znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 5/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   základného   práva   na   vlastníctvo   podľa čl. 20   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   č. k. 4 Er 2882/2011-27   z   20. marca 2012, uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn. 18 CoE   43/2012   zo   16. augusta   2012 a platobným rozkazom Okresného súdu Prešov č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2012 doručená sťažnosť J. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 2882/2011-27 z 20. marca 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012 a platobným rozkazom okresného súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007, smerujúca proti okresnému súdu a krajskému súdu a žiada vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších dodatkových protokolov došlo zo strany porušovateľa v 1. rade a porušovateľa v 2. rade k zásahu do uvedených práv sťažovateľky.

3. Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. 18 CoE 43/2012 zo dňa 16. 08. 2012 a uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 4 Er/2882/2011-27 zo dňa 20. 03. 2012 sa zrušujú.

4. Platobný rozkaz Okresného súdu Prešov, č. k. 28 Ro/51/2007-11 zo dňa 03. 05. 2007 sa zrušuje.

5. Vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.328 €, ktoré sú Okresný   súd   Prešov   a   Krajský   súd   Prešov   povinný   zaplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh, sťažovateľka bola ako oprávnená účastníčkou exekučného konania vedeného súdnym exekútorom Mgr. V. C. (ďalej   len   „súdny   exekútor“)   pred   okresným   súdom   pod sp. zn. 4   Er   2882/2011   proti povinnej   E.   T.,   P.   (ďalej   len   „povinná“),   na   vymoženie   sumy   1 327,76   €   (ďalej   len „exekučné konanie“). Exekučné konanie bolo vedené na základe rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 218/2006-95 z 19. septembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. októbra 2008 a vykonateľnosť 26. októbra 2008 (ďalej len „exekučný titul“). Týmto rozsudkom bola povinná   zaviazaná   z titulu   bezdôvodného   obohatenia   zaplatiť   (vrátiť)   sťažovateľke bezúročne sumu 40 000 Sk (1 327,76 €), ktorú povinná prijala od sťažovateľky ako prvú splátku kúpnej ceny za byt podľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzatvorenej medzi nimi 18.   apríla   2005,   keďže   k   uzatvoreniu   kúpnej   zmluvy   nakoniec   nedošlo.   Okresný   súd 23. decembra   2011   udelil   súdnemu   exekútorovi   poverenie   na   vykonanie   exekúcie č. 5707 093669 a súdny exekútor doručil povinnej 15. februára 2012 upovedomenie o začatí exekúcie.

Povinná   podala 21.   februára 2012   u   súdneho   exekútora   proti   exekúcii   námietky. Uviedla,   že   vymáhaná   pohľadávka   zanikla   započítaním   s   pohľadávkou   priznanou jej platobným rozkazom okresného súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná povinnej zaplatiť sumu 1 327,76 € s príslušenstvom (platobný rozkaz   nadobudol   právoplatnosť   7. septembra 2007;   odpor   podaný   proti   nemu sťažovateľkou bol uznesením okresného súdu sp. zn. 28 Ro 51/2007 z 8. augusta 2007 odmietnutý   ako   neodôvodnený).   Podľa   tvrdenia   povinnej   k   započítaniu   došlo   ústnou dohodou, a sťažovateľka preto musela byť uzrozumená s tým, že jej pohľadávka zanikla (exekúcia vedená na podklade platobného rozkazu okresného súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007 proti sťažovateľke bola na návrh povinnej zastavená uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Er 1983/2007 z 23. februára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2009). Námietky povinnej boli doručené sťažovateľke a sťažovateľka sa k nim vyjadrila 14. marca 2012. Vo vyjadrení poprela existenciu ústnej dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok, poukázala na to, že od zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nikdy neodstúpila, a zdôraznila, že exekučný titul bol vydaný na základe riadne vykonaného dokazovania.Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   Er   2882/2011-27   z   20.   marca   2012   námietkam povinnej   vyhovel,   pretože   mal   za   preukázané,   že   vymáhaná   pohľadávka   zanikla započítaním   tak,   ako   to   tvrdila   povinná.   Pretože   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   nebol podaný odpor, má účinky právoplatného rozsudku a je záväzný pre účastníkov konania a pre všetky   orgány,   okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   platobným   rozkazom   vo   veci sťažovateľky je viazaný a nie je oprávnený skúmať, či bol, alebo nebol vydaný v súlade so zákonom.

Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie.O   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 18 CoE 43/2012   zo   16.   augusta   2012   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu č. k. 4 Er 2882/2011-27 z 20. marca 2012 ako vecne správne potvrdil. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012 nadobudlo právoplatnosť 12. októbra 2012.Sťažnosť ústavnému súdu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Er 2882/2011-27 z 20. marca 2012, uzneseniu krajského súdu sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012 a platobnému rozkazu okresného súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007 pre porušenie základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa   čl.   20   ústavy   odôvodnila   sťažovateľka   tým,   že   platobný   rozkaz   okresného   súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007 nemal byť vôbec vydaný, nemal hmotnoprávny základ, keďže započítanie pohľadávky nebolo možné, pretože pohľadávka povinnej voči nej z titulu zmluvnej pokuty nikdy platne nevznikla. Sťažovateľka poukázala na dôvody, ktoré uviedla už v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Er 2882/2011-27 z 20. marca 2012, a zdôraznila, že tieto argumenty neuplatnila v konaní vedenom pred okresným súdom pod   sp.   zn.   28   Ro   51/2007   iba   pre   pochybenie   jej   právneho   zástupcu,   ktorý   riadne neodôvodnil podaný odpor. Exekučný súd mal prelomiť účinky právoplatného platobného rozkazu s poukazom na to, že by nešlo o porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tak umožniť sťažovateľke exekúciu. Platobný rozkaz nemal byť okresným súdom nikdy vydaný, pretože právo   uplatnené v   návrhu   na   jeho   vydanie   nebolo   hmotnoprávne   nepochybné.   Navyše, konanie   vedené   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28   Ro   51/2007   bolo   právoplatne skončené   rozhodnutím   vyššieho   súdneho   úradníka,   ktorý   platobný   rozkaz   vydal,   hoci rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nikdy nemôže byť konečným rozhodnutím vo veci a ak sa tak stane, sudca je povinný uplatniť čl. 142 ústavy. Pokiaľ v odôvodnení uznesenia okresného súdu č. k. 4 Er 2882/2011-27 z 20. marca 2012 je konštatované, že zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 218/2006 bolo zistené, že malo dôjsť k započítaniu pohľadávky sťažovateľky s pohľadávkou povinnej, potom nemal byť vydaný ani rozsudok okresného súdu   č.   k.   12 C 218/2006-95   z   19.   septembra   2008   a   žaloba   sťažovateľky   mala   byť zamietnutá,   čo   sa   ale nestalo.   Postupom   okresného   súdu   tak   sťažovateľka   v   konečnom dôsledku stratila majetok – svoju judikovanú pohľadávku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 2882/2011-27 z 20. marca 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012. V   petite   svojej   sťažnosti   zároveň   navrhuje   zrušiť   aj   platobný   rozkaz   okresného   súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   4   Er   2882/2011-27   z   20.   marca   2012.   V   súlade   s   princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľky,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím   okresného   súdu,   pretože   preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z   tohto   dôvodu   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   smerujúcu   proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Er 2882/2011-27 z 20. marca 2012 podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského súdu sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012 – k tejto časti sťažnosti je právomoc ústavného   súdu   daná.   Vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   namietala   sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstatou   sťažnosti   na   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012 je jej tvrdenie o neústavnej aplikácii dotknutých ustanovení právnych predpisov, na základe ktorej krajský súd dospel k záveru   o   zániku   vymáhanej   pohľadávky   započítaním   a   následne   potvrdil   ako   vecne správne   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bolo   námietkam   povinnej   vyhovené.   Podľa názoru   sťažovateľky   bolo   námietkam   povinnej   vyhovené   napriek   tomu,   že   pre   takéto rozhodnutie   neboli   splnené   zákonné   podmienky,   pretože   nedošlo   k   zániku   vymáhanej pohľadávky započítaním, a to najmä z dôvodu, že pohľadávka povinnej voči sťažovateľke hmotnoprávne nikdy neexistovala.

