SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 5/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudcaspravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenejadvokátomMgr.AndrejomGundelom,Ventúrska 276/14, Bratislava, ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 13a čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd prípisom Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4 z 13. apríla 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gundelom, Ventúrska 276/14, Bratislava, ktorounamieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) prípisom Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV Pz 374/14/1000-4z 13. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý prípis“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že v občianskoprávnom konanívedenom v súčasnosti Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sasťažovateľka domáha proti obdarovanému vrátenia daru (časti nehnuteľnosti). Na základetrestného oznámenia obdarovaného bolo sťažovateľke spoločne s jej zaťom (ďalejlen „spoluobvinený“) uznesením vyšetrovateľa 1. oddelenia vyšetrovania Okresnéhoriaditeľstva Policajného zboru Bratislava II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn.ORP-605/1-OVK-B2-2010 z 10. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie z 10. októbra 2013“)vznesené obvinenie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebok nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 138písm. b) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestnéhozákona na tom skutkovom základe, že výmenou zámkov od brány vchodu na pozemok, akoaj zámkov od vchodov do stavieb nachádzajúcich sa na tomto pozemku a fyzickýmbránením znemožňovali spoluvlastníkovi (obdarovaný, pozn.) vo vstupe, a tým aj v užívanítýchto nehnuteľností.
Na základe sťažnosti sťažovateľky a spoluobvineného prokurátorka OkresnejprokuratúryBratislavaII(ďalejlen„okresnáprokuratúra“)uznesenímč. k. 1 Pv 219/11/1102-50 zo 4. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie zo 4. apríla 2014“)uznesenie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 10. októbra 2013 podľa § 194 ods. 1písm. b) Trestného poriadku zrušila a uložila vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva, abyvo veci znovu konal a rozhodol. V uznesení okresnej prokuratúry zo 4. apríla 2014 sa podľasťažovateľky uvádza, že„... podľa § 630 Občianskeho zákonníka sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Podľa judikatúry však musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo o ich sústavné porušovanie. Účinky darovacej zmluvy sa platným odvolaním daru nerušia od začiatku (ex tunc), ale ex nunc, až do okamihu, keď prejav vôle darcu bol doručený do sféry vplyvu obdarovaného. Týmto momentom sa obnovuje vlastníckeho právo darcu. Obdarovaný sa týmto momentom stáva neoprávneným držiteľom veci.“.
Vyšetrovateľ okresného riaditeľstva uznesením ČVS: ORP-605/1-VYS-B2-2010 Luz 18. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 18. septembra 2014“) vzniesol protisťažovateľkea spoluobvinenémuobvineniezospáchaniaúmyselnéhoprečinuneoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) Trestnéhozákona vykonaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Vzhľadomna skutočnosť, že občianskoprávny spor o vrátenie daru nebol v relevantnom časeprávoplatne skončený, platila podľa názoru sťažovateľky právna domnienka„uvedená prokurátorkou v zrušujúcom uznesení, že od výzvy na vrátenie daru sťažovateľkou doručenou obdarovanému... bol v právnom postavení neoprávneného držiteľa veci až do právoplatného rozhodnutia v občianskom súdnom spore“.
Sťažnosť sťažovateľky a spoluobvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa okresnéhoriaditeľstva z 18. septembra 2014 bola uznesením prokurátora okresnej prokuratúryč. k. 1 Pv 219/11/1102-68 z 24. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie z 24. októbra 2014“)zamietnutá ako nedôvodná„s odôvodnením, že konali protiprávne, obdarovaný bol oprávnený nakladať s darom a nasťahovať sa doňho, aj keď sa v roku 2009 kompletne odsťahoval a v marci 2009, ihneď po doručení výzvy na vrátenie daru, tento daroval svojim deťom a každému v jednej polovici. Prokurátor bez akejkoľvek opory v zákone, či v platnej judikatúre... tvrdil, že sťažovateľka a jej zať konali úmyselne protiprávne, keď bránili vstupu...(obdarovaného a jeho syna, pozn.)do polovice darovanej nehnuteľnosti obchádzajúc skutočnosť, že(obdarovaný, pozn.)... v čase, keď malo k tomu dôjsť už nebol vlastníkom, lebo previedol svoj dar na deti neberúc na zreteľ právny názor vyplývajúci z judikatúry, že doručením výzvy na vrátenie daru prestal byť do právoplatného rozhodnutia v občianskoprávnej veci vlastníkom, či dokonca len oprávneným držiteľom darovanej veci.“.
