znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 500/2014-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojejzáležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn.1 T 27/2011 a sp. zn. 3 T 81/2014 (vec pôvodne vedená pod sp. zn. 1 T 114/2004), za účastiOkresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jehozáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn.1 T 27/2011 a sp. zn. 3 T 81/2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 T 27/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €(slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jehoprávnej zástupkyne JUDr. Sabíny Hodoňovej, Mariánske námestie 31, Čadca, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 T 27/2011 a sp. zn. 3 T 81/2014 [vecpôvodne vedená pod sp. zn. 1 T 114/20040 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“)].

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   bolouznesením   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Čadca   ČVS: ORP-594/2003 z 1. novembra 2003 začaté trestné stíhanie pre trestný čin ohovárania podľa § 206ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný zákon v znení účinnom do 31. decembra 2005“). Prokurátor Okresnej prokuratúryČadca (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal na sťažovateľa obžalobu 19. apríla 2004,o ktorej okresný súd rozhodol trestným rozkazom sp. zn. 1 T 114/2004 (ďalej len „trestnýrozkaz“) tak, že sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa§   206   ods.   1   Trestného   zákona   v   znení   účinnom   do   31.   decembra   2005   a odsúdil   hona peňažný   trest   v   sume   5   000   Sk.   Proti   trestnému   rozkazu   z   22.   apríla   2004   podalsťažovateľ 13. mája 2004 odpor.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal odpor proti trestnému rozkazu, okresnýsúd nariadil v predmetnej veci hlavné pojednávanie a následne rozhodol rozsudkom sp. zn.1 T 114/2004 z 25. augusta 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. augusta 2005“),ktorým uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005, odsúdil ho na trest odňatiaslobody v trvaní 5 mesiacov a zároveň povolil podmienečný odklad výkonu trestu odňatiaslobody na skúšobnú dobu 15 mesiacov. Proti rozsudku okresného súdu z 25. augusta 2005podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) uznesením sp. zn. 1 To 372/2005 zo 14. februára 2006 tak, že odvolaním napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec podľa § 259 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnomkonaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok v znení účinnom do 31. decembra 2005“) vrátil okresnému súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Uznesením zo dňa   6.   7.   2006 Okresný   súd   Čadca   pribral   do konania   znalcov lekárov z odboru psychiatria na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa. Sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn.: 3 Tos/3/2007 zo dňa 1. 2. 2007 napadnuté uznesenie Okresného súdu Čadca zrušil, prikázal vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a pribral do konania znalcov. Voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline podal sťažovateľ sťažnosť na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 14. 1. 2010, teda takmer po troch rokoch, bolo opakovane rozhodnuté o pribratí znalcov do konania. Sťažovateľ podal voči uvedenému uzneseniu sťažnosť. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 3 Tos 27/2010 zo dňa 1. 4. 2010   bolo   uznesenie   Okresného   súdu   Čadca   čiastočne   zrušené.   Listom   zo   dňa 14. 1. 2011 podal sťažovateľ vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 114/2004 sťažnosť na nečinnosť. Opakovanú sťažnosť v danej veci sťažovateľ podal listom zo dňa 9. 2. 2012. V rovnaký deň sťažovateľ podal ďalšiu sťažnosť na prieťahy vo viacerých konaniach vedených na Okresnom súde Čadca. Podpredseda Okresného súdu Čadca listom zo dňa 10. 2. 2012 konštatoval, že sťažnosť   sťažovateľa   je   nedôvodná.   Krajský   súd   v   Žiline   listom   zo   dňa   16. 3. 2012 konštatoval nekonkrétnosť a nedôslednosť vybavenia sťažnosti. Po opakovanom vybavení sťažnosti   podal   sťažovateľ   dňa   18.   8.   2012   podnet   na   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti. Krajský súd v Žiline listom zo dňa 24. 9. 2012 upovedomil sťažovateľa o tom, že sťažnosť bola v danom prípade vybavená v súlade s ustanoveniami zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vec nebola do dnešného dňa ukončená.“

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   je   okresným   súdom   vedenékonanie   sp.   zn.   1   T   27/2011,   v ktorom   sa   rozhoduje   o obžalobe   proti   sťažovateľovipre spáchanie prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).Prokurátorka okresnej prokuratúry podala okresnému súdu obžalobu pre označený prečin24. februára 2011, sťažovateľ však tvrdí, že obžaloba mu bola doručená až „Listom zo dňa 13. 9. 2013, teda po viac ako troch rokoch... a bol predvolaný na hlavné pojednávanie nariadené   na   3.   10.   2013.   Sťažovateľ   sa   následne   dozvedel   o   tom,   že   konania   vedené na Okresnom súde Čadca pod značkou 1 T 114/2004 a pod sp. zn.: 1 T 27/2011 boli spojené. Dňa 23. 10. 2013 sa vo veci vedenej pod sp. zn.: 1 T 27/2011 uskutočnilo hlavné pojednávanie.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito.   Vec   nebola   do   dnešného   dňa ukončená.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „opakovane podal sťažnosť na nečinnosť Okresného súdu Čadca a to podaním zo dňa 14. 8. 2005, 14. 1. 2011 a 9. 2. 2012. Konanie však napriek jeho sťažnostiam nebolo riadne ukončené. Sťažovateľ sa v danej situácii nemôže brániť inak ako podaním ústavnej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Konanie vo veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004, ktoré je k dnešnému dňu spojené s konaním vedeným na Okresnom   súde   Čadca   pod   sp.   zn.:   1   T   27/2011,   od   okamihu   podania   obžaloby   dňa 19. 4. 2004   prebieha   už   viac   ako   desať   rokov.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   negatívne dôsledky trvania uvedeného trestného konania sa prejavujú aj v iných konaniach, v ktorých je   účastníkom.   Sťažovateľ   predovšetkým   nemá   istotu   v   tom,   ako   k   nemu   budú príslušné orgány pristupovať. Dĺžka konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 1 T 114/2004 bola do veľkej miery ovplyvnená aj pochybením pri pribratí znalcov za účelom   vyšetrenia   duševného   stavu   sťažovateľa.   Trvanie   trestného   konania   zásadne zasahuje aj do súkromného života sťažovateľa a dotýka sa jeho dôstojnosti. Z pohľadu svojho okolia môže byť vnímaný ako osoba, ktorá sa dopustila závažnej trestnej činnosti. Dĺžka trvania konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004 predstavuje vážny zásah do práv sťažovateľa. Vyššie uvedené platí aj pre konanie vedené na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 1 T 27/2011. Obžaloba bola v danej veci podaná dňa 24. 2. 2011. Až listom zo dňa 13. 9. 2013 bola sťažovateľovi obžaloba zaslaná. Vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť veci ako aj na správanie sa sťažovateľa nie je trvanie konaní vedených na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004 a pod sp. zn.: 1 T 27/2013 v súlade s požiadavkou prejednania veci v primeranej lehote. Naopak, trvanie konania je neprimerane dlhé a v rozpore s právom na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo ⬛⬛⬛⬛ podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Čadca   pod   sp.   zn.:   1   T   114/2004   a   v   konaní   vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 27/2011 porušené bolo.

2. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10 000 EUR,   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Čadca   povinný   zaplatiť   do   1   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania vo výške 284,08 EUR k rukám jeho právneho zástupcu a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 500/2014-22z 10. septembra 2014 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňusťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, abysa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresného súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr 1983/14z 15.   októbra   2014,   v   ktorom   okrem   prehľadu   procesných   úkonov   uskutočnenýchv napadnutých   konaniach   uviedla,   že „Vo   veci (rozumej   v konaní   vedenom   okresnýmsúdom pod sp. zn. 1 T 27/2011, pozn.) boli spôsobené prieťahy v konaní v čase, keď bol konajúcim sudcom ⬛⬛⬛⬛ “, a v súvislosti s konaním vedeným okresnýmsúdom pod sp. zn. 3 T 81/2014 konštatovala, že „vo veci boli spôsobené zbytočné prieťahy zo   strany   súdu.   K   prieťahom   prispel   i   samotný   sťažovateľ,   ktorý   sa   riadne   a   včas nedostavoval na hlavné pojednávanie a nespolupracoval so súdnymi znalcami.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na vyjadrenie predsedníčky okresného súduv súvislosti s konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 1 T 27/2011 okrem inéhouviedla, že „Sťažovateľ nesúhlasí s vyjadrením, že sám svojím konaním spôsoboval prieťahy v   konaní   z   dôvodu,   že   sa   riadne   a   včas   nedostavoval   na   hlavné   pojednávanie a nespolupracoval so súdnymi znalcami. V konaní vedenom pod sp. zn.: 1 T 27/2011 bola obžaloba podaná na súd 24. februára 2011. Súd následne spojil vec s trestnou vecou vedenou pod sp. zn.: 1 T 114/2004, pričom zásielka o tomto spojení nebola sťažovateľovi doručená, resp. o tejto skutočnosti nemá vedomosť. Samotná obžaloba bola sťažovateľovi zaslaná až listom zo dňa 13. septembra 2013. Znalecký posudok bol pritom vyhotovený ešte predtým,   ako   bola   sťažovateľovi   doručená   obžaloba.   Z   dôvodu   oneskoreného   prevzatia obžaloby sa sťažovateľ nezúčastnil na hlavnom pojednávaní nariadenom na 3. októbra 2013, na následnom hlavnom pojednávaní nariadenom na 23. októbra 2013 sa už zúčastnil. Uvedené   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s   tvrdením,   že svojím konaním spôsobil prieťahy, navyše hlavné pojednávanie bolo zo dňa 3. októbra 2013 odročené na 23. októbra 2013, t. j. iba o 20 dní. Žiadne ďalšie prieťahy sťažovateľ v tomto konaní   spôsobiť   nemohol.   Napriek   správaniu   sa   sťažovateľa   prebieha   uvedené   trestné konanie   na   Okresnom   súde   Čadca   k   dnešnému   dňu   viac   ako   3   roky   a   8   mesiacov. V priebehu tohto konania bol Okresný súd Čadca opakovane nečinný - v období od 6. júla 2011 do 18. decembra 2012 takmer 1 a pol roka. V období od 27. decembra 2012, kedy bol spis predložený sudcovi, bol súd nečinný až do 12. augusta 2013, kedy vytýčil termín hlavného pojednávania na 3. októbra 2013. V priebehu uvedených 8 mesiacov súd iba rozhodol o odmene znalca. Prieťahy v konaní mohli vzniknúť aj v tom, že súd najskôr spojil vec   vedenú   pod   sp.   zn.:   1   T/27/2011   s   vecou   vedenou   pod   sp.   zn.:   1   T/114/2004 a po 3 rokoch vec vedenú pod sp. zn.: 1 T/114/2004 vylúčil na samostatné konanie. Prieťahy v tomto konaní nevznikli zavinením sťažovateľa.“.

