znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 50/01-50

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na verejnom zasadnutí 2. októbra 2001 prerokoval podnet Ing. M. K., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 37/96 a Krajského súdu Bratislava (ako súdu odvolacieho) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 335/2000 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   Ing.   M.   K.   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 10 C 37/96 a Krajského súdu Bratislava v konaní sp. zn. 13 Co 335/2000 p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. mája 2001 doručené podanie Ing. M. K. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., označené ako: „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom SR.“

Navrhovateľ vo svojom podnete uviedol, že: „Podnecovateľ sa žalobou zo dňa 22. 5. 1996 na Okresnom súde Bratislava III domáhal určenia, že jeho prepustenie zo služobného pomeru vojaka z povolania rozkazom ministra obrany SR č. 389/95, zo dňa 19. 12. 1995 je neplatné.   Svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   jeho   prepustenie   vychádzalo   z nesprávneho a nezákonného   hodnotenia,   ktorým   bol   uznaný   nespôsobilým   na   ďalší   výkon   vojenskej služby. Podnecovateľ ako laik bez právneho vzdelania nevyužil možnosť podania ústavnej sťažnosti proti napadnutému personálnemu rozkazu ministra obrany na Ústavnom súde SR, pričom   vychádzal   z presvedčenia,   že   o preskúmaní   zákonnosti   rozkazu   má   právomoc rozhodovať   príslušný   okresný   súd.   Okresný   súd   Bratislava   III   však   uznesením,   sp.   zn. 10 C 67/96, zo dňa 27. 9. 1999 konanie zastavil s odôvodnením, že podľa ust. § 248 ods. 2 písm. d) OSP súdy nepreskúmavajú rozkazy funkcionárov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, čo znamená neodstrániteľnú prekážku konania spočívajúcu v nedostatku právomoci súdu.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   podnecovateľ   v zákonnej   lehote   odvolanie,   ktoré odôvodnil tým, že súd prvého stupňa pri odôvodnení predmetného rozsudku nepostupoval v súlade s ust. § 157 ods. 2) OSP, keď sa v odôvodnení nezaoberal návrhom podnecovateľa zo dňa 1. 7. 1999, ktorým žiadal o zrušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP z dôvodu, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Podnecovateľ pritom poukázal na   to,   že   zákon   č.   76/1959   Zb.   o niektorých   služobných   pomeroch   vojakov   v znení neskorších právnych predpisov, podľa ktorého bol prepustený zo služobného pomeru, je v rozpore   s článkom   č.   36   písm.   b,   46   ods.   2)   Ústavy   SR   a čl.   36   ods.   1   a 2)   Listiny základných práv a slobôd, nakoľko možnosť domáhať sa preskúmania rozhodnutia, ktorým bol vojak prepustený zo služobného pomeru citovaný zákon nepripúšťa. Svoj názor podoprel okrem iného aj tým, že zákon č. 410/91 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR v znení neskorších   právnych   predpisov   v ust.   §   141   ods.   1   písm.   a)   preskúmanie   rozhodnutia o prepustení policajta zo služobného pomeru z dôvodu nespôsobilosti výslovne umožňuje. Podnecovateľ   zastáva   názor,   že   služobný   pomer   policajtov   a vojakov,   ako   členov ozbrojených zborov, je založený na obdobných zásadách, a preto rozdielnosť poskytovania právnej ochrany proti neoprávneným zásahom do základných práv členom týchto zborov nie je v súlade s princípmi demokracie a právneho štátu, na ktorých je v zmysle čl. I) Ústavy SR   Slovenská   republika   založená.   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením,   sp.   zn. 13 Co 335/2000 zo dňa 31. 1. 2001 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil....

Podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   a 2)   Listiny základných   práv   a slobôd,   kto   tvrdí,   že   bol   ukrátený   na   svojich   právach   rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia,   ak   zákon   neustanovuje   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podnecovateľ tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom poukazoval na to, že právo, ktoré bolo jeho prepustením zo služobného pomeru vojaka z povolania   rozkazom   ministra obrany   SR   č.   389/95 zo   dňa   19.   12.   1995   porušené,   je zakotvené v článku č. 36 písm. b) Ústavy SR, teda právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskrimináciu v zamestnaní, ktoré je potrebné chápať širšie ako len právo zamestnancov pracovnom pomere, pričom poukazoval aj na protiústavnosť právneho predpisu – zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších právnych predpisov vo vzájomnom vzťahu s ust. § 248 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá spočíva práve vo vylúčení preskúmania rozhodnutia týkajúceho sa vyššie uvedeného základného práva podnecovateľa v zmysle čl. 36 písm. b) Ústavy SR. Som toho názoru, že hoci odvolací súd, rovnako ako aj súd prvého stupňa, správne konštatovali, že v zmysle ust. § 248 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku súdy   nepreskúmavajú   rozkazy   funkcionárov   ozbrojených   síl   a ozbrojených   zborov,   mali preskúmať zákonnosť rozkazu ministra obrany SR č. 389/95 zo dňa 19. 12. 1995 v rozsahu podaného žalobného návrhu s poukazom na čl. 46 ods. 2 (posledná veta) Ústavy SR. Svoje tvrdenie odôvodňujem najmä s poukazom na vyššiu právnu silu Ústavy SR pred zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Prípadne bolo potrebné v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť z dôvodu, že všeobecne záväzný právny predpis   –   zákon   č.   76/1959   Zb.   o niektorých   služobných   pomeroch   vojakov   v znení neskorších právnych predpisov v spojení s ust. § 248 ods. 2 písm. d) zákona č. 99/1963 / Občiansky   súdny   poriadok,   ktoré   sa   týkajú   veci,   sú   v rozpore   s Ústavou   SR   alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná a podať podnet Ústavnému súdu podľa ust. § 37 a nasl.   / zákona č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu SR a konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Na základe vyššie uvedeného zastávam stanovisko, že Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 37/96 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 335/2000 svojím postupom porušili článok 46 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky.“

V dôsledku uvedeného navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho podnetu na ďalšie konanie a po konaní vo veci samej rozhodol takto: „Ústavný súd vyslovuje, že postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v občianskoprávnej   veci   podnecovateľa o neplatnosť   prepustenia   zo   služobného   pomeru   vojaka   z povolania   rozkazom   ministra obrany SR č. 389/95, zo dňa 19. 12. 1995, vedenej pod sp. zn. 10 C 37/96 ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 13 Co 335/2000 došlo k porušeniu jeho ústavného práva obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia, ktorým bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky.“

Pretože podnet spĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a pretože neexistovali ani iné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ústavný súd 28. júna 2001 rozhodol o jeho prijatí na konanie. Ústavný súd sa 2. júla 2001 obrátil na Okresný súd Bratislava III, ako aj na Krajský súd Bratislava so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatému podnetu podľa § 29 ods. 5 zákona o ústavnom súde. Vo svojom vyjadrení z 8. augusta 2001 Okresný súd   Bratislava   III   (prostredníctvom   svojho predsedu)   uviedol: «Dňa 22.   5.   1996 podal navrhovateľ Ing. M. K., bytom T. návrh na určenie neplatnosti prepustenia služobného pomeru vojaka z povolania.

Konanie bolo vedené pod sp. zn. 10 C 37/96. Uznesením   10   C 37/96-37   zo   dňa   27.   9.   1999   bolo   konanie   zastavené   z dôvodu nedostatku právomoci súdu v zmysle § 7, § 248 ods. 2 písm. d, O. s. p.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 Co 335/2000-52 zo dňa 31. 1. 2001 bolo uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené.

Uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania sa stalo právoplatným dňa 20. 3. 2001. Ing. M. K. vo svojom podnete na Ústavný súd SR poukázal na to, že „dovolací súd, rovnako aj súd prvého stupňa správne konštatovali, že v zmysle § 248 ods. 2 písm. d, O. s. p. súdy nepreskúmavajú rozkazy funkcionárov ozbrojených síl“, podľa jeho názoru však boli povinné „preskúmať zákonnosť rozkazu ministra obrany SR č. 389/95 zo dňa 19. 12. 1995 v rozsahu podaného žalobného návrhu s poukazom na čl. 46 ods. 2 (posledná veta) Ústavy SR. Prípadne bolo potrebné v zmysle § 109 ods. 1 písm. b, O. s. p. konanie prerušiť z dôvodu,   že   všeobecne   záväzný   právny   predpis   –   Zákon   č.   76/1959   Zb.   o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov v spojení s § 248 ods. 2 písm. d, O. s. p., ktoré sa týkajú veci, sú v rozpore s Ústavou SR alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná a podať podnet Ústavnému súdu SR podľa § 37 a nasl. Zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“

Ing. M. K. argumentuje teda tým, že súd mal vo veci konať aj napriek § 248 ods. 2 písm. d, O. s. p. opierajúc sa o čl. 46 ods. 2 vety druhej Ústavy SR resp. konanie prerušiť v zmysle § 109 ods. 1 písm. b, vety druhej O. s. p. a postúpiť návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o nesúlade Zák. č. 76/1959 Zb. v spojení s § 248 ods. 2 písm. d, O. s. p. sú v rozpore s Ústavou SR alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná.

