automaticky   rešpektovať rozhodnutie komisie a rozhodnúť vždy zásadne a nemenne v súlade s ním, potom by už nebol nezávislým a nestranným súdom.

20. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že rozhodovanie o sporných   prípadoch   štátnej   pomoci   patrí   do   právomoci   európskych   orgánov, a to predovšetkým komisie. K tomu treba uviesť, že rozhodnutie komisie o tom, že štátna pomoc   bola   poskytnutá   neoprávnene,   je   preskúmateľné   v   rámci   európskeho   súdneho systému všeobecným súdom ako súdom prvého stupňa. Príslušnú žalobu môže podať jednak štát, ktorý v zmysle rozhodnutia komisie mal neoprávnenú pomoc poskytnúť, ale aj subjekt, ktorému   bola   neoprávnená   štátna   pomoc   poskytnutá,   keďže   je   rozhodnutím   komisie dotknutý vzhľadom na následnú povinnosť pomoc vrátiť. Hoci na rozdiel od štátu, ktorý je účastníkom konania vedeného komisiou, subjekt, ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, účastníkom   konania nie je, neznamená to,   že by rozhodnutie komisie   nebolo pre   tento subjekt záväzné, resp. že by mal možnosť domáhať sa odlišného posúdenia oprávnenosti poskytnutia štátnej pomoci vo vnútroštátnom konaní. Skutočnosť, že subjekt, ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, nie je účastníkom konania vedeného komisiou, je vyvážená jeho možnosťou obrátiť sa na všeobecný súd a požadovať preskúmanie rozhodnutia komisie. V rámci   takejto   žaloby   má   tiež   možnosť   požiadať   všeobecný   súd,   aby   odložil vykonateľnosť   rozhodnutia   komisie   až   do   skončenia   súdneho   preskúmania   rozhodnutia komisie. Napokon treba uviesť, že proti rozhodnutiu všeobecného súdu je možné podať odvolanie, o ktorom rozhoduje v druhom stupni súdny dvor.

Dosiaľ   uvedené   možno   zhrnúť   tak,   že   právoplatné   rozhodnutie   komisie,   proti ktorému žiaden oprávnený subjekt nepodal žalobu všeobecnému súdu, resp. rozhodnutie komisie potvrdené rozsudkom všeobecného súdu a prípadne aj súdneho dvora s konečnou platnosťou rieši otázku, či išlo o štátnu pomoc a či táto bola oprávnená. Takto prijatý záver o   oprávnenosti,   resp.   neoprávnenosti   poskytnutej   štátnej   pomoci   už   nie   je   možné vo vnútroštátnom konaní opätovne skúmať, nota bene dospieť k odlišnému záveru.

Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že aj v prerokovávanej veci zreteľne vníma, že jeho prvoradou úlohou je ochrana slobôd jednotlivcov. Z toho pohľadu vníma aj pozíciu žalovanej ako dotknutého účastníka. Ústavný súd konštatuje, že akceptuje ochranu, ktorú pred európskou mocou poskytuje všeobecný súd. Ako už bolo uvedené, subjekt, ktorému bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá, môže podať žalobu proti rozhodnutiu komisie o tom,   že   štátna   pomoc   bola   poskytnutá   neoprávnene,   keďže   je   rozhodnutím   komisie dotknutý vzhľadom na následnú povinnosť pomoc vrátiť. Dotknutý účastník danú možnosť aj využil.

Možno v tejto súvislosti poukázať na inšpiratívnu judikatúru iných ústavných súdov, pričom   zásadné   je   hlavne   rozhodnutie   nemeckého   Spolkového   ústavného   súdu   2   BvR 197/83, tzv. Solange II („pokiaľ II“) z 22. októbra 1986. V danom rozhodnutí Spolkový ústavný súd v podstate vyslovil, že úroveň ochrany ľudských práv poskytovaná európskymi orgánmi je porovnateľná s ochranou, ktorú by mohli poskytovať orgány nemecké. Spolkový ústavný   súd   konštatoval,   že   nebude   viac   preskúmavať   zlučiteľnosť   noriem   a aktov Spoločenstva,   ak   Európske   spoločenstvo   a zvlášť   Súdny   dvor   Spoločenstva   zabezpečia efektívnu ochranu základných práv voči aktom Spoločenstva, pričom táto ochrana musí v zásade   korešpondovať   ochrane   základných   práv   poskytovanej Základným   zákonom (porovnaj tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 19/08, body 116 a nasl.; ako aj sp. zn. PL. ÚS 50/04).

