znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 50/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval   sťažnosť   E.   S.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   B.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/95 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. E.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   E.   S.   trovy   konania   v sume 6 825,40 Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún   štyridsať   halierov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. B., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) uznesením č. k. II. ÚS 50/06-13   z   15. marca 2006   prijal   sťažnosť   E.   S.   (ďalej   len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa 14. 06. 1993 podala E. S. ako navrhovateľka proti Ministerstvu financií SR (zastúpenej zo zákona Okresným úradom v P.) návrh na priznanie náhrady v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. za odňaté nehnuteľnosti, ktoré jej nebolo možné vydať.

Konanie je vedené na Okresnom súde Trnava pod č. 12 C 44/95. Vo veci bolo opakovane rozhodnuté, posledný rozsudok Okresného súdu v Trnave zo dňa 06. 12. 1996 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 24. 06. 1997 a vec bola vrátená Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

Okresný súd v Trnave bol nečinný takmer 2 roky. Rozsudok (správne   uznesenie,   pozn.) Krajského   súdu   bol   navrhovateľke   zaslaný až po osobitnej výzve so značným oneskorením.

Súd sme opakovane upozornili na nečinnosť. (...)

Posledné   pojednávanie   určené   na   deň   27. 11. 2001   bolo   odvolané   (zrušené) telegramom zo dňa 23. 11. 2001.

Následne až do dnešného dňa je súd vo veci nečinný. (...)“

K prijatej sťažnosti sa vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá okrem iného uviedla:

«V nadväznosti na Váš list došlý tun. súdu 4. 4. 2006 vo veci prijatej sťažnosti E. S., ktorá   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 12 C 44/95, Vám oznamujem nasledovné: Navrhovateľka E. S. podala dňa 14. 6. 1993 návrh proti Ministerstvu financií SR - Slovenská republika o finančnú náhradu - reštitučný nárok podľa zákona č. 97/1991 Zb. Predmetná   vec   bola   zapísaná   do   registra   Nc   -   všeobecné   pod   sp.   zn.   19 Nc 2283/93. Úpravou zo dňa 26. 6. 1993 bola vyzvaná navrhovateľka na zaslanie dokladov do veci. Vec bola   prevedená   do   registra   C   dňa   26. 8. 1993.   Dňa   20. 9. 1993   bol   vytýčený   termín pojednávania na deň 19. 10. 1993. Navrhovateľka dňa 7. 10. 1993 požiadala o možnosť vypočutia vo veci dožiadaným súdom v Bratislave, nakoľko je v pooperačnom stave. Dňa 8. 10. 1993   odporca   oznámil,   že   odstupuje   predvolanie   súdu   na   deň   19. 10. 1993 Okresnému   úradu   -   oddeleniu   finančnej   správy   majetku   T.   Dňa   19. 10. 1993   bola navrhovateľka neprítomná, za odporcu sa dostavila splnomocnená osoba. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia navrhovateľky v B. a za účelom ďalšieho doplnenia   dokazovania.   29. 10. 1993   bol   doručený   spis   so   žiadosťou   o výsluch navrhovateľky   na   Obvodný   súd   Bratislava   2.   Dňa   25. 11. 1993   bol   vykonaný   výsluch navrhovateľky a spis bol vrátený tun. súdu 30. 11. 1993. Dňa 30. 8. 1993 bola doručená kópia návrhu odporcovi na vyjadrenie. Dňa 16. 9. 1993 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu. Dňa 22. 12. 1993 bol vytýčený termín pojednávania na deň 1. 2. 1994. Navrhovateľka   sa   ospravedlnila   na   pojednávanie.   Dňa   1. 2. 1994   bol   vynesený   vo   veci rozsudok tak, že súd návrh zamietol. Rozsudok bol vypracovaný a doručený účastníkom, navrhovateľka podala proti rozsudku odvolanie. Spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave 4. 5. 1994 na odvolacie konanie. Spis sa vrátil z Krajského súdu v Bratislave na prvostupňový súd 9. 11. 1994 tak, že Krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. 11. 1994.

