SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 500/2014-39
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojejzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn.1 T 27/2011 a sp. zn. 3 T 81/2014 (vec pôvodne vedená pod sp. zn. 1 T 114/2004), za účastiOkresného súdu Čadca, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn.1 T 27/2011 a sp. zn. 3 T 81/2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.1 T 27/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €(slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jehoprávnej zástupkyne JUDr. Sabíny Hodoňovej, Mariánske námestie 31, Čadca, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 T 27/2011 a sp. zn. 3 T 81/2014 [vecpôvodne vedená pod sp. zn. 1 T 114/20040 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“)].
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že proti sťažovateľovi bolouznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Čadca ČVS: ORP-594/2003 z 1. novembra 2003 začaté trestné stíhanie pre trestný čin ohovárania podľa § 206ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný zákon v znení účinnom do 31. decembra 2005“). Prokurátor Okresnej prokuratúryČadca (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal na sťažovateľa obžalobu 19. apríla 2004,o ktorej okresný súd rozhodol trestným rozkazom sp. zn. 1 T 114/2004 (ďalej len „trestnýrozkaz“) tak, že sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa§ 206 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005 a odsúdil hona peňažný trest v sume 5 000 Sk. Proti trestnému rozkazu z 22. apríla 2004 podalsťažovateľ 13. mája 2004 odpor.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal odpor proti trestnému rozkazu, okresnýsúd nariadil v predmetnej veci hlavné pojednávanie a následne rozhodol rozsudkom sp. zn.1 T 114/2004 z 25. augusta 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. augusta 2005“),ktorým uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005, odsúdil ho na trest odňatiaslobody v trvaní 5 mesiacov a zároveň povolil podmienečný odklad výkonu trestu odňatiaslobody na skúšobnú dobu 15 mesiacov. Proti rozsudku okresného súdu z 25. augusta 2005podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) uznesením sp. zn. 1 To 372/2005 zo 14. februára 2006 tak, že odvolaním napadnutýrozsudok okresného súdu zrušil a vec podľa § 259 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnomkonaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok v znení účinnom do 31. decembra 2005“) vrátil okresnému súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Uznesením zo dňa 6. 7. 2006 Okresný súd Čadca pribral do konania znalcov lekárov z odboru psychiatria na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa. Sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn.: 3 Tos/3/2007 zo dňa 1. 2. 2007 napadnuté uznesenie Okresného súdu Čadca zrušil, prikázal vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a pribral do konania znalcov. Voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline podal sťažovateľ sťažnosť na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 14. 1. 2010, teda takmer po troch rokoch, bolo opakovane rozhodnuté o pribratí znalcov do konania. Sťažovateľ podal voči uvedenému uzneseniu sťažnosť. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 3 Tos 27/2010 zo dňa 1. 4. 2010 bolo uznesenie Okresného súdu Čadca čiastočne zrušené. Listom zo dňa 14. 1. 2011 podal sťažovateľ vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 114/2004 sťažnosť na nečinnosť. Opakovanú sťažnosť v danej veci sťažovateľ podal listom zo dňa 9. 2. 2012. V rovnaký deň sťažovateľ podal ďalšiu sťažnosť na prieťahy vo viacerých konaniach vedených na Okresnom súde Čadca. Podpredseda Okresného súdu Čadca listom zo dňa 10. 2. 2012 konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Krajský súd v Žiline listom zo dňa 16. 3. 2012 konštatoval nekonkrétnosť a nedôslednosť vybavenia sťažnosti. Po opakovanom vybavení sťažnosti podal sťažovateľ dňa 18. 8. 2012 podnet na prešetrenie vybavenia sťažnosti. Krajský súd v Žiline listom zo dňa 24. 9. 2012 upovedomil sťažovateľa o tom, že sťažnosť bola v danom prípade vybavená v súlade s ustanoveniami zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vec nebola do dnešného dňa ukončená.“
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom vedenékonanie sp. zn. 1 T 27/2011, v ktorom sa rozhoduje o obžalobe proti sťažovateľovipre spáchanie prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).Prokurátorka okresnej prokuratúry podala okresnému súdu obžalobu pre označený prečin24. februára 2011, sťažovateľ však tvrdí, že obžaloba mu bola doručená až „Listom zo dňa 13. 9. 2013, teda po viac ako troch rokoch... a bol predvolaný na hlavné pojednávanie nariadené na 3. 10. 2013. Sťažovateľ sa následne dozvedel o tom, že konania vedené na Okresnom súde Čadca pod značkou 1 T 114/2004 a pod sp. zn.: 1 T 27/2011 boli spojené. Dňa 23. 10. 2013 sa vo veci vedenej pod sp. zn.: 1 T 27/2011 uskutočnilo hlavné pojednávanie. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Vec nebola do dnešného dňa ukončená.“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „opakovane podal sťažnosť na nečinnosť Okresného súdu Čadca a to podaním zo dňa 14. 8. 2005, 14. 1. 2011 a 9. 2. 2012. Konanie však napriek jeho sťažnostiam nebolo riadne ukončené. Sťažovateľ sa v danej situácii nemôže brániť inak ako podaním ústavnej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Konanie vo veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004, ktoré je k dnešnému dňu spojené s konaním vedeným na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 27/2011, od okamihu podania obžaloby dňa 19. 4. 2004 prebieha už viac ako desať rokov. Sťažovateľ sa domnieva, že negatívne dôsledky trvania uvedeného trestného konania sa prejavujú aj v iných konaniach, v ktorých je účastníkom. Sťažovateľ predovšetkým nemá istotu v tom, ako k nemu budú príslušné orgány pristupovať. Dĺžka konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 1 T 114/2004 bola do veľkej miery ovplyvnená aj pochybením pri pribratí znalcov za účelom vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa. Trvanie trestného konania zásadne zasahuje aj do súkromného života sťažovateľa a dotýka sa jeho dôstojnosti. Z pohľadu svojho okolia môže byť vnímaný ako osoba, ktorá sa dopustila závažnej trestnej činnosti. Dĺžka trvania konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004 predstavuje vážny zásah do práv sťažovateľa. Vyššie uvedené platí aj pre konanie vedené na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 1 T 27/2011. Obžaloba bola v danej veci podaná dňa 24. 2. 2011. Až listom zo dňa 13. 9. 2013 bola sťažovateľovi obžaloba zaslaná. Vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť veci ako aj na správanie sa sťažovateľa nie je trvanie konaní vedených na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004 a pod sp. zn.: 1 T 27/2013 v súlade s požiadavkou prejednania veci v primeranej lehote. Naopak, trvanie konania je neprimerane dlhé a v rozpore s právom na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právo ⬛⬛⬛⬛ podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004 a v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 27/2011 porušené bolo.
2. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 EUR, ktoré je mu Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Čadca je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania vo výške 284,08 EUR k rukám jeho právneho zástupcu a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 500/2014-22z 10. septembra 2014 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňusťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, abysa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresného súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr 1983/14z 15. októbra 2014, v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov uskutočnenýchv napadnutých konaniach uviedla, že „Vo veci (rozumej v konaní vedenom okresnýmsúdom pod sp. zn. 1 T 27/2011, pozn.) boli spôsobené prieťahy v konaní v čase, keď bol konajúcim sudcom ⬛⬛⬛⬛ “, a v súvislosti s konaním vedeným okresnýmsúdom pod sp. zn. 3 T 81/2014 konštatovala, že „vo veci boli spôsobené zbytočné prieťahy zo strany súdu. K prieťahom prispel i samotný sťažovateľ, ktorý sa riadne a včas nedostavoval na hlavné pojednávanie a nespolupracoval so súdnymi znalcami.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na vyjadrenie predsedníčky okresného súduv súvislosti s konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 1 T 27/2011 okrem inéhouviedla, že „Sťažovateľ nesúhlasí s vyjadrením, že sám svojím konaním spôsoboval prieťahy v konaní z dôvodu, že sa riadne a včas nedostavoval na hlavné pojednávanie a nespolupracoval so súdnymi znalcami. V konaní vedenom pod sp. zn.: 1 T 27/2011 bola obžaloba podaná na súd 24. februára 2011. Súd následne spojil vec s trestnou vecou vedenou pod sp. zn.: 1 T 114/2004, pričom zásielka o tomto spojení nebola sťažovateľovi doručená, resp. o tejto skutočnosti nemá vedomosť. Samotná obžaloba bola sťažovateľovi zaslaná až listom zo dňa 13. septembra 2013. Znalecký posudok bol pritom vyhotovený ešte predtým, ako bola sťažovateľovi doručená obžaloba. Z dôvodu oneskoreného prevzatia obžaloby sa sťažovateľ nezúčastnil na hlavnom pojednávaní nariadenom na 3. októbra 2013, na následnom hlavnom pojednávaní nariadenom na 23. októbra 2013 sa už zúčastnil. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito. Sťažovateľ nesúhlasí s tvrdením, že svojím konaním spôsobil prieťahy, navyše hlavné pojednávanie bolo zo dňa 3. októbra 2013 odročené na 23. októbra 2013, t. j. iba o 20 dní. Žiadne ďalšie prieťahy sťažovateľ v tomto konaní spôsobiť nemohol. Napriek správaniu sa sťažovateľa prebieha uvedené trestné konanie na Okresnom súde Čadca k dnešnému dňu viac ako 3 roky a 8 mesiacov. V priebehu tohto konania bol Okresný súd Čadca opakovane nečinný - v období od 6. júla 2011 do 18. decembra 2012 takmer 1 a pol roka. V období od 27. decembra 2012, kedy bol spis predložený sudcovi, bol súd nečinný až do 12. augusta 2013, kedy vytýčil termín hlavného pojednávania na 3. októbra 2013. V priebehu uvedených 8 mesiacov súd iba rozhodol o odmene znalca. Prieťahy v konaní mohli vzniknúť aj v tom, že súd najskôr spojil vec vedenú pod sp. zn.: 1 T/27/2011 s vecou vedenou pod sp. zn.: 1 T/114/2004 a po 3 rokoch vec vedenú pod sp. zn.: 1 T/114/2004 vylúčil na samostatné konanie. Prieťahy v tomto konaní nevznikli zavinením sťažovateľa.“.
Ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 3 T 81/2014 sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že „Sťažovateľ sa nedostavil na hlavné pojednávanie nariadené na 23. júna 2005 a ani na pojednávanie nariadené na 8. júla 2005. Dňa 25. augusta 2005 bolo vo veci rozhodnuté. Ak zmarenie pojednávaní možno považovať za zavinené sťažovateľom, čo z vyjadrenia nevyplýva, došlo k prieťahom v konaní najviac o 2 mesiace. K dostavovaniu sa sťažovateľa k znalcom je potrebné uviesť, že uznesenia o ustanovení znalcov boli Krajským súdom v Žiline opakovane zrušené. Okresný súd Čadca rozhodol o ustanovení znalcov opakovane. Kým nebolo rozhodnutie o ustanovení znalcov právoplatné, sťažovateľ nebol povinný sa k znalcom dostavovať. Týmto svojím konaním teda sťažovateľ nemohol spôsobiť prieťahy v konaní. Súd bol v danej veci opakovane nečinný. Medzi jednotlivými úkonmi uplynulo viac mesiacov, počas ktorých nebola vec riešená. Od 6. marca 2009 do 2. decembra 2009 nerealizoval súd vo veci žiaden relevantný úkon, t. j. bol nečinný takmer 9 mesiacov. Súd bol rovnako takmer nečinný aj v období od 20. augusta 2010 do 21. mája 2014. Sťažovateľ už od 14. januára 2011 upozorňoval na prieťahy v konaní. Napriek týmto jeho sťažnostiam nebolo vo veci až do podania ústavnej sťažnosti rozhodnuté. Konanie bolo zastavené až uznesením zo dňa 2. septembra 2014, t. j. po 10 rokoch a piatich mesiacoch, počas ktorých sa sťažovateľ v tejto trestnej veci bránil. Sťažovateľ nedisponuje informáciou, či je uznesenie o zastavení konania právoplatné.“.
Sťažovateľ si zároveň za úkon právnej služby vypracovania repliky doručenejústavnému súdu 6. novembra 2014 k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uplatnilúhradu v sume 142,04 €.
II.
Zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.3 T 81/2014 (pôvodne vedené pod sp. zn. 1 T 114/2004) ústavný súd zistil tieto skutočnostio doterajšom priebehu napadnutého konania:
Okresná prokuratúra doručila 19. apríla 2004 okresnému súdu obžalobuna sťažovateľa.
Okresný súd vydal 22. apríla 2004 trestný rozkaz, ktorým sťažovateľa uznalza vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákonaúčinného do 31. decembra 2005, ktorý bol spoločne s obžalobou doručovaný sťažovateľovi7. mája 2004; sťažovateľ podal proti trestnému rozkazu 13. mája 2004 odpor.
Dňa 27. mája 2004 okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 17. jún 2004. Dňa 2. júna 2004 si okresný súd vyžiadal spis Okresného riaditeľstva Policajnéhozboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Čadci ČVS: OÚJP-15/10-2003 (spis bolzapožičaný 14. júna 2004).
Hlavné pojednávanie, ktoré sa vo veci uskutočnilo 17. júna 2004 bolo odročenéna 7. júl 2004 na účely predvolania svedkov.
Hlavné pojednávanie uskutočnené 7. júla 2004 bolo na príkaz predsedu okresnéhosúdu odročené na 8. september 2004.
Hlavné pojednávanie uskutočnené 8. septembra 2004 bolo odročené na 22. september2004 na účely predvolania svedkov.
Dňa 9. septembra 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu námietku zaujatosti protizákonnému sudcovi, o ktorej okresný súd rozhodol na hlavnom pojednávaní uznesenímsp. zn. 1 T 114/2004 22. septembra 2004 (ďalej len „uznesenie z 22. septembra 2004“) tak,že zákonného sudcu z prerokúvania a rozhodnutia vo veci nevylúčil; proti označenémuuzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, v dôsledku čoho bolo pojednávanie odročenéna neurčito.
Spis bol na účely rozhodnutia o sťažnosti proti uzneseniu z 22. septembra 2004predložený krajskému súdu 6. decembra 2004, ktorý o sťažnosti rozhodol 14. decembra2004 na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 1 Tos 107/2004 tak, že sťažnosťsťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005zamietol.
Dňa 20. januára 2005 okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 11. február 2005a zároveň predvolal svedkov na výsluch.
Dňa 11. februára 2005 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna neurčito na účely pripojenia spisu krajského súdu sp. zn. 8 C 59/2003.
V dňoch 23. júna 2005 a 8. júla 2005 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré boloodročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa.
Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 25. augusta 2005, okresný súduznesením sp. zn. 1 T 114/2004 zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie dokazovaniavýsluchom tých istých svedkov, dokazovanie výsluchom svedkov vyhlásil za skončené,sťažovateľovi udelil slovo na záverečnú reč a následne vyhlásil rozsudok sp. zn. 1 T 114/04(ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. augusta 2005“), ktorým sťažovateľa uznalza vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákonaúčinného do 31. decembra 2005 a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacovs podmienečným odkladom na 15 mesiacov, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal.
Dňa 16. decembra 2005 bol krajskému súdu predložený spis vzťahujúci sana napadnuté konanie na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súduz 25. augusta 2005. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutíuznesením sp. zn. 1 To 372/2005 zo 14. februára 2006 (ďalej len „uznesenie krajského súduzo 14. februára 2006“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok zrušil podľa § 258 ods. 1písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a vec podľa § 259 ods. 1Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 vrátil okresnému súdu na novéprerokovanie a rozhodnutie.
Spis bol okresnému súdu vrátený 8. marca 2006; okresný súd následne doručovaluznesenie krajského súdu zo 14. februára 2006.
