SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 5/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. Stanislavom Feketem, Advokátskakancelária, Námestie sv. Egídia 42/97, Poprad, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konanívedenom pod sp. zn. 16 C 156/2008 v období po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskejrepubliky č. k. II. ÚS 215/2013-24 z 15. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 156/2008 v období porozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 215/2013-24 z 15. októbra2013   p o r u š i l   základné právo ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd.

2. ⬛⬛⬛⬛,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť mu dodvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpeniav sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov), ktorú j e   Okresnýsúd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   Mgr.   Stanislava   Feketeho,Advokátska   kancelária,   Námestie   sv.   Egídia   42/97,   Poprad,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č.   k.II. ÚS 5/2015-7   z 15.   januára   2015   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina(ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   156/2008v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 215/2013-24 z 15. októbra 2013.

1.1 Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto skutočnosti:«(...) V právnej veci navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „Sťažovateľ“) zast.   Mgr.   Stanislav   Fekete,   advokát   AK   Poprad   c/a ⬛⬛⬛⬛ a   spol.,   zast. JUDr. Zdenka Hulmanová, advokátka AK   Žilina o určenie neplatnosti zmluvy, konanie vedené pod sp. zn.: 16C/156/2008 na Okresnom súde v Žiline (ďalej len „Porušovateľ“) sa Sťažovateľ domáha určenia neplatnosti zmluvy o postúpení.

Vo vyššie cit. právnej veci sa naposledy konalo pojednávanie dňa 19.06.2013, ktoré Porušovateľ odročil na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.

Od uvedeného dátumu Porušovateľ nevytýčil v cit. veci pojednávanie, hoci mu v tom nebránila žiadna procesná prekážka.

Sťažovateľ   následne   podal   predsedovi   Okresného   súdu   Žilina   JUDr.   Danielovi Bérešovi Sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zo dňa 23.05.2014, v ktorej sa domáhal ochrany svojho ústavného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Na predmetnú sťažnosť však Sťažovateľ nedostal v zákonnej lehote 30 dní žiadnu odpoveď. (...)

Keďže Sťažovateľ vyčerpal všetky možné účinné prostriedky na zjednanie nápravy, neostáva mu nič iné, len sa opätovne obrátiť vo veci ochrany jeho ústavného práva na Ústavný súd SR. V tejto súvislosti chcem uviesť, že napriek skutočnosti, že Ústavný súd SR vo svojom Náleze zo dňa II. ÚS 215/2013-24 zo dňa 15.10.2013 konštatoval porušenie základného práva v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a prikázal Porušovateľovi, aby vo veci konal   bez   zbytočných   prieťahov,   opätovne   dochádza   zo   strany   Porušovateľa   k   vzniku prieťahov v súdnom konaní. (...)

Z vyššie cit. skutkového a právneho stavu vyplýva, že súd neodôvodnene t. j. bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky v predmetnej veci nevykonal najneskôr odo dňa 19.06.2013 žiaden úkon a v predmetnej veci ani nerozhodol, čím porušil základné právo navrhovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) S poukazom na(...) kritériá rozhodovacej praxe Ústavného súdu mám za to, že sú splnené podmienky pre to, aby Ústavný súd SR konštatoval porušenie ústavného práva Sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zo   strany   Okresného   súdu Žilina.

Ďalej   mám   za   to,   že   samotný   Sťažovateľ   svojím   správaním   podstatne   neprispel k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom, nakoľko bol v konaní aktívny, zúčastňoval sa pojednávaní, podával procesné návrhy, zaujímal sa o stav konania a viackrát aj žiadal, aby okresný súd vo veci konal.

Konanie vo vyššie cit. právnej veci prebieha už od 31.07.2008, teda takmer šesť rokov, pričom do dnešného dňa sa konali v predmetnej veci len tri pojednávania (dňa 09.06.2009, 19.01.2011 a 19.06.2013).