Ku   konaniu   vedenému   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   3   T   81/2014   sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že „Sťažovateľ sa nedostavil na hlavné pojednávanie nariadené na 23. júna 2005 a ani na pojednávanie nariadené na 8. júla 2005. Dňa 25. augusta 2005 bolo vo veci rozhodnuté. Ak zmarenie pojednávaní možno považovať za zavinené sťažovateľom, čo z vyjadrenia nevyplýva, došlo k prieťahom v konaní najviac o 2 mesiace. K dostavovaniu sa sťažovateľa k znalcom je potrebné uviesť, že uznesenia o ustanovení znalcov boli Krajským súdom v Žiline opakovane zrušené. Okresný súd Čadca rozhodol o ustanovení znalcov opakovane. Kým nebolo rozhodnutie o ustanovení znalcov právoplatné, sťažovateľ nebol povinný sa k znalcom dostavovať. Týmto svojím konaním teda sťažovateľ nemohol spôsobiť prieťahy v konaní. Súd bol v danej veci opakovane nečinný. Medzi jednotlivými   úkonmi uplynulo viac mesiacov, počas ktorých nebola vec riešená. Od 6. marca 2009 do 2. decembra 2009 nerealizoval súd vo veci žiaden relevantný úkon, t. j.   bol   nečinný   takmer   9   mesiacov.   Súd   bol   rovnako   takmer   nečinný   aj   v   období od 20. augusta 2010 do 21. mája 2014. Sťažovateľ už od 14. januára 2011 upozorňoval na prieťahy v konaní. Napriek týmto jeho sťažnostiam nebolo vo veci až do podania ústavnej sťažnosti rozhodnuté. Konanie bolo zastavené až uznesením zo dňa 2. septembra 2014, t. j. po 10 rokoch a piatich mesiacoch, počas ktorých sa sťažovateľ v tejto trestnej veci bránil. Sťažovateľ nedisponuje informáciou, či je uznesenie o zastavení konania právoplatné.“.

Sťažovateľ   si   zároveň   za   úkon   právnej   služby   vypracovania   repliky   doručenejústavnému   súdu   6.   novembra   2014   k vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu   uplatnilúhradu v sume 142,04 €.

II.

Zo   spisu   vzťahujúceho   sa   na   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.3 T 81/2014 (pôvodne vedené pod sp. zn. 1 T 114/2004) ústavný súd zistil tieto skutočnostio doterajšom priebehu napadnutého konania:

Okresná   prokuratúra   doručila   19.   apríla   2004   okresnému   súdu   obžalobuna sťažovateľa.

Okresný   súd   vydal   22.   apríla   2004   trestný   rozkaz,   ktorým   sťažovateľa   uznalza vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákonaúčinného do 31. decembra 2005, ktorý bol spoločne s obžalobou doručovaný sťažovateľovi7. mája 2004; sťažovateľ podal proti trestnému rozkazu 13. mája 2004 odpor.

Dňa 27. mája 2004 okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 17. jún 2004. Dňa 2. júna 2004 si okresný súd vyžiadal spis Okresného riaditeľstva Policajnéhozboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Čadci ČVS: OÚJP-15/10-2003 (spis bolzapožičaný 14. júna 2004).

Hlavné pojednávanie, ktoré sa vo veci uskutočnilo 17. júna 2004 bolo odročenéna 7. júl 2004 na účely predvolania svedkov.

Hlavné pojednávanie uskutočnené 7. júla 2004 bolo na príkaz predsedu okresnéhosúdu odročené na 8. september 2004.

Hlavné pojednávanie uskutočnené 8. septembra 2004 bolo odročené na 22. september2004 na účely predvolania svedkov.

Dňa 9. septembra 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu námietku zaujatosti protizákonnému sudcovi, o ktorej okresný súd rozhodol na hlavnom pojednávaní uznesenímsp. zn. 1 T 114/2004 22. septembra 2004 (ďalej len „uznesenie z 22. septembra 2004“) tak,že   zákonného   sudcu   z prerokúvania   a rozhodnutia   vo   veci nevylúčil;   proti   označenémuuzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v dôsledku   čoho   bolo   pojednávanie   odročenéna neurčito.

Spis   bol   na   účely   rozhodnutia   o sťažnosti   proti   uzneseniu   z 22.   septembra   2004predložený krajskému súdu 6. decembra 2004, ktorý o sťažnosti rozhodol 14. decembra2004   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   107/2004   tak,   že   sťažnosťsťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005zamietol.

Dňa 20. januára 2005 okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 11. február 2005a zároveň predvolal svedkov na výsluch.

Dňa 11. februára 2005 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna neurčito na účely pripojenia spisu krajského súdu sp. zn. 8 C 59/2003.

V dňoch 23. júna 2005 a 8. júla 2005 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré boloodročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa.

Na   hlavnom   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo   25.   augusta   2005,   okresný   súduznesením sp. zn. 1 T 114/2004 zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie dokazovaniavýsluchom tých istých svedkov, dokazovanie výsluchom svedkov vyhlásil za skončené,sťažovateľovi udelil slovo na záverečnú reč a následne vyhlásil rozsudok sp. zn. 1 T 114/04(ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu   z 25.   augusta   2005“),   ktorým   sťažovateľa   uznalza vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákonaúčinného do 31. decembra 2005 a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacovs podmienečným odkladom na 15 mesiacov, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal.

Dňa   16.   decembra   2005   bol   krajskému   súdu   predložený   spis   vzťahujúci   sana napadnuté   konanie   na   rozhodnutie   o   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súduz 25. augusta 2005. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutíuznesením sp. zn. 1 To 372/2005 zo 14. februára 2006 (ďalej len „uznesenie krajského súduzo 14. februára 2006“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok zrušil podľa § 258 ods. 1písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a vec podľa § 259 ods. 1Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005   vrátil   okresnému   súdu   na   novéprerokovanie a rozhodnutie.

Spis bol okresnému súdu vrátený 8. marca 2006; okresný súd následne doručovaluznesenie krajského súdu zo 14. februára 2006.

Dňa 6. júla 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 114/2004 (ďalej len „uznesenieokresného súdu zo 6. júla 2006“) pribral podľa § 105 ods. 2 Trestného poriadku účinného do31. decembra 2005 dvoch znalcov z odboru psychiatrie na účely vyšetrenia duševného stavusťažovateľa, proti ktorému sťažovateľ podal 9. augusta 2006 sťažnosť, na základe čoho bolspis predložený krajskému súdu 13. októbra 2006 na rozhodnutie o opravnom prostriedku. Krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   2.   novembra   2006   bez   rozhodnutiao opravnom prostriedku vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie okresného súdu zo 6. júla2006   nebolo   doručované   pribratým   súdnym   znalcom,   ktorí   sú   osobami   oprávnenýmina podanie sťažnosti.

