znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 50/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 20 C 243/1999 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 426/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2009 doručená sťažnosť JUDr. S. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   20 C 243/1999   a Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 426/2005. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. januára 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   podal   21.   júna   1999   žalobu okresnému súdu proti žalovanému o ochranu autorských práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť výrobou - zmenou nosiča z kinematografického diela jeho prepísaním na videokazety, ich následnou distribúciou prostredníctvom žalovaného, pričom žalovaný pri prepise diela použil   slovenský   dabing   a nevyporiadal   pritom   oprávnené   autorsko-právne   nároky subjektov, ktoré dabing k celovečernému filmu „Snehulienka a sedem trpaslíkov“ vytvorili. Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 20 C 243/1999. Rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 243/1999-152 z 30. septembra 2004 v spojení s opravným uznesením č. k. 20 C 243/1999-162 z 12. januára 2005 bola žaloba zamietnutá a sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného v sume 42 755 Sk. Okresný súd bol toho názoru,   že   vec   treba   posúdiť   podľa   zákona   č.   35/1965   Zb.   o   literárnych,   vedeckých a umeleckých   dielach   (autorský   zákon) v znení neskorších   predpisov.   Keďže   sťažovateľ podľa názoru okresného súdu nepreukázal, že na nahranie slovenskej verzie či realizáciu slovenského dabingu bola s ním uzavretá zmluva ako s režisérom výrobného štábu, nebolo ho   ani   možné   považovať   za   aktívne   legitimovaného.   Ani   žalovaného   nebolo   možné považovať   za   pasívne   legitimovaného.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 426/05-197 z 15. októbra 2008 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa krajského súdu pôvodným nositeľom autorských práv filmového diela „Snehulienka a sedem trpaslíkov“ je zahraničná spoločnosť B., ktorá výlučne rozhodovala o jeho použití a ktorá ako poskytovateľ licencie uzavrela so žalovaným licenčnú zmluvu aj čo   sa   týka   rozširovania   videokaziet   dabovaných   do   českého   alebo   slovenského   jazyka, pričom   zisk   z tantiém   získaných   z predaja   jej   mal   ako   poskytovateľ   licencie   zaplatiť nadobúdateľ   licencie.   Sťažovateľa   ako   režiséra   dabingu   nebolo   možné   považovať   za nositeľa práv na použitie filmového diela. Krajský súd vec na rozdiel od okresného súdu posúdil podľa zákona č. 383/1997 Z. z. Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   označených   práv   v troch   skutočnostiach.   Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je dané jednak tým, že všeobecné súdy, ktoré nepovažovali žalovaného za pasívne legitimovaného, ho postupom podľa § 5 Občianskeho súdneho poriadku nepoučili o potrebe zmeny účastníka konania na strane žalovaného, ale tiež tým, že krajský súd posúdil vec z hmotnoprávneho hľadiska na základe iného právneho predpisu   než   okresný   súd.   Porušenie   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na súdne konanie v primeranej dobe podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidí   jednak   v celkovej   dobe   trvania   konania,   ale   tiež   v postupe krajského súdu, keďže odvolacie konanie trvalo asi štyri roky.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 243/1999 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 426/2005 s tým, aby boli rozsudky krajského súdu z 15. októbra 2008 a okresného súdu z 30. septembra 2004 zrušené a vec vrátená okresnému súdu   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3 000 eur.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   nepodal   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 426/2005-197 z 15. októbra 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1.   V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na konanie v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 20 C 243/1999 považovať za oneskorene podanú.

Vynesením   rozsudku   okresného   súdu   30.   septembra   2004   a jeho   následným doručením   možno   tvrdené   prieťahy   v konaní   vedenom   okresným   súdom   považovať   za skončené. Keďže sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu až 20. januára 2009, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej lehoty.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na konanie v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 426/2005, je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS   22/01, I.   ÚS   77/02, I.   ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Keďže sťažnosť bola podaná v čase, keď odvolacie konanie pred krajským súdom bolo už právoplatne ukončené, namietané porušenie označeného práva už netrvá, nemožno vysloviť porušenie označených práv, preto v tejto časti treba považovať sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

3.   Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 243/1999, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy. Vzhľadom na to, že proti rozsudku okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

4.   Odlišná je situácia, pokiaľ ide   o tú časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 426/2005.

Námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   všeobecné   súdy   pochybili,   keď   sťažovateľa postupom podľa § 5 Občianskeho súdneho poriadku nepoučili o potrebe vykonania zmeny na strane žalovaného, považuje ústavný súd za neprípustnú.

Z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak účastníkovi   konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať vo veci.

Sťažovateľova námietka je vo svojej podstate námietkou   v zmysle už citovaného ustanovenia. Znamená to, že sťažovateľ mal možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie,   čo   však   podľa   zistenia   ústavného   súdu   neurobil.   Súčasne   to   znamená,   že sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon dáva, a preto je sťažnosť v tejto časti neprípustná.

5.   Ďalšiu   námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   posúdil   vec   po hmotnoprávnej   stránke   na základe   odlišného   právneho   predpisu   než okresný   súd,   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Všeobecné súdy nie sú v občianskom súdnom konaní viazané právnym posúdením, ktoré tvrdia účastníci konania, pretože daný skutkový stav majú oprávnenie posúdiť po hmotnoprávnej   stránke   aj   odlišne.   To   isté   sa   vzťahuje   aj   na   prípadnú   rozdielnosť hmotnoprávneho   posúdenia   veci   v prvostupňovom   konaní,   resp.   v odvolacom   konaní. Znamená to, že odlišné hmotnoprávne posúdenie veci krajským súdom v danom prípade samo   osebe   nemôže   byť   arbitrárne   alebo   zjavne   nedôvodné,   preto   nemôže   byť   ani porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009