znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 500/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Tos 25/2010 zo 16. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2010   doručená   sťažnosť   J.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 25/2010 zo 16. septembra 2010.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   uznesením   krajského   súdu   zo   16.   septembra   2010 na neverejnom zasadnutí senátu bolo rozhodnuté, že sudcovia tohto súdu JUDr. D., JUDr. F. a   JUDr.   B.   (ďalej   len   „namietaní   sudcovia“)   nie   sú   vylúčení   z vykonávania   úkonov odvolacieho konania v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi pod sp. zn. 6 To 6/2010.

Sťažovateľ tvrdil, že týmto rozhodnutím boli porušené ním označené základné práva, pretože v uvedenom konaní sám JUDr. D. ešte v roku 2009 vyhlásil, že je vo veci zaujatý. V konaní na Okresnom súde Brezno, ktoré je vedené pod sp. zn. 4 C 194/2010, podal žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa domáhal vyslovenia, že došlo k porušeniu jeho práv tým, že členovia odvolacieho senátu krajského súdu a aj namietaní sudcovia prejudikovali spáchanie trestného   činu   skôr,   ako   bolo   vo   veci   právoplatne   rozhodnuté,   čím   porušili   zásadu prezumpcie neviny. Vzhľadom na to, že krajský súd nedostatočne zohľadnil ním vznesené námietky v naznačenom smere, žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1/   Uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   3Tos   25/10   zo   dňa   16.9.2010   došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, 2.

2/ Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 3Tos 25/10 zo dňa 16. 9.2010.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 25/2010 zo 16. septembra 2010 došlo k porušeniu ním označených základných práv.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej,   ako   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 132/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„V   súvislosti   s   podanými   námietkami   zaujatosti   odvolacieho   senátu   tento   už spomínaným rozhodnutím zo dňa 2.8.2010 vyslovil, že odvolací senát v zložení JUDr. V. D. – predseda senátu a sudcovia JUDr. P. F. a JUDr. J. B. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov odvolacieho konania....

Vo   vzťahu   k   podaným   žalobám   na   ochranu   osobnosti   odvolací   senát   udáva,   že podanie žaloby by mohlo zakladať negatívny vzťah medzi sudcom a obžalovaným, avšak ani jeden člen senátu vo svojom písomnom stanovisku neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by zakladala   subjektívnu   alebo   objektívnu   nestrannosť   alebo   zaujatosť.   V   tejto   súvislosti dodáva,   že   sťažnostné   senáty   uznesenia,   ktorými   mala   byť   prejudikovaná   vina   oboch obžalovaných, boli im oznámené 3.2.2009 a 4.1.2010 a žalobu na ochranu osobnosti podali až 8.7.2010. O žalobe obžalovaných doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, a predmetom sporu je rozhodovacia činnosť. V podstate na základe týchto skutočností odvolací senát sa domnieva,   že   zo   strany   obžalovaného   ide   o   úmyselnú   obštrukciu   s   úmyslom   oddialiť rozhodnutie aj o jeho odvolaniach proti vyhlásenému rozsudku do doby, pokiaľ nebude prepustený z väzby.

Sťažnostný senát v rámci prieskumného konania zistil, že rozhodnutie odvolacieho senátu o nevylúčení z vykonávania úkonov v odvolacom konaní má oporu v príslušných ustanoveniach zákona.

Sťažnostný senát v rámci preskúmania veci zisťoval, či odvolací senát je vylúčený z vykonávania   úkonov   trestného   konania v zmysle § 31 ods.   1   Tr.   por.,   či možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti pre pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi alebo pre pomer k   inému   orgánu   činnému   v   tomto   konaní.   Takéto   skutočnosti   sťažnostný   senát   po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil.... Sťažnostný senát krajského súdu nezistil ani v ďalšej namietanej skutočnosti, a to v podaní občianskoprávnej žaloby, dôvody na vylúčenie odvolacieho senátu krajského súdu. Obžalovaní M. Č. a J. M. podali voči sudcom krajského súdu JUDr. V. D., JUDr. J. B., JUDr. P. F. a JUDr. E. R. návrh na vydanie rozkazu na plnenie podľa § 174b O. s. p. Obžalovaní sa domáhajú, aby odporcovia boli povinní sa zdržať tvrdení uvedených v už spomínanom uznesení krajského súdu a sú povinní na svoje náklady podať podanie do spisu vo veci 2Tos 5/09 a 2Tos 53/09, že ich tvrdenia boli predčasné a že tieto tvrdenia podali v rozpore s platným právnym predpisom.

