SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 500/2015-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Klamárom, Družstevná 5,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.11 Cb 47/2000, za účasti Okresného súdu Galanta, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.11 Cb 47/2000 p o r u š e n é b o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý zaplatiťdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Galanta j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účetadvokáta JUDr. Igora Klamára, Družstevná 5, Bratislava, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 47/2000 (ďalejaj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v súdnom konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 47/2000, v ktorom sa proti(ďalej len „žalovaný“) domáha zaplatenia sumy 29 456,85 € s príslušenstvom.
Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v napadnutom konaní postupom okresnéhosúdu došlo v dôsledku jeho neefektívnej činnosti k porušeniu ním označených práv, podalústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených právpo chronologickej rekapitulácii procesných úkonov okresného súdu vykonanýchv napadnutom konaní odôvodňuje takto:
„Predmetné konanie začalo 12. 7. 2000 a stále prebieha. Jeho dĺžka ku dnešnému dňu dosiahla takmer pätnásť rokov. Podľa nášho názoru nejde o vec skutkovo, právne alebo procesné zložitú. Žaloba o zaplatenie 29.456,85 EUR s prísl. doručená súdu bola podložená všetkými potrebnými dokladmi. Navrhovateľ ako účastník konania vždy reagoval na výzvy súdu alebo žiadosti znalca riadne a včas a nie je si vedomý, že by k dĺžke konania prispel svojím konaním.
V snahe domôcť sa meritórneho rozhodnutia okresného súdu vo veci sme v danom prípade využili ustanovenie § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení a písomne sme upozornili predsedu okresného súdu na prieťahy v súdnom konaní, avšak aj po ubezpečení podpredsedom Okresného súdu Galanta, že vec bude možné meritórne rozhodnúť na najbližšom pojednávaní, konanie v predmetnej veci stále pokračuje.
Podľa nášho názoru v danej veci spôsobil prieťahy súd. Prvé pojednávanie v predmetnej veci nariadil po viac ako desiatich mesiacoch od podania návrhu.
Okresný súd prvý krát rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 15. 4. 2004. Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 31. 1. 2005 rozsudok Okresného súdu zrušil. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené až po mojej písomnej žiadosti na deň 28. 2. 2006. Pojednávanie vytýčené na tento deň, ako aj ďalšie pojednávanie, vytýčené na deň 13. 4. 2006 sa nekonali z dôvodov na strane odporcu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo až 1. 6. 2006, t. j. takmer jeden a pol roka od vydania rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vypracovania doplnku k znaleckému posudku. Dňa 8. 8. 2006 vydal Okresný súd Galanta uznesenie, ktorým uložil znalcovi ⬛⬛⬛⬛ vypracovať dodatok k znaleckému posudku č. 038/2003 z 3. 3. 2003. Následne boli vydané ďalšie uznesenia, ktoré popisujem v časti A návrhu, ktorými boli ustanovení ďalší znalci na vypracovanie dodatku predmetného znaleckého posudku. Až dňa 15. 4. 2013 bol súdu doručený znalecký posudok č. 50/2013, ktorý vypracoval znalec ⬛⬛⬛⬛.
Máme za to, že aj v tomto prípade možno prieťahy v konaní pričítať okresnému súdu, pretože znalci nerešpektovali určené lehoty na vypracovanie dodatku k znaleckému posudku a súd vo vzťahu ku znalcom nekonal adekvátne rýchlo. Následkom týchto skutočností bol znalecký posudok bol vypracovaný až po takmer siedmich rokoch od vydania nariadenia na jeho vypracovanie.
Od tejto doby sa uskutočnili dve pojednávania vo veci, naposledy dňa 6. 4. 2014. Konanie prebieha do dnešného dňa s tým, že ďalší termín pojednávania doteraz vytýčený nebol.“
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb/47/2000 porušené boli.
2. Okresnému súdu Galanta prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie 7.700,- Eur..., ktoré je Okresný súd Galanta povinný vyplatiť ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 491,46 Eur, ktoré je Okresný súd Galanta povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Igora Klamára... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutía uznesením č. k. II. ÚS 500/2015-11 z 20. augusta 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Následne ústavný súd spolu s prípisom č. k. II. ÚS 500/2015-16 z 5. októbra 2015doručil predsedovi okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 500/2015-11 z 20. augusta 2015,ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k sťažnostipísomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie.
Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadreníč. Spr 721/2015 z 23. októbra 2015 (doručenom ústavnému súdu 30. októbra 2015)v podstatnej časti uvádza:
„Je možné súhlasiť so sťažovateľom, že predmetné súdne konanie trvá neprimerane dlho. Dĺžka tohto súdneho konania však je poznačená viacerými skutočnosťami. V prvom rade tým, že počas celého súdneho konania z rôznych dôvodov... sa vystriedali v súdení predmetného prípadu 4 zákonní sudcovia.... Nie je možné však súhlasiť s názorom sťažovateľa, že ide o vec jednoduchú po právnej a skutkovej stránke, pretože nevyhnutným predpokladom na kvalifikované rozhodnutie vo veci je riadne a kvalitné vykonanie znaleckého dokazovania. V súdenom prípade doteraz bolo určených už 5 znalcov... Spisový materiál bez príloh má približne 900 listov doposiaľ. Dĺžka konania je zapríčinená i legálnymi prieťahmi zo strany účastníkov konania najmä zo strany odporcu a jeho právneho zástupcu, tým že sa ospravedlňujú z nariadeného súdneho pojednávania(pojednávanie nariadené na 28. február 2006, 13. apríl 2006, 6. august 2013 a 18. december2015, pozn.)z rôznych dôvodov...
Dňa 01.06.2006 súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie za znalca bol určený ⬛⬛⬛⬛. Po právoplatnosti uznesenia a zložení preddavku na znalecké dokazovanie spis bol zaslaný znalcovi ⬛⬛⬛⬛ dňa 12.10.2006. Keďže znalec v súdom určenej lehote nepodal znalecký posudok, súd urgoval znalca na podanie znaleckého posudku. V následnom období so znalcom nebolo možné sa spojiť, pretože súdne zásielky zasielané poštou znalec nepreberal a zásielky mu nebolo možné doručiť ani prostredníctvom OO PZ v, až napokon urgencia o podanie posudku a vrátenie súdneho spisu sa podarilo doručiť znalcovi až za pomoci policajného orgánu 06.09.2007, keďže napriek tejto výzve znalec nepodal posudok a nevrátil spis, súd mu dňa 29.10.2007 uložil poriadkovú pokutu 25.000,- Sk. Toto uznesenie znalcovi sa nepodarilo doručiť ani poštou ani prostredníctvom policajného orgánu, hoci súd sa o to sústavne pokúšal až napokon predmetné uznesenie bolo doručené znalcovi 29.04.2008. Medzičasom súd sa obrátil s požiadavkou vykonanie dohľadu nad činnosťou OOPZ pri doručovaní zásielok adresátovi na Krajské riaditeľstvo policajného zboru v. Dňa 02.06.2008 Krajské riaditeľstvo policajného zboru v súdu oznámilo, že prešetrilo žiadosť o vykonanie dohľadu a nezistilo pochybenie zo strany OOPZ v pri doručovaní zásielky, pretože v čase kedy tieto zásielky mali byť adresátovi doručené, adresát sa v mieste bydliska nezdržiaval a preto zásielky boli vrátené. Napokon spis tunajšieho súdu znalec ⬛⬛⬛⬛ súdu dňa 21.05.2008 vrátil bez vypracovania znaleckého posudku. Súd vo veci určil nového znalca na vypracovanie znaleckého posudku uznesením zo dňa 09.07.2008. Dňa 25.09.2008 určený znalec požiadal súd o vylúčenie zo znaleckého dokazovania z dôvodu zaujatosti vo veci. Na základe toho súd dňa 05.11.2008 oslovil ďalšieho znalca ⬛⬛⬛⬛, či má možnosť vo veci vypracovať znalecký posudok. Dňa 06.11.2008 tento znalec súdu oznámil, že vzhľadom na jeho pracovné vyťaženie v súdom určenej lehote by nebol schopný vypracovať znalecký posudok. Súd preto 07.10.2008 vydal uznesenie o ustanovení znalca ⬛⬛⬛⬛, ktorému uložil podať znalecký posudok v lehote do 90 dní. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. 12. 2008 a spis znalcovi bol doručený 23. 01. 2009. Keďže znalec v súdom určenej lehote nepodal znalecký posudok, súd ho urgoval dňa 22. 05. 