Čo sa týka prvých naznačených možností postupu súdu, poukazujem na to, že sudca zákon   neporušil,   rešpektoval   ho,   jeho   rozhodnutie   je   rozhodnutie   nezávislého   sudcu a pokiaľ prípadne nepostúpil Ústavnému súdu SR návrh na zaujatie stanoviska v zmysle § 109 ods. 1 písm. b, vety druhej O. s. p., poukazujem na to, že tak môže urobiť, „ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru...“ Pokiaľ nedospeje k takému záveru, nemá právnu povinnosť tak urobiť, ani v prípade, ak to účastník navrhuje.

Ak tak sudca neurobil, zrejme k takému záveru nedospel. Pre úplnosť poukazujem na to,   že   pokiaľ   sudca   „nedospeje   k záveru...“,   nemožno   to   chápať   ako   odňatie   možnosti konania pred súdom,   keďže to nie je procesné pochybenie,   ktoré vychádza z porušenia procesnej   povinnosti.   Odňatie   možnosti   konania   pred   súdom,   ako   dôvod   dovolania, vychádza len z procesného pochybenia súdu.»

Krajský   súd Bratislava vo svojom   vyjadrení k podnetu   navrhovateľa z 3.   augusta 2001 (Spr 3598/01) uviedol: „Podstatou podnetu Ing. M. K. je skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 37/96 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom   na Krajskom súde v Bratislave   pod sp.   zn.   13 Co 335/2000   svojím   postupom porušili článok 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a došlo k porušeniu jeho ústavného práva obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia, ktorým bol ukrátený na svojich   právach   rozhodnutím   orgánu   štátnej   správy   podľa   článku   46,   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

Nakoľko   podnet   sa   týka   samotnej   rozhodovacej   činnosti   súdu   a zákonnosti rozhodnutia,   neprislúcha   mi,   ako   orgánu   štátnej   správy   súdov   sa   meritórne   k nemu vyjadrovať a to ani ako účastníkovi konania pred ústavným súdom.

Dovolím si však zhrnúť niekoľko faktov a poukázať na niektoré zákonné ustanovenia. Ing. M. K. ako navrhovateľ podal dňa 22. 5. 1996 na bývalý Okresný súd Bratislava III návrh, ktorým sa domáhal určenia, že jeho prepustenie zo služobného pomeru vojaka z povolania   je   neplatné   a žiadal   zaplatiť   náhradu   trov   konania.   Za   odporcu   v konaní označil Slovenskú republiku – MO, prevádzkové stredisko Bratislava, Kutuzovova 8.

Dňa 27. 9. 1996 súd vyzval navrhovateľa na zaslanie dôkazov týkajúcich sa veci a opis návrhu dal doručiť označenému odporcovi na vyjadrenie.

Dňa 4. 11. 1996 navrhovateľ doručil súdu písomnosti vzťahujúce sa k prípadu.

Dňa 14. 11. 1996 sa vo veci vyjadruje Vojenský úrad pre zastupovanie, namietajúc okrem iného i právomoc súdu vo veci konať a v ďalšom podaní zo dňa 27. 4. 1999 navrhuje konanie zastaviť.

Vo veci sa od novembra 1996 do mája 1998 a od júna 1998 do mája 1999 nekonalo.

Dňa 31. 5. 1999 nariadil prvostupňový súd pojednávanie na deň 23. 6. 1999, na ktorom konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 7, ods. 1, 2 O. s. p., § 248, ods. 2, písm. d) O. s. p. a § 4 Zákonníka práce, ako aj ustanovením § 103 a § 104 ods. 1 O. s. p., t. j. nedostatkom právomocí súdu vo veci konať.