Dňa 28. 11. 1994 bolo vo veci podané dovolanie navrhovateľkou E. S. Po doručení dovolania   protistrane   a   po   príprave   veci   na   dovolacie   konanie   bol   spis   predložený Najvyššiemu súdu SR, ktorý dňa 21. 2. 1995 vrátil spis tunajšiemu súdu s rozhodnutím tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 28. 9. 1994 ako aj rozsudok tunajšieho súdu z 1. 2. 1994 a vec vrátil tun. súdu na ďalšie konanie vo veci. Po doručení rozhodnutia NS SR účastníkom dňa 16. 3. 1995 bol podaný návrh na doplnenie dokazovania vo veci zo strany odporcu. Ďalej sa vykonávali dopyty na Št. okr. archív T. v súvislosti s doplnením dokazovania. Dňa 22. 6. 1995 bol stanovený termín na 14. 7. 1995, na tento termín sa ospravedlnil zástupca účastníka z neúčasti, preto pojednávanie bolo odročené na 23. 8. 1995. Ďalší rozsudok bol vyhlásený   na   pojednávaní   dňa   23. 8. 1995   tak,   že   súd   návrh   zamietol.   Vo   veci   podala navrhovateľka   odvolanie   na   súd   dňa   13. 10. 1995,   vec   bola   predložená   na   odvolacie konanie dňa 10. 11. 1995. Odvolací súd vrátil spis prvostupňovému súdu 8. 3. 1996 tak, že rozhodol, že zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Po doručení uznesenia odvolacieho súdu účastníkom podal zástupca navrhovateľky návrh na   doplnenie   dokazovania   dňa   25. 3. 1996.   25. 4. 1996   bolo   súdu   doručené   oznámenie Mestského úradu v P. do veci. Vo veci bolo pojednávanie 17. 5. 1996, po vypočutí svedkyne bolo   pojednávanie   odročené   na   7. 6. 1996   za   účelom   predvolania   ďalších   svedkov. Pojednávanie z 7. 6. 1996 bolo odročené na deň 2. 7. 1996 za účelom vypočutia ďalších svedkov.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   stanovené   na 16. 8. 1996,   následne   bolo   urgované vypočutie svedkyne dožiadaným súdom. Vybavené dožiadanie vypočutím svedkyne M. B. v P. bolo vrátené súdu do veci 22. 8. 1996. Pojednávanie z 16. 8. 1996 bolo odročené na 17. 9. 1996   za   účelom   predvolania   zást.   navrhovateľky   a   odporcu.   Pojednávanie   z 17. 9. 1996 bolo odročené na 11. 10. 1996, medzitým do spisu boli doručené ďalšie listinné dôkazy   a   pojednávanie   z 11. 10. 1996   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   urgencie vybavenia dopytov vo veci. 24. 10. 1996 bol určený termín pojednávania na 22. 11. 1996. Ďalší termín vo veci bol 6. 12. 1996, kedy bol vo veci vynesený ďalší rozsudok.

Odporca   vo   veci   podal   19. 2. 1997   odvolanie,   vec   bola   predložená   4. 4. 1997 Krajskému   súdu   v   Trnave   ako   odvolaciemu   súdu.   Spis   sa   vrátil   18. 9. 1997   s   tým, že odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Zákonný sudca vo veci JUDr. F. R. od 1. 1. 1997 začal pracovať na novoutvorenom Krajskom súde v Trnave, vec bola pridelená na ďalšie konanie sudkyni JUDr. J. H., a od 8. 10. 1999   bola   pridelená   sudkyni   JUDr.   M.   V.   Sudkyňa   2. 2. 2001   vytýčila   termín pojednávania   na   deň   26. 4. 2001.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   určené   na   28. 6. 2001   za účelom   upresnenia   návrhu   navrhovateľky,   ďalej   vyžiadania   si   písomného   stanoviska   s označením návrhov na dokazovanie vo veci   a pod.   Zástupca navrhovateľky 27. 6. 2001 požiadal o odročenie pojednávania určeného na 28. 6. 2001 vzhľadom na veľkú pracovnú zaneprázdnenosť. Pojednávanie ďalšie bolo 27. 9. 2001, ktoré bolo odročené potom, čo súd pripustil   zmenu   návrhu,   na   deň   27. 11. 2001   Toto   pojednávanie   však   z   dôvodu práceneschopnosti   sudkyne   JUDr.   V.   bolo   zrušené.   Spisový   materiál   bol   po   odchode JUDr. M. V. na materskú dovolenku pridelený Opatrením predsedníčky súdu dňa 5. 3. 2002 sudkyni JUDr. D. M.