Ani sťažnostný senát krajského súdu podaním tejto občianskoprávnej žaloby nezistil skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné konštatovať, že odvolací senát krajského súdu je vylúčený z vykonávania úkonov v odvolacom konaní.

Sťažnostný senát opätovne zdôrazňuje, že aj po podaní civilnej žaloby obžalovaným je rozhodujúce akceptovanie ustanovenia § 31 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého z vykonávania úkonov   trestného   konania   je   vylúčený   sudca,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka. Takouto skutočnosťou nie je ani podanie civilnej žaloby obžalovaným, pretože by to mohlo   vylúčiť   namietaného   sudcu   z   rozhodovania   v   trestnej   veci   pri   podaní   aj   zjavne neopodstatnenej občianskoprávnej žaloby.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.8.2010 sp. zn. 2Ndt 15/2010, ktorý rozhodoval o návrhu obž. M. Č. a J. M. na odňatie veci Krajskému súdu v Prešove a jej prikázanie inému krajskému súdu podľa § 23 ods. 1 Tr. por. V dôvodoch uvedeného uznesenia sa konštatuje, že nezaujatosť pri rozhodovaní patrí medzi základné profesionálne povinnosti sudcu a strana v konaní ho nemôže z rozhodovania eliminovať len tým, že podaním žaloby na ochranu osobnosti alebo iného   podobného   návrhu   postaví   sudcu   do   pozície   protistrany   v občianskom   súdnom konaní,   ak sa jej   nejaví   procesný postup súdu   v trestnom konaní sám osebe   ako   taký, ktorého výsledkom bude pre ňu priaznivé meritórne rozhodnutie.

Sťažnostný senát krajského súdu nezistil dôvody na vylúčenie odvolacieho senátu z rozhodovania   ani   pre   namietaný   príbuzenský   pomer   predsedu   odvolacieho   senátu JUDr. D.   a   synovca   JUDr.   D.,   ktorý   pôsobí   ako   sudca   na   Krajskom   súde   v Prešove a ani pre jeho príbuzenský pomer ku JUDr. D., náhradnému obhajcovi obžalovaného Č. Predseda senátu JUDr. D. vo svojom vyjadrení uvádza, že jeho príbuzenský vzťah k náhradnému   obhajcovi   obžalovaného,   JUDr.   V.   D.,   zanikol   rozvodom   s   jeho   sestrou v roku 2005 a so sudcom Krajského súdu v Prešove, JUDr. E. D., udržiava kolegiálny vzťah. Tieto   skutočnosti   podľa   sťažnostného   senátu   krajského   súdu   nie   sú   dôvodmi   na vylúčenie   predsedu   senátu   z   prejednávania   veci   v   štádiu   odvolacieho   konania   voči obžalovaným Č. a M.

Sťažnostný senát krajského súdu mal na zreteli, že odňatie veci zákonnému sudcovi a jej pridelenie inému je potrebné chápať ako neštandardný a výnimočný postup a iba pri splnení zákonných podmienok vylúčenia sudcu uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por., pričom tieto   skutočnosti   po   preskúmaní   veci   zistené   neboli,   preto   rozhodol   tak,   že   sťažnosť obžalovaných M. Č. a J. M. ako nedôvodnú zamietol.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   skutkových   a   právnych   omylov   krajského   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neopodstatnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad krajským   súdom   takého   nedostatky   nevykazuje, a   preto   bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010