Na   základe   odvolania   navrhovateľa   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   zo   dňa 31. januára   2001,   č.   k.   13   Co   335/2000-52,   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa potvrdil a odporcovi náhradu trov konania nepriznal dôvodiac vo veci samej tým, že súd prvého   stupňa   pred   začatím   konania   vo   veci   samej   správne   z dôvodov   uvedených v napadnutom uznesení konštatoval neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania, ktoré mali za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej a postupom podľa § 104 ods. 1 O. s. p. konanie zastavil. V tomto smere posudzujúc právne vzťahy účastníkov povahu uplatneného   práva   navrhovateľom   vychádzal   z predložených   listinných   dôkazov   najmä rozhodnutia   o prepustení   navrhovateľa   zo   služobného   pomeru   vojaka   z povolania   a to rozkazu funkcionára ozbrojených síl, ktorý rozhodol v zmysle § 26 ods. 2 písm. e) zák. č. 361/92 Zb. Zákon č. 361/92 Zb. upravuje právne pomery občanov konajúcich službu v ozbrojených silách od začiatku výkonu služby po celú dobu jej trvania ako aj po jej ukončení, preto správne súd prvého stupňa konštatoval, že ide o normu lex specialis a preto daný právny vzťah navrhovateľa – rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru vojaka z povolania sa riadi týmto špeciálnym právnym predpisom.

Námietky   navrhovateľa   v odvolaní   nepovažoval   za   dôvodné,   keď   odôvodnenie napadnutého   uznesenia   posudzujúc   podmienky   konania   (§   103   O.   s.   p.)   zodpovedalo zákonným predpokladom § 157 ods.   2,   § 169 ods. 1 O.   s. p. V časti námietky,   že súd nedostatočne zvážil návrh na prerušenie konania z dôvodov uvedených v odvolaní, odvolací súd   bol   toho   názoru,   že   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   požadovaný   postup v prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., keď je toho názoru, že námietky rozporu   na   vec   sa   vzťahujúceho   právneho   predpisu   (zák.   č.   76/59   Zb.   v znení   noviel) porovnaním zák. č. 410/91 Zb. z hľadiska možnosti súdnej ochrany neodôvodňovali zaujať záver rozporu s Ústavou SR alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná tak, ako tvrdil navrhovateľ v tomto konaní.

Dňom 20. 3. 2001 bolo konanie právoplatne skončené.

Podľa   §   7   ods.   1,   O.   s.   p.   v občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných ako aj z obchodných   vzťahov   (vrátane   podnikateľských   a hospodárskych   vzťahov),   pokiaľ   ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 2, O. s. p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ako to ustanovuje zákon.

Citované   zákonné   ustanovenie   upravuje   prvoradú   podmienku   konania   –   danosť občianskoprávnej resp. civilnej právomoci. Inštitút právomoci sa štandardne chápe ako zákonom vymedzený rozsah činností, ktorých realizácia je právom aj povinnosťou súdov. Všeobecným normatívnym základom súdnej právomoci sú úpravy článku 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článku 6 ods. 1, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konkrétnym normatívnym základom právomoci súdov činných na občianskoprávnom úseku je citovaná úprava § 7 Občianskeho súdneho poriadku (a § 8 O. s. p.).

Právomocou všeobecne sa rozumie oprávnenie toho ktorého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré zákon zveruje do jeho kompetencie.

Ustanovenie § 7 ods. 1, O. s. p. vymedzuje právomoc súdov v občianskom súdnom konaní konkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých (t. j. o sporoch či iných právnych otázkach z nich vznikajúcich) konajú a rozhodujú súdy, pričom súhrnne ide o vzťahy (veci, nároky)   súkromného   práva   (ius   privatum)   spravujúce   sa   princípmi   právnej   rovnosti a vôľovej autonómie ich subjektov.

Zisťovanie danosti právomoci občianskoprávnych súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu (materiálno-právne   hľadisko),   nie   od   okolnosti,   či   predpisom   upravujúci   vzťah   je legislatívnou súčasťou toho či onoho súkromnoprávneho odvetvia (formálne hľadisko).

Podľa § 103 O. s. p.   kedykoľvek za konania prihliada súd na to,   či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby súdne konanie prebiehalo presne podľa stanovených   pravidiel,   ktorých   dodržiavanie   je   predpokladom   toho,   aby   konanie   mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) treba považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.

Pre nedostatok právomoci sa konanie zastavuje (§ 104 ods. 1 O. s. p.), pričom je neprípustné rozhodnutie, v ktorom sa súd iba obmedzí na výrok o zastavení konania pre nedostatok právomoci súdu, v uznesení o zastavení konania je totiž súd povinný rozhodnúť, ktorému   správnemu   orgánu   vec   postupuje   (výnimku   tvorí   len   zastavenie   konania   pre nedostatok právomoci tuzemských súdov). Neexistencia tohto výroku by sa rovnala účinkom denegationis insticiae (správne malo byť uvedené: iusticiae).