Okresný súd následne po vrátení spisu doručoval uznesenie zo 6. júla 2006 pribratýmznalcom.   Dňa   9. januára   2007   ustanovení   súdni   znalci   oznámili   okresnému   súdu,   žesťažovateľ sa nedostavil na vyšetrenie duševného stavu, a vzhľadom na neadekvátnu formujeho písomnej komunikácie s úradmi odporučili skúmanie jeho duševného stavu formouústavného pozorovania.

Dňa 15. januára 2007 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutieo sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 6. júla 2006. Označené uznesenie okresnéhosúdu krajský súd na neverejnom zasadnutí 1. februára 2007 uznesením sp. zn. 3 Tos 3/2007(ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu   z 1.   februára   2007“)   zrušil,   prikázal   vyšetrenieduševného stavu sťažovateľa a na tento účel pribral do konania znalcov z odboru psychiatrie( ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ );   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený14. februára 2007.

V dňoch 4. októbra 2007 a 12. októbra 2007 súdny znalec oznámil okresnému súdu,že sťažovateľ nereflektuje na predvolania a nedostavil sa na vyšetrenie duševného stavu. Dňa 4. marca 2009 okresný súd nariadil výsluch sťažovateľa na 25. marec 2009a na tento účel požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru Čadca (ďalej len „obvodnéoddelenie Policajného zboru“) o súčinnosť pri doručovaní zásielky.

Dňa 25. marca 2009 bol výsluch sťažovateľa odročený na 9. apríl 2009 z dôvodu, žesťažovateľ   sa   na   výsluch   nedostavil   a   zároveň   okresnému   súdu   nebola   vrátená   súdnazásielka, o doručenie ktorej okresný súd požiadal. Okresný súd zároveň požiadal obvodnéoddelenie   Policajného   zboru   o   bezpodmienečné   predvedenie   sťažovateľa   na   výsluchodročený na 9. apríl 2009. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Čadca 9. apríla 2009okresnému   súdu   oznámilo,   že   súdnu   zásielku   sa   sťažovateľovi   nepodarilo   doručiť.Zo zápisnice   z 9. apríla   2009   vyplýva,   že   výsluch   sťažovateľa   zákonný   sudca   odročilna neurčito s tým, že sťažovateľ bude predvedený v súčinnosti s obvodným oddelenímPolicajného zboru, ktoré 28. apríla 2009 oznámilo okresnému súdu informácie týkajúce sapredvádzania sťažovateľa, ktoré bolo neúspešné z dôvodu, že sťažovateľ sa v mieste trvaléhopobytu   nezdržiaval,   pričom   bolo   zistené,   že   sa   zdržiava   na   neznámej   adrese   v Českejrepublike.

Dňa   21.   júla   2009   zákonný   sudca   okresného   súdu   zisťoval   prostredníctvomobvodného oddelenia Policajného zboru, či sťažovateľ bol niekedy zastihnutý hliadkou,pričom mu bolo oznámené, že na adrese, ktorú uviedla jeho matka, zastihnutý nebol. Dňa   5.   novembra   2009   bolo   okresnému   súdu   oznámené,   že   okresným   súdomustanovená znalkyňa ⬛⬛⬛⬛ bola vyčiarknutá zo zoznamu súdnych znalcov,na základe čoho okresný súd uznesením č. k. 1 T 114/2004-206 zo 14. januára 2010 (ďalejlen   „uznesenie   zo   14.   januára   2010“)   prikázal   vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľaa podľa § 105 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 pribral do konaniaznalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie.

Dňa   3. februára   2010   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľa   protiuzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2010, na základe čoho bol spis vzťahujúci sana napadnuté konanie doručený 15. marca 2010 krajskému súdu na rozhodnutie.

Dňa 1. apríla 2010 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 27/2010 zrušil uznesenieokresného   súdu   zo   14.   januára   2010   vo   výroku,   ktorým   okresný   súd   prikázal   vyšetriťduševný stav obžalovaného a vo výroku, ktorým bol do konania pribratý súdny znalec ⬛⬛⬛⬛ (a to z dôvodu, že nebolo potrebné opätovne prikazovať vyšetrenieduševného stavu sťažovateľa a priberať do konania ⬛⬛⬛⬛, keďže o tomto užrozhodol krajský súd svojím právoplatným uznesením z 1. februára 2007, pozn.).

Dňa   14.   júna   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   okresným   súdomustanoveného   znalca ⬛⬛⬛⬛ o   tom,   že   sťažovateľ   sa   nedostavilna predvolanie na uskutočnenie znaleckého vyšetrenia, súdny znalec zároveň oznámil svojuzaujatosť.

V dňoch 1. júla 2010 a 3. augusta 2010 okresný súd urgoval ustanoveného znalca ⬛⬛⬛⬛ o oznámenie,   z   akých   dôvodov   nebol   vypracovaný   znaleckýposudok,   súdny   znalec   20.   augusta   2010   okresnému   súdu   oznámil,   že   po   viacerýchneúspešných pokusoch o predvolanie sťažovateľa ho predvoláva na 30. august 2010, pričomzároveň navrhol pre prípad, že sťažovateľ výzvu neuposlúchne, jeho ústavné pozorovanie. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   T   27/2011   z 25.   mája   2011   spojil   naspoločné konanie   a   rozhodnutie   trestnú   vec   sťažovateľa,   v ktorej   je   obžalovanýzo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona   účinnéhodo 31.   decembra   2005,   vedenú   pod   sp.   zn.   1 T 114/2004   s   trestnou   vecou   sťažovateľa,v ktorej je obžalovaný zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1a 3 Trestného zákona vedenú pod sp. zn. 1 T 27/2011; obe veci boli po spojení ďalej vedenépod sp. zn. 1 T 27/2011.