Sudkyňa JUDr. M. nastúpila do zamestnania po skončení materskej dovolenky dňa 2. 1. 2002.   V   období   január   až   marec   2002   mala   prideľované   spisy   tak,   že   ku   dňu 30. 4. 2002 mala v senáte 669 veci „C“, 128 vecí „Cb“ ďalšie veci boli z registra P a Nc, E, Er a NcVš, Vzhľadom na veľký počet vecí podľa vyjadrenia sudkyne nebolo jej možné doposiaľ celý predmetný spis naštudovať, od 1. 4. 2005 do 30. 11. 2005 mala pozastavený nápad za účelom zabezpečenia rovnomernosti zaťaženia senátov. V období od 31. 5. 2005 do 31. 7. 2005 bola práceneschopná. Po vrátení veci z Ústavného súdu bude jej tento spis predložený s tým, aby prednostne vo veci vykonala príslušné úkony. Je faktom, že vo veci došlo   k   prieťahom,   najmä   po   období   roku   1999,   kedy   vo   veci   neboli   vykonané   úkony smerujúce k urýchlenému ukončeniu veci, od r. 2002 nebol vo veci vykonaný žiaden úkon s ohľadom na veľkú pracovnú zaťaženosť sudkyne JUDr. M.

Zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na konaní verejného ústneho pojednávania a zasielame Vám aj príslušný spisový materiál 12 C 44/1995.»

Rovnaké skutočnosti, ktoré uviedla vo vyjadrení predsedníčka okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 44/95 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a   cieľom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02)   ústavný súd   zohľadnil   tri   základné kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 44/95 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 12 C 44/95 je nárok   sťažovateľky   na finančnú   náhradu   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Berúc do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodovanie, ako aj právnu povahu veci, možno konanie v okolnostiach prípadu hodnotiť ako skutkovo náročné. Ani skutková zložitosť veci však nemôže zakladať dôvod na ospravedlnenie nečinnosti a neefektívnosti postupu okresného súdu. Povaha veci si pritom vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označeného práva sťažovateľky.

Správanie   účastníka   konania   môže   zbaviť   orgán   verejnej   moci   zodpovednosti za prieťahy   v konaní   len   vtedy,   ak   dôsledkom   správania   účastníka   je   spomalenie   alebo znemožnenie   postupu   konania.   Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   vyplýva, že sťažovateľka   závažným   spôsobom   neprispela   k predĺženiu   konania.   Ani   okresný   súd nemal k správaniu sťažovateľky námietky.

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že v postupe okresného súdu dochádzalo jednak k neefektívnej činnosti a v určitých obdobiach bol okresný súd nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky. Ústavný súd je toho názoru, že postačuje vymedziť len najzávažnejšie obdobia nečinnosti, resp. činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Nečinnosť   okresného   súdu   bola   zistená   od   18. septembra 1997,   keď   mu   bolo doručené   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave,   do 2. februára 2001,   keď   určil   termín pojednávania na 26. apríl 2001 (nečinnosť takmer 40 mesiacov). V tomto období okresný súd vykonal iba jeden taký jednoduchý úkon, akým bola výzva z 27. júla 1999 na zaslanie dedičského rozhodnutia a oznámenie mien a adries svedkov. Ďalšia nečinnosť okresného súdu bola zistená od 27. septembra 2001, keď odročil termín pojednávania na 27. november 2001, tento termín pojednávania neskôr zrušil, až do predloženia spisu ústavnému súdu, t. j. do 17. mája 2006 (nečinnosť takmer 52 mesiacov).

Hoci okresný súd spočiatku konal a vo veci aj trikrát rozhodol (1. decembra 1994, 23. augusta 1995 a 6. decembra 1996), napriek tomu jeho konanie bolo málo efektívne a minulo sa svojmu účinku, pretože jeho rozhodnutia boli nadriadenými súdmi v napadnutej časti   zrušené   z dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu.   Vec   nie   je   do   dňa rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená a stav právnej neistoty sťažovateľky nebol dosiaľ odstránený (obdobne IV. ÚS 3/05, IV. ÚS 10/05, IV. ÚS 123/05).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprimeranej zaťaženosti zákonných sudcov a nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodov, ktoré   by   mali   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní)   ústavný   súd neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. III. ÚS 147/02, I. ÚS 100/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z týchto skutkových poznatkov ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/95 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označeného základného práva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa   čl. 41 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania,   povahu   veci,   zistené   zbytočné   prieťahy a neefektívne   úkony   v konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   a vychádzajúc   i z návrhu sťažovateľky, ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 50 000 Sk.

Ústavný súd napokon rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. B. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods. 2,   § 14   ods. 1   písm. a)   a c) vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za každý úkon po 2 730 Sk a k tomu DPH 19 % v sume 1037,40 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty. K tomu mu ústavný súd priznal režijný paušál v sume 2 x 164 Sk (§ 16 vyhlášky). Úhrada mu bola priznaná v celkovej sume 6 825,40 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006