znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 5/2011-77

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. F. K., K., týkajúcu sa konania vedeného Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžo 161/2010 pre namietané porušenie

1. čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že orgány verejnej   správy   a všeobecné   súdy   použili   v rozpore   so   zákonom   ako   dôkaz   obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní,

2. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že orgány verejnej správy a všeobecné súdy ustálili rozhodujúce skutkové okolnosti bez opory v dôkazoch,

3. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   tým,   že   Krajský   súd   v Košiciach   nevykonal   dokazovanie   obrazovo-zvukovým záznamom v prítomnosti dotknutého účastníka konania, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 161/2010 p o r u š i l   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v súvislosti s tým, že orgány verejnej správy a Krajský súd v Košiciach oprávnene použili ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžo   161/2010 z 19. augusta 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Ing. J. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 385,79 € (slovom tristoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. F. K., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti Ing. J. Š. v časti týkajúcej sa konania vedeného Najvyšším súdom Slovenskej republiky   pod   sp.   zn.   3   Sžo   161/2010   pre   namietané   porušenie   čl.   22   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd v súvislosti s tým, že orgány verejnej   správy   a   Krajský   súd   v   Košiciach   použili   v   rozpore   so   zákonom   ako   dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní, ako aj čo sa týka požiadavky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 €, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 5/2011-28 z 13. januára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. Š., T. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   týkajúca   sa   konania   vedeného   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Sžo 161/2010 pre namietané porušenie

1. čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 13 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a čl.   8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, že orgány verejnej správy a všeobecné   súdy   použili   v rozpore   so   zákonom   ako   dôkaz   obrazovo-zvukový   záznam získaný v trestnom konaní,

2. čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že orgány verejnej   správy   a všeobecné   súdy   ustálili   rozhodujúce   skutkové   okolnosti   bez   opory v dôkazoch,

3. čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny tým, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) nevykonal dokazovanie obrazovo-zvukovým záznamom v prítomnosti dotknutého účastníka konania.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 11. apríla 2011 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 23. marca 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   (v   rozsahu,   v   akom   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie)   vyplýva, že rozhodnutím riaditeľa Colného úradu M. (ďalej len „colný úrad“) č. R-18/2009-5334 z 20.   januára   2009   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   služobného   pomeru   podľa   zákona č. 200/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   colníkov   a o zmene   a doplnení   niektorých   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) č. k. 10127/2009-1409 z 5. mája 2009 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie colného úradu potvrdené.   Sťažovateľ   18.   júna   2009   podal   krajskému   súdu   žalobu   o   preskúmanie zákonnosti uvedených rozhodnutí v rámci správneho súdnictva. Domáhal sa zrušenia oboch rozhodnutí. Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 S 77/2009-40 z 11. marca 2010 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 161/2010 z 19. augusta 2010 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľa   právoplatnými   rozhodnutiami   orgánov   verejnej   správy a všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu   viacerých   jeho   práv   podľa   ústavy,   listiny a dohovoru.

1.   Namietané   porušenie   čl.   22   ods.   1   ústavy,   čl.   13   listiny   a čl.   8   ods.   1   a 2 dohovoru   právo na súkromie

Sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru z dôvodu, že mal zvlášť hrubým spôsobom porušiť základné povinnosti colníka. Rozhodnutie colného úradu sa odvoláva na výpisky riaditeľa z obrazovo-zvukového záznamu, ktorý sprístupnil vyšetrovateľ inšpekcie v rámci trestného konania. Colné riaditeľstvo považovalo dôvod prepustenia sťažovateľa za preukázaný   úradným   záznamom   riaditeľa   colného   úradu   z osobného   oboznámenia   sa s obrazovo-zvukovým   záznamom,   ktorý   mu   sprístupnil   vyšetrovateľ   inšpekcie   v rámci nahliadnutia   do   spisu   trestného   konania.   Na   obrazovo-zvukový   záznam   zhotovený v trestnom konaní sa odvolávali aj všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch, ktorými rozhodli o žalobe sťažovateľa. Je pravdou, že v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi bol vyhotovený   obrazovo-zvukový   záznam.   Takýto   dôkaz   vyhotovený   výlučne   pre   účely trestného konania však nie je možné použiť v správnom konaní o skončenie služobného pomeru a ani v súdnom konaní. Vyplýva to z ustanovení § 10 ods. 21 a § 114 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 a 7 Trestného poriadku, ako aj zo zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným   použitím   informačno-technických   prostriedkov   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o ochrane   pred   odpočúvaním)   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred odpočúvaním“). Podľa § 114 ods. 7 Trestného poriadku v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej boli vyhotovené obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre úmyselný trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody   s   hornou   hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   tri   roky,   korupciu,   trestný   čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva. Z ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že záznam sa môže prostredníctvom informačno-technických prostriedkov vyhotoviť v trestnom konaní iba pre účely trestného konania a len v prípadoch   niektorých   výslovne   uvedených   trestných   činov   pri   súčasnom   dodržaní predpísaných   procesných   podmienok.   Použiť   takto   vyhotovený   záznam   je   možné   iba v trestnej   veci,   v ktorej   bol   vyhotovený,   alebo   v inej   trestnej   veci,   avšak   aj   to   len v prípadoch trestných činov výslovne uvedených. Argumentom a contrario možno dospieť k záveru, že použitie záznamu vyhotoveného v trestnom konaní za použitia informačno-technických prostriedkov v inom ako trestnom konaní je vylúčené. Použitie informačno-technických   prostriedkov   bez   predchádzajúceho   súhlasu   toho,   komu   sa   zasahuje   do súkromia, v inom ako trestnom konaní je upravené v zákone o ochrane pred odpočúvaním. Podľa § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním informačno-technické prostriedky môže používať iba Policajný zbor, Slovenská informačná služba, vojenské spravodajstvo, Železničná polícia, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa, aj to len v rozsahu osobitných predpisov. Pokiaľ ide o osobitný predpis, zákon o ochrane pred odpočúvaním odkazuje na ustanovenie § 36 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), podľa ktorého je Policajný zbor oprávnený používať informačno-technické prostriedky iba „pri plnení úloh v boji proti terorizmu, v boji proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu, pri odhaľovaní trestnej činnosti organizovanej v spojení s cudzinou a organizovanej trestnej činnosti súvisiacej s nedovolenou výrobou, držaním a rozširovaním omamných   a psychotropných   látok,   jedov,   prekurzorov   a   jadrových   materiálov, s falšovaním a pozmeňovaním peňazí, známok a cenných papierov, pri odhaľovaní iných zločinov, pri poskytovaní ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi podľa osobitného predpisu, pri operatívnej ochrane legalizanta a agenta, pri odhaľovaní daňových únikov a nezákonných finančných operácií, pri odhaľovaní úmyselných trestných činov podľa druhého a tretieho dielu ôsmej hlavy druhej časti Trestného zákona, za ktoré možno   uložiť trest   odňatia   slobody   s hornou   hranicou   najmenej   dva   roky,   alebo iných úmyselných   trestných   činov,   ktorých   stíhanie upravuje medzinárodná zmluva, ktorou   je Slovenská republika viazaná, a pri zisťovaní ich páchateľov a pátraní po nich“. Podľa § 2 ods.   3   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   používanie   informačno-technických prostriedkov   pre   Železničnú   políciu,   Zbor   väzenskej   a justičnej   stráže   a Colnú   správu technicky zabezpečuje Policajný zbor. Informačno-technický prostriedok možno podľa § 3 ods.   1 zákona o ochrane pred   odpočúvaním   použiť iba   vtedy,   ak je to   v demokratickej spoločnosti   nevyhnutné   na   zabezpečenie   bezpečnosti   štátu,   obranu   štátu,   predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných. Podľa § 3 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním údaje získané informačno-technickými prostriedkami možno použiť výlučne na dosiahnutie účelu pri plnení úloh štátu, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 1. Z toho vyplýva, že údaje získané informačno-technickými prostriedkami nie je možné použiť pre účely skončenia služobného pomeru. Kópiu záznamu vyhotoveného použitím informačno-technického prostriedku možno podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním postúpiť len vecne a miestne príslušnému štátnemu orgánu, ak záznam môže byť dôkazom v konaní vedenom pred príslušným štátnym orgánom v medziach jeho zákonom   ustanovenej   právomoci.   Z už   citovaných   ustanovení   zákona   o ochrane   pred odpočúvaním   vyplýva,   že   použitie   informačno-technických   prostriedkov   bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu sa zasahuje do súkromia, v inom ako trestnom konaní je   možné,   iba   „ak   je   to   nevyhnutné   na   zabezpečenie   bezpečnosti   štátu,   obranu   štátu, predchádzanie   a objasňovanie   trestnej   činnosti   alebo   na   ochranu   práv   a slobôd   iných“. Aj keď je Colná správa oprávnená používať záznamy vyhotovené informačno-technickými prostriedkami, rozsah takéhoto oprávnenia je obmedzený už uvedeným účelom uvedeným v zákone. Správne konanie o skončenie služobného pomeru colníka, ale ani občianske súdne konanie   o   preskúmanie   rozhodnutia   vydaného   v takomto   správnom   konaní   nie   sú konaniami, v ktorých   by bolo možné použiť záznam vyhotovený pomocou   informačno-technických prostriedkov, keďže to odporuje účelu, na ktorý môžu byť takéto záznamy použité. Je pravdou, že podľa ustanovenia § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, avšak iba za podmienky, že tieto dôkazné prostriedky sú v súlade s právnymi predpismi. Nie je teda možné prihliadnuť na dôkazy získané či vykonané nezákonným spôsobom.

Možno zhrnúť, že ak aj bol obrazovo-zvukový záznam vyhotovený v rámci trestného konania   v súlade   s Trestným   poriadkom,   sprístupnenie   a použitie   takéhoto   záznamu v správnom   konaní,   predmetom   ktorého   bolo   prepustenie   sťažovateľa   zo   služobného pomeru   colníka,   a v občianskom   súdnom   konaní,   predmetom   ktorého   bolo preskúmanie rozhodnutí   vydaných   v správnom   konaní,   bolo   nielen   v rozpore   s Trestným   poriadkom, zákonom o ochrane pred odpočúvaním, zákonom o štátnej službe a Občianskym súdnym poriadkom, ale išlo aj o porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

2. Namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru   právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie

Žiadny   orgán   verejnej   správy   a ani   súd   nemôže   brať   do   úvahy   dôkaz   získaný a vykonaný nezákonným spôsobom. Z už uvedených skutočností vyplýva, že colný úrad, colné   riaditeľstvo,   krajský   súd   i najvyšší   súd   opierali   svoje   zistenia   o dôkaz   získaný a vykonaný   nezákonným   spôsobom.   Každé   rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy,   ale   aj súdov   musí   byť   presvedčivé   a musí   sa   odvolávať   na   dôkazy,   z ktorých   jednoznačne vyplývajú   skutkové   zistenia,   z ktorých   sa   vychádza   pri   vydaní   rozhodnutia,   pričom rozhodnutia musia mať podklad v spoľahlivo zistenom skutkovom stave.