Dňa 21. mája 2014 okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn.1 T 27/2011 vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 na samostatné konanie, ktorúďalej vedie pod sp. zn. 3 T 81/2014.

Dňa 24. júna 2014 bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie na 2. október 2014;termín hlavného pojednávania bol následne zrušený.

Dňa 2. septembra 2014 okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 3 T 81/2014, ktorýmtrestné stíhanie sťažovateľa vo veci obžaloby zo spáchania trestného činu ohovárania podľa§ 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 zastavil, proti označenémuuzneseniu podal 25. septembra 2014 prokurátor okresnej prokuratúry sťažnosť.

Zo   spisu   vzťahujúceho   sa   na   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.1 T 27/2011   ústavný   súd   zistil   tieto   skutočnosti   o   doterajšom   priebehu   napadnutéhokonania:

Dňa 24. februára 2011 bola na sťažovateľa podaná obžaloba pre prečin zanedbaniapovinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona.

Dňa 25. mája 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 27/2011 spojil na spoločnékonanie a rozhodnutie trestnú vec sťažovateľa, v ktorej je obžalovaný zo spáchania trestnéhočinu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005,vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 s trestnou vecou, v ktorej je obžalovaný zo spáchaniaprečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 Trestného zákona, vedenú podsp. zn. 1 T 27/2011; obe veci boli ďalej vedené pod sp. zn. 1 T 27/2011.

Dňa 13. septembra 2011 bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie okresného súdupredložený súdnym znalcom na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý bol 18. decembra2012 doručený okresnému súdu.

Okresný súd opatrením sp. zn. 1 T 27/2011 z 10. júna 2013 určil súdnemu znalcoviznalečné.

Uznesením   sp.   zn.   1   T   27/2011   zo   16.   septembra   2013   okresný   súd   ustanovilsťažovateľovi   obhajcu,   ktorému   doručoval   obžaloby   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.1 T 27/2011 a sp. zn. 1 T 114/2004, ako aj uznesenie sp. zn. 1 T 27/2011 z 25. mája 2011o spojení vecí.

Dňa   3. októbra   2013   sa   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročenéz dôvodu neprítomnosti sťažovateľa na 23. október 2013. Dňa 7. októbra 2013 okresný súdnariadil predvedenie sťažovateľa na hlavné pojednávanie nariadené na 23. október 2013. Dňa   23. októbra   2013   sa   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročenéna neurčito.

Dňa   31.   októbra   2013   bolo   Okresnému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   Čadcadoručené upovedomenie o vykonaní previerky v mieste trvalého bydliska sťažovateľa a jehomatky, na základe ktorého bol okresný súd informovaný o tom, že sťažovateľ sa nezdržiavaani na jednej z adries a nepodarilo sa zastihnúť ani jeho rodinných príslušníkov.

Dňa 8. novembra 2013 okresný súd vykonal dopyt na Úrad práce, sociálnych vecía rodiny v Čadci v súvislosti s dávkami vyplácanými sťažovateľovi v hmotnej núdzi, ktorýodpovedal   na   výzvu   podaním   z 12.   novembra   2013,   a   na ⬛⬛⬛⬛,v súvislosti s platbami zasielanými z účtu sťažovateľa, ktorá odpovedala na výzvu podanímz 15. novembra 2013.

Dňa 21. mája 2014 okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn.1 T 27/2011   vec   pôvodne   vedenú   pod   sp.   zn.   1   T   114/2004   na   samostatné   konaniea vylúčenej veci pridelil sp. zn. 3 T 81/2014.

Dňa 24. júna 2014 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 2. október 2014, ktorébolo   odročené   z dôvodu   nedostavenia   sa   svedka   na   27.   november   2014   na   účelyustanovenia znalca, vyžiadania listinných dôkazov a predvolania svedka.

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 81/2014 z 3. októbra 2014 pribral do konaniasúdneho znalca.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   T   27/2011   a sp.   zn.3 T 81/2014, v ktorých vystupuje na strane obžalovaného.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolorozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivýproces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazovalebo   oslabeniu   ich   dôkaznej   hodnoty.   Bráni   tiež   tomu,   aby   obvinený   bol   príliš   dlhovystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽPvo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, jepojem   primeraná   lehota   relatívny.   Neexistuje   žiadna   absolútne   stanovená   doba,   ktorejprekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť dobykonania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veciKönig v. Nemecko z 28. 6. 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahuprieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutých konaní vedenýchokresným súdom je prerokovanie a rozhodnutie o obžalobách podaných proti sťažovateľovi[obžaloba   pre   trestný   čin   ohovárania   podľa   §   206   ods.   1   Trestného   zákona   účinnéhodo 31. decembra 2005 a obžaloba pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1a 3 písm. c) Trestného zákona, pozn.], pričom už samotný charakter týchto konaní kladiena orgány činné v trestnom konaní zvýšené nároky na ich prednostné a rýchle vybaveniev záujme čo najrýchlejšieho dosiahnutia právnej istoty strán trestného konania tak, ako topriamo vyplýva aj z § 2 ods. 7 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len„Trestný poriadok“), podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivoa v „primeranej lehote“ prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak,aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovujeinak (obdobne § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005).

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestnéhokonania   sa   posudzuje   prísnejšie,   než   doba   konania   v   občianskoprávnych   veciach,   a   tovzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyvna   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagettav. Taliansko z 25. 6. 1987)].

