znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 50/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených   v čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. VI/2 Pz 521/10 a jej prípisom z 29. novembra 2010, ako aj rozhodnutím Okresného súdu Bratislava   II   č.   k.   32   Rob   2483/08-55   z 11.   septembra   2009   v spojení   s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 341/09-59 z 1. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2011   doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 521/10 a jej   prípisom   z 29.   novembra   2010   (ďalej   aj   „napadnutý   prípis“   alebo   „prípis z 29. novembra 2010“), ako aj rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 32 Rob 2483/08-55 z 11. septembra 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 4 Co 341/09-59 z 1. februára 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca návrhom z 18. augusta 2008 podaným   na Okresnom   súde   Bratislava   II   domáhal   proti   odporcovi   zaplatenia   sumy 109 000 Sk   s príslušenstvom.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o oslobodenie   od   platenia súdneho   poplatku,   o ktorom   okresný   súd   uznesením   č.   k.   32   Rob   2483/08-36 z 12. decembra   2008   rozhodol   tak,   že   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   platenia súdneho poplatku. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.   5   Co   75/09-43   z 29.   mája 2009   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o nepriznaní oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   opätovne   5.   augusta   2009   podal žiadosť   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku,   argumentujúc   zhoršením   majetkových pomerov. Okresný súd v reakcii na túto sťažovateľovu žiadosť oznámením zo 7. augusta 2009   uviedol,   že   o oslobodení   od   súdneho   poplatku   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté a z tohto dôvodu nemôže v tejto veci rozhodovať opätovne. Zároveň upozornil sťažovateľa, že ak súdny poplatok nebude zaplatený, konanie v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   bude zastavené.

Následne okresný súd uznesením č. k. 32 Rob 2483/08-55 z 11. septembra 2009 konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zastavil. Uvedené rozhodnutie o zastavení konania bolo na základe odvolania sťažovateľa potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 341/09-59 z 1. februára 2010.

Sťažovateľ podal neskôr generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 1. februára 2010. Podnet bol po postúpení veci prípisom   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k. Kc 172/10-7 z 20. júla 2010 odložený.

Generálna prokuratúra na základe žiadosti sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia krajskej   prokuratúry   vec   taktiež   odložila,   čo   oznámila   sťažovateľovi   prípisom z 10. novembra 2010.

Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre 24. novembra 2010 aj opakovaný podnet, ktorý bol napadnutým prípisom prokurátora generálnej prokuratúry z 29. novembra 2010 odložený   z dôvodu,   že   v predmetnej   veci   sa   nezistil   dôvod   na   podanie   mimoriadneho dovolania.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   podrobne   opisuje,   v čom   vidí   pochybenia   všeobecných súdov konajúcich v jeho právnej veci, predovšetkým ich nesprávnu aplikáciu § 138 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   pričom   tejto   argumentácii   venuje prevažnú   časť   svojej   sťažnosti.   Zároveň   hodnotí   aj   postup   generálnej   prokuratúry, ku ktorému uviedol: „Právomoc priznaná generálnemu prokurátorovi v ustanovení § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nemá povahu exkluzívneho právneho privilégia, ale zahŕňa jeho povinnosť uplatňovať ju v súlade s účelom, na ktorý mu bola zverená. Právo na mimoriadne dovolanie sťažovateľa je preto potrebné chápať najmä ako právo vyžadovať od štátneho   orgánu   -   generálneho   prokurátora   a   ním   poverených   osôb   konanie   v   určitej kvalite, t. j. vyžadovať konanie v zákone upravenom relevantnom postupe.... Skúmaniu porušenia   zákona,   je   zo   strany   generálneho   prokurátora   potrebné   venovať   odbornú starostlivosť, ktorá má obsahovať aj povinnosť skúmať procesný postup súdov a výklad procesných a hmotnoprávnych právnych noriem použitých súdmi v napádanom rozhodnutí a porovnať ich výklad so zjednoteným výkladom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s ústavne konformným relevantným výkladom dotknutých právnych noriem.   Generálna prokuratúra   skúmaniu   zákonnosti   postupu   súdov   nevenovala   dostatočnú   odbornú starostlivosť.   Svedčí   o   tom   aj   ignorovanie   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 141/2005, na ktoré sťažovateľ v opakovanej sťažnosti generálnu prokuratúru upozornil...

Právne závery Okresného súdu Bratislava II, Krajského súdu Bratislava, Krajskej prokuratúry Bratislava a ich potvrdenie Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky sú zjavne   neodôvodnené,   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska,   podľa   sťažovateľa neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   spôsobujúce   následok   porušenia   označených základných práv sťažovateľa.

