znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 500/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť G. Š., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   sp. zn. 7 C 63/09   z 2.   októbra   2009   a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 64/2010 z 24. februára 2011 a sp. zn. 2 Co 64/2010 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2011 doručená sťažnosť G. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 63/09 z 2. októbra 2009 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011 a č. k. 2 Co 64/2010-162 z 31. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 63/09 sa spoločnosť I., spol. s r. o. (ďalej len „žalobca“), domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy 67,01 € s príslušenstvom. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že predmetná žaloba bola nedôvodná, pretože žalobca žiadnu pohľadávku voči nej nemal, resp. ona voči nemu nemala žiadny dlh, avšak aj napriek tomu, že tieto svoje tvrdenia preukázala, okresný súd naďalej o žalobe žalobcu konal, čím podľa sťažovateľky porušil jej základné právo na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že po vyhlásení rozsudku okresným súdom z 2. októbra 2009 „preventívne vyplatila“ žalobcovi žalovanú sumu, a to konkrétne na jeho účet 26. októbra 2009 sumu 67,07 € a 14. novembra 2009 sumu 94 €. Súčasne sa odvolala   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   avšak   krajský   súd   v priebehu   odvolacieho konania podľa sťažovateľky nesprávne vyhovel späťvzatiu žaloby žalobcom, v dôsledku čoho rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Sťažovateľka považuje rozhodnutie krajského   súdu   za   nesprávne,   pretože   krajský   súd   nevyhovel   jej   nároku,   ktorého   sa v odvolacom konaní domáhala, t. j., aby jej žalobca vrátil ňou vyplatené peňažné sumy, na vyplatenie   ktorých   nemal   žalobca   nárok   a nemal   na   to   ani právny   dôvod.   Okrem   toho sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   jej   odňal   možnosť   konať   pred   súdom,   keďže   jej odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   odmietol   s odôvodnením,   že   nie   je   osobou oprávnenou na jeho podanie.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby konštatoval, že označenými rozhodnutiami tak okresného súdu ako aj krajského súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby zrušil obidve rozhodnutia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 63/09 z 2. októbra 2009 a uzneseniami krajského súdu č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011 a č. k. 2 Co 64/2010-162 z 31. marca 2011.

1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané rozhodnutie okresného súdu, vzhľadom na skutočnosť,   že   predmetné   rozhodnutie   nebolo   meritórne   preskúmané   ani   v odvolacom konaní   krajským   súdom,   pretože   krajský   súd   konanie   z dôvodu   späťvzatia   žaloby   iba zastavil, ústavný súd v tejto časti nemohol sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku okresného   súdu   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci,   a preto   tento   rozsudok meritórne aj preskúmal.

Z ústavným   súdom   vyžiadaného   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   63/09 z 2. októbra 2009 vyplýva, že v predmetnom konaní sa žalobca domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy 67,01 €, ktorá predstavovala úroky z omeškania prináležiace k hlavnému záväzku, ktorý bol právnemu predchodcovi žalobcu (V. a. s.) pred postúpením pohľadávky žalobcovi priznaný platobným rozkazom sp. zn. Ro 8644/97 z 30. septembra 1998, ktorý nadobudol   právoplatnosť   18.   novembra   1998.   Okresný   súd   žalobu   žalobcu   zamietol z dôvodu   premlčania uplatňovanej pohľadávky,   keďže   možno „... z akcesorickej povahy úrokov z omeškania vyvodiť, že ich osud je spätý s hlavným záväzkom a to nie len pri zániku hlavného záväzku ale aj pri premlčaní hlavného záväzku“. Inými slovami, keďže podľa okresného súdu došlo podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (uplynutím 10 rokov, keď sa   malo   podľa   rozhodnutia   plniť,   pozn.)   k premlčaniu   hlavného   záväzku   priznaného žalobcovi (resp. pred postúpením pohľadávky priznanému jeho právnemu predchodcovi) súdnym   rozhodnutím   sp.   zn.   Ro   8644/97   z 30.   septembra   1998,   došlo   aj   k premlčaniu úrokov z omeškania k tomuto hlavnému záväzku sa vzťahujúcich.