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právnaa faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania(2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povahaprerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 81/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 114/2004) od podania obžaloby   okresnému   súdu   19.   apríla   2004   do   25.   mája   2011,   keď   okresný   súd uznesením   spojil   na   spoločné   konanie   a rozhodnutie   veci   vedené   pod   sp.   zn. 1 T 114/2004, a od 21. mája 2014, keď okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného   pod   sp.   zn.   1 T 27/2011   vec   pôvodne   vedenú   pod   sp.   zn.   1 T 114/2004 na samostatné   konanie,   ďalej   vedenú   pod   sp.   zn.   3   T   81/2014,   do   rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožnopovažovať z faktického hľadiska ani z právneho hľadiska za zložité. Zo spisu vyplýva, žev predmetnej trestnej veci, ktorej predmetom je rozhodovanie o obžalobe pre trestný činohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005,ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tým,   že „dňa 1. 10. 2003 v čase okolo 10.15 hod. na pojednávaní pred Okresným súdom v Čadci sp. zn. 8 C 59/2003-26 vo veci rozvodu manželstva   uviedol,   že   jeho   manželka...   je   neverná   s...,   čím   narušil   rodinné   vzťahy v rodine...“ (citované z obžaloby prokurátora okresnej prokuratúry doručenej okresnémusúdu 19. apríla 2004, pozn.), nebolo potrebné vykonať časovo náročnejšie dokazovanievzhľadom na existenciu listinných dôkazov a výpovede svedkov. Po právnej stránke ideo vec,   ktorá   patrí   k   štandardnej   rozhodovacej   agende   všeobecných   súdov   v   trestnýchveciach. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení neospravedlňoval doterajšiu neprimeranúdĺžku napadnutého konania skutkovou či právnou zložitosťou veci. Krajský súd vo svojomuznesení sp. zn. 1 To 372/2005 zo 14. februára 2006, ktorým zrušil rozsudok okresnéhosúdu sp. zn. 1 T 114/2004 z 25. augusta 2005, uložil okresnému súdu povinnosť zistiťznaleckým skúmaním, či sťažovateľ v čase spáchania skutku netrpel duševnou poruchouvnímania a myslenia. Znalecké dokazovanie vykonané na účely preskúmania duševnéhostavu sťažovateľa môže byť spojené so zvýšenými časovými nárokmi, nemôže však podľanázoru ústavného súdu samo osebe byť okolnosťou, ktorá by odôvodňovala neprimeranedlhé konanie všeobecného súdu bez právoplatného rozhodnutia vo veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   čiv súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľ   je   stranou   napadnutéhotrestného konania v procesnom postavení obžalovaného. Zo súdneho spisu ústavný súd zistiltaké skutočnosti, na základe ktorých by mohol pripísať negatívny podiel sťažovateľa nadoterajšej   dĺžke   napadnutého   konania.   Sťažovateľ   sa   nezúčastnil   bez   ospravedlneniahlavného pojednávania nariadeného na 23. jún 2005 a 8. júl 2005 a neposkytoval okresnémusúdu   požadovanú   súčinnosť   v   súvislosti   s   vykonávaním   znaleckého   dokazovania(právoplatné uznesenie krajského súdu z 1. februára 2007 a právoplatné uznesenie krajskéhosúdu z 1. apríla 2010), ktorým bolo prikázané vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa podľa§ 116 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, a súčasne boli do konaniapribratí   dvaja   znalci   z odboru   psychiatrie,   a to   aj   napriek   skutočnosti,   že   označenéprávoplatné uznesenia krajského súdu boli sťažovateľovi riadne doručené. Z uvedenéhovyplýva,   že   sťažovateľ   si   neplnil   svoju   povinnosť   poskytnúť   požadovanú   súčinnosťpri vykonávaní   znaleckého   dokazovania   vyplývajúcu   mu   z   právoplatných   rozhodnutíkrajského súdu, preto ústavný súd nemohol súhlasiť s jeho argumentáciou, podľa ktorej„Kým nebolo rozhodnutie o ustanovení znalcov právoplatné, sťažovateľ nebol povinný sa k znalcom dostavovať. Týmto svojím konaním teda sťažovateľ nemohol spôsobiť prieťahy v konaní.“.

Na   ťarchu   sťažovateľa   je   nevyhnutné   objektívne   pripísať   aj   neúspešné   pokusyokresného   súdu   o doručenie   súdnej   zásielky   sťažovateľovi,   ako   aj   neúspešné   pokusyobvodného oddelenia Policajného zboru o jeho predvedenie. Podľa § 34 ods. 5 Trestnéhoporiadku účinného od 1. januára 2006 [obdobne aj § 55 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuúčinného do 31. decembra 2005] „Obvinený je povinný na začiatku prvého výsluchu uviesťadresu,   na   ktorú   sa   mu   majú   písomnosti   doručovať   vrátane   písomností   určenýchdo vlastných   rúk,   ako   aj   spôsob   doručovania   s   tým,   že   ak   túto   adresu   alebo   spôsobdoručovania   zmení,   musí   takú   skutočnosť   bez   meškania   oznámiť   príslušnému   orgánu;o doručovaní   a následkoch   s   tým   spojených   orgán   činný   v   trestnom   konaní   alebo   súdobvineného poučí.“. Z uvedeného teda vyplýva, že bolo nielen povinnosťou, ale aj záujmomsamotného   sťažovateľa,   aby   okresnému   súdu   včas   oznámil   adresu   na   doručovanie   mupísomností.