Ústavný súd všeobecne uznáva funkčnosť inštitucionálneho rámca Európskej únie pre zaistenie kontroly rozsahu výkonu prenesených právomocí.

Vnútroštátne súdy tak nemajú právomoc ani na preskúmavanie platnosti rozhodnutia komisie a ani na posúdenie, či zvýhodňujúce opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle európskeho práva, ak by sa mali odchýliť od rozhodnutia komisie. Je preto otázne, či pri posudzovaní existencie štátnej pomoci nerozhodoval súd arbitrárne alebo neodôvodnene. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III.   ÚS   305/08, IV. ÚS 150/03,   I.   ÚS   301/06),   pričom   právnou   normou,   ktorej   aplikácia   zo   strany súdu môže   viesť k   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia, je aj nesporne aplikovateľná norma práva Európskej únie vrátane noriem, ktoré rozhraničujú právomoc   medzi   orgánmi   Slovenskej   republiky   (vrátane   slovenských   súdov)   a orgánmi Európskej únie. O takýto prípad pôjde preto aj vtedy, ak vnútroštátny súd zjavne prekročí rozsah   právomocí,   ktorý   mu   je   priznaný   pôsobením   európskeho   práva   v rámci vnútroštátneho ústavného poriadku najmä tým, že si prisvojí právomoc, ktorá je zverená iným orgánom Európskej únie, napríklad právomoc posúdiť zlučiteľnosť štátnej pomoci s právom   Európskej   únie   (napríklad rozsudok   súdneho   dvora z 18. júla   2007   vo   veci Lucchini, C-119/05, Zb. s. I-6199).

21. V posudzovanej veci je nesporné, že komisia rozhodla o neoprávnenosti štátnej pomoci   poskytnutej   žalovanej   tým,   že   vo   vyrovnacom   konaní   jej   bola   odpustená   časť daňového   dlhu   voči   sťažovateľovi.   Štát   nevyužil   právo   podať   žalobu   proti   rozhodnutiu komisie.   Naproti   tomu   žalovaná   takúto   žalobu   podala,   avšak   bez   toho,   aby   zároveň požiadala   o   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   komisie.   Rozsudkom   všeobecného   súdu sp. zn.   T-11/07   zo   7.   decembra   2010   bola   jej   žaloba   zamietnutá,   keďže   podľa   názoru všeobecného súdu rozhodnutie komisie bolo správne. Žalovaná podľa vlastného tvrdenia podala   proti   rozsudku   všeobecného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   nebolo   dosiaľ   súdnym dvorom rozhodnuté.

22. Možno urobiť predbežný záver o neakceptovateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa   ktorého   žalovaná   nemohla   spochybniť   rozhodnutie   komisie.   Pritom   tento   názor najvyššieho súdu tvorí základ argumentácie, podľa ktorej najvyšší súd považoval za možné, aby slovenské súdy samostatne skúmali otázku, či išlo o štátnu pomoc a či bola oprávnená.

23.   Tak   sťažovateľ   v   podanej   žalobe,   ako   aj   generálny   prokurátor   v   podanom mimoriadnom   dovolaní   odôvodňovali   opodstatnenosť   žaloby   sťažovateľa   s   poukazom na ustanovenie § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci, ktoré v súčasnosti znie takto:

1) Na základe rozhodnutia komisie o neoprávnenej pomoci je poskytovateľ povinný vymáhať   od   príjemcu   sumu   zodpovedajúcu   neoprávnenej   pomoci   vrátane   úroku   podľa príslušnej sadzby určenej komisiou.

2) Príjemca, ktorému sa podľa rozhodnutia komisie poskytla neoprávnená pomoc, je povinný   zaplatiť   do   rozpočtu,   z   ktorého   bola   poskytnutá,   sumu   zodpovedajúcu neoprávnene poskytnutej pomoci, vrátane úroku podľa príslušnej sadzby určenej komisiou.

24.   Najvyšší   súd   sa   s   ustanovením   §   26   ods.   1   a   2   zákona   o   štátnej   pomoci vysporiadal tak, že ho označil za právny nezmysel, pretože vnútroštátny sudca rozhoduje o žalobe   poskytovateľa neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci voči jej príjemcovi o jej vrátenie,   a nie   o   výkone   cudzieho   správneho   rozhodnutia   postupom   podľa   §   250w Občianskeho súdneho poriadku.