Dňa 6. júla 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 114/2004 (ďalej len „uznesenieokresného súdu zo 6. júla 2006“) pribral podľa § 105 ods. 2 Trestného poriadku účinného do31. decembra 2005 dvoch znalcov z odboru psychiatrie na účely vyšetrenia duševného stavusťažovateľa, proti ktorému sťažovateľ podal 9. augusta 2006 sťažnosť, na základe čoho bolspis predložený krajskému súdu 13. októbra 2006 na rozhodnutie o opravnom prostriedku. Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 2. novembra 2006 bez rozhodnutiao opravnom prostriedku vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie okresného súdu zo 6. júla2006 nebolo doručované pribratým súdnym znalcom, ktorí sú osobami oprávnenýmina podanie sťažnosti.
Okresný súd následne po vrátení spisu doručoval uznesenie zo 6. júla 2006 pribratýmznalcom. Dňa 9. januára 2007 ustanovení súdni znalci oznámili okresnému súdu, žesťažovateľ sa nedostavil na vyšetrenie duševného stavu, a vzhľadom na neadekvátnu formujeho písomnej komunikácie s úradmi odporučili skúmanie jeho duševného stavu formouústavného pozorovania.
Dňa 15. januára 2007 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutieo sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 6. júla 2006. Označené uznesenie okresnéhosúdu krajský súd na neverejnom zasadnutí 1. februára 2007 uznesením sp. zn. 3 Tos 3/2007(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 1. februára 2007“) zrušil, prikázal vyšetrenieduševného stavu sťažovateľa a na tento účel pribral do konania znalcov z odboru psychiatrie( ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ); spis bol okresnému súdu vrátený14. februára 2007.
V dňoch 4. októbra 2007 a 12. októbra 2007 súdny znalec oznámil okresnému súdu,že sťažovateľ nereflektuje na predvolania a nedostavil sa na vyšetrenie duševného stavu. Dňa 4. marca 2009 okresný súd nariadil výsluch sťažovateľa na 25. marec 2009a na tento účel požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru Čadca (ďalej len „obvodnéoddelenie Policajného zboru“) o súčinnosť pri doručovaní zásielky.
Dňa 25. marca 2009 bol výsluch sťažovateľa odročený na 9. apríl 2009 z dôvodu, žesťažovateľ sa na výsluch nedostavil a zároveň okresnému súdu nebola vrátená súdnazásielka, o doručenie ktorej okresný súd požiadal. Okresný súd zároveň požiadal obvodnéoddelenie Policajného zboru o bezpodmienečné predvedenie sťažovateľa na výsluchodročený na 9. apríl 2009. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Čadca 9. apríla 2009okresnému súdu oznámilo, že súdnu zásielku sa sťažovateľovi nepodarilo doručiť.Zo zápisnice z 9. apríla 2009 vyplýva, že výsluch sťažovateľa zákonný sudca odročilna neurčito s tým, že sťažovateľ bude predvedený v súčinnosti s obvodným oddelenímPolicajného zboru, ktoré 28. apríla 2009 oznámilo okresnému súdu informácie týkajúce sapredvádzania sťažovateľa, ktoré bolo neúspešné z dôvodu, že sťažovateľ sa v mieste trvaléhopobytu nezdržiaval, pričom bolo zistené, že sa zdržiava na neznámej adrese v Českejrepublike.
Dňa 21. júla 2009 zákonný sudca okresného súdu zisťoval prostredníctvomobvodného oddelenia Policajného zboru, či sťažovateľ bol niekedy zastihnutý hliadkou,pričom mu bolo oznámené, že na adrese, ktorú uviedla jeho matka, zastihnutý nebol. Dňa 5. novembra 2009 bolo okresnému súdu oznámené, že okresným súdomustanovená znalkyňa ⬛⬛⬛⬛ bola vyčiarknutá zo zoznamu súdnych znalcov,na základe čoho okresný súd uznesením č. k. 1 T 114/2004-206 zo 14. januára 2010 (ďalejlen „uznesenie zo 14. januára 2010“) prikázal vyšetrenie duševného stavu sťažovateľaa podľa § 105 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 pribral do konaniaznalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie.
Dňa 3. februára 2010 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa protiuzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2010, na základe čoho bol spis vzťahujúci sana napadnuté konanie doručený 15. marca 2010 krajskému súdu na rozhodnutie.
Dňa 1. apríla 2010 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 27/2010 zrušil uznesenieokresného súdu zo 14. januára 2010 vo výroku, ktorým okresný súd prikázal vyšetriťduševný stav obžalovaného a vo výroku, ktorým bol do konania pribratý súdny znalec ⬛⬛⬛⬛ (a to z dôvodu, že nebolo potrebné opätovne prikazovať vyšetrenieduševného stavu sťažovateľa a priberať do konania ⬛⬛⬛⬛, keďže o tomto užrozhodol krajský súd svojím právoplatným uznesením z 1. februára 2007, pozn.).
Dňa 14. júna 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie okresným súdomustanoveného znalca ⬛⬛⬛⬛ o tom, že sťažovateľ sa nedostavilna predvolanie na uskutočnenie znaleckého vyšetrenia, súdny znalec zároveň oznámil svojuzaujatosť.