Ústavný súd uvedené skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o výške primeranéhofinančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej zbytočné prieťahyv konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jehoneefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnejneistoty   (II.   ÚS 32/03,   IV.   ÚS 267/04,   IV.   ÚS 182/08).   Rovnako   tak   môže   zapríčiniťporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Pri preskúmavaní tretieho hodnotiaceho kritéria sa ústavný súd zaoberal postupomokresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje, že v takej pre sťažovateľa významnejveci,   akou   je   trestnoprávne   konanie,   okresný   súd   jednak   svojou   nečinnosťou,   ale   ajneefektívnou činnosťou spôsobil neprimerané predĺženie predmetného konania.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   sa   napadnuté   konanie   vedené   okresným   súdomvyznačuje niekoľkými obdobiami krátkodobej nečinnosti [napr. obdobie od februára 2005(hlavné   pojednávanie) do   júna   2005   (hlavné   pojednávanie),   v ktorom   jediným   úkonomokresného súdu bolo vyžiadanie si súvisiaceho spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn.8 C 59/2003; obdobie od marca 2006, keď bol spis po rozhodnutí o odvolaní proti rozsudkuokresného súdu z 25. augusta 2005 vrátený krajským súdom okresnému súdu na ďalšiekonanie, do júla 2006, keď okresný súd vydal uznesenie o pribratí dvoch súdnych znalcovz odboru psychiatrie na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa, od júla 2009, keď okresnýsúd zisťoval miesto pobytu sťažovateľa prostredníctvom obvodného oddelenia Policajnéhozboru,   do   januára   2010,   keď   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   T   114/2004-206   prikázalvyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa   a pribral   do   konania   súdnu   znalkyňu   z odborupsychiatrie, a od augusta 2010, keď okresný súd urgoval súdneho znalca na oznámeniedôvodov nevypracovania znaleckého posudku, do mája 2011, keď došlo k spojeniu vecisťažovateľa vedenej pod sp. zn. 1 T 114/2004 s vecou vedenou pod sp. zn. 1 T 27/2011)],ako   aj   jedným   dlhodobým   obdobím   neodôvodnenej   nečinnosti   od   februára   2007,   keďkrajský súd po vydaní uznesenia sp. zn. 3 Tos 3/2007 vrátil spis okresnému súdu na ďalšiekonanie, až do marca 2009, keď okresný súd nariadil výsluch sťažovateľa.

Okrem   uvedeného   však   okresný   súd   podľa   zistenia   ústavného   súdu   prispelk predĺženiu   skúmaného   trestného   konania   aj   svojou   neefektívnou   a   nesústredenoučinnosťou.   Ako   nesústredenú   činnosť   ústavný   súd   kvalifikuje   jeho   postup   súvisiacis nariadením   znaleckého   dokazovania   (vrátenie   spisu   krajským   súdom   bez   rozhodnutiao opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   6.   júla   2006   z dôvodu,   žeoznačené uznesenie nebolo okresným súdom doručované ustanoveným súdnym znalcomz odboru psychiatrie ako osobám oprávneným na podanie opravného prostriedku). Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné navyše zdôrazniť, že je neakceptovateľnéa ničím   neospravedlniteľné,   aby   súdne   konanie   v   trestnej   veci   nebolo   ani   po   viac   ako10 rokoch trvania právoplatne skončené.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 81/2014 (pôvodne vedenom okresným súdom podsp. zn. 1 T 114/2004) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   jeho   právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako toje uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal   v konanívedenom   pod   sp.   zn.   3   T   81/2014   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Vzhľadomna skutočnosť,   že   okresný   súd   v napadnutom   konaní   uznesením   sp.   zn.   3   T   81/2014z 2. septembra   2014   trestné   stíhanie   sťažovateľa   vo   veci   obžaloby   z   trestného   činuohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 zastavil,ústavný súd tomuto návrhu nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie vedenéokresným súdom pod sp. zn. 1 T 27/2011 nemožno považovať z faktického hľadiska aniz právneho   hľadiska   za   zložité.   Zo   spisu   vyplýva,   že   v   predmetnej   trestnej   veci   ideo rozhodovanie o obžalobe pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3písm.   c)   Trestného   zákona.   Po   právnej   stránke   ide   o   vec,   ktorá   patrí   k   štandardnejrozhodovacej agende všeobecných súdov v trestných veciach.

2.   V súvislosti   so   správaním   účastníka   konania   ako   druhým   kritériompri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súdkonštatuje,   že   sťažovateľovi   ako   strane   napadnutého   trestného   konania   v   procesnompostavení   obžalovaného   nemožno   v tomto   napadnutom   konaní   pripísať   na   ťarchu   jehonegatívny   podiel   na   dĺžke   tohto   napadnutého   konania.   Sťažovateľ   sa   síce   nezúčastnilbez ospravedlnenia   hlavného   pojednávania   nariadeného   na   3.   október   2013,   zo   zisteníústavného súdu však vyplýva, že predvolanie na toto pojednávanie si prevzal až 4. októbra2013, teda o termíne hlavného pojednávania nemal pred jeho konaním vedomosť.

3. Pri preskúmavaní tretieho hodnotiaceho kritéria sa ústavný súd zaoberal postupomokresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje, že aj v tomto prípade okresný súdjednak svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou spôsobil predĺženie predmetnéhokonania.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   sa   napadnuté   konanie   vedené   okresným   súdompod sp. zn. 1 T 27/2011 vyznačuje obdobím absolútnej nečinnosti od decembra 2012, keďbol okresnému súdu predložený zo strany súdnych znalcov znalecký posudok, až do júna2013, keď okresný súd rozhodol o výške znalečného za vypracovaný znalecký posudok.

Okrem   uvedeného   však   okresný   súd   podľa   zistenia   ústavného   súdu   prispelk predĺženiu   skúmaného   trestného   konania   aj   svojou   neefektívnou   a   nesústredenoučinnosťou.   Ako   nesústredenú   činnosť   ústavný   súd   kvalifikuje   jeho   postup   súvisiacis vykonávaním nariadeného znaleckého dokazovania (zo zistení ústavného súdu vyplýva, žeod predloženia spisu súdnym znalcom na vypracovanie znaleckého posudku až do jehopredloženia 18. decembra 2012 ubehlo takmer 15 mesiacov, počas ktorých okresný súdnevyvinul žiadnu aktivitu smerujúcu k zisteniu príčiny nevypracovania znaleckého posudkua jej odstránenia).