Bez ohľadu na zákonnosť získania obrazovo-zvukového záznamu v trestnom konaní a na legálnosť jeho použitia v správnom konaní o skončenie služobného pomeru, ako aj v súdnom prieskumnom konaní treba uviesť toto:

Rozhodnutím   colného   úradu   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   služobného   pomeru colníka na tom skutkovom základe, že 31. októbra 2008 po dohode s colníčkou B. v rozpore so   skutočným   stavom   veci   podpísal   úradný   záznam   o nájdení   skrytej   veci   (štyristo   ks cigariet zn. Classic červené), hoci vedel, že v skutočnosti sa cigarety nenašli na ukrytom mieste,   ale   u konkrétnej   cestujúcej   osoby.   Vedomosť   sťažovateľa   o spôsobe   zaistenia cigariet vyvodil   colný   úrad z   obrazovo-zvukového   záznamu. V odôvodnení   rozhodnutia colného úradu sa však uvádza aj skutok, ku ktorému malo dôjsť 23. októbra 2008, hoci vo výrokovej časti sa takýto skutok ako dôvod na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru neuvádza. Aj colné riaditeľstvo porušilo označené práva sťažovateľa tým, že jeho prepustenie odôvodnilo iným skutkom (tým, ku ktorému malo dôjsť 23. októbra 2008), než aký bol uvedený vo výroku colného úradu (skutok z 31. októbra 2008). Pritom dôvod na prepustenie zo služobného pomeru musí byť nezameniteľný s iným skutkom, aby mohol byť následne aj preskúmateľný.

Pokiaľ ide o skutok, ku ktorému malo dôjsť 31. októbra 2008, sťažovateľ trvá na tom,   že   nevedel,   že   cigarety   zaistila   jeho   podriadená   u cestujúcej.   Z obsahu   prekladu zvukového   záznamu   skutočnosť,   že   sťažovateľ   vedel   o tom,   že   cigarety   boli   zaistené u cestujúcej,   nevyplýva.   Pre   spoľahlivé   zistenie   skutkového   stavu   mali   orgány   verejnej správy a aj všeobecné súdy vykonať dôkaz prehraním obrazovo-zvukového záznamu spolu s oboznámením   jeho   prekladu,   a to   aj   s ohľadom   na   skutočnosť,   že   obrazovo-zvukový záznam bol na viacerých miestach nezrozumiteľný a obrazový záznam zasa prerušovaný.

3.   Namietané   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny   právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a na spravodlivé súdne konanie

Riaditeľ colného úradu rozhodujúci o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru colníka podľa odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vychádzal z obrazovo-zvukového záznamu, na ktorom mali byť zachytené rozhodujúce skutočnosti preukazujúce porušenie zákona   zo   strany   sťažovateľa.   Mal   sa   pritom   oboznámiť   s obsahom   tohto   záznamu 7. januára   2009,   hoci   záznam   nebol   do   spisu   počas   prvostupňového   konania   doložený a podkladom   pre   rozhodnutie   o prepustení   sťažovateľa   boli   iba   akési   výpisky   riaditeľa colného úradu z tohto záznamu. Aj generálny riaditeľ colného riaditeľstva, ktorý rozhodoval v druhom   stupni,   považoval   za   potrebné   oboznámiť   sa   s obsahom   záznamu,   pretože overením skutočností uvedených v zázname poveril mjr. D., ktorému bol záznam na tento účel 10. marca 2009 sprístupnený. Záznam sa dostal do rúk colných orgánov tak, že im ho poskytla sekcia kontroly inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekcia“), a to až 6. apríla 2009. V tejto súvislosti je ďalej podstatné, že komunikácia osôb na zázname sa odohrávala v maďarskom jazyku, a preto mal byť vyhotovený úradný preklad   do   slovenského   jazyka.   Keď   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   dožadoval oboznámenia   sa   s obsahom   záznamu,   bolo   mu   oznámené,   že   je   k dispozícii   iba v maďarskom jazyku, lebo úradný preklad do slovenského jazyka v tom čase neexistoval. Preklad záznamu do slovenského jazyka bol (ako to vyplýva z prekladateľskej doložky) vyhotovený až 22. októbra 2009, teda v čase, keď už boli rozhodnutia orgánov verejnej správy právoplatné a bola už podaná žaloba správnemu súdu.

Krajský súd nariadil pojednávanie na 25. február 2010. Právny zástupca sťažovateľa 22. februára   2010   nahliadol   do   súdneho   spisu,   kde   sa   však   žiaden   preklad   záznamu nenachádzal, a to aj napriek tomu, že spis colného úradu bol už pripojený k súdnemu spisu. Nebol priložený ani samotný DVD záznam. Na pojednávaní konanom 25. februára 2010 sa sťažovateľ,   ale   ani   jeho   právny   zástupca   nezúčastnili   z dôvodu   práceneschopnosti sťažovateľa.   Neúčasť   na   pojednávaní   bola   riadne   ospravedlnená   doložením   potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti sťažovateľa, pričom sťažovateľ výslovne žiadal, aby sa v jeho neprítomnosti   nepojednávalo   a pojednávanie   sa   odročilo   na   iný   termín.   Aj   napriek uvedenému však krajský súd pojednával a podľa zápisnice z pojednávania sa oboznámil s DVD   záznamom   z 31.   októbra   2008 „z   notebooku   prítomného   právneho   zástupcu žalovaného“. Keďže členovia senátu krajského súdu nerozumeli po maďarsky, právnemu zástupcovi colného riaditeľstva bola uložená povinnosť predložiť úradný preklad obsahu rozhovorov zo záznamu do termínu nového pojednávania. K predloženiu DVD záznamu a prekladu došlo až 8. marca 2010, a keďže ďalšie pojednávanie sa konalo 11. marca 2010, nebola   zachovaná   päťdňová   lehota   na   prípravu   na   pojednávanie.   Podľa   protokolu o odovzdaní boli 8. marca 2010 odovzdané krajskému súdu „výpisky z prekladateľského úkonu z jazyka maďarského do jazyka slovenského“ a „DVD nosič, na ktorom je zachytený výkon   služby   sťažovateľa   dňa   31.   októbra   2008“. Táto   skutočnosť   sama   osebe   svedčí o nepreskúmateľnosti rozhodnutia colného úradu a colného riaditeľstva. Záznam, na základe ktorého bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru, vrátane jeho úradného prekladu do slovenského jazyka sa stal súčasťou spisu krajského súdu viac ako trinásť mesiacov po vydaní prvostupňového rozhodnutia. Technické zariadenie, pomocou ktorého krajský súd vykonával dôkazy, a zrejme aj dôkaz samotný patrili účastníkovi konania, pričom takýto „dôkaz“ nebol 25. februára 2010 v spise, čo mohlo mať vplyv na objektívnosť spôsobu vykonania dôkazu a na samotný dôkaz. Obsah prekladu obrazovo-zvukového záznamu bol oboznámený   až   na   pojednávaní   konanom   11.   marca   2010.   Tento   preklad   však   bol oboznamovaný   bez   akejkoľvek   nadväznosti   na   samotný   záznam,   keďže   nebol oboznamovaný   súčasne   s prehraním   záznamu.   Sťažovateľ   preto   ani   nemohol   porovnať, či vyhotovený   preklad   zodpovedá   skutočnému   obsahu   záznamu,   a ktorej   obrazovej sekvencie sa týka. V tejto súvislosti je podstatné aj to, že porušenia pracovnej disciplíny sa mal   sťažovateľ   dopustiť   nielen   konaním   spočívajúcim   v tom,   čo   hovoril,   ale   aj   v tom, čo mal urobiť mlčky a čo nie je možné posúdiť iba z obsahu prepisu zvukového záznamu bez zhliadnutia jeho obrazovej časti.

Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase   skončenia   služobného   pomeru so sťažovateľom nebol k dispozícii oficiálny preklad záznamu z maďarského jazyka, a preto ani nebolo možné vyjadriť sa v zákonnej lehote k dôvodom skončenia služobného pomeru. Ani orgány verejnej správy, ale ani všeobecné súdy sťažovateľovi neumožnili vyjadriť sa k obsahu samotného obrazovo-zvukového záznamu, a to aj napriek tomu, že práve tento dôkaz považovali za rozhodujúci z hľadiska jeho prepustenia zo služobného pomeru.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.   3 Sžo 161/2010   s tým,   aby   bol   rozsudok   z 19.   augusta   2010   zrušený   a vec   bola vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10 000 €.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprV/140/2011 zo 14. februára 2011 doručeného   ústavnému   súdu   18.   februára   2011   vyplýva,   že   námietku   nezákonného vykonania dôkazu obrazovo-zvukovým záznamom získaným v trestnom konaní vzhľadom na ustanovenie § 227 zákona o štátnej službe treba považovať za nedôvodnú. Dôkazným základom   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   bol   obsah   administratívneho   spisu   orgánov verejnej   správy,   ktorý   bol   dostatočným   základným   dôkazom   na   zamietnutie   žaloby sťažovateľa, pričom krajský súd sa dôsledne zaoberal jednotlivými žalobnými námietkami a pri rešpektovaní dispozičnej zásady ovládajúcej konanie zaujal k žalobným námietkam vyčerpávajúce stanoviská obsiahnuté v odôvodnení rozsudku. Pokiaľ sťažovateľ namieta nevykonanie   dokazovania   obrazovo-zvukovým   záznamom   v   prítomnosti   sťažovateľa   na pojednávaní krajského súdu, treba poukázať na odôvodnenie rozsudku, podľa ktorého na pojednávaní konanom 11. marca 2010 bol obsah prepisu zvukového záznamu z 31. októbra 2008   oboznámený,   pričom   sťažovateľ,   ale   ani   jeho   právny   zástupca   neuviedli   žiadne podstatné skutočnosti vyvracajúce alebo spochybňujúce pravdivosť alebo zákonnosť tohto dôkazného materiálu.