Sťažovateľka   považuje   rozhodnutie   okresného   súdu   za   nesprávne   a arbitrárne z dôvodu, že podľa jej názoru okresný súd nemal vôbec o žalobnom nároku žalobcu konať a konanie mal zastaviť, pretože ona nemala voči žalobcovi žiadny dlh, a preto považuje celé konanie na okresnom súde za neštandardné.

Podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak ide o taký nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť,   súd   konanie zastaví.   Ak   vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa   §   104   ods.   2   OSP ak ide   o nedostatok   podmienky   konania, ktorý   možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa § 103 OSP podmienky konania sú podmienky, za ktorých môže súd konať vo veci. Inými slovami, podmienkami konania sú predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol vôbec vo veci konať a napokon aj vydať meritórne rozhodnutie.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že podmienky konania môžu byť odstrániteľné, t. j. také, ktoré je možné napraviť (napr. po výzve súdu), aby súd mohol vo veci konať a rozhodnúť   (odstrániteľnými   podmienkami   konania   sú:   nedostatok   príslušnosti   súdu, nedostatky   návrhu   na   začatie   konania,   procesná   nespôsobilosť   účastníka   konania, nedostatok   zastúpenia   účastníka   konania),   a podmienky   konania   môžu   byť   aj neodstrániteľné, t. j. také, ktorých náprava nie je možná ani po výzve súdu, takže v danom prípade súd nemôže vo veci vôbec konať ani vydať meritórne rozhodnutia a konanie musí zastaviť   (neodstrániteľnými   podmienkami   konania   sú:   nedostatok   právomoci   súdu, litispendencia, res iudicata a nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania).

Z uvedeného je teda nepochybné, že súd vydáva rozhodnutie o zastavení konania iba v súvislosti s posúdením podmienok konania, avšak takýmto rozhodnutím všeobecné súdy nerozhodujú meritórne, t. j. vo veci samej. Pri rozhodovaní vo veci samej sú všeobecné súdy viazané žalobným   návrhom   (petitom),   ktorému   buď   vyhovejú   (čiastočne   alebo v celom rozsahu), alebo mu nevyhovejú a žalobný návrh zamietnu.

V danom   prípade   okresný   súd   mal   vykonaným   dokazovaním   za   preukázané,   že žalobcom   uplatňovaný nárok nie je voči   sťažovateľke   dôvodný,   a preto   žalobu žalobcu zamietol, čo v konečnom dôsledku znamená, že sťažovateľka bola v spore úspešná.

Vzhľadom   na   uvedené   je   námietka   sťažovateľky   smerujúca   proti   charakteru rozhodnutia okresného súdu nedôvodná, pretože sťažovateľka požadovala, aby okresný súd rozhodol o veci   samej rozhodnutím (o zastavení konania), ktorým môže všeobecný súd rozhodnúť   iba   v súvislosti   s posudzovaním   podmienok   konania,   pričom   sťažovateľka nepreukázala,   že   by   sa   v konaní   o jej   veci   mala   riešiť   otázka   nedostatku   podmienok konania.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti (t. j. vo vzťahu k rozhodnutiu okresného   súdu)   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom súde).

2. K namietaným rozhodnutiam krajského súdu

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tiež   namietala   porušenie označených práv uzneseniami krajského súdu č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011 a č. k. 2 Co 64/2010-162 z 31. marca 2011, pričom sťažovateľka je tohto názoru, že krajský súd porušil jej základné právo na spravodlivé súdne konanie tým, že v odvolacom konaní nerozhodol, že žalobca je jej povinný vrátiť finančnú čiastku, zaplatenia ktorej sa žalobou domáhal a ktorú mu sťažovateľka aj vyplatila, a jednak aj tým, že krajský súd odmietol jej odvolanie proti rozsudku okresného súdu z dôvodu, že je neoprávnenou osobou na jeho podanie.