Podaním zo 7. novembra 2014 sa sťažovateľka a spoluobvinený domáhali zrušeniaprávoplatného uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 18. septembra 2014a uznesenia prokurátora okresnej prokuratúry z 24. októbra 2014. Prokurátor generálnejprokuratúry klasifikoval označené podanie ako návrh podľa § 363 a nasl. Trestnéhoporiadku, ktorý napadnutým prípisom ako nedôvodný odložil.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že proti obdarovanému podala trestnéoznámenie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona z dôvodu, že„napriek výzve na vrátenie daru a prebiehajúcemu občianskoprávnemu konaniu ohľadne vrátenia daru tento niekoľko dní po doručení výzvy na vrátenie daru v marci 2009 previedol dar na svoje deti...“.Trestné oznámenie sťažovateľkyvyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave(ďalej len „krajské riaditeľstvo“) uznesením sp. zn. KRP-246/2-VYŠ-BA-2014 PJzo 14. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie zo 14. augusta 2014“) odmietol, pretože neboldôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
Proti uzneseniu zo 14. augusta 2014 podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú prokurátorokresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 507/14/1102-18 zo 17. októbra 2014 (ďalej len„uznesenie zo 17. októbra 2014“) zamietol ako nedôvodnú v súlade s § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku. Následne podala sťažovateľka podnet na preskúmanie uzneseniavyšetrovateľa krajského riaditeľstva zo 14. augusta 2014 a uznesenia prokurátora okresnejprokuratúry zo 17. októbra 2014, ktorý prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalejlen „krajská prokuratúra“) prípisom č. k. 1 Kn 314/14/1100-12 z 27. januára 2015 (ďalej len„prípis z 27. januára 2015“) odmietol ako nedôvodný. Podľa sťažovateľky„vyšetrovateľ... i prokurátori okresnej ale i krajskej prokuratúry dôvodili úplne naopak ako v bode 1. A/tvrdiac, že prostriedky trestného práva nemôžu nahrádzať občianske súdne konanie, že treba vyčkať rozhodnutie súdu v občianskoprávnej veci, že na základe princípu ultima ratio je možné prostriedkami trestného práva vstupovať do občianskoprávnych vzťahov iba v krajnom prípade, že úmysel...(obdarovaného)nebol ničím preukázaný...“.
Sťažovateľka zastáva názor, že„ide o dve strany toho istého sporu. Buď preto platí právna domnienka, že obdarovaný je po doručení výzvy na vrátenie daru darkyňou len neoprávneným držiteľom darovanej veci a jeho právne úkony sú preto nielen neplatné, ale aj protiprávne a nedovolené a postup sťažovateľky a jej zaťa je dovolený a zákonný, keď neumožnili vstup obdarovanému na pozemok a do darovanej nehnuteľnosti alebo je treba po doručení výzvy na vrátenie daru nevyhnutné vyčkať na právoplatné rozhodnutie súdu v občianskom súdnom konaní, o tom, či je obdarovaný dar povinný vrátiť alebo nie a do momentu právoplatnosti nemožno vstupovať do tohto vzťahu prostriedkami trestného práva. Porovnanie oboch prípadov je flagrantným príkladom porušenia zásad rovnosti a zákazu diskriminácie v právnom štáte.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:
«Opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4 z 13. 4. 2015 bolo porušené základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ vyplývajúce z čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd, a to všetko za súčasného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky opatrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4 z 13.4.2015 zrušuje a vec vracia Súdnej rade Slovenskej republiky(správne má byť „Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky“)na ďalšie konanie.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z petitu (citovaného v časti I tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľka namietaporušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj porušeniezákladných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálnejprokuratúry, ktorým bol jej návrh podaný podľa § 363 Trestného poriadku na zrušenieprávoplatného uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 18. septembra 2014v spojení s uznesením prokurátora okresnej prokuratúry z 24. októbra 2014 ako nedôvodnýodložený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry
Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo inýchpísomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou aleboiným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sazaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobnýmzariadením (ďalej aj „základné právo na listové tajomstvo“).