Krajský súd uznesenie sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012 odôvodnil takto:„Podľa § 50 ods. 1, veta prvá, ods. 5 zákona č. 233/1995 (ďalej Exekučný poriadok) povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku   alebo   bránia   jeho vymáhateľnosti,   alebo   ak   sú   tu   dôvody,   pre   ktoré   je   exekúcia   neprípustná.   Ak   je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   oprávnená   a   povinná   mali   voči   sebe   vzájomné pohľadávky v rovnakej výške, priznané právoplatným rozhodnutím súdu. Oprávnenej bola právoplatne   priznaná   pohľadávka   voči   povinnej   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prešove č. k. 12 C 218/2006-95 z 19. 9. 2008 vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 eur). Povinnej bola priznaná pohľadávka voči oprávnenej platobným rozkazom č. k. 28 Ro/51/2007-11 z 3. 5. 2007   taktiež   v   sume   40.000,-   Sk   (1.327,76   eur   s   príslušenstvom).   Platobný   rozkaz nadobudol   právoplatnosť   dňa   7.   9.   2008   a   stal   sa   vymáhateľným.   Zo   zápisnice   o pojednávaní z 19. 9. 2008 Okresného súdu v Prešove vo veci 12 C 218/2006 je zrejmé, že na tomto   pojednávaní povinná E.   T.   vykonala   započítací prejav k započítaniu vzájomných pohľadávok v rovnakej výške.   Oprávnená prostredníctvom právneho zástupcu,   podaním, doručeným Okresnému súdu v Prešove vo veci sp. zn. 12 C 218/2006 dňa 27. 6. 2008 písomne oznámila súdu,   že má za to, že podľa § 580 Občianskeho zákonníka je možné započítať jej pohľadávku voči žalovanej, ktorá vznikla titulom právoplatného platobného rozkazu Okresného súdu v Prešove sp. zn. 28 Ro/51/2007.

Povinná viedla exekúciu proti oprávnenej na vymoženie pohľadávky vyplývajúcej z exekučného   titulu   –   právoplatného   a   vykonateľného   platobného   rozkazu   sp.   zn. 28 Ro/51/2007 na vymoženie pohľadávky vo výške 40.000,- Sk v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1983/2007. Na základe jej návrhu na zastavenie exekúcie z 18. 11. 2008 bola exekúcia zastavená.   Dôvodom   zastavenia   tejto   exekúcie   bola   skutočnosť,   že   došlo   k   zániku vzájomných pohľadávok započítaním.

Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých   plnenie   je   rovnakého   druhu,   zaniknú   započítaním,   pokiaľ   sa   vzájomne   kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Započítanie   podľa   tohto   ustanovenia   je   spôsobom   zániku   navzájom   sa   kryjúcich pohľadávok   veriteľa   a   dlžníka.   Zánik   nastáva   okamihom,   keď   sa   stretli   pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania   je,   že   ide   o   dva   záväzky   medzi   tými   istými   subjektmi,   keď   veriteľ   jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak.   Plnenie musí byť rovnakého   druhu.   Najčastejšie   sa   započítanie   uplatní   pri   peňažných   pohľadávkach. K započítaniu   nedochádza   automaticky.   Vyžaduje   sa   na   to   právny   úkon   niektorého z účastníkov   záväzkového   právneho   vzťahu   a   musí   ísť   o   prejav   adresovaný   druhému účastníkovi,   z   ktorého   je   zrejmé,   ktorá   pohľadávka   a   v   akom   rozsahu   sa   uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Formu tohto prejavu zákon nepredpisuje, nesmie však odporovať ustanoveniu § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Započítanie je jednostranný právny úkon, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť, keď sa pohľadávky stretli a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania.