Predmetom   sporu   je   určenie   neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   medzi odporcom   v   1/   a 2/   rade,   ktorého   výsledok   priaznivo   ovplyvní   právne   postavenie Sťažovateľa ako záložného veriteľa k nehnuteľnosti, kde hodnota pohľadávok zabezpečených záložným   právom   činí   221.623,95   Eur   (6.676.643,10   Sk).   Nakoľko   je   v   hre   nemalá majetková hodnota, je žiaduce, aby Porušovateľ konal primerane rýchlo, bez zbytočných prieťahov,   využívajúc   pritom   inštitúty   a   právne   nástroje,   ktoré   mu   predmetné   konanie umožňujú prejednať aj napriek problému s neúspešným doručovaním zásielok jednému z odporcov. Promptný postup okresného súdu je žiaduci o to viac, že po začatí konania došlo na základe vkladu č. V1192/12 z 05.03.2012 k zmenám v katastri nehnuteľností na v osobe záložného veriteľa, ktorým sa stala na základe Zmluvy o zriadení záložného práva   k   nehnuteľnosti   č.   84662/2012/1   Slovenská   záručná   a   rozvojová   banka   a.s.,   so sídlom:   Štefánikova   27,   814   99   Bratislava,   čím   sa   značne   oslabilo   právne   postavenie Sťažovateľa. (...)

Mám za to, že neodôvodnená nečinnosť Porušovateľa má za následok oprávnenú nedôveru Sťažovateľa v činnosť súdnej moci v Slovenskej republike a v právny štát, keďže ani po necelých šiestich rokoch v predmetnej veci nerozhodol, čím je Sťažovateľ držaný v stave právnej neistoty. Postupom súdu takto dochádza k výraznému oslabeniu výchovnej funkcie súdneho konania v zmysle § 1 O. s. p.

Primerané   finančné   zadosťučinenie   navrhujem   vo   výške   12.000,-   Eur   (slovom: dvanásťtisíc eur). Výšku finančného zadosťučinenia si uplatňujem v šesťnásobnej výške, ako bola priznaná Ústavným súdom SR v Náleze II. ÚS 215/2013-24 zo dňa 15.10.2013, a to z dôvodu, že ide v tej istej právnej veci zo strany Porušovateľa o opakované porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, hoci mu Ústavný súd SR vo svojom Náleze už raz   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Poukazujem   na   skutočnosť,   že v dôsledku súdnych prieťahov spôsobených Porušovateľom, kedy ani po necelých 6 rokoch nebolo vo veci rozhodnuté ani v prvostupňovom konaní, je vymožiteľnosť nároku žalobcu podstatne oslabená, ak nie už úplne znemožnená. (...)

S poukazom na vyššie uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR takto rozhodol:

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/156/2008 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/156/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 12.000,-Eur, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žilina je povinný zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Stanislava Feketeho, advokáta, Nám. sv. Egídia 29/69, 058 01 Poprad v sume 340,88 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom, listom sp. zn. 1 SprS 51/2015 z 23. marca 2015(ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonného sudcu v napadnutom konaní) a právnyzástupca sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 31. marca 2015.

2.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol najmä, že: „(...) Konanie 16C/156/2008 považujem za skutkovo aj právne zložité. Návrhom zo dňa   01.07.2008   sa   domáhal   žalobca   voči   žalovaným   určenia   neplatnosti   zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade zabezpečenej záložným právom, ktoré bolo zapísané do katastra nehnuteľností pod č. ⬛⬛⬛⬛. Žalobu odôvodňoval tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.09.2005, medzi postupcom spoločnosťou FERROWA INC.,Via Espaňa 122, Bank of Boston building 14-TH FL., City of Panama, Panama a žalobcom ako postupníkom, žalobca nadobudol pohľadávky 1/ vo výške 1.850.000,- Sk voči dlžníkovi Cogen Slovakia a.s.,(...) Žilina, 2/ vo výške 3.100.000,- Sk voči dlžníkovi Boris s.r.o.(...) Žilina, 3/ vo výške 280.000,- Sk voči dlžníkovi ⬛⬛⬛⬛, 4/ vo výške 859.065,80 Sk voči dlžníkovi ⬛⬛⬛⬛ 5/   vo   výške   587.577,30   Sk   voči   dlžníkovi

ktoré   boli   zabezpečené   záložným   právom   na   nehnuteľnosti vo vlastníctve obchodnej spoločnosti 3E s.r.o.,(...) Žilina, ktorá poskytla toto zabezpečenie ako pristupujúci dlžník. (...)

