znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 50/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   januára   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a   zo sudcov   Sergeja Kohuta   a Lajosa   Mészárosa   predbežne prerokoval   sťažnosť Z.,   zastúpenej   predsedom..., právne   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Zdenkou   Benčíkovou,   Advokátska   kancelária advocatius s. r. o, Palackého 12, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a 3   a čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   8   Sp   39/2008   zo 17.   októbra   2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 170/2011 z 27. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013 doručená   sťažnosť   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základných   práv zaručených   v čl.   20 ods.   1 a 3   a čl. 46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8 Sp 39/2008 zo 17.   októbra   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 170/2011 z 27. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Napadnutým uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Sp/39/2008-122, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Sžr/170/2011-165, súdy dospeli k záveru, že nami podaný návrh je v zmysle § 250 I a nasl. O.s.p. potrebné odmietnuť ako podaný neoprávnenou   osobou.   Sťažovateľovi   sa   postupom   súdu   druhého   stupňa,   v   odvolacom konaní sp.zn. 10Sžr/170/2011, v spojení s postupom súdu prvého stupňa v konaní sp.zn. 8Sp/39/2008, odňala možnosť konať pred súdom, bolo zmarené naše právo domáhať sa súdnej   ochrany   voči   rozhodnutiam   orgánov   verejnej   správy   a   zasiahnuté   do   nášho majetkového práva, čím došlo k porušeniu nášho:

- práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

- práva na ochranu majetku v zmysle článku 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR a v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Porušovateľ, Krajsky súd v Bratislave sp.zn. 8Sp/39/2008, nedostatočne odôvodnil Uznesenie   zo   dňa   17.10.2011,   ktorým   nami   podaný   návrh   ako   podaný   neoprávnenou osobou   odmietol.  ...   Súd   sa   v   tejto   súvislosti   vôbec   nevysporiadal   s   uvádzanými skutočnosťami,   ktoré   vyplývajú   aj   z   citovaných   právoplatných   rozhodnutí,   ktoré konštatovali, že Z. vznikla v roku 1960 a akceptovali jej existenciu.

Súd ďalej svoje tvrdenie ohľadom neexistencie navrhovateľa ako záhradkovej osady opiera podľa nášho názoru o dôkazy, ktoré nie sú relevantné.

Porušovateľ, Najvyšší súd SR, v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 27.02.2013, ktorým potvrdil   Uznesenie   Krajského   súdu   zo   dňa   17.10.2011,   sa   so   záverom   krajského   súdu stotožnil.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   rovnako   vôbec   nevyjadril   k   nami uvádzanému vzniku Z. v roku 1960, ktorá skutočnosť bola pre rozhodnutie vo veci nanajvýš významná.   Rovnako   ako   KS   BA   sa   nevysporiadal   s   rozhodnutiami,   na   ktoré   sme poukazovali a ktoré boli v otázke zriadenosti sťažovateľa vydaná skôr...“

Za   daného   právneho   a   faktického   stavu   veci   boli   podľa   sťažovateľky „splnené kritériá pre akceptáciu záhradkovej osady“.

Sťažovateľka ďalej uviedla:„Odvolací súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky, i napriek nami uvádzaným vadám uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, ktorou skutočnosťou bolo zmarené naše ústavné právo domáhať sa súdnej ochrany voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy, odňatá naša možnosť konať pred súdom a spôsobená nám ujma na našich právach v dôsledku pridelenie pozemkov, na ktorých sme ako záhradková osada zriadený, v rámci reštitučného konania v rozpore so zákonom....

Postupom a rozhodnutím porušovateľov, Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, bolo zasiahnuté do našich základných práv zaručených nám Ústavou   SR,   ako   aj   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Súdy v konaniach nesprávne neuznali vecnú legitimáciu Z. a naše podania odmietli ako podané neoprávnenou osobou. Tým, že nás správny orgán, ako aj súdy nesprávne považovali za nelegitimovaného,   bola   nám   odňatá   možnosť   konania   pred   súdom.   Takisto   na   odňatie možnosti   konať   pred   súdom   poukazujeme   tým,   že   v odôvodneniach   rozhodnutí   sa   súdy nevysporiadali s nami uvádzanými argumentmi, ťažiskovými pre posúdenie v danej veci, a to najmä posúdenie vzniku Z. v roku 1960 a nie v roku 1973. Rovnako neuviedli, z akého dôvodu   sa   pri   rozhodovaní   neopreli   o   nami   uvádzanú   judikatúru   a   rozhodnutia v obdobných   veciach...   Porušovatelia   sa   nevysporiadali   s   právnymi   a   skutkovými argumentmi, ktoré sme predkladali počas konania....