Povinná v konaní preukázala, že mala s oprávnenou vzájomné peňažné pohľadávky v rovnakej výške. Dňa 19. 9. 2008 na pojednávaní vo veci sp. zn. 12 C 218/2006 vykonala jednostranný   prejav   k   započítaniu,   voči   ktorému   oprávnená   nemala   námietky,   lebo prostredníctvom   právneho   zástupcu   písomne   oznámila   súdu,   že   súhlasí   so   započítaním vzájomných pohľadávok. Je nepochybné, že došlo k zániku oboch pohľadávok v dôsledku započítania, preto námietky povinnej proti exekúcii sú dôvodné a v exekúcii nemožno ďalej pokračovať, pretože po vzniku exekučného titulu zaniklo započítaním právo ním priznané. Pokiaľ   sa   týka   námietok   povinnej,   ktorá   tvrdí,   že   platobný   rozkaz,   ktorým   bola priznaná povinnej pohľadávka voči nej vo výške 40.000,- Sk je formálny, táto námietka je nedôvodná. Platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť má účinky právoplatného rozsudku   a   stáva   sa   aj   vykonateľným   a   v exekúcii:   Je   exekučným   titulom   podľa   §   41 Exekučného   poriadku.   V   exekučnom   konaní   nie   je   už   možné   preskúmať   ho   z   hľadiska materiálnej právoplatnosti, iba ho vykonať za dodržania podmienok upravených Exekučným poriadkom. To znamená, že súd prvého stupňa a ani odvolací súd neboli oprávnení skúmať, akým   spôsobom   došlo   k jeho   vydaniu   ale   iba   to,   či   je   exekučným   titulom.   Skutočnosť, že došlo k zániku oboch pohľadávok (oprávnenej voči povinnej a naopak) započítaním bolo súdom prvého stupňa správne zistené a aj správne právne posúdené.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v   odôvodnení rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   domáhal a z akých   dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu   sťažovateľky   reagoval   primeraným   spôsobom,   vysporiadal sa s okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a   do   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   uviedol postup,   akým   dospel   k svojmu   rozhodnutiu.   Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý nebolo možné vyhovieť odvolaniu sťažovateľky, bolo to, že vymáhaná pohľadávka zanikla započítaním.

Keďže sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej aplikácii   práva,   ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   tým,   či   výklad   podmienok,   za   ktorých exekučný súd vyhovie námietkam povinného krajským súdom, zodpovedal účelu a zmyslu tohto inštitútu.

Podľa   §   174   ods.   1   OSP   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   nebol   podaný   odpor s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku.

Podľa § 159 ods. 2 OSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) povinný môže   vzniesť   u   exekútora   povereného   vykonaním   exekúcie   do   14   dní   od   doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku   alebo   bránia   jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Podľa   §   580   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých   plnenie   je   rovnakého   druhu,   zaniknú   započítaním,   pokiaľ   sa   vzájomne   kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   18   CoE   43/2012 zo 16. augusta 2012   v   spojení   s   odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu č. k. 4 Er 2882/2011-27   z   20.   marca   2012,   na   základe   týchto   ustanovení   krajský   súd námietkam povinnej vyhovel, pretože dospel k záveru, podľa ktorého pohľadávka priznaná sťažovateľke   exekučným   titulom   zanikla   vzájomným   započítaním   s   pohľadávkou povinnej voči   sťažovateľke   vyplývajúcej   z   platobného   rozkazu   okresného   súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007.

Tento   záver   považuje   aj   ústavný   súd   za   výsledok   ústavne   konformnej   aplikácie citovaných ustanovení právneho poriadku krajským súdom.

Správne   okresný   súd   i   krajský   súd   konštatovali,   že   sú   platobným   rozkazom okresného súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007 viazané (§ 174 ods. 1, § 159 ods. 2 OSP). Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy museli vychádzať z toho, že pohľadávka povinnej voči sťažovateľke priznaná právoplatným platobným rozkazom existuje, a nemohli sa zaoberať tým, ako by okresný súd v konaní pod sp. zn. 28 Ro 51/2007 rozhodol, ak by sťažovateľka podala proti platobnému rozkazu kvalifikovaný odpor, čo však sťažovateľka neurobila (pričom je bez významu pre rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci, z akého dôvodu sa tak stalo). Rovnako správne dospeli všeobecné súdy i k záveru o tom, že táto pohľadávka   bola   spôsobilá   na   započítanie   a   jej   existencia   spôsobila   zánik   vymáhanej pohľadávky. Pre úplnosť považuje však ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že rovnako boli   všeobecné   súdy   viazané   i   právoplatným   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 12 C 218/2006-95 z 19. septembra 2008, proti ktorému nepodala povinná odvolanie (pričom aj v tomto prípade je bez významu, z akého dôvodu sa tak nestalo). Za tejto situácie považuje   ústavný   súd   za   nepochybné,   že   v   čase   začatia   exekúcie   existovali   vzájomné pohľadávky   sťažovateľky   a   povinnej,   ktoré   boli   spôsobilé   na   započítanie (§ 580 Občianskeho   zákonníka),   pričom   k   ich   jednostrannému   započítaniu   došlo v exekučnom konaní doručením námietok povinnej na vyjadrenie sťažovateľke (s účinkami ku   dňu,   keď   sa   pohľadávky   stretli).   Bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   otázku   momentu jednostranného   započítania   všeobecné   súdy   ustálili   odlišne,   nič   to   nemení   na   ústavnej konformnosti   ich   záveru   o   splnení   podmienok   na   vyhovenie   námietkam   proti   exekúcii vzneseným povinnou podľa § 50 Exekučného poriadku. Bolo by v rozpore s princípom spravodlivosti, ak by všeobecné súdy za daného skutkového stavu umožnili sťažovateľke viesť   exekúciu   proti   povinnej   napriek   tomu,   že   existovala   jej   započítateľná   vzájomná pohľadávka a povinná prejavila vôľu pohľadávky jednostranne započítať.