Podľa čl. 14 ods. 1 listiny sloboda pohybu a pobytu je zaručená.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľkynie je v časti namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 13 a čl. 14 ods. 1listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry odôvodnená. V tejto súvislosti ústavnýsúd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh obsahovať, nie jesamoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nieje ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady.
Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúcez podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postupslúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.
Nad rámec zistených formálnych nedostatkov (absencia odôvodnenia sťažnostiv časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1 ústavy) ústavnýsúd konštatuje, že vzhľadom na popísané skutkové okolnosti nevidí žiadnu priamu príčinnúsúvislosť medzi napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a základným právomna listové tajomstvo garantovaným čl. 13 listiny alebo slobodou pohybu a pobytugarantovanou čl. 14 ods. 1 listiny. Vzhľadom na výhrady, ktoré sťažovateľka formulujevo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry, by zrejme prichádzalo do úvahynamietanie porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatiekonania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) však ústavný súd nemôže v tomto konaníposudzovať sťažnosť nad rámec návrhu sťažovateľky.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy napadnutým prípisom generálnej prokuratúry
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05).
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonom, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd pripomína, že zmyslom a účelomjeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôba právnických osôb (ďalej aj „ústavné sťažnosti“) namietajúcich porušenie ich základnýchpráv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanejmedzinárodnej zmluvy (ďalej aj „základné práva“) je poskytnúť efektívnu ústavnú ochranutýmto základným právam. Primárne teda v konaní o tzv. individuálnych ústavnýchsťažnostiach nejde o zisťovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci,ktoré by malo vyústiť do vyslovenia porušenia akéhokoľvek článku ústavy. Nie každýčlánok (ustanovenie) ústavy totiž priznáva fyzickým osobám alebo právnickým osobámzákladné právo. Predmetom ochrany v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sú základnépráva, a preto základom autoritatívneho výroku ústavného súdu o ústavnej sťažnostije vyslovenie porušenia konkrétneho základného práva garantovaného konkrétnym článkomústavy, príp. kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základnýchslobodách. Uvedenú skutočnosť nemožno však interpretovať tak, že ústavný súd prirozhodovaní o ústavných sťažnostiach neprihliada aj na iné ústavné normy, ktoré sú zvlášťvtedy, ak majú charakter ústavného princípu, v zásade vždy implicitnou súčasťourozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva sťažovateľom označenýmčlánkom ústavy charakter všeobecného ústavného princípu (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12ods. 1 a 2), resp. generálneho interpretačného princípu (čl. 152 ods. 4 ústavy), ktorésú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy(m. m. napr. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 70/2011, III. ÚS 66/2012), ktoré sícenepriznávajú fyzickým osobám a právnickým osobám konkrétne základné práva aleboslobody, ale sú v zásade vždy implicitnou súčasťou akejkoľvek rozhodovacej činnostiústavného súdu, a teda aj rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Za týchto okolností prichádza v konaní o ústavných sťažnostiach do úvahy vyslovenieporušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter ústavného princípu len v spojenís vyslovením porušenia konkrétneho základného práva. Neprichádza však do úvahy, abyústavný súd vyhovel sťažnosti bez toho, aby vyslovil porušenie konkrétneho základnéhopráva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúroupri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časťsťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy napadnutým prípisom generálnej prokuratúry, akozjavne neopodstatnenú pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi napadnutýmprípisom generálnej prokuratúry a ňou označenými ustanoveniami ústavy v spojenís konkrétnymi základnými právami garantovanými ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016