znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 500/2012-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť A. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu v súvislosti so základným právom na povinnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v   konaní vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   1   Tdo   10/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 10/2012 p o r u š i l   základné   právo   A.   B.   na   obhajobu   v   súvislosti   so   základným   právom na povinnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   10/2012 z 13. júna 2012   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. A. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 519,09 € (slovom päťstodevätnásť   eur   a   deväť   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., D., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti A. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 500/2012-15 z 8. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu v súvislosti so základným právom na povinnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tdo 10/2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 28. januára 2013 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 9. januára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   a z   doplňujúcich   podaní   z   23.   augusta   2012   a z   29.   októbra   2012 vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 4 T 106/2010   z   31.   marca   2011   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   v   bode   1   zo   zločinu vydierania podľa § 20 a § 189 ods. 1 Trestného zákona, v bode 2 z prečinu výtržníctva podľa § 20 a § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v bode 3 zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona a v bode 4 z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) v spojení s ustanovením § 138 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, aký vyplýval z podanej obžaloby. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov nepodmienečne so zaradením na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň došlo aj k uloženiu trestu prepadnutia niektorých vecí a k vysloveniu povinnosti nahradiť škodu viacerým poškodeným. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To 51/2011-861 z 28. júna 2011 bolo odvolanie sťažovateľa a jeho otca   ako   nedôvodné   zamietnuté.   Napokon,   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tdo 10/2012 z 13. júna 2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Všeobecné   súdy   sa   napriek   opakovaným   podaniam   sťažovateľa   dostatočným spôsobom   nezaoberali   podstatnou   skutočnosťou,   podľa   ktorej   už   v   rámci   prípravného konania   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   obhajobu,   keď   sa   nevenovala   dostatočná pozornosť skutočnosti, že už pri vzatí sťažovateľa do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 29/2010 z 24. marca 2010 bolo známe, že sťažovateľ je popri stíhaní za skutok vo väzobnej veci stíhaný ako obvinený aj za ďalšie konkrétne skutky, a to v konaniach vedených pod sp. zn. ČVS: ORP-3323/2-OSV-TN-2009 a sp. zn. ČVS: ORP-2046/1-OVK-TN-2009. Po vzatí sťažovateľa do väzby mu bol ustanovený obhajca iba vo väzobnej veci, nie však už v uvedených ďalších veciach, hoci i tam vznikol väzbou dôvod na povinnú obhajobu. Takýto postup   bol v   rozpore s   ustanovením   § 37   ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku,   podľa   ktorého   po   vznesení   obvinenia   musí   mať   obvinený   obhajcu   už v prípravnom konaní, ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave.

Sťažovateľ na uvedený nedostatok opakovane poukazoval tak v rámci prípravného konania,   ako   aj   na   hlavnom   pojednávaní   okresného   súdu,   v   odvolaní   a   napokon   aj v dovolaní.   Až   31.   mája   2010   bol   sťažovateľ   upozornený,   že   aj   v   ďalšej   samostatne vyšetrovanej   trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-2046/1-OVK-TN-2009   ide o nutnú obhajobu. Dovtedy na existujúci protiprávny stav prokurátor, ale ani sudca pre prípravné   konanie   pri   rozhodovaní   o   väzbe   nereagovali.   Stav,   keď   sťažovateľ   mal ustanoveného obhajcu iba vo väzobnej trestnej veci, trval do 8. júna 2010, keď všetky trestné veci boli spojené na spoločné konanie.

Možno   uviesť,   že v čase   od 24.   marca 2010 do   8.   júna 2010   sťažovateľ   nemal možnosť obhajovať sa dostatočným spôsobom, keďže okrem väzobnej veci v ostatných trestných veciach nemal ustanoveného obhajcu.

Najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľa vôbec nevysporiadal, pretože v odôvodnení uznesenia   uviedol,   že   povinná   obhajoba   sťažovateľa   v   prípravnom   konaní   vznikla   až momentom   jeho vzatia   do   väzby 24.   marca   2010.   Týmto   dňom   mu   bol   ustanovený   aj obhajca, pričom „Obvinený bol do väzby vzatý až v súvislosti so skutkom pod bodom 4), pričom bol stíhaný za ďalšie skutky, čo ale neznamená, že len v súvislosti s nimi nastala povinná obhajoba.“. Najvyšší súd sa teda vôbec nezaoberal podstatou námietky sťažovateľa poukazujúcej na to, že vzatím do väzby sa povinná obhajoba vzťahovala aj na zvyšné tri skutky, za ktoré bol sťažovateľ samostatne stíhaný do 8. júna 2010.

Ďalšie porušenie práva vidí sťažovateľ v skutočnosti, že hoci dovolanie popri ňom podal v jeho prospech aj jeho otec P. B. (§ 369 ods. 5 Trestného poriadku) – s výslovným súhlasom   sťažovateľa, najvyšší súd sa   napriek tomu dovolaním   otca   sťažovateľa vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ   vidí   pochybenie   aj   v   skutočnosti,   že   hoci   namietal   zaujatosť vyšetrovateľa   a   celého   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trenčín,   nikdy   nikto o tejto   námietke   nerozhodol.   Všeobecné   súdy   sa   s   touto   skutočnosťou   nijako nevysporiadali.

