znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 50/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť mesta Žilina, zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. B., K., vo veci porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zastavení dovolacieho konania sp. zn. 5 Cdo 2/01 z 27. septembra 2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Žilina   o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2002   doručená   sťažnosť mesta Žilina (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   komerčnou právničkou JUDr. D. B., K., vo veci porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 2/01 z 27. septembra 2001 doručeným mestu Žilina 29. októbra 2001.

Sťažovateľ porušenie svojich základných práv a slobôd vidí v tom, že najvyšší súd v právnej   veci   sťažovateľa   o určenie   neexistencie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti (v ktorej bol sťažovateľ žalovanou stranou) vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 16 C 693/96   o dovolaní žalovaného (v konaní pred ústavným súdom   sťažovateľa) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. mája 2000 sp. zn. 7 Co 475/00 rozhodol tak, že dovolacie konanie 27. septembra 2001 zastavil z dôvodu nesplnenia povinného právneho zastúpenia   žalovaného   advokátom   alebo   komerčným   právnikom,   keďže   žalovaný (sťažovateľ) nereagoval na výzvu najvyššieho súdu na odstránenie tohto nedostatku. Podľa názoru sťažovateľa ho mal Okresný súd v Žiline vyzvať na predloženie plnej moci, a nie najvyšší súd,   ktorého postup hodnotí tak, že bol nad rámec § 241 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že poslal najvyššiemu súdu požadovanú plnú moc, ktorá však nebola najvyššiemu súdu doručená, čo sa dozvedel až z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.5 Cdo 2/01 z 27. septembra 2001 (doručeného mu 29. októbra 2001).

V nadväznosti na toto rozhodnutie sťažovateľ podal návrh na odpustenie zmeškania lehoty, ktorý však Okresný súd v Žiline zamietol uznesením č.   k. 16 C 693/96-431 zo 14. februára 2002 a o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu rozhodol Krajský súd v Žiline tak, že uznesenie súdu prvého stupňa svojím rozhodnutím sp. zn. Co 890/02 zo 7. mája 2002 potvrdil. O dovolaní z 19. júna 2002 najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 109/02 rozhodol uznesením z 26. septembra 2002 tak, že ho odmietol. Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 28. októbra 2002.

Od ústavného súdu požaduje sťažovateľ vyniesť tento nález:„Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje. Najvyšší   súd   SR   porušil   právo   sťažovateľa   uvedené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR uznesením o zastavení dovolacieho konania sp. zn. 5 Cdo 2/01 zo dňa 27. 9. 2001.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo   2/01   zo   dňa   27.   9.   2001   a prikazuje   Najvyššiemu   súdu   SR   vo   veci   o dovolaní sťažovateľa konať.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom   (ďalej   len „základné práva   a slobody“),   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   V súlade   s čl.   140   ústavy   zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ustanovuje podrobnosti o spôsobe konania pred ústavným súdom.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa odseku 2 citovaného ustanovenia. Jedným z dôvodov odmietnutia je aj oneskorene podaný návrh (sťažnosť).

Zo   sťažnosti   sťažovateľa vyplýva, že sa   v ňom dožaduje zrušenia právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2001, t. j. po uplynutí vyše jedného roka.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp.   zn.   5   Cdo   2/01   z 27.   septembra   2001   nepovažoval   za   zachovanú,   a preto   odmietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú oneskorene.

Bolo   už   potom   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003