2009 avšak súdnu zásielku znalec neprevzal, napokon urgencia bola doručená poštou čo bolo zistené na základe reklamačného konania vykonané na pošte. Keďže znalec ani takto nedoručil súdu znalecký posudok, ani súdny spis nevrátil, súd mu dňa 17.08.2009 uložil poriadkovú pokutu 300,- Eur. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť až 06.10.2009. Keďže znalec napriek tomu nepodal znalecký posudok ani spis nevrátil, súd ho urgoval cez poštu avšak súdne zásielky sa s pošty vracali späť ako nedoručené. Vo veci konajúci sudca dňa 18. 12. 2009 sa dotazom obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR ohľadom riešenia nedostatkov zistených pri výkone znaleckej činnosti znalcom ⬛⬛⬛⬛. Dňa 01. 04. 2010 MSSR súdu oznámilo začatie správneho konania voči znalcovi, následne súd vymáhal uloženú pokutu od znalca. Ministerstvo spravodlivosti SR súdu, podaním zo dňa 12. 07. 2010 oznámilo, že vydalo rozhodnutie, ktorým uložilo ⬛⬛⬛⬛ za správny delikt sankciu vyčiarknutie zo zoznamu znalcov, ktoré rozhodnutie však nenadobudlo právoplatnosť. Dňa 06. 08. 2010 písomne sa ozval súdu znalec, ktorý požiadal súd o vydanie zmeny uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania čomu súd uznesením zo dňa 11.10.2010 vyhovel. Predmetné uznesenie však znalec ktoré bolo uložené na pošte nevyzdvihol, až následné uznesenie vydvihol dňa 05.02.2011. Dňa 27.04.2011 sa MSSR dotazovalo súdu či znalec vypracoval znalecký posudok. Keďže znalec posudok nepodal, súd ho dňa
10.05.2011 urgoval podať znalecký posudok a vrátiť spis. Znalec súdne zásielky zasielané poštou nepreberal, preto súd dňa 14.06.2011 doručil výzvu znalcovi prostredníctvom OOPZ SR v ⬛⬛⬛⬛. Na to znalec súdu vrátil spis bez vypracovania znaleckého posudku a zároveň požiadal dňa 01.08.2011 o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku vzhľadom na náročnosť veci do 30.11.2011. Súd súhlasil s predĺžením lehoty avšak len do 30.09.2011 a spis 09.08.2011 vrátil späť znalcovi. Keďže ani v tejto predĺženej lehote znalec znalecký posudok nepodal, súd mu dňa 16.11.2011 uložil poriadkovú pokutu 500,- Eur. Ani toto uznesenie sa nepodarilo doručiť znalcovi prostredníctvom pošty, preto súd dňa 10.01.2012 požiadal OOPZ SR v ⬛⬛⬛⬛ o doručenie súdnej zásielky znalcovi. Po doručení uznesenia o uložení poriadkovej pokuty v zákonnej lehote dňa 23.02.2012 znalec podal voči uzneseniu odvolanie. Súd 27.02.2012 opätovne urgoval znalca, ale už o vrátenie spisu a keďže cez poštu sa nepodarilo doručiť znalcovi urgenciu súd doručoval dňa 28.03.2012 prostredníctvom OOPZ SR v ⬛⬛⬛⬛. Keďže ani túto výzvu znalec nerešpektoval, súd mu uložil dňa 03.08.2013 ďalšiu poriadkovú pokutu vo výške 820,- Eur. Ani po tomto však znalec súdu nevrátil spis, preto súd mu uložil ďalšiu poriadkovú pokutu dňa 18.09.2012 vo výške 1.640,- Eur. Následne po opätovnom nerešpektovaní výzvy súdu, sudca požiadal Obvodné oddelenie policajného zboru v ⬛⬛⬛⬛ o asistenciu pri odňatí spisu od znalca, ktorý napokon sám sudca dňa 04.12.2012 za asistencie príslušníkov policajného zboru
odňal... Medzičasom už súd vydal uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania ďalším znalcom, ⬛⬛⬛⬛ dňa 08.10.2012 a spis okamžite po odobratí od znalca ⬛⬛⬛⬛ dňa 04.12.2012 zaslal znalcovi
. Dňa 07.12.2012 súdu bolo doručené oznámenie Ministerstvom spravodlivosti SR o tom, že ⬛⬛⬛⬛ bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov. Keďže znalec v súdom určenej lehote nepodal znalecký posudok, súd ho urgoval dňa 06.03.2013. Dňa 27.03.2013 požiadal znalec súd o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý napokon znalec dňa 15.04.2013 súdu podal a zároveň vrátil súdu spis. Sudca dňa 22.04.2013 vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 06.08.2013...
