SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 500/2020-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Kanthovou, Župná 20, Komárno, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Ndc 5/2020 z 29. apríla 2020 a takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Ndc 5/2020 z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka uviedla, že rozhodnutím Centra právnej pomoci, Kancelárie Komárno (ďalej len „centrum právnej pomoci“) sp. zn. KAKN/17103/2020 z 2. júla 2020 jej bol priznaný nárok na bezplatnú právnu pomoc. Právna zástupkyňa sťažovateľky ustanovená centrom právnej pomoci doručila ústavnému súdu doplnenie ústavnej sťažnosti 21. októbra 2020.
2. Sťažovateľka bola spolu s manželom (spolu ďalej aj „žalobcovia“) v procesnom postavení žalobkyne v konaní o neprimeraný zásah do súkromného a rodinného života vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2019 na Okresnom súde Komárno (ďalej len „okresný súd“) proti okresnému súdu a Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“).
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami extrémne a neprimerane zasiahli do jej súkromného a rodinného života tým, že nepoužili miernejšie prostriedky a v rozpore s § 34 Trestného zákona uložili žalobcovi (manželovi sťažovateľky) nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov. Podľa slov sťažovateľky „Oba súdy rozhodovali zaujato, nespravodlivo a zákerne.“.Žalobcovia považovali postup súdov v trestnej veci žalobcu za nesprávny a nespravodlivý, a preto podali návrh na prikázanie sporu (konania o neprimeranom zásahu do rodinného a súkromného života, pozn.) z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava I alebo Okresnému súdu Bratislava II, alebo Okresnému súdu Bratislava III.
3. Najvyšší súd napadnutým uznesením nevyhovel návrhu žalobcov na prikázanie sporu z dôvodu vhodnosti.
4. Sťažovateľka v ďalšej časti poukázala na odôvodnenie napadnutého uznesenia a skonštatovala porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.
V závere sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej ústavnej sťažnosti nálezom: „1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ - žalobkyne 1/ a
žalobcu 2/ na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo na zákonné a spravodlivé rozhodnutie, právo na rovnosť účastníkov konania garantované v čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2020 sp. zn. 8Ndc/5/2020 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Ndc/5/2020 zo dňa 29. apríla 2020 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania v sume...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III. Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci ⬛⬛⬛⬛ ústavným súdom
9. Ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti absentuje ústavnoprávne relevantná argumentácia a odôvodnenie namietaného porušenia v petite označených ústavných práv sťažovateľky (požiadavka plynúca z § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Naviac, v petite sťažovateľka požaduje aj vyslovenie porušenia označených práv vo vzťahu k manželovi, ktorý síce v konaní o neprimeranom zásahu do rodinného a súkromného života vystupuje v pozícii žalobcu, avšak ústavnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nepodal.
10. Sťažovateľka zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou – advokátkou síce k svojej ústavnej sťažnosti priložila kópiu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd (požiadavka plynúca z § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a v petite ústavnej sťažnosti označila ústavné práva, ktoré mali byť napadnutým uznesením porušené (požiadavka plynúca z čl. 127 ústavy a § 123 zákona o ústavnom súde), avšak odôvodnenie ústavnej sťažnosti, podľa ktorého „najvyšší súd porušil“ práva sťažovateľky, nezodpovedá zákonným požiadavkám na uvedenie argumentácie a odôvodnenia ústavnej sťažnosti (resp. odôvodnenia namietaného porušenia v petite označených ústavných práv), a to ani pri maximalizácii materiálneho prístupu ústavného súdu k podanej ústavnej sťažnosti a jej obsahu. Ústavný súd nevie ani čiastkovo vypozorovať z obsahu ústavnej sťažnosti argumenty sťažovateľky ústavno-relevantne odôvodňujúce tvrdenie o porušení označených ústavných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
11. Vzhľadom na prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
12. Ako obiter dictum ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľku zastúpenú advokátkou nevyzýval na doplnenie ústavnej sťažnosti, a to z dôvodu zachovania hospodárnosti a efektívnosti konania. Ústavný súd pri predbežnom prejednaní ústavnej sťažnosti a oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že ani po potenciálnom doplnení odôvodnenia ústavnej sťažnosti by nebolo možné uvažovať o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
Pokiaľ sťažovateľka, resp. žalobcovia budú naďalej toho názoru, že v ich právnej veci, teda v konaní o zásahu do súkromného a rodinného života, rozhodoval nesprávne („zaujato“) obsadený súd, nič im nebráni, aby svoje argumenty prezentovali v ďalšom konaní, v merite veci pred všeobecnými súdmi a domáhali sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvoinštančného súdu [§ 365 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku: „Odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“], prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu [§ 420 písm. e) Civilného sporového poriadku: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu