znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 50/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   februára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. O., Z., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   nebyť   poslaný   na   nútené   práce   alebo   nútené služby a na súdnu ochranu podľa čl. 18 ods. 1 a 2 písm. b) a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co 206/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. O.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2010 doručená sťažnosť D. O., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva nebyť poslaný na nútené práce alebo nútené služby a na súdnu ochranu podľa čl. 18 ods. 1 a 2 písm. b) a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   pod   sp.   zn.   16 Co 206/2009.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 30. decembra 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   podal   Okresnému   súdu   Zvolen (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti S. (ďalej len „žalovaná“). Domáhal sa priznania peňažných nárokov za výkon štátnej služby nad určený služobný čas v zmysle ustanovení § 89 a § 90 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), a to vo výške 3 328,42 € s príslušenstvom. Sťažovateľ vykonával štátnu službu nad určený služobný čas v mesiacoch september až december 2005 v rozsahu 165,5 hodín, v mesiacoch január až apríl 2006 v rozsahu 157,5 hodín,   v mesiacoch   máj až august   2006   v rozsahu   50 hodín,   v mesiacoch   september až december 2006 v rozsahu 144 hodín, v mesiacoch január až apríl 2007 v rozsahu 52 hodín a napokon v mesiacoch máj až august 2007 v rozsahu 46,5 hodín. Rozsudkom okresného súdu   č.   k.   6   C   77/2008-102   z 30.   marca   2009   bola   žaloba   zamietnutá.   Podľa   názoru okresného súdu sťažovateľ vykonával prácu, za ktorú si uplatnil nárok, v pohotovostnom systéme   slúžiacom   na   zabezpečenie   vzdušného   priestoru.   Práca   bola   vykonávaná v dvadsaťštyrihodinovej zmene, pričom podľa § 9 písm. f) a g) sa ustanovenia § 88 ods. 1, § 89, § 90 a § 91 zákona o štátnej službe nevzťahujú na profesionálneho vojaka počas výkonu dvadsaťštyrihodinovej zmeny stálych služieb a dozorných pohotovostných zmien a výkonu poriadkovej, strážnej, eskortnej a dozornej služby. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. b) služobného   predpisu   č.   13   zo   4.   novembra   2005   (ďalej   len   „služobný   predpis“)   sa   za špecifickú   činnosť   považuje   činnosť   technickej,   požiarnej   a záchrannej   pohotovosti   vo vzdušných   silách.   Sťažovateľ   bol   zaradený   do   funkcie   vedúceho   staršieho   technika špeciálnych   odborných   činností   a podľa   funkčnej   náplne sa   podieľal   aj   na   zabezpečení pohotovostného   systému,   pričom   zodpovedal   za   nepretržitú   prevádzkyschopnosť a bojaschopnosť   systémov   lietadiel   technickej   letky   vo   svojom   odbore,   kvalitne   a včas vykonával práce na leteckej technike. Okresný súd dokazovaním zistil, že služobný predpis v čl. 1 síce uvádza povolenie výnimky v bode I písm. b) upravujúcom výnimku nad rámec určeného služobného času pri výkone špecifických   činností pre profesionálneho vojaka, ktorému tento výkon nevyplýva z funkcie, do ktorej bol ustanovený alebo vymenovaný, avšak citovaný služobný predpis považoval za normu odporujúcu ustanoveniu § 92 písm. f) zákona   o štátnej   službe.   Dospel   tak   k záveru,   že   sťažovateľ   pri   výkone dvadsaťštyrihodinovej služby v pohotovostnom systéme nemá právny nárok na preplatenie hodín za prácu nadčas, pretože to vylučuje § 92 písm. f) zákona o štátnej službe. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 206/2009-130 z 24. septembra 2009   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Krajský   súd   si   v celom   rozsahu   osvojil dôvody   rozsudku   okresného   súdu   a na   základe   rovnakých   zákonných   ustanovení konštatoval, že sťažovateľovi nevznikol peňažný nárok za výkon služby v pohotovostnom systéme, lebo i keď sa táto služba započítava do fondu pracovnej doby, nezapočítava sa do výkonu práce nadčas. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 2. novembra 2009.   Podľa   názoru   sťažovateľa   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nezodpovedá kritériám   vyplývajúcim   z ustanovenia   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku. Skutočnosti tvrdené sťažovateľom, ako aj skutkové a právne tvrdenia žalovanej týkajúce sa spôsobu zápočtu hodín výkonu služby nad nariadený služobný čas v rozsudku neuviedol, nevysvetlil, ktoré skutočnosti a tvrdenia účastníkov považoval za preukázané, a aké právne stanovisko   k týmto   podstatným   veciam   zaujal.   Všeobecné   súdy   posudzovali   len   jednu podstatnú   časť   žaloby,   a to,   či   výkon   práce   v pohotovostnom   systéme   je dvadsaťštyrihodinovou zmenou, ktorá zakladá, resp. nezakladá právny nárok na náhradné voľno alebo na preplatenie priemernej hodinovej mzdy za výkon práce nadčas. Žalobou stanovené hranice dokazovania obmedzili všeobecné súdy len na vyriešenie tejto právnej otázky.   Neposúdili   tú   časť   nároku,   ktorú   uznala   aj   žalovaná,   a neposúdili   z právneho hľadiska ani spôsob zápočtu hodín do fondu pracovného času v nadväznosti na príslušné ustanovenie o výkone práce nad určený služobný čas. Zákon o štátnej službe v ustanovení § 3   ods.   2   vyjadruje   zásadu   rovnakého   zaobchádzania.   Vyplýva z neho,   že výkon   práv a povinností vyplývajúcich zo štátnej služby musí byť v súlade s dobrými mravmi. Uvedená základná zásada sa musí premietať aj do jednotlivých ustanovení zákona o štátnej službe vrátane   štvrtej   časti   upravujúcej   podmienky   vykonávania   štátnej   služby.   Všeobecnými súdmi uskutočnený výklad ustanovení § 88 až § 92 zákona o štátnej službe je v rozpore s touto   zásadou.   Z vykonaného   dokazovania   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   do pohotovostného   systému   určovaný   opakovane,   pričom   plnil   povinnosti   po   dobu   trvania dvadsaťštyrihodinovej zmeny. Predmetný výkon povinností mu vyplýval z výkonu funkcie. Sťažovateľ nastupoval do   výkonu práce v pohotovostnom   systéme takým spôsobom, že žiadnu inú prácu nevykonával. Profesionálny vojak má byť odmeňovaný podľa hodnosti, ktorú   dosiahol.   Sťažovateľ bol vzhľadom   na svoje funkčné zaradenie a hodnosť   zjavne diskriminovaný v rámci plnenia služobných povinností voči iným profesionálnym vojakom s rovnakou hodnosťou a služobným zaradením, ktorí nevykonávali prácu v pohotovostnom systéme,   a teda   neboli   povinní   opakovane   vykonávať   službu   v dvadsaťštyrihodinových zmenách bez akéhokoľvek nároku za prácu nadčas. Dôsledkom takéhoto postupu bolo, že sťažovateľ v jednotlivých obdobiach v štyroch po sebe idúcich mesiacoch pracoval viac ako 750   hodín,   pričom   stanovený   fond   pracovného   času   pri   nerovnomerne   rozvrhnutej pracovnej dobe určoval asi 650 hodín výkonu práce. Zámerom a úmyslom zákonodarcu nepochybne   nebola   takáto   právna   úprava,   čo   vyjadruje   aj   služobný   predpis   vydaný   na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 89 ods. 6 zákona o štátnej službe.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 16 Co 206/2009 s tým, aby bol rozsudok z 24. septembra 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   vo   výške 289,74 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 206/2009-130 z 24. septembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 77/2008-102 z 30. marca 2009. Podľa názoru krajského súdu z čl. 1 ods. 1 služobného predpisu vyplýva, že výnimka nad rámec   určeného   služobného   času   pri   výkone   špecifických   činností   sa   povoľuje profesionálnemu   vojakovi,   ktorému   tento   výkon   a)   vyplýva   z funkcie,   do   ktorej   je ustanovený   alebo   vymenovaný,   b)   nevyplýva   z funkcie,   do   ktorej   je   ustanovený   alebo vymenovaný. Služobný predpis pritom odkazuje na § 88 ods. 1 písm. a), ako aj na § 92 písm.   f)   a g)   zákona   o štátnej   službe.   Vychádzajúc   z týchto   ustanovení   sa   na profesionálneho   vojaka   nevzťahujú   počas   výkonu   dvadsaťštyrihodinovej   zmeny   stálych služieb   a dozorných   pohotovostných   zmien   a výkonu   poriadkovej,   strážnej,   eskortnej a dozornej služby ustanovenia § 88 ods. 1, § 89 až § 91 zákona o štátnej službe. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. b) služobného predpisu za špecifickú činnosť sa považuje činnosť technickej, požiarnej a záchrannej pohotovosti vo vzdušných silách. Podľa ďalšieho zistenia krajského súdu   v čiastke   60   Vestníka   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   bol   uverejnený služobný predpis č. 58, ktorým sa zmenil a doplnil služobný predpis. V čl. 1 ods. 2 písm. c) sa už uvádza, že výnimku možno povoliť v tej špecifickej činnosti, za ktorú sa považuje aj pohotovostný   systém   vzdušných   síl.   V prípade   služby   v pohotovostnom   systéme   ide o výkon   dvadsaťštyrihodinovej   zmeny   a súčasne   aj   o stálu   službu.   Na   výkon   služby v pohotovostnom systéme sa vzťahuje ustanovenie § 92 písm. f) zákona o štátnej službe. To má potom za následok, že výkon služby v pohotovostnom systéme sa síce započítava do fondu pracovnej doby, ale nezapočítava sa do štátnej služby nadčas. V rámci výkonu služby v pohotovostnom systéme teda nemôže dôjsť k výkonu štátnej služby nadčas. Ak vzhľadom na uvedené   profesionálny   vojak   síce   odpracuje viac ako   45   hodín   týždenne,   avšak   ide o výkon dvadsaťštyrihodinovej zmeny, stálych služieb a dozorných pohotovostných služieb, výkon poriadkovej, strážnej, eskortnej a dozornej služby, vzhľadom na obsah § 92 ods. 1 písm. f) a g) zákona o štátnej službe výkon týchto služieb sa nezapočítava na účely štátnej služby nadčas, a preto za výkon týchto služieb nepatrí náhradné voľno podľa § 90 ods. 3, a teda   ani peňažná náhrada   podľa   § 90 ods.   4   zákona o štátnej   službe. Prevažná časť služieb, ktoré sťažovateľ vykonával v rozhodnom období nad určený týždenný služobný čas, resp. nad 45 hodín týždenne, sú práve stále služby v rámci pohotovostného systému.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z rozsudku   krajského   súdu   možno   vyvodiť,   že   tento   dostatočne   zrozumiteľným a presvedčivým   spôsobom   vysvetlil   svoj   právny   záver,   podľa   ktorého   sťažovateľovi neprináleží finančná odmena za vykonanú prácu nadčas. Vychádzal pritom z analýzy platnej právnej úpravy.

Berúc   do   úvahy   dosiaľ   uvedené   nemožno   závery   krajského   súdu   považovať   za arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   na   výklad dotknutých ustanovení zákona o štátnej službe a služobného predpisu odlišný názor, ešte bez ďalšieho neznamená porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Určitá miera nerovnosti   v odmeňovaní   profesionálnych   vojakov,   na   ktorú   sťažovateľ   poukazuje,   je vzhľadom na povahu práce profesionálnych vojakov nevyhnutná a z ústavného hľadiska akceptovateľná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010