Celková   dĺžka   konania   je   pomerne   dlhá,   avšak   podľa   názoru   súdu   zodpovedá skutkovej a procesnej náročnosti konania. Určité obdobia nečinnosti boli 2012 a začiatkom roka 2013.

V   roku   2014   však   súd   konal   plynulo   a   bez   zbytočných   prieťahov,   pričom   dňa 21. januára 2015 vyhlásil rozsudok, ktorý bol expedovaný účastníkom.

Vyhlásením   a   doručením   rozsudku   odpadla   neistota   účastníkov,   ako   aj   predmet sťažnosti. Celkovú dobu konania považujem za primeranú celkovej náročnosti konania. Určité dlhšie obdobia pre rozhodnutie alebo vykonanie úkonu vo veci samej smerujúceho k meritórnemu   prejednaniu   a   rozhodnutiu   veci   boli   spôsobené   tým,   že   súd   sa   musel procesne   vysporiadať   s   dokazovaním,   predvolávaním   svedkov   a   účastníkov,   preverovať správnosť doručenia zásielok poštovým úradom, teda či zásielky boli vydané adresátovi alebo nie (pri rozsiahlej judikatúre NS SR vo veciach doručovania, ktorá skoro znemožňuje aplikovať zákonné domnienky pri doručovaní podľa O.s.p.), o odročení pojednávaní, teda nejedná sa o nadbytočné úkony či nesústredenú činnosť súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky svojim Nálezom rozhodol tak, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16C/156/2008   porušené   nebolo,   prípadne nálezom sťažnosti nevyhovel.

Pokiaľ by sa Ústavný súd Slovenskej republiky nestotožnil s vyjadrením alebo by zistil   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   postupom   súdu,   navrhujem,   aby   pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia bral zreteľ na celkovú činnosť súdu, podiel samotného sťažovateľa na celkovej dĺžke konania a procesnú zložitosť konania. Zároveň   oznamujem,   že   Okresný   súd   Žilina   súhlasí   s   tým,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení upustil od ústneho prejednania prijatej sťažnosti, pretože od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie.“

2.2 Zákonný sudca Mgr. Dušan Chamula popísal chronológiu úkonov vykonanýchsúdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„Spor 16C 156/2008 som prevzal po sudkyni odchádzajúcej na súd vyššieho stupňa, tento stav príznačne zhoršil tzv. skladbu prevzatých vecí, ktoré neboli z rôznych prejednal som ju na pojednávaniach dňa 19.1.2011, 19.6.2013, 24.9.2014, 19.1.2014, 10.12.2014 a 21.1.2015.

Vo veci som napokon na prvom stupni rozhodol rozsudkom zo dňa 21.1.2015. Tunajší spor nie je vecou pracovnou, o výživné ani ochrany osobnosti. Predmetom konania   bola   neplatnosť   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   medzi   odporcom   v   r.   2/ a odporcom   v r.   1/,   keď   od   odporcu   v   r.   2/   ako   postupcu   odvodzovali   svoje   právne postavenie   veriteľa   pohľadávok   jednak   navrhovateľ   (ktorý   argumentoval   zmluvou o postúpení pohľadávok skoršou v čase) a jednak odporca v r. 1/.

Osobitne navrhovateľovi mali byť pohľadávky postúpené nepriamo cez spoločnosť Ferrowa Inc., ktorá je spoločnosťou zapísanou v štáte Panama.

Ďalej   osobitne   -   samotný   navrhovateľ   bol   podpísaným   spolupôvodcom   právneho úkonu podpísaného spoločne s odporcom v r. 2/, na základe ktorého, v závislosti od jeho skutkovej interpretácie, odporca v r. 2/ mohol byť opätovne legitimovaný v obnovenom právnom postavení veriteľa pohľadávok na uzatvorenie ďalšieho právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávok s odporom v r. 1/.