V dňoch 1. júla 2010 a 3. augusta 2010 okresný súd urgoval ustanoveného znalca ⬛⬛⬛⬛ o oznámenie, z akých dôvodov nebol vypracovaný znaleckýposudok, súdny znalec 20. augusta 2010 okresnému súdu oznámil, že po viacerýchneúspešných pokusoch o predvolanie sťažovateľa ho predvoláva na 30. august 2010, pričomzároveň navrhol pre prípad, že sťažovateľ výzvu neuposlúchne, jeho ústavné pozorovanie. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 27/2011 z 25. mája 2011 spojil naspoločné konanie a rozhodnutie trestnú vec sťažovateľa, v ktorej je obžalovanýzo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinnéhodo 31. decembra 2005, vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 s trestnou vecou sťažovateľa,v ktorej je obžalovaný zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1a 3 Trestného zákona vedenú pod sp. zn. 1 T 27/2011; obe veci boli po spojení ďalej vedenépod sp. zn. 1 T 27/2011.
Dňa 21. mája 2014 okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn.1 T 27/2011 vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 na samostatné konanie, ktorúďalej vedie pod sp. zn. 3 T 81/2014.
Dňa 24. júna 2014 bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie na 2. október 2014;termín hlavného pojednávania bol následne zrušený.
Dňa 2. septembra 2014 okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 3 T 81/2014, ktorýmtrestné stíhanie sťažovateľa vo veci obžaloby zo spáchania trestného činu ohovárania podľa§ 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 zastavil, proti označenémuuzneseniu podal 25. septembra 2014 prokurátor okresnej prokuratúry sťažnosť.
Zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.1 T 27/2011 ústavný súd zistil tieto skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutéhokonania:
Dňa 24. februára 2011 bola na sťažovateľa podaná obžaloba pre prečin zanedbaniapovinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona.
Dňa 25. mája 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 27/2011 spojil na spoločnékonanie a rozhodnutie trestnú vec sťažovateľa, v ktorej je obžalovaný zo spáchania trestnéhočinu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005,vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 s trestnou vecou, v ktorej je obžalovaný zo spáchaniaprečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 Trestného zákona, vedenú podsp. zn. 1 T 27/2011; obe veci boli ďalej vedené pod sp. zn. 1 T 27/2011.
Dňa 13. septembra 2011 bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie okresného súdupredložený súdnym znalcom na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý bol 18. decembra2012 doručený okresnému súdu.
Okresný súd opatrením sp. zn. 1 T 27/2011 z 10. júna 2013 určil súdnemu znalcoviznalečné.
Uznesením sp. zn. 1 T 27/2011 zo 16. septembra 2013 okresný súd ustanovilsťažovateľovi obhajcu, ktorému doručoval obžaloby vo veciach vedených pod sp. zn.1 T 27/2011 a sp. zn. 1 T 114/2004, ako aj uznesenie sp. zn. 1 T 27/2011 z 25. mája 2011o spojení vecí.
Dňa 3. októbra 2013 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéz dôvodu neprítomnosti sťažovateľa na 23. október 2013. Dňa 7. októbra 2013 okresný súdnariadil predvedenie sťažovateľa na hlavné pojednávanie nariadené na 23. október 2013. Dňa 23. októbra 2013 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročenéna neurčito.
Dňa 31. októbra 2013 bolo Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Čadcadoručené upovedomenie o vykonaní previerky v mieste trvalého bydliska sťažovateľa a jehomatky, na základe ktorého bol okresný súd informovaný o tom, že sťažovateľ sa nezdržiavaani na jednej z adries a nepodarilo sa zastihnúť ani jeho rodinných príslušníkov.
Dňa 8. novembra 2013 okresný súd vykonal dopyt na Úrad práce, sociálnych vecía rodiny v Čadci v súvislosti s dávkami vyplácanými sťažovateľovi v hmotnej núdzi, ktorýodpovedal na výzvu podaním z 12. novembra 2013, a na ⬛⬛⬛⬛,v súvislosti s platbami zasielanými z účtu sťažovateľa, ktorá odpovedala na výzvu podanímz 15. novembra 2013.
Dňa 21. mája 2014 okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn.1 T 27/2011 vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 na samostatné konaniea vylúčenej veci pridelil sp. zn. 3 T 81/2014.
Dňa 24. júna 2014 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 2. október 2014, ktorébolo odročené z dôvodu nedostavenia sa svedka na 27. november 2014 na účelyustanovenia znalca, vyžiadania listinných dôkazov a predvolania svedka.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 81/2014 z 3. októbra 2014 pribral do konaniasúdneho znalca.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 1 T 27/2011 a sp. zn.3 T 81/2014, v ktorých vystupuje na strane obžalovaného.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolorozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivýproces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazovalebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlhovystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽPvo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, jepojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorejprekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť dobykonania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veciKönig v. Nemecko z 28. 6. 1978).
Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahuprieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutých konaní vedenýchokresným súdom je prerokovanie a rozhodnutie o obžalobách podaných proti sťažovateľovi[obžaloba pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinnéhodo 31. decembra 2005 a obžaloba pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1a 3 písm. c) Trestného zákona, pozn.], pričom už samotný charakter týchto konaní kladiena orgány činné v trestnom konaní zvýšené nároky na ich prednostné a rýchle vybaveniev záujme čo najrýchlejšieho dosiahnutia právnej istoty strán trestného konania tak, ako topriamo vyplýva aj z § 2 ods. 7 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len„Trestný poriadok“), podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivoa v „primeranej lehote“ prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak,aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovujeinak (obdobne § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005).
Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestnéhokonania sa posudzuje prísnejšie, než doba konania v občianskoprávnych veciach, a tovzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyvna povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagettav. Taliansko z 25. 6. 1987)].