Napokon, v súvislosti s hlavným pojednávaním okresného súdu konaným 3. februára 2011   nebola   dodržaná   zákonná   lehota   na   prípravu   hlavného   pojednávania,   a   to   pre oneskorené doručenie predvolania (iba 3 pracovné dni namiesto 5 pracovných dní pred hlavným   pojednávaním).   V   tejto   súvislosti   okresný   súd   v   rozpore   so   skutočnosťou do zápisnice uviedol, že zákonná lehota bola zachovaná.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 4 T 106/2010, krajským súdom pod sp. zn. 23 To 51/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo 10/2012 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 13. júna 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, v rámci ktorého sa najvyššiemu súdu prikazuje o dovolaní znova   konať   a   rozhodnúť   a zakazuje   sa   pokračovať   v   porušovaní   základného   práva sťažovateľa.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2012-71 z 9. januára 2013, resp. pripojeného vyjadrenia predsedu senátu z 13. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu 14.   januára   2013   vyplýva,   že   sťažnostné   námietky   sťažovateľa   nie   sú   opodstatnené a dôvodné. Porušením práva na obhajobu sa zaoberal nielen najvyšší súd, ale aj krajský súd, pričom príslušné časti z uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu sa opakovane doslovne citujú. V ďalšom sa najvyšší súd vyjadruje už len k tej časti sťažnosti, ktorá bola ústavným súdom odmietnutá.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 28. januára 2013 doručenej ústavnému súdu 29. januára 2013 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojich doterajších tvrdeniach, ktoré opakovane rozvádza.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 To 51/2011-861 z 28. júna 2011 vyplýva, že ním bolo   odvolanie   sťažovateľa   a   jeho   otca   P.   B.   ako   nedôvodné   zamietnuté.   Sťažovateľ v podanom odvolaní popri polemike so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu týkajúcimi   sa   skutkov,   za   ktoré   bol   uznaný   vinným,   namietal,   že   v   rámci   prípravného konania boli porušené jeho práva na obhajobu, keď v ostatných trestných veciach spojených s väzobnou vecou na spoločné konanie 8. júna 2010 nemal ustanoveného obhajcu. V tejto súvislosti   podľa   názoru   krajského   súdu „Povinná   obhajoba   obvineného   v   prípravnom konaní vznikla až momentom vzatia obvineného do väzby, t. j. dňom 24. 3. 2010, ako to vyplýva z uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0 Tp 29/2010-14. Týmto dňom bol aj obvinenému ustanovený obhajca JUDr. J. L. Obvinený B. bol do väzby vzatý až v súvislosti so skutkom pod bodom 4/, pričom bol stíhaný aj za ďalšie skutky, čo ale neznamená, že len v súvislosti s nimi nastala povinná obhajoba. Tu si obvinený mohol sám zvoliť obhajcu. Vzhľadom k tomu, že obvinenému bol obhajca ustanovený, mal obhajca možnosť z návrhu na   vzatie   obvineného   do   väzby,   ale   aj   z   obsahu   trestného   spisu   zistiť,   čo   aj   zistil   a vykonávať úkony obhajoby, pričom tieto úkony aj vykonával prostredníctvom advokátskych koncipientov i vo vzťahu k ostatným skutkom. Napokon okresný súd po podaní obžaloby v zmysle § 76 ods. 8 tr. por. rozšíril dôvody väzby aj na skutky uvedené v ostatných bodoch. V   tomto   smere   nedošlo   teda   k   žiadnemu   porušeniu   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a ani Európskeho dohovoru v neprospech obžalovaného.“.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 10/2012 z 13. júna 2012 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že v čase jeho vzatia do väzby bol stíhaný aj za ďalšie skutky pod samostatnými spisovými značkami, no napriek tomu v týchto ďalších trestných veciach mu nebol ustanovený obhajca po vzatí do väzby. Až 31. mája 2010 ho vyšetrovateľ upozornil, že aj v týchto ďalších samostatne vyšetrovaných   veciach   ide   o nutnú obhajobu. Vo väzobnej veci   ustanovený   obhajca   sa v uvedenom čase nedostal k ostatným trestným spisom, lebo tieto boli spojené na spoločné konanie až 8. júna 2010. V ďalšom sťažovateľ namietal nesprávne hodnotenie niektorých dôkazov,   resp.   nesprávne   ustálenie   skutkového   stavu.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu krajský súd správne konštatoval, že „povinná obhajoba obvineného v prípravnom konaní vznikla až momentom vzatia obvineného do väzby, t. j. 24. marca 2010, ako to vyplýva z uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0 Tp 29/2010. Týmto dňom bol aj obvinenému ustanovený aj obhajca JUDr. J. L. Obvinený bol do väzby vzatý až v súvislosti so skutkom pod bodom 4/, pričom bol stíhaný aj za ďalšie skutky, čo ale neznamená, že len v súvislosti s nimi nastala povinná obhajoba. Z obsahu relevantného spisového materiálu vyplýva, že v postupe orgánov činných v trestnom konaní i vo veci konajúcich súdov nie je možné vidieť žiadne   porušenie   zákonných   záruk   spravodlivého   procesu.   Obsah   trestného   spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci prípravného konania pri vykonávaní úkonov, resp. súdy v konaní pred súdom postupovali v rozpore so zákonnými ustanoveniami zabezpečujúcimi obvinenému jeho obhajobné práva, ako aj, že by vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   potom,   ako bol   24.   marca   2010   vzatý   do   väzby, vzhľadom na ustanovenie § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vznikol dôvod povinnej obhajoby nielen v trestnej veci, v ktorej bol vzatý do väzby, ale aj v ďalších trestných veciach, ktoré boli v tom čase vedené osobitne. Napriek tomu však v týchto ďalších veciach mu obhajca ustanovený nebol. Takýto stav trval až do 8. júna 2010, keď všetky trestné veci boli spojené na spoločné konanie.