Pri   takto   špecificky   vykonávaných   zmluvných   právnych   úkonoch   bolo   v   staršom priebehu   konania   (do   6/2013,   resp.   u   svedka   do   9/2014)   procesne   mimoriadne   citlivé neúspešné   doručovanie   odporcovi   v   r.   2/   a   svedkovi ⬛⬛⬛⬛ konajúcemu   za Ferrowa   Inc.   so   sídlom   v   štáte   Panama,   vzhľadom   na   prieskum   vôle   účastníkov   pri uzatvorení právnych úkonov. Fikcie doručenia je síce možné uplatniť vo vzťahu k základným procesným podmienkam súdneho pojednávania, ale príznačne nie vo vzťahu k špecifickým potrebám dokazovania. Pritom zákonom predpokladané poriadkové právomoci zamerané na zabezpečenie účasti účastníka pred súdom by buď neboli úkonmi vo veci samej (pokuty) alebo by boli zjavne neúčinné (predvedenie pri adrese v inej časti SR v spojení s potrebou potenciálne konfrontačného prejednania za účasti sporových strán a pri spochybnenom mieste,   kde   sa   adresát   zdržiaval).   Aj   lustračné   činnosti   súdu   boli   sťažené   pôvodne negatívnymi   faktickými   výsledkami   doručovania   odporcovi   v   r.   2/ a svedkovi.

Je namieste skonštatovať, že vec bola objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako by mohla byť vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu. Lenže ak vo veci vznikali prieťahy, tak pre okolnosti, na ktoré tiež ďalej poukazujem.

Súdne oddelenie som prevzal po predchádzajúcej sudkyni odchádzajúcej na KS ZA JUDr. Jane Urbanovej, s príznačným dopadom na zhoršenú tzv. skladbu nerozhodnutých vecí, teda ich zvýšenú priemernú náročnosť oproti tzv. novým veciam, lebo tieto v minulosti neboli skončené z rôznych dôvodov, spravidla spojených so skutkovou zložitosťou veci. Pre sústavný   nový   nápad   a   mimoriadne   zložitú   skladbu   vecí   tento   zostatok   narástol a v závere roka 2007 dosiahol 505 vecí. Prakticky povedané, pri fyzickej možnosti súdneho oddelenia vybaviť pravidelný ročný nápad v priemere 250 civilných (priemerne zložitých) vecí   ročne,   zostatok   nerozhodnutých   (spravidla   zložitejších) vecí   ďalších   1,5   až   2   krát presahuje jeho ročný násobok. Postupne som dosiahol zníženie uvedeného zostatku z počtu 505 až na 325 vecí v júni 2012. Dosiahol som to napriek tomu, že v r. 2009 došlo k odchodu ďalších dvoch sudkýň JUDr. Martinčekovej a JUDr. Šobichovej na Krajský súd Žilina a ich veci boli prerozdelené do väčšiny súdnych oddelení včítane môjho, opätovne s príznačným dopadom   na   zhoršenú   tzv.   skladbu   zostatkov   vecí.   V   septembri   2012   bol   opätovne mimoriadne zvýšený nápad počtu vecí v súvislosti so žalobou spoločnosti Pohotovosť, a.s., s prerozdelení v počte 83 na jednotlivého civilného sudcu a tento ukazovateľ deformuje údaje o postupnom znižovaní zostatkov. Zníženie týchto zostatkov som dosiahol bez toho, aby naopak moje veci boli prerozdelené iným sudcom alebo aby mi bol niekedy čo i len obmedzený nápad nových vecí. Nevyužívam prácu na doma a v rokoch som 2011, 2012 aj 2013 som definitívne nechal prepadnúť časť nárokovateľnej dovolenky. V roku 2014 som mal nápad nových vecí v hlavnej (!) - civilnej agende cca 35 vecí mesačne (411 vecí C a 10 vecí   Cpr),   toho   času   príznačne   bez   započítania   vecí   rozkaznej   agendy,   prakticky vybavovanej zamestnancami súdu, čo aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva vecí bez vzniku prieťahov.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   podpredseduokresného súdu a zákonného sudcu v posudzovanom konaní zaujal toto stanovisko:«(...) K vyjadreniu Okresného súdu Žilina uvádzam nasledovné: Zákonný sudca vo svojom vyjadrení nepoprel samotnú skutočnosť, že predmetná vec je   vybavovaná   objektívne   po   dlhšiu   dobu.   Zákonný   sudca   poukázal   na   to,   že   po predchádzajúcej sudkyni prevzal súdne oddelenie vyznačujúce sa zhoršenou skladbou tzv. nerozhodnutých vecí spravidla spojených so skutkovou zložitosťou, ďalej na mimoriadne zvýšený nápad vecí (v závere roka 2007 stav dosiahol až 505 vecí), ako aj na odchod ďalších dvoch sudkýň (v roku 2009), v dôsledku čoho došlo k prerozdeleniu vecí aj do súdneho oddelenia zákonného sudcu, majúce za následok zvýšený nápad vecí. Zákonný sudca   poukázal   taktiež   na   zvýšený   nápad   vecí   v   súvislosti   so   žalobou   spoločností Pohotovosť, a.s. v počte 83 vecí pripadajúcich na jedného sudcu. V závere poukázal na svoje enormné pracovné zaťaženie, v dôsledku ktorého si nemohol ani riadne vyčerpať dovolenku za roky 2011 až 2013, pričom uviedol, že ani do budúcna nemôže vylúčiť vznik prieťahov v konaní vzhľadom na množstvo agendy.