Dňa 06.05.2014 vo veci bolo meritórne pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 16.09.2014 za účelom výsluchu znalca ⬛⬛⬛⬛. Medzičasom odporca dňa 11.06.2014 požiadal súd o doplnenie znaleckého posudku znalcom
s poukazom na predložené nové dôkazy. Túto svoju žiadosť písomne podaním doručeným súdu 18.07.2014 doplnil. Súd na základe toho dňa 08.08.2014 vydal uznesenie o nariadení doplnenia znaleckého dokazovania v uznesení v naznačenom smere a následne zrušil určený termín pojednávania na 16.09.2014. Znalec mal doplniť znalecký posudok v lehote 40 dní, ktorú lehotu znalec nedodržal a 07.01.2015 požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku. Následne dňa 12.01.2015 odporca požiadal súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktorú žiadosť súd uznesením zo dňa 13.01.2015 zamietol. Znalcovi súd predĺži lehotu na podanie doplňujúceho posudku. Odporca dňa 04.02.2015 podal odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Súd prípisom zo dňa 06.02.2015 oznámil znalcovi, že nevyhovuje mu v jeho žiadosti pribrať si konzultanta. Spis z dôvodu odvolania odporcu voči uzneseniu dňa 12.02.2015 predložil Krajskému súdu v Trnave. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdom I. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto uznesení odvolací súd nariadil súdu I. stupňa doplniť dokazovanie pri skúmaní pomerov odporcu pre účely oslobodenia od platenia od súdnych poplatkov, najmä vo vzťahu k preukazovanému zrušenému BSM odporcu, a opätovne rozhodnúť o žiadosti odporcu, ktorý sa týkal uloženej povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie. Spis boi vrátený súdu I. stupňa 29.04.2015. Znalec však medzičasom dňa 08.04.2015 podal znalecký posudok, ktorý následne súd doručil právnym zástupcom účastníkov konania na vyjadrenie, uznesením zo dňa 06.05.2015 priznal znalečné znalcovi ⬛⬛⬛⬛. Dňa 19.06.2015 súd vydal uznesenie o oslobodení odporcu od platenia súdnych poplatkov a následne uznesenie o znalečnom bolo predložené do učtárne tunajšieho súdu za účelom vyplatenia znalečného pre znalca. Sudca v období mesiacov august, september 2015 si čerpal riadnu dovolenku a následne bol PN. Dňa 17.10.2015 sudca určil termín pojednávania vo veci na 18.12.2015.
Záverom by som chcel poznamenať, že v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdu sudcami nie je možné plynulé, bezprieťahovo vybavovať pridelené veci sudcami tunajšieho súdu.“
Prípisom č. k. II. ÚS 500/2015-16 z 5. októbra 2015 ústavný súd vyzval právnehozástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň muzaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr 721/2015 z 23. októbra 2015 na vedomie a prípadnézaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu19. novembra 2015 uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričomk vecnej stránke označeného vyjadrenia okresného súdu okrem iného konštatuje, že„všetky prieťahy boli spôsobené konaním, resp. nekonaním súdu (zmeny zákonného sudcu), nekonaním ustanovených znalcov a niektoré termíny pojednávaní boli menené z dôvodu ospravedlnenia sa odporcu, resp. jeho právneho zástupcu“.