Z vyjadrenia predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu č. k. KP 4/2011-17 z 23.   marca   2011   doručeného   ústavnému   súdu   28.   marca   2011   vyplýva,   že   sťažnosť považuje za nedôvodnú. Postup najvyššieho súdu bol v súlade so zákonom a k porušeniu sťažovateľových práv nedošlo. Žiada preto sťažnosti nevyhovieť a vysloviť, že základné práva   sťažovateľa   neboli   porušené.   Je   nesporné,   že   zodpovednosť   colníkov   je   širšieho rozsahu   a   posudzuje   sa   prísnejšie,   čo   zodpovedá   aj   ich   spoločenskému   postaveniu. Pri zisťovaní   a   posudzovaní   konania   colníka   nie   je   správny   orgán   viazaný   žiadnym procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní. Je vybavený kompetenciou konať samostatne,   bez   povinnosti   vyčkať   na   výsledok   trestného   konania,   prípadne   konania o priestupku. Aj prípadný, napr. oslobodzujúci rozsudok (ak by išlo o totožný skutok) však ešte   neznamená,   že   sa   colník   nedopustil   porušenia   služobnej   prísahy.   V   samostatnom správnom konaní s osobitnou právnou úpravou teda pre rozhodnutie postačuje porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje. V konaní o prepustení zo služobného pomeru realizovanom podľa zákona o štátnej službe nebolo rozhodované o vine alebo nevine sťažovateľa, ale iba o ďalšom jeho zotrvaní v služobnom pomere na základe   dôkazového   materiálu   zadováženého   zákonným   spôsobom,   okrem   iného   aj obrazovo-zvukovým   záznamom   z   výkonu   štátnej   služby.   Sťažovateľ   nebol   prepustený zo služobného   pomeru   z   dôvodu,   že   spáchal   skutok   uvedený   v   Trestnom   zákone,   ale z dôvodu, že porušil základné povinnosti colníka zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej podmienky, a to že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ale tiež z dôvodu, že porušil povinnosti nadriadeného. Je nesporné, že zákonnou povinnosťou v konaní bolo oboznámiť sťažovateľa s dôkazmi, ktorými   mu   bolo   preukázané   kvalifikované   porušenie   služobnej   prísahy   a   povinností nadriadeného, čo opomenuté nebolo. Postup orgánov verejnej správy zodpovedal intenciám ustanovenia § 227 zákona o štátnej službe, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci   a   ktoré   sú   v   súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania,   odborné   posudky,   znalecké   posudky,   správy,   vyjadrenia   a   potvrdenia   orgánov a organizácií,   listiny,   veci   a   ohliadka.   Nemožno   súhlasiť   s   tvrdením   sťažovateľa,   že v rozpore so zákonom bol ako dôkaz použitý obrazovo-zvukový záznam z výkonu služby sťažovateľa získaný v trestnom konaní. Ide o dôkaz, ktorý bol vyhotovený na príkaz sudcu Špeciálneho súdu Pezinok, sprístupnený vyšetrovateľom a je len jedným z dôkazov. Tak, ako to priamo očakáva zákon, mal sťažovateľ, zastúpený advokátom, prejaviť aktívnu účasť na dokazovaní a svojimi návrhmi prispieť k objasneniu veci (§ 227 ods. 3 zákona o štátnej službe). Ak mal záujem na tom, aby všetky dôkazy svedčiace o porušení jeho povinností boli vyvrátené, mal v priebehu konania predkladať návrhy a dôkazy a domáhať sa ich vykonania. Realizácia týchto práv má slúžiť ako garancia, aby orgán verejnej správy vydal rozhodnutie   na   základe   úplných   a   presne   zistených   skutočností.   Ak   pravdivosť oboznamovaných   skutočností   a dôkazov,   ktoré   mali   byť   podľa   sťažovateľa   vykonané procesne   nezákonným   spôsobom,   nespochybnil,   nemohli   ani   súdy   v   rámci   súdneho prieskumu   tento   dôkaz   (obrazovo-zvukový   záznam)   považovať   za   nezákonne   získaný, pričom pre úplnosť treba uviesť, že súdny prieskum nepredstavuje pokračovanie správneho konania. Rovnako neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého rozhodujúce skutkové okolnosti boli ustálené bez opory v dôkazoch. Dôkazy z hľadiska ich závažnosti hodnotí správny orgán a ten aj určuje, aký význam majú pre rozhodnutie a či o tieto dôkazy môže oprieť svoje zistenia, a tiež zvažuje, ktorý dôkaz je využiteľný a významný a ktorý dôkaz je bezvýznamný. Orgán verejnej správy je povinný náležite zistiť skutkový stav veci, avšak zodpovednosť za výsledok konania nesie tiež účastník konania.