Najvyšší súd je presvedčený, že k porušeniu obhajobných práv sťažovateľa nedošlo, pretože   zo   spisu   vyplýva,   že   v   postupe   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   i   vo   veci konajúcich súdov nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu.

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv konštatovať, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ bol popri stíhaní za skutok vo väzobnej veci stíhaný ako obvinený aj za ďalšie skutky, a to v konaniach vedených pod sp. zn. ČVS: ORP-3323/2-OSV-TN-2009   a   sp.   zn.   ČVS:   ORP-2046/1-OVK-TN-2009.   Rovnako   je   nesporné,   že obhajca mu bol ustanovený iba vo väzobne stíhanej veci, nie však už v ďalších osobitne vedených   konaniach.   Napokon   je   zrejmé   aj   to,   že   všetky   trestné   veci   boli   spojené   na spoločné konanie až 8. júna 2010.

Podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotnom ústave.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

„Nevyžaduje   sa,   aby   na   každý   argument   účastníka,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ale   ak   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)

Ako sa zdá, najvyšší súd nespochybňuje právny názor sťažovateľa, podľa ktorého zo znenia   ustanovenia   §   37   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   povinná obhajoba sa vzťahovala popri väzobne vedenom trestnom stíhaní aj na ďalšie paralelne (v osobitných   konaniach)   vedené   trestné   stíhania   sťažovateľa („Obvinený   bol   do   väzby vzatý až v súvislosti so skutkom pod bodom 4/, pričom bol stíhaný aj za ďalšie skutky, čo ale neznamená, že len v súvislosti s nimi nastala povinná obhajoba.“).

Napriek   uvedenému   stanovisku   najvyšší   súd   (zhodne   ako   krajský   súd)   nijako konkrétne nereagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého stav, keď v osobitne vedených neväzobných trestných veciach v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal napriek povinnej obhajobe žiadneho obhajcu, znamenal porušenie jeho obhajobných práv.

Možno   konštatovať,   že nezaujatie   žiadneho   stanoviska   k námietke,   podľa   ktorej sťažovateľ nemal v určitom štádiu prípravného konania obhajcu napriek tomu, že obhajoba bola   vzhľadom   na   jeho   pobyt   vo   väzbe   povinná,   znamená   zjavnú   neodôvodnenosť rozhodnutia.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, čo však sťažovateľ nežiadal vysloviť.   Zároveň   došlo   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   obhajobu   v   súvislosti so základným   právom   na   povinnú   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   (bod   1   výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo 10/2012 z 13. júna 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude sa teda musieť vysporiadať s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 prebiehali už označené neväzobné trestné konania bez toho, aby sťažovateľ mal v   týchto   veciach   obhajcu,   pričom   obhajca   ustanovený   vo   väzobnej   veci   v   ďalších neväzobných veciach nemohol intervenovať.

Hoci   sťažovateľ   požadoval   priznať náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom vo výške 653,88 €, ústavný súd mu priznal sumu 519,09 €, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť), ďalej v roku 2013 za poradu s klientom vo výške 86,77 € a za repliku na vyjadrenie najvyššieho súdu 130,16 €. Patrí mu aj režijný paušál, a to dvakrát po 7,63 € a dvakrát po 7,81 €. Napokon za cestu právneho zástupcu z D. do I. a späť osobným motorovým vozidlom prináleží 3,95 €, ako aj za stratu času 13,01 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na vyslovenie zákazu pokračovať v porušovaní základného práva (bod 4 výroku nálezu). Zrušenie uznesenia najvyššieho súdu v spojení s vrátením veci na ďalšie konanie, resp. s povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu treba považovať za dostatočnú zábezpeku pred ďalším prípadným porušovaním označeného práva sťažovateľa.  

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013