znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 50/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Ľ.   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 SžoKS 103/2005 z 24. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. B. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2007 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 SžoKS 103/2005 z 24. novembra 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   uviedol,   že   bol   jedným   z akcionárov   obchodnej spoločnosti A., a. s., B. (ďalej aj „spoločnosť“), ktorá vykonávala podnikateľskú činnosť obchodníka s cennými papiermi. Táto spoločnosť v roku 2002 uzatvorila ako komisionár so spoločnosťou   M.,   Spojené   kráľovstvo   Veľkej   Británie   a Írska,   ako   komitentom komisonársku zmluvu, ktorej predmetom bolo obstaranie kúpy a predaja cenných papierov –   akcií   komisionárom   pre   komitenta.   Spoločnosť   si   svoju   povinnosť   z komisonárskej zmluvy   splnila   a následne   vyúčtovala   komitentovi   províziu,   ktorú   zaúčtovala   ako   svoj príjem podliehajúci dani z príjmov právnických osôb a príslušnú daň v Slovenskej republike aj zaplatila. Komitent zdanil svoj príjem vo výške rozdielu medzi nákladmi na obstaranie kúpy a predaja cenných papierov v štáte svojho domicilu. Uvedené obchodné vzťahy sa stali následne   v roku   2003   predmetom   daňovej   kontroly   vykonanej   v spoločnosti   daňovým úradom   pre   vybrané   daňové   subjekty,   ktorý   dodatočným   platobným   výmerom č. 500/230/15799/03/Adač   z 22. októbra   2003   dorubil   spoločnosti   daň   z príjmov právnických osôb za rok 2002 vo výške 9 554 500 Sk, keď zahrnul do jej základu dane aj kladný rozdiel medzi kúpnou cenou pri kúpe obstarávaných cenných papierov a kúpnou cenou pri ich následnom predaji. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. II/256/1556/2004-1251 z 2. marca 2004 na odvolanie spoločnosti rozhodnutie daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 500/230/15799/03/Adač z 22. októbra 2003 potvrdilo. O žalobe   spoločnosti   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky   č. II/256/1556/2004-1251   z 2.   marca   2004   rozhodol   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1 S 114/04-25 zo 4. apríla 2005 tak, že túto zamietol. Proti tomuto rozsudku podala spoločnosť odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 SžoKS 103/2005 z 24. novembra 2006.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné   právo   podnikať   zaručené   v čl.   35   ods.   1   ústavy   preto,   že   porušením   tohto základného   práva   je   aj   porušenie   princípu   voľnosti   vstupu   na   trh   a princípu   rovnosti pravidiel správania sa na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Sťažovateľ považuje   rozhodnutia   štátnych   orgánov   vo   veci   spoločnosti,   vrátane   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, jednak za nesprávne a jednak za likvidačné, pretože tieto rozhodnutia zásadne ovplyvnili podnikateľskú činnosť spoločnosti, čo viedlo až k útlmu jej aktivít, ktorý dosiaľ pretrváva. Sťažovateľ preto žiadal vydať tento nález: „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 24. novembra 2006 vydanom v konaní 5 SžoKS 103/2005 ak odvolací orgán vo veci podaného odvolania Spoločnosti voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave zo 4. apríla 2005 sp. zn. II/256/1556/2004 porušil právo fyzickej osoby priznaného čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

K sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd prípisom č. k. KP 8/07-54 z 19. septembra 2007, v ktorom navrhol sťažnosť odmietnuť ako podanú neoprávnenou osobou. Tento svoj názor odôvodnil tým, že sťažovateľ ako akcionár nie je osobou oprávnenou zasahovať priamo do riadenia   akciovej   spoločnosti,   pretože   akcionár   poskytuje   iba   majetkové   hodnoty   do akciovej spoločnosti vo forme vkladu a kontroluje osud svojej investície, a navyše nie každé nakladanie s majetkom spĺňa znaky podnikania podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Účastníkom konania pred najvyšším súdom, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bola spoločnosť, a nie sťažovateľ.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 21. mája 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a to rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 SžoKS 103/2005 z 24. novembra 2006.

Z obsahu   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   S 114/04   a   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 SžoKS 103/2005 ústavný súd zistil, že účastníkom konania vedeného krajským súdom bola spoločnosť A., a. s., B., ako žalobca a žalovaným orgánom bolo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   účastníkom   tohto   konania   nebol,   v   podanej   sťažnosti   uviedol,   že   bol jedným   z akcionárov   uvedenej   spoločnosti,   čím   zakladal   svoju   aktívnu   legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti, svoje tvrdenie však nepreukázal a ničím nedoložil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za   podanú   zjavne neoprávnenou osobou. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy totiž treba vyvodiť, že aktívnu legitimáciu   na podanie sťažnosti   majú iba tie osoby (fyzické alebo právnické),   ktorých základné právo alebo sloboda boli porušené. V danom prípade by za takú osobu bolo možné považovať spoločnosť, ktorá bola žalujúcou stranou v konaní na najvyššom súde. Ústavný súd už judikoval (I. ÚS 56/98), že ústavnú sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich, a že ak fyzická osoba nebola účastníkom správneho konania, v ktorom sa vynieslo rozhodnutie napadnuté ústavnou sťažnosťou, nemôže sa úspešne domáhať zrušenia tohto rozhodnutia v konaní pred ústavným súdom (II. ÚS 34/95).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepochybuje, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto sťažnosti a namietaným postupom najvyššieho súdu jeho označené základné právo v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy nemohlo byť porušené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008