V zmysle zákona č. 229/1991 § 11 ods. 1 písm. e) o pôde pozemky alebo ich častí nemožno   vydať   v   prípade,   že   na   pozemku   bola   zriadená   záhradková   osada,   čím   je poskytnutá   ochrana   užívateľom   takýchto   pozemkov,   resp.   záhradkárom.   Správny   orgán v rozpore so zákonom vydal v reštitučnom konaní oprávneným osobám pozemky, na ktorých bola zriadená záhradková osada. Nápravy sme sa nedomohli ani v konaní pred Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR. Takýmto konaním bolo zasiahnuté do nášho práva na ochranu majetku s poukazom na čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR a porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľa: Z...

- podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, všetky v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.02.2013,   sp.zn. 10Sžr/170/2011   a   Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   17.10.2011   sp.zn. 8Sp/39/2008, porušené boli.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.02.2013,   sp.zn. 10Sžr/170/2011   a   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   17.10.2011,   sp.zn. 8Sp/39/2008, sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znova konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 331,15 Eur... na účet právneho zástupcu, JUDr. Zdenky Benčíkovej... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa a zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 8 Sp 39/2008 zo 17. októbra 2011

Ako bolo uvedené, z čl. 127 ods. 1 ústavy vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie svojich základných práv alebo slobôd je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody   využitím   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať sa   namietaným porušením   základného   práva   alebo slobody len vtedy, ak právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu pred iným orgánom štátnej moci (I. ÚS 78/99). Vychádzajúc uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka bola oprávnená proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podať odvolanie na najvyššom súde, s čím bola oboznámená v jeho poučení. Z príloh k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka   svoje   právo   na   podanie   odvolania   najvyššiemu   súdu   aj   využila.   Keďže v systéme všeobecného súdnictva mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy na ochranu svojich   práv, princíp   subsidiarity   vylučuje konanie ústavného súdu o nich vo vzťahu ku krajskému súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   bola   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   odmietnutá   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 10 Sžr 170/2011 z 27. februára 2013