Pokiaľ ide o prvú z námietok sťažovateľky, ústavný súd podotýka, že v odvolacom konaní   odvolací   súd   iba   preskúmava   správnosť   postupu   a rozhodnutia   okresného   súdu, ktorý   postupoval   a rozhodoval   v rozsahu   žalobného   petitu   (žalobného   návrhu),   a to   iba v rozsahu   odvolacích   dôvodov   v zmysle   §   205   OSP.   Inými   slovami,   v právomoci odvolacieho   súdu   nie   je,   aby   ako súd   druhého   stupňa   rozhodoval   o nových   účastníkmi konania uplatnených nárokoch, pretože toto je v právomoci prvostupňových súdov.

V danom   prípade,   tak   ako   to   vyplýva   už   zo   sťažnosti,   sťažovateľka   zaplatila žalobcovi   žalovanú   sumu   26.   októbra   2009   a 14.   novembra   2009,   a to   aj   napriek skutočnosti, že tak nemusela urobiť, pretože už predtým – 2. októbra 2009 – okresný súd vo veci meritórne rozhodol, pričom podľa tohto rozhodnutia bola sťažovateľka v konaní úspešná,   a teda   nebola povinná žalobcovi   nič zaplatiť.   Skutočnosť,   že tak sťažovateľka učinila, bolo jej dobrovoľným rozhodnutím, pretože tak učinila bez právneho titulu, avšak nebolo povinnosťou, resp. nebolo v právomoci krajského súdu v rámci konania o odvolaní proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   rozhodovať   o novo   až   v odvolacom   konaní uplatnenom   nároku   sťažovateľky   na   vrátenie   tejto   finančnej   čiastky   od   žalobcu. Sťažovateľka sa však môže tohto svojho nároku voči žalobcovi domáhať podaním novej žaloby   o   plnenie   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   žalobcu,   pretože   prijal   plnenie   bez právneho titulu.

V súvislosti   s druhou   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   krajský   súd   vo   veci odvolania sťažovateľky nesprávne rozhodol, keď toto jej odvolanie odmietol z dôvodu, že sťažovateľka nebola osobou oprávnenou na jeho podanie, ústavný súd podotýka, že v tomto prípade   krajský   súd   síce   pochybil,   pretože   odvolanie   má   právo   podať   každý   účastník konania,   avšak   vzhľadom   na to,   že   zo   samotnej   podstaty   odvolacieho,   resp.   akéhosi opravného konania vyplýva, že sa ho bude dovolávať účastník konania, ktorý v konaní na prvom stupni nemal vo veci úspech, sa odvolanie sťažovateľky, ktorá bola v prvom stupni úspešná,   javilo   ako   neopodstatnené.   Vzhľadom   na to,   že   v danom   prípade   pochybenie krajského súdu, ktorý odvolanie sťažovateľky síce legitímne odmietol, avšak z iného právne relevantného dôvodu ako mal učiniť, ústavný súd tomuto jeho pochybeniu nepripisuje taký ústavný rozmer, ktorý by bol spôsobilý reálne zasiahnuť do hmotných práv sťažovateľky.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý sťažnosť sťažovateľky   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   64/2010-162 z 31. marca 2011, ktorým bolo meritórne rozhodnuté v odvolacom konaní, odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011, ústavný súd zistil, že týmto uznesením krajský súd z dôvodu nemožnosti doručenia zásielok sťažovateľke rozhodol, že všetky písomnosti určené sťažovateľke sa budú doručovať ich uložením v súdnom spise. Sťažovateľka však toto uznesenie krajského súdu v sťažnosti iba označila bez uvedenia dôvodov, kvôli ktorým ho považuje za arbitrárne, resp. za nesprávne a ústavne neudržateľné.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať... odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k uzneseniu krajského   súdu   č.   k.   2   Co   64/2010-159   z 24.   februára   2011   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť bola odmietnutá ako celok   a   rozhodnutie   o zrušení   napadnutých rozhodnutí   krajského   súdu   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011