25.   Ako   sa   zdá,   najvyšší   súd   popritom,   že   sa   vyjadril   neobvykle   emocionálne, zároveň podľa všetkého vychádzal z odlišného znenia ustanovenia § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci, a to zo znenia uvedeného v zákone č. 203/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov. Išlo o nasledovné znenie:

1) Podnikateľ, ktorému sa poskytla štátna pomoc neoprávnene, je povinný na základe rozhodnutia   komisie   vrátiť   poskytnutú   štátnu   pomoc   do   rozpočtu,   z   ktorého   bola poskytnutá. Poskytovateľ vymáha vrátenie neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci vrátane úroku podľa sadzby určenej komisiou.

2)   Pri   vymáhaní   neoprávnene   poskytnutej   štátnej   pomoci   sa   postupuje   podľa osobitného predpisu. 24b)

Poznámka pod čiarou k odkazu 24b znie:24b) § 250w až 250y Občianskeho súdneho poriadku  

Ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   na   ktoré   odkaz   24b   poukazuje, predstavujú piatu časť šiestej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo) pod názvom   „Vykonateľnosť   rozhodnutí   cudzích   správnych   orgánov“.   Upravujú   sa   tu podmienky   vykonateľnosti   rozhodnutí   cudzích   správnych   orgánov a rozhodnutí   cudzích súdov vo veciach, o ktorých rozhodujú správne orgány (cudzie správne rozhodnutia), a to v prípadoch, keď medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, obsahuje záväzok vykonávať cudzie správne rozhodnutia a krajský súd na návrh osoby, o ktorej právo   v   cudzom   správnom   rozhodnutí   ide,   rozhodol,   že   cudzie   správne   rozhodnutie je vykonateľné.

Uvedené   znenie   §   26   ods.   1   a   2   zákona   o   štátnej   pomoci   bolo   účinné   iba do 31. decembra 2005, pretože zákonom č. 518/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 652/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo s účinnosťou od 1. januára 2006 zavedené súčasné znenie tohto ustanovenia.

Vzhľadom na to, že ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci v znení, ktorého sa   dovoláva   najvyšší   súd,   malo   jednoznačne   procesnoprávny   charakter,   mohlo   byť aplikovateľné iba v čase trvania jeho účinnosti. V čase podania žaloby (21. júla 2006) a rozhodovania súdov o žalobe sťažovateľa však už bolo účinné súčasné znenie § 26 zákona o   štátnej   pomoci.   Vyslovenie   priamej   vykonateľnosti   cudzieho   správneho   rozhodnutia v rámci   správneho   súdnictva   a   zrejme   potom   ani   následná   exekúcia,   v   ktorej   by   bolo exekučným titulom cudzie správne rozhodnutie, vôbec neprichádzalo do úvahy aj preto, že rozhodnutie   komisie   ako   cudzie   správne   rozhodnutie   neukladalo   žalovanej   žiadnu povinnosť, a preto vo vzťahu voči nej nemohlo byť ani exekučným titulom. Sťažovateľ preto   v   inkriminovanom   čase   vôbec   nemohol   uvažovať   o   postupe   podľa   250w   a   nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   a   musel   podať   riadnu   žalobu   pre   ten   účel,   aby   získal exekučný titul potrebný na vymoženie uplatňovaného nároku.

Keďže najvyšší súd zaujal v otázke aplikácie § 26 zákona o štátnej pomoci odlišný právny   názor   vychádzajúci   zo   staršieho,   už   neplatného   a   neúčinného   znenia   zákona, nevysporiadal sa so žalobným (a tiež dovolacím) tvrdením o hmotnoprávnej povahe tohto ustanovenia, ktoré v spojení s rozhodnutím komisie má predstavovať právnu skutočnosť znamenajúcu vznik novej právnej povinnosti.