Z repliky sťažovateľa z 11. apríla 2011 doručenej ústavnému súdu 12. apríla 2011 vyplýva, že nemožno súhlasiť s názormi všeobecných súdov, podľa ktorých správny orgán má   právo   použiť   v   administratívnom   konaní   záznam   získaný   v   trestnom   konaní. V demokratickom právnom štáte je neprípustné použitie záznamu vyhotoveného v trestnom konaní   prostredníctvom   informačno-technických   prostriedkov   ako   dôkazu   v   konaní o skončení služobného pomeru a rovnako aj v občianskom súdnom   konaní, predmetom ktorého   je   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   o   skončení   služobného   pomeru.   Nielen vyhotovenie, ale aj použitie už existujúcich záznamov vyhotovených pomocou informačno-technických prostriedkov je v demokratickej spoločnosti možné iba na dosiahnutie v zákone taxatívne stanovených cieľov, pričom konanie o skončení služobného pomeru medzi takéto ciele   rozhodne   nepatrí.   Akýkoľvek   obrazovo-zvukový   záznam   zhotovený   bez   vedomia dotknutej osoby utajovaným spôsobom nemožno považovať za zákonný dôkaz ani v konaní o prepustení zo štátnej služby colníka, aj keď obsahuje záznam z výkonu štátnej služby colníka, o prepustení ktorého sa rozhoduje. Takýto zásah do práva fyzickej osoby nemožno ospravedlniť tým, že v prípade služobného pomeru colníka ide o právny vzťah k štátu, na ktorý sú kladené vyššie nároky. Sťažovateľ napokon požaduje náhradu trov konania. Z ďalšieho vyjadrenia sťažovateľa z 29. apríla 2011 doručeného ústavnému súdu 2. mája   2011   vyplýva,   že   predkladá   na   podporu   svojej   právnej   argumentácie   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 200/2010 z 30. marca 2011, pričom rozoberá niektoré podľa neho zásadné závery tam uvedené.

II.

Z rozhodnutia   riaditeľa   colného   úradu   č.   k.   R-18/2009-5334   z 20.   januára   2009 vyplýva, že sťažovateľ bol podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe prepustený zo služobného pomeru colníka pre porušenie základných povinností colníka podľa § 44 ods. 3   písm.   a),   b)   a h)   zákona   o štátnej   službe zvlášť hrubým spôsobom,   a to   tým,   že 31. októbra 2008 po dohode s colníčkou B. v rozpore so skutočným stavom veci podpísal úradný záznam č. 237/2008-5311 o nájdení skrytej veci   400 ks cigariet značky Classic červené a vydal verejnú vyhlášku č. 44442/2008-5311 z 31. októbra 2008 aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že predmetné cigarety zistila ukryté colníčka B. u cestujúcej. Ďalej nesplnil povinnosti nadriadeného uložené v ustanovení § 45 písm. a), c), d) a f) zákona o štátnej   službe,   a to   organizovať,   riadiť,   kontrolovať   a hodnotiť   výkon   štátnej   služby podriadených colníkov, vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností, viesť colníkov   k služobnej   disciplíne   a zabezpečovať   dodržiavanie   príslušných   právnych predpisov   spojených   s výkonom   štátnej   služby   colníka,   keďže   31.   októbra   2008   po vykonaní colnej kontroly cestujúcej mal vedomosť, že jemu podriadená colníčka po zistení colného   priestupku   u cestujúcej   nepostupovala   podľa   ustanovenia   §   72   a nasl.   zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a napriek tomu neprijal žiadne opatrenia, aby takéto konanie napravil. Uvedeným konaním   sťažovateľ   porušil   služobnú   prísahu   a služobnú   povinnosť   zvlášť   hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa odôvodnenia rozhodnutia bol sťažovateľ 9. decembra 2008 zadržaný a vzatý do väzby v rámci trestného stíhania vedeného proti nemu uznesením vyšetrovateľa z 8. decembra 2008, ktorým mu bolo vznesené obvinenie zo zločinu spolupáchateľstva, zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom podielnictva. Na tomto základe   bolo   15. januára   2009   začaté   konanie   vo   veci   služobného   pomeru,   pričom sťažovateľovi bola daná možnosť sa k veci   vyjadriť,   navrhovať dôkazy   a obhajovať sa. Sťažovateľ v zápisnici napísanej v Ústave na výkon väzby K. 15. januára 2009 uviedol, že k veci sa vyjadril pred vyšetrovateľom, na obsahu tejto výpovede trvá a nechce na nej nič meniť. Dňa 7. januára 2009 sprístupnil vyšetrovateľ riaditeľovi colného úradu obrazovo-zvukový   záznam   z výkonu   služby   sťažovateľa   ako   colníka.   Riaditeľ   colného   úradu z obrazovo-zvukového záznamu zistil:

Dňa 23. októbra 2008 o 19.27 h na stanovisku č. 1 na hranici medzi Slovenskou republikou   a Ukrajinou   v Čiernej   nad   Tisou   v služobnej   miestnosti   po   vykonaní   colnej kontroly vlaku č. 8865 vošiel do služobnej miestnosti colník K. a podal jednu krabičku cigariet sťažovateľovi, ktorý si ju vložil do vrecka nohavíc služobnej rovnošaty. Potom K. vybral z vrecka bundy služobnej rovnošaty ďalšie dve krabičky cigariet nezistenej značky a podal ich colníkovi C., ktorý si jednu krabičku dal do vrecka služobnej rovnošaty a druhú podal colníčke B., ktorá si ju vložila do vrecka služobnej bundy.