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právnaa faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania(2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 81/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 114/2004) od podania obžaloby okresnému súdu 19. apríla 2004 do 25. mája 2011, keď okresný súd uznesením spojil na spoločné konanie a rozhodnutie veci vedené pod sp. zn. 1 T 114/2004, a od 21. mája 2014, keď okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn. 1 T 27/2011 vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 na samostatné konanie, ďalej vedenú pod sp. zn. 3 T 81/2014, do rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožnopovažovať z faktického hľadiska ani z právneho hľadiska za zložité. Zo spisu vyplýva, žev predmetnej trestnej veci, ktorej predmetom je rozhodovanie o obžalobe pre trestný činohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005,ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že „dňa 1. 10. 2003 v čase okolo 10.15 hod. na pojednávaní pred Okresným súdom v Čadci sp. zn. 8 C 59/2003-26 vo veci rozvodu manželstva uviedol, že jeho manželka... je neverná s..., čím narušil rodinné vzťahy v rodine...“ (citované z obžaloby prokurátora okresnej prokuratúry doručenej okresnémusúdu 19. apríla 2004, pozn.), nebolo potrebné vykonať časovo náročnejšie dokazovanievzhľadom na existenciu listinných dôkazov a výpovede svedkov. Po právnej stránke ideo vec, ktorá patrí k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov v trestnýchveciach. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení neospravedlňoval doterajšiu neprimeranúdĺžku napadnutého konania skutkovou či právnou zložitosťou veci. Krajský súd vo svojomuznesení sp. zn. 1 To 372/2005 zo 14. februára 2006, ktorým zrušil rozsudok okresnéhosúdu sp. zn. 1 T 114/2004 z 25. augusta 2005, uložil okresnému súdu povinnosť zistiťznaleckým skúmaním, či sťažovateľ v čase spáchania skutku netrpel duševnou poruchouvnímania a myslenia. Znalecké dokazovanie vykonané na účely preskúmania duševnéhostavu sťažovateľa môže byť spojené so zvýšenými časovými nárokmi, nemôže však podľanázoru ústavného súdu samo osebe byť okolnosťou, ktorá by odôvodňovala neprimeranedlhé konanie všeobecného súdu bez právoplatného rozhodnutia vo veci.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ je stranou napadnutéhotrestného konania v procesnom postavení obžalovaného. Zo súdneho spisu ústavný súd zistiltaké skutočnosti, na základe ktorých by mohol pripísať negatívny podiel sťažovateľa nadoterajšej dĺžke napadnutého konania. Sťažovateľ sa nezúčastnil bez ospravedlneniahlavného pojednávania nariadeného na 23. jún 2005 a 8. júl 2005 a neposkytoval okresnémusúdu požadovanú súčinnosť v súvislosti s vykonávaním znaleckého dokazovania(právoplatné uznesenie krajského súdu z 1. februára 2007 a právoplatné uznesenie krajskéhosúdu z 1. apríla 2010), ktorým bolo prikázané vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa podľa§ 116 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, a súčasne boli do konaniapribratí dvaja znalci z odboru psychiatrie, a to aj napriek skutočnosti, že označenéprávoplatné uznesenia krajského súdu boli sťažovateľovi riadne doručené. Z uvedenéhovyplýva, že sťažovateľ si neplnil svoju povinnosť poskytnúť požadovanú súčinnosťpri vykonávaní znaleckého dokazovania vyplývajúcu mu z právoplatných rozhodnutíkrajského súdu, preto ústavný súd nemohol súhlasiť s jeho argumentáciou, podľa ktorej„Kým nebolo rozhodnutie o ustanovení znalcov právoplatné, sťažovateľ nebol povinný sa k znalcom dostavovať. Týmto svojím konaním teda sťažovateľ nemohol spôsobiť prieťahy v konaní.“.
Na ťarchu sťažovateľa je nevyhnutné objektívne pripísať aj neúspešné pokusyokresného súdu o doručenie súdnej zásielky sťažovateľovi, ako aj neúspešné pokusyobvodného oddelenia Policajného zboru o jeho predvedenie. Podľa § 34 ods. 5 Trestnéhoporiadku účinného od 1. januára 2006 [obdobne aj § 55 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuúčinného do 31. decembra 2005] „Obvinený je povinný na začiatku prvého výsluchu uviesťadresu, na ktorú sa mu majú písomnosti doručovať vrátane písomností určenýchdo vlastných rúk, ako aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsobdoručovania zmení, musí takú skutočnosť bez meškania oznámiť príslušnému orgánu;o doručovaní a následkoch s tým spojených orgán činný v trestnom konaní alebo súdobvineného poučí.“. Z uvedeného teda vyplýva, že bolo nielen povinnosťou, ale aj záujmomsamotného sťažovateľa, aby okresnému súdu včas oznámil adresu na doručovanie mupísomností.
Ústavný súd uvedené skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o výške primeranéhofinančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej zbytočné prieťahyv konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jehoneefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnejneistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniťporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Pri preskúmavaní tretieho hodnotiaceho kritéria sa ústavný súd zaoberal postupomokresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje, že v takej pre sťažovateľa významnejveci, akou je trestnoprávne konanie, okresný súd jednak svojou nečinnosťou, ale ajneefektívnou činnosťou spôsobil neprimerané predĺženie predmetného konania.