Ústavný   súd   nepovažoval   preto   právny   názor   krajského   súdu,   na   ktorom   založil potvrdenie napadnutého uznesenia okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia § 50   Exekučného   poriadku   na   vec   sťažovateľky   krajským   súdom   nepoprela   jeho   účel a zmysel.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval   v   súlade   i   so   zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľky zastáva názor, podľa ktorého výkon súdnej   moci   krajským   súdom   v   jej   veci   smeroval   k   uplatneniu   ideálu   spravodlivosti, rešpektoval   procesné   pravidlá,   ako   aj   požiadavku   rozumného   výkladu   procesného i hmotného práva.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo   za tejto   situácie k porušeniu základného práva sťažovateľky na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   odôvodnila   porušenie   tohto   svojho   základného   práva   uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012 tým, že podľa jej názoru bola zbavená svojho majetku – pohľadávky právoplatne priznanej rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 218/2006-95 z 19. septembra 2008.

Majetkom   chráneným   základným   právom   na   vlastníctvo   v   zmysle   čl.   20   ods.   1 ústavy je nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľky, podľa jeho názoru jej svedčila legitímna nádej na   zhmotnenie   jej   pohľadávky   priznanej   právoplatným   rozhodnutím   okresného   súdu, pretože splnila všetky zákonom ustanovené podmienky na vedenie exekúcie. Tieto tvrdenia sťažovateľky by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich sťažovateľka skutočne splnila   aj   v   čase   rozhodovania   všeobecných   súdov   o   podaných   námietkach   povinnou. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   záver   okresného   súdu i krajského súdu o tom, že pohľadávka sťažovateľky uplatnená v exekučnom konaní zanikla započítaním na inú existujúcu vzájomnú pohľadávku povinnej voči sťažovateľke, je nielen ústavne   konformný,   ale   aj   správny.   V   situácii,   keď   sťažovateľka   nesplnila   zákonné podmienky na zhmotnenie jej pohľadávky, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na jej nadobudnutie. Sťažovateľka nemohla v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez   splnenia   zákonných   podmienok   očakávať,   že   jej   pohľadávka   bude   vymožená, keď nesplnila podmienky na ďalšie vedenie exekúcie.

Z   uvedených   dôvodov   nedošlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   k   porušeniu sťažovateľkinho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla zrušiť i platobný rozkaz okresného súdu č. k. 28 Ro 51/2007-11 z 3. mája 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. septembra 2007.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti proti platobnému rozkazu okresného súdu č.   k.   28   Ro   51/2007-11   z   3.   mája   2007   začala   plynúť   7.   septembra   2007.   Sťažnosť ústavnému súdu doručila 11. decembra 2012.

Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti označenému platobnému rozkazu okresného súdu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Pretože   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   dospel   ústavný   súd k záveru, že jej sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   4   Er   2882/2011-27   z   20.   marca   2012   nemožno   preskúmať pre nedostatok právomoci ústavného súdu,   v časti smerujúcej   proti platobnému rozkazu okresného   súdu   č.   k.   28   Ro   51/2007-11   z   3.   mája   2007   pre   oneskorenosť   a   v   časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 18 CoE 43/2012 zo 16. augusta 2012 pre jej zjavnú neopodstatnenosť, odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok. V tejto situácii už preto osobitne nerozhodoval o ustanovení zástupcu z radov advokátov sťažovateľke.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013