Obrana porušovateľa teda smeruje k tomu, že predmetné prieťahy boli spôsobené v podstate   najmä   nedostatočným   personálnym   obsadením   súdu,   v   dôsledku   čoho   bol zákonný sudca neprimerane zaťažený jednak nápadom nových vecí, ako aj reštančných vecí po predchádzajúcich sudcoch.

V tejto súvislosti by som chcel poukázať na Nález ÚS SR I. ÚS 55/97 z 20.1.1998, kde Ústavný súd SR vyjadril právny názor, že: „Zdĺhavosť postupu v konaní súd nezbavuje zodpovednosti   za   prieťahy   v   konaní,   ak   nesprávnou   organizáciou   práce   alebo   inými nedostatkami vo svojej činnosti spôsobuje predlžovanie konania.“, ako aj na právny názor prezentovaný   v   Náleze   ÚS   SR   III.   ÚS   33/01   z   31.08.2001:   „Zlá   organizácia   práce v oddeleniach súdu je v príčinnej súvislosti s porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Mám za to, že v danom prípade bolo možné (aj napriek zvýšenému nápadu vecí zákonnému   sudcovi)   predísť   prieťahom   v   konaní   lepšou   organizáciou   práce   na   danom súdnom oddelení (napr. rovnomernejším prerozdelením pridelených prípadov a pod.), resp. pribratím potrebných pracovných síl na zvládnutie agendy.

Zo zoznamu procesných úkonov doložených zákonným sudcom jednoznačne vyplýva, že v období od 04.07.2013 do 24.09.2014 (teda po dobu 15 mesiacov) nebol zo strany súdu vykonaný   žiaden   procesný   úkon,   čo   potvrdzuje   tvrdenie   sťažovateľa   o   vzniknutých prieťahoch v konaní.

Je   takisto   nesporné,   že   predmetné   prieťahy   v   konaní   neboli   spôsobené navrhovateľom, ale nečinnosťou súdu v uvedenom období. Navrhovateľ sa naopak domáhal u predsedu súdu svojou sťažnosťou zo dňa 23.05.2014 ochrany svojho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, avšak bezvýsledne. (...)

Zároveň Vám týmto oznamujem, že netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo verejné pojednávanie. (...)

Na základe   vyššie   uvedeného navrhujem, aby   Ústavný súd SR v   plnom rozsahu vyhovel sťažnosti sťažovateľa a priznal mu aj náhradu trov právneho zastupovania vo výške 518,73 Eur na účet Mgr. Stanislava Feketeho, advokáta(...)»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichstanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   16   C   156/2008   najmä   v období   porozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 215/2013-24 z 15. októbra 2013:

Dňa   31.   júla   2008   sa   sťažovateľ   domáhal na   okresnom   súde   určenia   neplatnostizmluvy o postúpení a nariadenia predbežného opatrenia.

Dňa 15. októbra 2013 ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 215/2013-24 takto rozhodol:„1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 156/08 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 156/08 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛, priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛,   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 489,06 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov), ktorú je Okresný súd Žilina   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   Mgr.   Stanislava   Feketeho,   Advokátska kancelária, Námestie sv. Egídia 42/97, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Dňa 19. júna 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito na účely ďalšieho dokazovania.  

Dňa 2. júla 2013 právny zástupca sťažovateľa oznámil súdu adresu svedka (podľapokynu súdu z ostatného pojednávania).