Podľa zistení ústavného súdu sa napadnuté konanie vedené okresným súdomvyznačuje niekoľkými obdobiami krátkodobej nečinnosti [napr. obdobie od februára 2005(hlavné pojednávanie) do júna 2005 (hlavné pojednávanie), v ktorom jediným úkonomokresného súdu bolo vyžiadanie si súvisiaceho spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn.8 C 59/2003; obdobie od marca 2006, keď bol spis po rozhodnutí o odvolaní proti rozsudkuokresného súdu z 25. augusta 2005 vrátený krajským súdom okresnému súdu na ďalšiekonanie, do júla 2006, keď okresný súd vydal uznesenie o pribratí dvoch súdnych znalcovz odboru psychiatrie na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa, od júla 2009, keď okresnýsúd zisťoval miesto pobytu sťažovateľa prostredníctvom obvodného oddelenia Policajnéhozboru, do januára 2010, keď okresný súd uznesením č. k. 1 T 114/2004-206 prikázalvyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a pribral do konania súdnu znalkyňu z odborupsychiatrie, a od augusta 2010, keď okresný súd urgoval súdneho znalca na oznámeniedôvodov nevypracovania znaleckého posudku, do mája 2011, keď došlo k spojeniu vecisťažovateľa vedenej pod sp. zn. 1 T 114/2004 s vecou vedenou pod sp. zn. 1 T 27/2011)],ako aj jedným dlhodobým obdobím neodôvodnenej nečinnosti od februára 2007, keďkrajský súd po vydaní uznesenia sp. zn. 3 Tos 3/2007 vrátil spis okresnému súdu na ďalšiekonanie, až do marca 2009, keď okresný súd nariadil výsluch sťažovateľa.
Okrem uvedeného však okresný súd podľa zistenia ústavného súdu prispelk predĺženiu skúmaného trestného konania aj svojou neefektívnou a nesústredenoučinnosťou. Ako nesústredenú činnosť ústavný súd kvalifikuje jeho postup súvisiacis nariadením znaleckého dokazovania (vrátenie spisu krajským súdom bez rozhodnutiao opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu zo 6. júla 2006 z dôvodu, žeoznačené uznesenie nebolo okresným súdom doručované ustanoveným súdnym znalcomz odboru psychiatrie ako osobám oprávneným na podanie opravného prostriedku). Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné navyše zdôrazniť, že je neakceptovateľnéa ničím neospravedlniteľné, aby súdne konanie v trestnej veci nebolo ani po viac ako10 rokoch trvania právoplatne skončené.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 81/2014 (pôvodne vedenom okresným súdom podsp. zn. 1 T 114/2004) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako toje uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal v konanívedenom pod sp. zn. 3 T 81/2014 konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadomna skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní uznesením sp. zn. 3 T 81/2014z 2. septembra 2014 trestné stíhanie sťažovateľa vo veci obžaloby z trestného činuohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 zastavil,ústavný súd tomuto návrhu nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie vedenéokresným súdom pod sp. zn. 1 T 27/2011 nemožno považovať z faktického hľadiska aniz právneho hľadiska za zložité. Zo spisu vyplýva, že v predmetnej trestnej veci ideo rozhodovanie o obžalobe pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3písm. c) Trestného zákona. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnejrozhodovacej agende všeobecných súdov v trestných veciach.
2. V súvislosti so správaním účastníka konania ako druhým kritériompri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súdkonštatuje, že sťažovateľovi ako strane napadnutého trestného konania v procesnompostavení obžalovaného nemožno v tomto napadnutom konaní pripísať na ťarchu jehonegatívny podiel na dĺžke tohto napadnutého konania. Sťažovateľ sa síce nezúčastnilbez ospravedlnenia hlavného pojednávania nariadeného na 3. október 2013, zo zisteníústavného súdu však vyplýva, že predvolanie na toto pojednávanie si prevzal až 4. októbra2013, teda o termíne hlavného pojednávania nemal pred jeho konaním vedomosť.
3. Pri preskúmavaní tretieho hodnotiaceho kritéria sa ústavný súd zaoberal postupomokresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje, že aj v tomto prípade okresný súdjednak svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou spôsobil predĺženie predmetnéhokonania.
Podľa zistení ústavného súdu sa napadnuté konanie vedené okresným súdompod sp. zn. 1 T 27/2011 vyznačuje obdobím absolútnej nečinnosti od decembra 2012, keďbol okresnému súdu predložený zo strany súdnych znalcov znalecký posudok, až do júna2013, keď okresný súd rozhodol o výške znalečného za vypracovaný znalecký posudok.
Okrem uvedeného však okresný súd podľa zistenia ústavného súdu prispelk predĺženiu skúmaného trestného konania aj svojou neefektívnou a nesústredenoučinnosťou. Ako nesústredenú činnosť ústavný súd kvalifikuje jeho postup súvisiacis vykonávaním nariadeného znaleckého dokazovania (zo zistení ústavného súdu vyplýva, žeod predloženia spisu súdnym znalcom na vypracovanie znaleckého posudku až do jehopredloženia 18. decembra 2012 ubehlo takmer 15 mesiacov, počas ktorých okresný súdnevyvinul žiadnu aktivitu smerujúcu k zisteniu príčiny nevypracovania znaleckého posudkua jej odstránenia).