Za   nesústredenú   činnosť   považuje   sťažovateľ   aj   postup   okresného   súdu   v konanívedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011, ktorým tento doručil obžalobu až po viac ako trochrokoch (obžaloba bola okresnou prokuratúrou podaná okresnému súdu 24. februára 2011,pozn.), a to listom z 13. septembra 2013. Spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn.1 T 27/2011 (ďalej len „spis“), ktorý si vyžiadal ústavný súd, neobsahoval podľa jeho zistenídoručenku, ktorá by preukazovala doručenie obžaloby sťažovateľovi. Zo spisu vyplynulo, žeobžaloba podaná v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011 bola spoločne s obžaloboupodanou   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   114/2004   doručená   obhajcovi   sťažovateľa24. septembra 2013 (po jeho ustanovení okresným súdom 16. septembra 2013). Na č. l. 172spisu   sa   nachádza   pokyn   zákonného   sudcu,   ktorý   bol   zaznamenaný   12.   augusta   2013a vykonaný 13. septembra 2013: „Hlav. poj. 3/10/2013, o 9.30 hod., č. 29, volať: obžal., + obž. 1 T 27/11“, z ktorého možno usúdiť, že ním zákonný sudca dal kancelárii inštrukciu nadoručenie obžaloby sťažovateľovi, tak ako to sťažovateľ sám tvrdí (obžaloba doručená ažlistom z 13. septembra 2013, pozn.). V konečnom dôsledku sa k tvrdeniu sťažovateľa o tejtoskutočnosti okresný súd nevyjadril, a teda tvrdenie sťažovateľa ani nevyvrátil. Z uvedenéhodôvodu hodnotí ústavný súd postup okresného súdu v súvislosti s doručovaním obžalobysťažovateľovi   ako   nesústredenú   činnosť,   ktorá   v konečnom   dôsledku   prispela   výraznýmspôsobom k predĺženiu napadnutého konania.

Ako neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd hodnotíaj postup, ktorým okresný súd uznesením č. k. 1 T 27/2011-234 z 25. mája 2011 spojilna spoločné konanie vec sťažovateľa vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 s vecou vedenousp. zn. 1 T 27/2011.

Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istéhoobvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonaťspoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

V súlade s § 21 ods. 3 Trestného poriadku ak sú podmienky spoločného konania,môže   súd   spojiť   na   spoločné   prejednanie   a   rozhodnutie   veci,   v   ktorých   boli   podanésamostatné obžaloby (rovnako aj § 23 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra2005).

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že okresný súd následne uznesením sp. zn.1 T 27/2011   z 21.   mája   2014   vylúčil   zo   spoločného   konania   vedeného   pod   sp.   zn.1 T 27/2011   vec   sťažovateľa   vedenú   pôvodne   pod   sp.   zn.   1 T 114/2004   na   samostatnékonanie (vec vedená ďalej pod sp. zn. 3 T 81/2014, pozn.), pričom v odôvodnení svojhorozhodnutia   poukázal   na   nevyhnutnosť   aplikácie   rôznych   procesno-právnych   predpisov.Na vec   pôvodne   vedenú   pod   sp.   zn.   1   T   114/2004   (vec   vedená   ďalej   pod   sp.   zn.3 T 81/2014) je potrebné aplikovať Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005, zatiaľčo na vec vedenú pod sp. zn. 1 T 27/2011 je nevyhnutné aplikovať Trestný poriadok (účinnýod 1. januára 2006, pozn.).

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s odôvodnením   okresného   súdu   obsiahnutým   v jehouznesení sp. zn. 1 T 27/2011 z 21. mája 2014, avšak zároveň konštatuje, že jeho postup,výsledkom   ktorého   bolo   prijatie   rozhodnutia   o spojení   vecí   sťažovateľa   na   spoločnékonanie,   je   nevyhnutné   kvalifikovať   ako   nesústredenú   a neefektívnu   činnosť,   keďžeokresnému súdu musela (a mala) byť už v čase prijímania takéhoto rozhodnutia známaskutočnosť, že nie sú dané podmienky na spoločné konanie a že prípadné spojenie vecísťažovateľa na spoločné konanie bude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

Sťažovateľ súčasne tvrdí, že mu okresný súd nedoručil „uznesenie o spojení vecí“,čím rovnako došlo v napadnutom konaní k porušeniu jeho práv podľa ústavy a dohovoru.Ústavný súd, vychádzajúc zo spisu, konštatuje, že okresný súd uznesenie č. k. 1 T 27/2011-234   z 25.   mája   2011   o spojení   vecí   sťažovateľa   doručoval   sťažovateľovi   do   Fakultnejnemocnice   s poliklinikou   v Žiline,   súdna   zásielka   však   bola   vrátená   okresnému   súdu23. júna 2011 s poznámkou o nemožnosti jej doručenia sťažovateľovi pre jeho zdravotnýstav. Z uvedeného vyplýva, že doručeniu citovaného uznesenia bránila okresnému súduv konkrétnom   čase   objektívna   prekážka,   ústavnému   súdu   však   nie   je   zrejmý   dôvod,pre ktorý   sa   okresný   súd   opätovne   nepokúsil   dané   uznesenie   sťažovateľovi   doručovať,prípadne zisťovať, či zdravotný stav sťažovateľa mu prevzatie súdnej zásielky umožňuje.Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu potrebné vyhodnotiť ako neefektívnyaj postup okresného súdu súvisiaci s doručovaním uznesenia č. k. 1 T 27/2011-234 z 25.mája 2011.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011 došlo k porušeniu základného právasťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal   konaťv napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   konanieokresného súdu vedené pod sp. zn. 1 T 27/2011 nebolo do času rozhodovania ústavnéhosúdu o tejto sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel(bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume10 000 € „z dôvodu, že prieťahy v konaní spôsobili značnú právnu neistotu sťažovateľa, ktorá v danom prípade trvá už viac ako desať rokov...“.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzazo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Majúc na zreteli konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu základného právasťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   napadnutých   konaní,   období   nečinnosti,   ako   aj   období,v ktorých došlo k neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, žepriznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   5   000   €   bude   primerané   konkrétnymokolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkouJUDr. Sabínou Hodoňovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konaniaz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 134 €, čo predstavuje spolu s režijnýmpaušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014