Nad rámec svojich predchádzajúcich tvrdení sťažovateľ poukázal aj na právne záveryvyplývajúce z rozhodovacej činnosti ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 311/06, podľaktorých nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, akoaj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiťprimeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjektpožiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenieuplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnomdôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahyv súdnom konaní.
Sťažovateľ zároveň v predmetnom podaní skorigoval rozsah a sumu požadovanejúhrady pôvodne uplatnených úkonov právnej služby a žiada, aby mu bola priznaná úhrada„... za 3 úkony právnej služby... (prevzatie veci a prvá porada s klientom, vypracovanie sťažnosti, vyjadrenie k stanovisku OS Galanta) 3 x paušál... [s]polu 444,66 Eur“.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosťpodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože pooboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšieobjasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavya dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahouv sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje verejnépojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočnostípotrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalejkonal bez nariadenia ústneho pojednávania.II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod naodročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní z vyjadrení a listín predložených účastníkmikonania, na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 11 Cb 47/2011, ako aj z podkladov(prehľadov úkonov okresného súdu v konaní sp. zn. 11 Cb 47/2011), ktoré mal k dispozíciiv konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 189/2011, v ktorom rozhodoval o sťažnosti odporcu,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 47/2011.
1. Predmetom napadnutého konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy,je rozhodovanie o jeho návrhu na zaplatenie sumy 29 456,85 € s príslušenstvom z tituluodstúpenia od zmluvy o dielo, pričom obdobné spory tvoria bežnú agendu všeobecnýchsúdov, ktoré vykonávajú súdnictvo v obchodnoprávnych veciach. V súvislostis posudzovaním faktickej zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že pre rozhodnutie v meriteveci je potrebné zistiť skutkové otázky, ktoré vyžadujú odborné znalosti, a tým aj vykonanieznaleckého dokazovania, čo bezpochyby zvyšuje stupeň skutkovej náročnosti veci. Stupeňskutkovej zložitosti veci zvyšuje aj rozsah spisového materiálu, ktorý činí približne900 listov. Napriek už uvedenému tieto skutočnosti nie sú v okolnostiach danej vecispôsobilé vysvetliť celkovú dĺžku napadnutého konania, avšak možno ich zohľadniťpri určení sumy primeraného zadosťučinenia.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľaako účastníka napadnutého konania, nezistil také skutočnosti, ktoré by významne ovplyvnilijeho doterajšiu dĺžku a mali byť zohľadnené na jeho ťarchu. Sťažovateľ sa zúčastňovalpojednávaní a na výzvy okresného súdu reagoval primerane. Správanie sťažovateľav napadnutom konaní takto nemožno hodnotiť ako faktor, ktorý prispel k celkovej dĺžkekonania.
Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd prihliadol na aktívny prístup sťažovateľa,ktorý v priebehu napadnutého konania postupom podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) namietal existenciu zbytočných prieťahovv preskúmavanom konaní. Sťažovateľ tak, využívajúc aj iné prostriedky spôsobilé aspoňčiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu, mal snahu aj taktoovplyvniť činnosť okresného súdu, a tým skrátiť celkovú dĺžku napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinenénielensamotnounečinnosťouvšeobecnéhosúdu,aleajjehoneefektívnou,resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniuprávnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môžezapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Z predloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že ústavný súduž svojím nálezom č. k. I. ÚS 189/2011-35 zo 14. septembra 2011 (ďalej aj „nálezzo 14. septembra 2011“) rozhodol o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru žalovaného v napadnutom konaní.