2.1 Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   pravidelne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní svojej   právomoci   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy) nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov, v dôsledku čoho sa jeho úloha obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   za   hlavné pochybenie najvyššieho súdu porušujúce jej práva označila to, že „V odôvodnení svojho rozhodnutia   sa...   vôbec   nevyjadril   k   nami   uvádzanému   vzniku   Z.   v   roku   1960   ktorá skutočnosť bola pre rozhodnutie vo veci nanajvýš významná“. V dôsledku takéhoto postupu mala byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „v odôvodneniach sa súdy nevysporiadali s nami uvádzanými argumentami ťažiskovými pre posúdenie v danej veci a to najmä posúdenie vzniku Z. v roku 1960 a nie v roku 1973“. V spojitosti s tým sťažovateľka vytýka krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že „neuviedli z akého dôvodu sa pri   rozhodovaní   neopreli   na   nami   uvádzanú   judikatúru   a   rozhodnutia   v   obdobných veciach“.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktoré   však nemožno   považovať   za   arbitrárne,   prípadne   zjavne   či   nedostatočne   odôvodnené. V konkrétnostiach   treba   predovšetkým   uviesť,   že   najvyšší   súd   pri   preskúmaní   splnenia zákonných kritérií „zriadenej záhradkovej osady“ podľa § 2 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 229/1991 Zb.“) vychádzal z toho, že o nej možno hovoriť len vtedy, pokiaľ jej zriadenie bolo v súlade s právnym poriadkom (a preto schopné právnych účinkov zákona č. 229/1991 Zb.). V konkrétnosti išlo o to, aby pôda užívaná v záhradkovej osade spĺňala prepísané zákonné podmienky, t. j. „územné rozhodnutie ako aj   územné   vyčlenenie   územia   územia   záhradkovej   osady   v   evidencii   nehnuteľností“. Po preskúmaní   splnenia   týchto   podmienok   však   najvyšší   súd   konštatoval,   že „územné rozhodnutie   ako   základný   predpoklad   pre   zmenu   využitia   územia   vydané   nebolo   a   ani v evidencii   nehnuteľností   nebolo   toto   územie   vyčlenené   ako   záhradková   osada“. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd uzavrel, že „... z hľadiska zriadenia záhradkovej osady... nie je rozhodujúca doba vzniku z. (čo predstavovalo hlavný argument sťažovateľa na ústavný súd) ale či vôbec a kedy došlo k právne relevantnému získaniu pozemkov pre záhradkárske účely“. Keďže táto podmienka splnená nebola, bolo bez právneho významu zaoberať sa tou či inou dobou vzniku samotnej záhradkovej osady, ako sa toho domáhala sťažovateľka. Postup a uznesenie najvyššieho súdu zaoberajúci sa právnymi podmienkami, ktoré musela spĺňať pôda vyčlenená pre záhradkovú osadu, preto nemožno považovať za arbitrárny, a teda narušujúci označené základné práva sťažovateľky. V dôsledku toho ani skutkové a právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospel na základe takéhoto postupu, nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky. Právne závery najvyššieho súdu (v spojení so závermi krajského súdu) sú podľa ústavného súdu zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a rešpektujúce osobitosti reštitučných vzťahov. Najvyšší súd sa dostatočne zaoberal právnymi a faktickými skutočnosťami nevyhnutnými pre svoje rozhodnutie v odvolacom konaní sťažovateľky a takisto presvedčivo zdôvodnil, prečo sa argumentom označeným sťažovateľkou ako „ťažiskový“ (spolu s judikatúrou, na ktorú v tejto súvislosti poukázala) nebolo nutné bližšie zaoberať. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že takýto postup najvyššieho súdu je v súlade s jeho rozhodovacou činnosťou v obdobných   prípadoch   (8 Sžo 140/2008,   2   Sžo/82/2010)   a   ako   súladný   s   označenými základnými   právami   ho označil   aj   ústavný   súd   (II.   ÚS   200/09).   S   prihliadnutím   na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva a práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína, že ich podstatou je ochrana vlastníckeho práva, resp. jeho pokojné užívanie. Podľa názoru ústavného súdu namietané porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy môže byť úspešné iba v prípade už objektívne existujúceho vlastníckeho práva (vlastníctva), v dôsledku čoho napríklad spor, ktorým sa niekto dožaduje jeho priznania, nie je chránený ústavou   (I. ÚS 43/97). Aj   vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 33/95 ústavný súd výslovne potvrdil, že: „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym   poriadkom.“   Právny   názor   ústavného   súdu,   ktorým   sa   účel   ochrany   vlastníka podľa čl. 20 ods. 1 ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj vlastníkom je, a nie aj s tými, ktorí   sa   usilujú   o   nadobudnutie   vlastníctva,   je   konformný   aj   s   právnym   názorom Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorého   vlastnícke   právo   zaručené   v   čl.   1 dodatkového protokolu môže byť porušené len vo vzťahu k jeho držiteľom.

Sťažovateľka (záhradková osada) však ústavnému súdu netvrdila a ani nepreukázala, že   je   vlastníčkou   nehnuteľnosti   a   takisto   neoznačila   žiadne   konanie,   opomenutie   alebo rozhodnutie orgánu štátu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej vlastníckeho práva. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   keďže   ňou   sťažovateľka   namietala   porušenie základného   práva   a práva   podľa   ústavy   a   medzinárodnej   zmluvy,   dôvodnosť   existencie ktorého nebola schopná preukázať. Akékoľvek konanie ústavného súdu o nej, by bolo bez reálneho právneho účinku.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody   sťažovateľky   (čl.   127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014