Z hľadiska citovaných zákonných ustanovení a zásad by bolo potom možné vytýkať súdom oboch stupňov,   že ak konanie vo veci pre nedostatok právomocí súdu zastavili, nepostúpili vec príslušnému správnemu orgánu Ministerstva obrany SR, resp. Armády SR, pričom navyše, ak by oprávnený orgán štátnej správy mal za to, že ani on nemá právomoc vo veci konať, obrátil by sa na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý podľa § 8a O. s. p. rozhoduje   spory o právomoc   medzi súdmi a orgánmi   štátnej   správy.   Ak   by teda otázka právomoci nebola vyriešená v inštančnom postupe v rámci civilného konania, rozhodol by o nej s konečnou platnosťou najvyšší súd a jeho rozhodnutie by bolo pre obe strany sporu (orgán štátnej správy i súd) záväzné.

Máme však tiež za to, že navrhovateľ mal pred podaním podnetu na Ústavný súd SR využiť možnosť mimoriadneho opravného prostriedku a to dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Navrhovateľ – resp. navrhovateľ podnetu však túto zákonnú možnosť nevyužil, na čo by podľa nášho názoru na konaní pred ústavným súdu mohlo byť prihliadnuté.“

Zatiaľ čo Okresný súd Bratislava III a Krajský súd Bratislava netrvali na ústnom pojednávaní, právny zástupca navrhovateľa vo svojom vyjadrení (oznámení) z 12. júla 2001 uviedol, že „po porade s klientom nenavrhujem, aby súd v zmysle ust. § 30 ods. 2 upustil od ústneho pojednávania, ale trvám na ústnom pojednávaní podnetu“.

Ústne   pojednávanie   sa   uskutočnilo   2.   októbra   2001   za   účasti   právneho   zástupcu navrhovateľa JUDr. S. J., ako aj podpredsedníčky Krajského súdu Bratislava JUDr. J. B. a podpredsedu Okresného súdu Bratislava III JUDr. M. K.

II.

Ústavný súd pri rozhodovaní o podnete navrhovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že   tento   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   sa   stalo   posúdenie   ústavnosti odmietnutia súdnej ochrany navrhovateľovi v dôsledku zastavenia konania pred Okresným súdom   Bratislava   III   z dôvodu   vylúčenia   preskúmateľnosti   označeného   rozhodnutia správneho orgánu, t. j. „rozkazov funkcionárov ozbrojených síl a ozbrojených zborov podľa § 248   ods. 2   písm.   d)   Občianskeho   súdneho   poriadku“.   Navrhovateľ   v podstate argumentoval tým, že príslušné súdy sa v konaní o jeho veci pridržiavali takého výkladu pojmu   „rozkazy   funkcionárov   ozbrojených   síl   a zborov“,   ktorý   viedol   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Napriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej   správy   je   dovolené   v prípade,   že   tak   ustanoví   zákon,   tento   postup   nie   je   ale namieste   v prípade,   ak   ide   o rozhodnutia,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a slobôd. Posledná   veta   čl.   46   ods.   2   ústavy   túto   skutočnosť   výslovne   potvrdzuje,   keď   uvádza: „Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa základných práv a slobôd“. Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type   súdneho   konania   a na   základe   akého   návrhu   majú   súdy   takéto   rozhodnutia preskúmavať a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (a z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom   k základným   právam   a slobodám.   V dôsledku   toho   v prípade,   keď   sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého   zo   základných   práv   a slobôd,   z právomoci   súdov   nesmie   byť   vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

Rešpektovanie tohto príkazu   ústavnej normy   je o.   i.   možné dosiahnuť výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným spôsobom. V situácii,   keď ustanovenie právneho   predpisu   dovoľuje dvojaký   výklad (jeden   ústavne súladným   a druhý   ústavne   nesúladným   spôsobom),   má   prioritu   jeho   výklad   ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému   výkladu   každého   zákona   týkajúceho   sa   ich   rozhodovacej   činnosti.   Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že: „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy)   treba   posudzovať   v zmysle   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil,   že   v prípade,   ak   dôjde   k výkladu   právnych   predpisov   inak   ako   ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   ústavne   súladný   výklad   zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný s medzinárodnými záväzkami   Slovenskej   republiky)   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich   rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   preto   úlohou   súdu   aj   pri   uplatňovaní   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania [vrátane toho, uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP], je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   samotný   druh,   resp.   formálne   označenie   rozhodnutia správneho   orgánu   nemôžu   byť   samé   osebe   jediným   a rozhodujúcim   dôvodom   pre odmietnutie   jeho   súdneho   preskúmavania,   pretože   ústavne   súladný   výklad   ustanovenia § 248 OSP vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 OSP nemohli dotýkať, či dokonca porušovať základné práva alebo slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne   preskúmavanie,   ale   aj   to,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   účastníka   konania.   Postup   súdu,   v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

III.

Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že predmetom konania pred Okresným   súdom   Bratislava   III   vo   veci   sp.   zn.   10   C   37/96   malo   byť   preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia orgánu štátu, t. j. personálneho rozkazu ministra obrany Slovenskej republiky č. 389/95, ktorým bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru s Armádou Slovenskej republiky. Z uznesení ako Okresného súdu Bratislava III (10 C 37/96 z 27.   septembra 1999),   tak aj odvolacieho Krajského   súdu   Bratislava   (13   Co   335/2000 z 31. januára 2001) však vyplynulo, že hlavným (a súčasne jediným) dôvodom zastavenia súdneho   konania   vo   veci   navrhovateľa   sa   stal   druh   toho   právneho   aktu,   ktorým   bol ukončený   služobný   pomer   navrhovateľa   k Armáde   Slovenskej   republiky,   ale   nie   aj posúdenie   toho,   či   sa   tento   (svojím   obsahom)   dotýka   alebo   nedotýka   niektorého   zo základných práv alebo slobôd. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III o zastavení konania v tejto súvislosti uvádza: „Na základe predložených dokladov mal súd za preukázané, že na prejednanie a rozhodnutie vo veci   nie je daná jeho právomoc.   V ust. § 248 O. s.   p. sú uvedené   prípady   rozhodnutí   –   správnych   aktov,   správnych   rozhodnutí,   ktorých   zákon vylúčil   možnosť   ich   preskúmania súdom.   Okruh   týchto   prípadov   je ustanovený tak,   že jednotlivé výnimky sú formulované všeobecne a vzťahujú sa preto na všetky rozhodnutia, ktoré im vyhovujú bez ohľadu na to, o aký právny predpis sa tieto rozhodnutia opierajú (§ 248   O. s. p.).   Z predloženého   listinného   dôkazu   je   zrejmé,   že   v danom   prípade   ide o rozkaz funkcionára OS, ktorý rozhodol v zmysle § 26 ods. 2 písm. e) z. č. 361/92 Zb., o prepustení   navrhovateľa   zo   služobného   pomeru   vojaka   z povolania.  ...   Vzhľadom   na vyššie uvedené skutkové zistenia a citované zákonné ustanovenia rozhodol súd, že v zmysle § 103 O. s. p. ide v danej veci o neodstrániteľný nedostatok podmienok súdneho konania v dôsledku nedostatku právomoci súdu (§ 7, § 248/2 písm. d) O. s. p.). konať a rozhodovať vo veci, čo má za následok, že súd musí konanie zastaviť (§ 104 ods. 1 O. s. p.).“ Krajský súd   Bratislava   ako   súd   odvolací   sa   plne   stotožnil   s týmto   názorom   Okresného   súdu Bratislava III, keď uviedol: „Súd prvého stupňa pred začatím konania vo veci samej správne z dôvodov   uvedených   v napadnutom   uznesení   konštatoval   neodstrániteľné   nedostatky (podmienky) konania, ktoré mali za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej a postupom podľa § 104 ods. 1 O. s. p. konanie zastavil.“

Ústavný súd zistil, že vo veci navrhovateľa sa dôvodom zastavenia konania pred Okresným   súdom   Bratislava III   stal   len   druh   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ale nie   aj výsledok jeho posúdenia, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Keďže podľa právneho názoru ústavného súdu základnému právu   podľa   čl. 46   ods.   2   ústavy   zodpovedá   len   taký   postup   súdu,   v rámci   ktorého   sa zohľadňuje nielen druh rozhodnutia predloženého na súdne preskúmavanie, ale berie do úvahy   aj   zistenie,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého   zo základných práv a slobôd, a keďže v danom prípade k takému postupu označených súdov nedošlo, bolo potrebné rozhodnúť o porušení základného práva navrhovateľa podľa čl. 46 ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 67/96,   ako   aj   Krajského   súdu   Bratislava   (ako   súdu   odvolacieho)   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 335/2000.