Od podania návrhu na konanie, t. j. odo dňa 18. 08. 2008 uplynulo takmer dva a pol roka   a   Okresný   súd   Bratislava   II   nevykonal   vo   veci   žiadny   úkon,   ktorý   by   viedol k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Podľa sťažovateľa Okresný súd... svojím neodborným   postupom   vo   veci   súdnopoplatkovej   povinnosti   sťažovateľa   založil   stav zbytočných prieťahov konania vo veci samej.... Podľa názoru sťažovateľa aj rozhodovacia činnosť   súdu   v   oblasti   súdnych   poplatkov   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania a v odôvodnených prípadoch v konečnom dôsledku, môže spôsobiť aj bezdôvodné prieťahy konania vo veci samej.“

4. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„ Základné práva sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, práva na spravodlivý proces, upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rozhodnutie jeho veci podľa právnych noriem, vykladaných ústavne konformným spôsobom a práva na účinný opravný prostriedok pred národným orgánom upraveného v čl. 13 Dohovoru, postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci VI/2 Pz 521/10 a konaním ktoré mu predchádzalo boli porušené.

Generálnej   prokuratúre...   sa   nariaďuje   konať   vo   veci   podnetu   sťažovateľa   na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 4Co/341/2009-59 zo dňa 01. 02.2010. “

Sťažovateľ zároveň navrhol priznať mu aj finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 521/10 a jej   prípisom   z 29.   novembra   2010 tým,   že   nevybavila   náležitým   spôsobom   podnet sťažovateľa v namietanej veci.

7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k.   4 Co   341/09-59   z 1.   februára   2010,   hoci   podľa   názoru   sťažovateľa   boli   splnené podmienky na jeho podanie.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo na jeho prijatie,   resp.   akceptovanie, a   teda generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (I. ÚS 19/01, I. ÚS 43/07, II. ÚS 176/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 344/04), pretože nepatrí do katalógu základných práv.

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom   prerokovaní odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

8.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   zákonnou   povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na podnet sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť   generálna   prokuratúra   splnila   tým,   že   v   liste   sp.   zn.   VI/2   Pz   521/10 z 29. novembra   2010   zaujala   konkrétne   stanovisko   k   námietkam   sťažovateľa,   pričom nezistila   dôvody   pre   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   súdnemu rozhodnutiu.   Jadrom   sťažnosti   bola   nespokojnosť   sťažovateľa   so   závermi,   ku   ktorým generálna   prokuratúra   dospela.   Skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľa, však nemôže celkom zjavne zakladať porušenie jeho označených základných práv.

9.   Následne   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal   tou časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným   dôkazom)   napadnutým   postupom   generálnej   prokuratúry   a jej   prípisom z 29. novembra   2010. Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   generálna prokuratúra nevyhovela jeho opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Keďže ústavný súd nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného   postupu   generálnej   prokuratúry   ani   jej   prípisu   z 29.   novembra   2010 v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri § 7 a § 8), nemožno jej postup ako ani napadnutý prípis kvalifikovať ako arbitrárny ani v súvislosti s namietaným porušením základného   práva   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

10. Ústavný súd napokon konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade s príslušnými   ustanoveniami   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   a tiež   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   To,   že po posúdení   všetkých   okolností   daného prípadu   dospela   generálna prokuratúra   k   inému záveru, a tým sa nestotožnila s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52, sťažnosť č. 9658/82, 9659/82). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03), a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

11. Sťažovateľ v úvode sťažnosti ako porušovateľov svojich práv označil aj krajský súd   a okresný   súd.   Hoci   konanie   a rozhodovanie   týchto   všeobecných   súdov   vo   svojom sťažnostnom   návrhu   (tzv.   petite) osobitne   nenapáda,   z ďalšieho   obsahu   jeho   sťažnosti vyplýva, že vo vzťahu k týmto subjektom namieta porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Je potrebné konštatovať, že aj v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok stanovených pre obsah ústavnej sťažnosti by táto bola v tejto časti odmietnutá z dôvodu oneskorenosti jej podania.

Podľa zistení ústavného súdu rozhodnutie okresného súdu č. k. 32 Rob 2483/08-55 z 11.   septembra   2009   v spojení   s rozhodnutím   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   341/09-59 z 1. februára 2010, ktorým bolo zastavené konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2010.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného   práva,   t.   j.   v danom   prípade   od   16.   apríla   2010.   Predmetná   sťažnosť   bola odovzadná   na   poštovú   prepravu   3.   februára   2011,   teda   jednoznačne   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011