Za nesústredenú činnosť považuje sťažovateľ aj postup okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011, ktorým tento doručil obžalobu až po viac ako trochrokoch (obžaloba bola okresnou prokuratúrou podaná okresnému súdu 24. februára 2011,pozn.), a to listom z 13. septembra 2013. Spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn.1 T 27/2011 (ďalej len „spis“), ktorý si vyžiadal ústavný súd, neobsahoval podľa jeho zistenídoručenku, ktorá by preukazovala doručenie obžaloby sťažovateľovi. Zo spisu vyplynulo, žeobžaloba podaná v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011 bola spoločne s obžaloboupodanou v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 114/2004 doručená obhajcovi sťažovateľa24. septembra 2013 (po jeho ustanovení okresným súdom 16. septembra 2013). Na č. l. 172spisu sa nachádza pokyn zákonného sudcu, ktorý bol zaznamenaný 12. augusta 2013a vykonaný 13. septembra 2013: „Hlav. poj. 3/10/2013, o 9.30 hod., č. 29, volať: obžal., + obž. 1 T 27/11“, z ktorého možno usúdiť, že ním zákonný sudca dal kancelárii inštrukciu nadoručenie obžaloby sťažovateľovi, tak ako to sťažovateľ sám tvrdí (obžaloba doručená ažlistom z 13. septembra 2013, pozn.). V konečnom dôsledku sa k tvrdeniu sťažovateľa o tejtoskutočnosti okresný súd nevyjadril, a teda tvrdenie sťažovateľa ani nevyvrátil. Z uvedenéhodôvodu hodnotí ústavný súd postup okresného súdu v súvislosti s doručovaním obžalobysťažovateľovi ako nesústredenú činnosť, ktorá v konečnom dôsledku prispela výraznýmspôsobom k predĺženiu napadnutého konania.
Ako neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd hodnotíaj postup, ktorým okresný súd uznesením č. k. 1 T 27/2011-234 z 25. mája 2011 spojilna spoločné konanie vec sťažovateľa vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 s vecou vedenousp. zn. 1 T 27/2011.
Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istéhoobvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonaťspoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
V súlade s § 21 ods. 3 Trestného poriadku ak sú podmienky spoločného konania,môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podanésamostatné obžaloby (rovnako aj § 23 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra2005).
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že okresný súd následne uznesením sp. zn.1 T 27/2011 z 21. mája 2014 vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn.1 T 27/2011 vec sťažovateľa vedenú pôvodne pod sp. zn. 1 T 114/2004 na samostatnékonanie (vec vedená ďalej pod sp. zn. 3 T 81/2014, pozn.), pričom v odôvodnení svojhorozhodnutia poukázal na nevyhnutnosť aplikácie rôznych procesno-právnych predpisov.Na vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 (vec vedená ďalej pod sp. zn.3 T 81/2014) je potrebné aplikovať Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005, zatiaľčo na vec vedenú pod sp. zn. 1 T 27/2011 je nevyhnutné aplikovať Trestný poriadok (účinnýod 1. januára 2006, pozn.).
Ústavný súd sa stotožňuje s odôvodnením okresného súdu obsiahnutým v jehouznesení sp. zn. 1 T 27/2011 z 21. mája 2014, avšak zároveň konštatuje, že jeho postup,výsledkom ktorého bolo prijatie rozhodnutia o spojení vecí sťažovateľa na spoločnékonanie, je nevyhnutné kvalifikovať ako nesústredenú a neefektívnu činnosť, keďžeokresnému súdu musela (a mala) byť už v čase prijímania takéhoto rozhodnutia známaskutočnosť, že nie sú dané podmienky na spoločné konanie a že prípadné spojenie vecísťažovateľa na spoločné konanie bude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
Sťažovateľ súčasne tvrdí, že mu okresný súd nedoručil „uznesenie o spojení vecí“,čím rovnako došlo v napadnutom konaní k porušeniu jeho práv podľa ústavy a dohovoru.Ústavný súd, vychádzajúc zo spisu, konštatuje, že okresný súd uznesenie č. k. 1 T 27/2011-234 z 25. mája 2011 o spojení vecí sťažovateľa doručoval sťažovateľovi do Fakultnejnemocnice s poliklinikou v Žiline, súdna zásielka však bola vrátená okresnému súdu23. júna 2011 s poznámkou o nemožnosti jej doručenia sťažovateľovi pre jeho zdravotnýstav. Z uvedeného vyplýva, že doručeniu citovaného uznesenia bránila okresnému súduv konkrétnom čase objektívna prekážka, ústavnému súdu však nie je zrejmý dôvod,pre ktorý sa okresný súd opätovne nepokúsil dané uznesenie sťažovateľovi doručovať,prípadne zisťovať, či zdravotný stav sťažovateľa mu prevzatie súdnej zásielky umožňuje.Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu potrebné vyhodnotiť ako neefektívnyaj postup okresného súdu súvisiaci s doručovaním uznesenia č. k. 1 T 27/2011-234 z 25.mája 2011.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011 došlo k porušeniu základného právasťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konaťv napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že konanieokresného súdu vedené pod sp. zn. 1 T 27/2011 nebolo do času rozhodovania ústavnéhosúdu o tejto sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel(bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume10 000 € „z dôvodu, že prieťahy v konaní spôsobili značnú právnu neistotu sťažovateľa, ktorá v danom prípade trvá už viac ako desať rokov...“.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Majúc na zreteli konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu základného právasťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutých konaní, období nečinnosti, ako aj období,v ktorých došlo k neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, žepriznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € bude primerané konkrétnymokolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkouJUDr. Sabínou Hodoňovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konaniaz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 134 €, čo predstavuje spolu s režijnýmpaušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014