Ústavný súd sa stotožnil s hodnotením postupu okresného súdu v napadnutomkonaní, ktoré je obsahom nálezu zo 14. septembra 2011 a v posudzovaní postupu okresnéhosúdu pokračoval až od právoplatnosti nálezu zo 14. septembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že konaniena okresnom súde je ako celok poznačené neefektívnosťou a nesústredenosťou. Za súčasťnesústredenej činnosti okresného súdu považuje ústavný súd aj jeho postuppri zabezpečovaní znaleckého dokazovania aj po právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
Na vrub neefektívnosti v postupe okresného súdu pri zabezpečovaní znaleckéhodokazovania možno okresnému súdu pripísať jeho postup vo vzťahu k ustanovenýmznalcom, keď nekonal dostatočne rýchlo a dôsledne, pričom takto rozhodujúcou mierouprispel k prieťahom v napadnutom konaní.
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosťorganizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnejneistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie,zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účelzákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 Občianskeho súdnehoporiadku), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi (IV. ÚS 31/05). Všeobecný súd v rozsahusvojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca privypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02). V tomto prípade okresnýsúd toleroval nečinnosť ustanovených znalcov aj po uplynutí lehoty na podanie posudku,v primeranom čase nezisťoval dôvody ich nečinnosti, aby mohol prijať opatrenia potrebnéna zabezpečenie podania znaleckého posudku (§ 127 ods. 3, § 53 OSP), prípadne včasustanoviť iného znalca.
K spomaleniu priebehu napadnutého konania v posudzovanom období došloz dôvodov na strane žalovaného, keď právna zástupkyňa odporcu z rôznych dôvodovospravedlnila svoju, resp. odporcovu neúčasť na nariadených pojednávaniach a zároveňpožiadala o odročenie pojednávaní nariadených na 6. august 2013 a 18. december 2015,v dôsledku čoho okresný súd tieto pojednávania odročil. Ústavný súd v tejto súvislostikonštatuje, že správanie účastníkov konania alebo tretích osôb nemožno samo osebe pričítaťna ťarchu vec prerokúvajúceho súdu, avšak uvedené ho nezbavuje povinnosti zabezpečiťplynulé a včasné prerokovanie veci a dbať na to, aby prípadné prieťahy na strane týchtosubjektov neviedli k porušeniu práv ostatných účastníkov konania. Postup okresného súduústavný súd vyhodnotil ako neefektívny.
Napokon ústavný súd konštatuje, že o neefektívnosti postupu okresného súdu svedčípredovšetkým samotná skutočnosť, že vec sťažovateľa nie je ani po viac ako 15 rokochod začatia konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného hľadiskaneakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010), bez ohľaduna hodnotenie miery, v akej okresný súd prispel k tomuto stavu.
Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v napadnutom konaní došlo k opakovanejzmene zákonného sudcu, ich nedostatočného počtu a s tým súvisiacim množstvompridelených vecí jednotlivým sudcom okresného súdu, ústavný súd túto argumentáciunemohol akceptovať. Ústava v čl. 48 ods. 2, ale aj dohovor v čl. 6 ods. 1 zaväzujepredovšetkým všeobecné súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatreniaumožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivostiv primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázalalebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahuokolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušnýna rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02). V tejtosúvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr.I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy(dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí,v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknutéprieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m.I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiskaskutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdupoznamenaného najmä jeho neefektívnou činnosťou, zohľadňujúc pritom charaktera význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru,že v posudzovanom postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutomkonaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to jeuvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal.
Ústavný súd neprikázal okresnému súdu postupovať v konaní sp. zn. 11 Cb 47/2000bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu bola uložená už nálezomsp. zn. I. ÚS 189/2011 zo 14. septembra 2011 (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty, postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 700 €. Tento návrhodôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacimstavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súduvzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súdvychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súdzohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na charakterjeho neefektívnej činnosti v skúmanom období, na obdobie jeho nečinnosti, predmet sporu,skutkovú a právnu zložitosť veci, ako aj jej význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľav posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 5 000 € sťažovateľoviza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznalsťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podaniesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a toza každý úkon po 139,83 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolus paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkonprávnej služby v sume po 8,39 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)]predstavuje sumu 296,44 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd nepriznal odmenu zatretí úkon právnej služby, ktorým bolo stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu,pretože neobsahuje novú skutkovú alebo právnu argumentáciu relevantnú vo veci oproti tej,ktorú sťažovateľ uvádza vo svojej sťažnosti (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výrokutohto nálezu)].
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016