Možno urobiť konečný záver, že najvyšší súd nesprávnym hodnotením záväznosti rozhodnutia   komisie   vo   vzťahu   voči   žalovanej   a   nevyhodnotením   právnych   účinkov ustanovenia § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci v znení účinnom v čase podania žaloby a v čase rozhodovania súdov porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

26. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009 z 26. novembra 2009 v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009 z 31. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

27. Ústavný súd kvôli úplnosti považuje za potrebné ešte poznamenať, že zákonom č. 102/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, došlo s účinnosťou od 1. júna 2011 k zásadnej novelizácii ustanovenia § 26 zákona o štátnej pomoci. Podľa nového znenia § 26 ods. 2 rozhodnutie komisie o neoprávnenej štátnej pomoci je priamo vykonateľné voči príjemcovi dňom doručenia takéhoto rozhodnutia Slovenskej republike. V prípadoch   podľa   odseku   4   je   súčasťou   exekučného   titulu   aj   rozhodnutie   ústredného orgánu   štátnej   správy.   Z ustanovenia   §   26   ods. 3   vyplýva,   že   na   základe   rozhodnutia komisie   o poskytnutí   neoprávnenej   štátnej   pomoci   a na   základe   podnetu   ministerstva financií je poskytovateľ povinný podať návrh na vykonanie exekúcie podľa   osobitného predpisu do 30 dní od doručenia podnetu ministerstvu financií, pričom poskytovateľ určený v podnete je oprávneným v exekučnom konaní. Napokon podľa § 26 ods. 4 ak z rozhodnutia komisie   nevyplýva   výška   neoprávnenej   štátnej   pomoci   alebo   označenie   osoby,   ktorej sa takáto neoprávnená štátna pomoc poskytla, poskytovateľ, ktorý je ústredným orgánom štátnej   správy,   vydá   rozhodnutie,   v ktorom   určí   výšku   vymáhanej   neoprávnenej   štátnej pomoci alebo osobu, ktorej sa poskytla. Súčasťou takéhoto rozhodnutia môže byť aj určenie výšky úrokov podľa osobitného predpisu.

V uvedenej   súvislosti   treba   ešte   uviesť,   že   ústavný   súd   danú   vec   z pohľadu novelizovaného znenia § 26 zákona o štátnej pomoci neskúmal.

28. K niektorým námietkam žalovanej majúcim procesnoprávny charakter považuje ústavný súd za potrebné uviesť nasledovné:

Nezodpovedá skutočnosti, aby ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť osoby, ktorá sťažnosť nepodala. Žalovaná uplatnila túto námietku v súvislosti s jej tvrdením, podľa ktorej   sťažnosť   podal   subjekt označený ako „Slovenská   republika,   zastúpená Daňovým úradom Košice IV“, hoci v uznesení ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie je už   sťažovateľ   označený   ako „Daňový   úrad   Košice   IV“. Ústavný   súd   v   uznesení č. k. II. ÚS 501/2010-39   z   25.   novembra   2010   už   konštatoval,   že   podľa   záznamu z podateľne ústavného súdu z 29. júla 2010 sťažovateľ doručil do podateľne uvedeného dňa dve   verzie   svojej   sťažnosti   líšiace   sa   v   označení   sťažovateľa,   keďže   v   jednej   verzii je označený ako „Daňový úrad Košice IV“ a v druhej verzii ako „Slovenská republika, zastúpená Daňovým úradom Košice IV“. Osoba doručujúca podania uviedla, že ide o tú istú sťažnosť,   a   keďže   nevedno,   ako   treba   sťažovateľa   správne   označiť,   podáva   sťažnosť v dvoch   verziách.   Ústavný   súd   posúdil   uvedené   podania   podľa   ich   obsahu   ako   jednu sťažnosť s tým, že sťažovateľ má byť správne označený ako „Daňový úrad Košice IV“.

29.   Neobstojí   ani   námietka   žalovanej,   podľa   ktorej   tým,   že   sťažovateľ   požiadal o obnovu konania, získal možnosť na ďalšie uplatňovanie svojho práva pred všeobecnými súdmi, čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu. Pri riešení tejto otázky   je podstatné,   že podaná sťažnosť smeruje proti   rozsudku   najvyššieho súdu vydanému   v   dovolacom   konaní   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora.   Dovolacie   konanie   nemožno   napadnúť   návrhom   na   obnovu   konania, čo zároveň   znamená,   že   rozhodnutie   vydané   v   dovolacom   konaní   nemožno z procesnoprávneho hľadiska   zrušiť   povolením   obnovy   konania. Námietka   žalovanej by sa eventuálne mohla javiť v odlišnom svetle v prípade, keby sťažnosť podaná ústavnému súdu smerovala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011