Dňa   4.   júla   2013   právny   zástupca   odporcu   2   predložil   okresnému   súdu   listinnédôkazy.

Dňa 24. septembra 2014 bolo pojednávanie odročené na 19. november 2014, pretožesa nedostavili účastníci konania, ktorým doručenie predvolania nebolo vykázané.

Dňa 19. novembra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na10. december 2014 na účely ďalšieho dokazovania.  

Dňa 25. novembra 2014 právny zástupca sťažovateľa predložil súdu listinné dôkazy. Dňa 10. decembra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na21. január 2015 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 21. januára 2015 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásenýrozsudok č. k. 16 C 156/2008-303. Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 156/2008 dochádza opätovne, t. j. aj po rozhodnutíústavného súdu č. k. II. ÚS 215/2013-24 z 15. októbra 2013 k porušovaniu základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmetsporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd ajv danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vo vzťahu k faktickej zložitostinapadnutého konania uvádza, že vzhľadom na sťaženú možnosť doručovania účastníkomkonania možno posudzovanú záležitosť považovať po vecnej stránke za zložitejšiu. Samotnúvecnú zložitosť, ale ani určitú právnu zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení ajpodpredseda   okresného   súdu,   ako   i zákonný   sudca,   však   nemožno   dávať   do   súvislostis dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu opísanou v ďalšej časti tohto nálezu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanejveci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jehoťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočnýmprieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej vecia predovšetkým konštatuje, že celkové trvanie napadnutého konania už takmer sedem rokovje už samo osebe neprimerané. Okrem toho okresný súd bol v danej veci už aj po vysloveníporušenia označených základných práv ústavným súdom (II. ÚS 215/2013) opäť dlhodobonečinný, konkrétne od 19. júna 2013 do 24. septembra 2014 (pätnásť mesiacov). Uvedenánečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako jednéhoroka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty,v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza,čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.I. ÚS 41/02).   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlov dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   účastníkov,   ale   v dôsledku   postupu   súdu.Na mimoriadne zvýšený nápad počtu vecí, na ktorý v danej veci poukázal zákonný sudca,nebolo možné ani v tomto prípade prihliadať a akceptovať ho. Ústavný súd už v podobnýchsúvislostiach   viackrát   vyslovil   (pozri   napr.   I. ÚS   23/03   a   v   ňom   cit.   predchádzajúcujudikatúru   ústavného   súdu),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmernémnožstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasneospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včasadekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantovspravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   -   a   tedavykonanie   spravodlivosti   -   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   navyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu čikonajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivostipripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl.48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   dlhodobo   obmedzené   personálne   kapacitypríslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovanezdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušenéčinnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Pretopri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označovanéako objektívne vo vyjadrení súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil   porušenie základného právasťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. dohovoru, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že ústavný súd už vo svojom náleze č. k. II. ÚS 215/2013-24z 15.   októbra   2013   prikázal   okresnému   súdu   v napadnutej   veci   konať   bez   zbytočnýchprieťahov, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €,pretože „ide   v   tej   istej   právnej   veci   zo   strany   Porušovateľa   o   opakované   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, hoci mu Ústavný súd SR vo svojom Náleze už raz   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Poukazujem   na   skutočnosť,   že v dôsledku súdnych prieťahov spôsobených Porušovateľom, kedy ani po necelých 6 rokoch nebolo vo veci rozhodnuté ani v prvostupňovom konaní, je vymožiteľnosť nároku žalobcu podstatne oslabená, ak nie už úplne znemožnená.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   presťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučineniepodľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivostia s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   považuje   zaprimerané   vo   výške   3   000   €.   Ústavný   súd   pritom   prihliadol   aj   na to,   že   vo   vzťahuk napadnutému   konaniu   už   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   naprerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   prikázal   vo   veci   konať   bez   prieťahov,sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie, napriek tomu okresný súd nie že nekonal voveci s osobitnou starostlivosťou, ale po dobu pätnástich mesiacov nekonal vôbec.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za triúkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 25. júna 2014, spísanie ústavnejsťažnosti z 26. júna 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 31. marca2015). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijnýpaušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právnehozastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 432,30 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 %DPH, teda sumu 86,46 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovesumu 518,76 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľarozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015