Dňa 31. októbra 2008 o 19.27 h na stanovisku č. 1 na hranici medzi Slovenskou republikou   a Ukrajinou   v Čiernej   nad Tisou   v   služobnej   miestnosti   colníčka   B.   ukázala sťažovateľovi   cigarety,   ktoré   zaistila   u cestujúcej,   a spoločne   rozhodli,   že   tieto   cigarety zaevidujú ako nájdené vo vlaku pod sedadlom. Následne B. oznámila sťažovateľovi a G., že do evidencie zapíšu len časť týchto cigariet a ostatné si ponechajú. Sťažovateľ povedal B., aby to urobila tak, aby bolo dobre, na čo B. odpovedala, že počas troch rokov sa už naučila, ako to urobiť. Z prvotnej evidencie bolo zistené, že 31. októbra 2008 sú zapísané cigarety zn.   Classic   Red   400   ks   ako   derelikt   (osoba   neznáma).   Na   základe   už   uvedeného   a na základe   oboznámenia   sa   s obrazovo-zvukovým   záznamom   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   po dohode   s B.   v rozpore   so   skutočným   stavom   veci   podpísal   úradný   záznam   o nájdení skrytých 400 ks cigariet a vydal verejnú vyhlášku aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že   cigarety   boli   B.   zaistené   u cestujúcej.   Rovnako   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   si   neplnil riadiace povinnosti vedúceho zmeny. Na podporu odôvodnenia rozhodnutia slúži jednak uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ďalej zápisnica spísaná so sťažovateľom 15. januára 2009 v Ústave na výkon väzby K., výpis zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa pred vyšetrovateľom,   fotokópia   prvotnej   evidencie   colného   úradu,   výpisky   riaditeľa   colného úradu   z obrazovo-zvukového   záznamu   sprístupneného   vyšetrovateľom,   úradný   záznam o nájdení   skrytých   cigariet,   verejná   vyhláška   vydaná   sťažovateľom,   služobná   prísaha sťažovateľa a výpis z uznesenia mimoriadneho zasadnutia závodného výboru S. pri colnom úrade.

Z odvolania   sťažovateľa   z 3.   februára   2009   podaného   proti   rozhodnutiu   colného úradu   vyplýva   predovšetkým   to,   že   skutok,   v ktorom   sa   vidí   porušenie   povinností sťažovateľa, sa nestal tak, ako to je v rozhodnutí uvedené. Je síce pravdou, že sťažovateľ podpísal úradný záznam o nájdení skrytej veci a vydal verejnú vyhlášku, avšak nepovažoval za preukázané, že cigarety patria konkrétnemu cestujúcemu. Sťažovateľ nebol pri osobnej prehliadke   cestujúcej   prítomný   (ani   nemohol   byť,   keďže   išlo   o osobu   iného   pohlavia) a vychádzal   len   z informácií,   ktoré   mu   boli   známe.   Keďže   mu   nebola   známa   žiadna konkrétna osoba, u ktorej by mali byť cigarety nájdené, predmetné cigarety sa zaevidovali ako   nájdené   vo   vlaku   pod   sedadlom.   Preto   došlo   k vyhotoveniu   a podpísaniu   úradného záznamu o nájdení skrytej veci a k vydaniu verejnej vyhlášky. Nebola dodržaná ani zákonná dvojmesačná   lehota   na   prepustenie   sťažovateľa   zo   služby   podľa   §   183   ods.   4   zákona o štátnej   službe.   Pokiaľ   má   byť   prepustenie   zo   štátnej   služby   odôvodnené   na   základe nejakých výpiskov z obrazovo-zvukového záznamu, potom treba uviesť, že žiadny takýto záznam   nebol   sťažovateľovi,   ale   ani   jeho   právnemu   zástupcovi   do   podania   odvolania sprístupnený, čo zakladá porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z rozhodnutia colného riaditeľstva č. k. 10127/2009-1409 z 5. mája 2009 vyplýva, že ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie colného úradu. Podľa názoru   colného   riaditeľstva   sťažovateľ   sa   dopustil   protiprávneho   konania   uvedeného v rozhodnutí   colného   úradu,   pričom   ide   o zvlášť   hrubé   porušenie   služobnej   prísahy a služobnej   povinnosti.   Bolo   mu   to   preukázané   dôkazom   zabezpečeným   zákonným spôsobom uvedeným v ustanovení § 227 zákona o štátnej službe, a to úradným záznamom riaditeľa colného úradu z osobného oboznámenia sa so zápisnicou o výsluchu sťažovateľa a s   obrazovo-zvukovým   záznamom   vyhotoveným   na   príkaz   sudcu   Špeciálneho   súdu Pezinok, ktorý mu 7. januára 2009 sprístupnil vyšetrovateľ. Riaditeľ colného úradu mal teda možnosť vidieť reálne konanie sťažovateľa. Podľa § 232 ods. 3 zákona o štátnej službe colné riaditeľstvo ako odvolací orgán považovalo za potrebné overiť skutočnosti uvádzané v úradnom   zázname   riaditeľa   colného   úradu   z oboznámenia   sa   s   obrazovo-zvukovým záznamom preukazujúcim protiprávne konanie sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu poveril a splnomocnil mjr. D. na overenie skutočností uvádzaných v úradnom zázname riaditeľa colného úradu. Na ten účel sa mjr. D. so súhlasom vyšetrovateľa 10. marca 2009 oboznámil s dôkazovými materiálmi z vyšetrovacieho spisu, pričom mu bol sprístupnený obrazovo-zvukový záznam. Na predmetnom zázname mal menovaný možnosť vidieť reálne konanie sťažovateľa   počas   výkonu   služby,   čo   je   potvrdené   jeho   úradným   záznamom   č.   k. 7837/2009-5300.   Protiprávne   konanie   sťažovateľa   dostatočne   preukazujú   oba   úradné záznamy. Samotný obrazovo-zvukový záznam je súčasťou vyšetrovacieho spisu inšpekcie, pričom umožniť nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu môže iba inšpekcia. Hoci 15. januára 2009   bolo   so   sťažovateľom   začaté   konanie   vo   veci   služobného   pomeru   a hoci   dostal možnosť sa k veci vyjadriť, sťažovateľ 15. januára 2009 do zápisnice uviedol, že k veci sa vyjadril už vyšetrovateľovi. Bola mu teda daná možnosť vyjadriť sa, obhajovať a navrhovať dôkazy, čo však nevyužil. Inšpekcia odstúpila 6. apríla 2009 obrazovo-zvukový záznam colnému riaditeľstvu, a preto odvolací orgán mal možnosť zreteľne vidieť, že sťažovateľ svojím konaním počas výkonu služby zvlášť hrubo porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti   colníka.   Predmetný   obrazovo-zvukový   záznam   sa   zakladá   do   spisu.   Listom z 27. marca 2009 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa oznámené, že 8. apríla 2009 sa môže dostaviť na colné riaditeľstvo a oboznámiť sa so spisovým materiálom, resp. novými dôkazmi, ktoré boli vykonané v odvolacom konaní. Právny zástupca však oznámil, že zo subjektívnych dôvodov sa nemôže v uvedenom termíne dostaviť. Poverený člen poradnej komisie preto odcestoval do M., kde právneho zástupcu sťažovateľa oboznámil s úplným spisovým   materiálom.   Právny   zástupca   do   zápisnice   uviedol,   že   trvá   na   dôvodoch uvedených v odvolaní.

Zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S 77/2009,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Zo žaloby sťažovateľa z 18. júna 2009 podanej proti colnému riaditeľstvu vyplýva, že sťažovateľ namieta nedostatok vedomosti o tom, že cigarety boli zaistené pri osobnej prehliadke cestujúcej. Záver, podľa ktorého o tejto skutočnosti vraj vedel, nevyplýva ani z obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania, výpisky z ktorého majú preukazovať dôvody na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru. Ďalej namieta, že k prepusteniu zo služobného pomeru došlo po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Z ospravedlnenia z neúčasti na pojednávaní podaného sťažovateľom krajskému súdu vyplýva, že ospravedlňuje svoju neúčasť na pojednávaní 25. februára 2010 vzhľadom na zdravotný   stav,   o čom   predkladá   v prílohe   doklad   o práceneschopnosti.   Zároveň   žiada o nový   termín   pojednávania,   keďže   by   sa   pojednávania   chcel   zúčastniť.   Z pripojeného potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že sťažovateľ bol práceneschopný od 23. februára 2010.

Z ospravedlnenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 24.   februára   2010   doručeného krajskému súdu toho istého dňa vyplýva, že ospravedlňuje svoju neúčasť na pojednávaní 25. februára   2010,   a to   s poukazom   na   to,   že   sťažovateľ   ospravedlnil   pre   pracovnú neschopnosť   svoju   neúčasť   na   pojednávaní.   Žiada   tiež,   aby   sa   nepojednávalo   v ich neprítomnosti a aby bolo pojednávanie odročené na iný termín.

Zo zápisnice o pojednávaní z 25. februára 2010 vyplýva, že sťažovateľ, ale ani jeho právny   zástupca   neboli   prítomní.   Prítomný   bol   právny   zástupca   colného   riaditeľstva. Po konštatovaní,   že   sťažovateľ   svoju   neprítomnosť   ospravedlnil   podaním   doručeným 24. februára   2010   z dôvodu,   že   mu   to   nedovoľuje   jeho   zdravotný   stav,   a rovnako   po konštatovaní ospravedlnenia právneho zástupcu sťažovateľa doručeného 24. februára 2010, v ktorom požaduje odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa, bolo vyhlásené uznesenie, podľa ktorého sa bude pojednávať v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu v súlade s ustanovením § 250g ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Po   oboznámení   sa   s listinnými   dôkazmi   založenými   v spise   sa   krajský   súd   oboznámil „s videozáznamom zo dňa 31. 10. 2008 v čase do 19.27 do 19.29, ktorý bol premietnutý senátu z notebooku prítomným právnym zástupcom žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že   obsah   rozhovorov   na   videozázname   je   v   maďarskom   jazyku   a členovia   senátu nerozumejú maďarskému jazyku“, bolo pojednávanie odročené na 11. marec 2010 s tým, aby   právny   zástupca   colného   riaditeľstva   predložil   úradne   overený   preklad   obsahu rozhovorov z videozáznamu z maďarského jazyka do slovenského jazyka.

Z protokolu   o odovzdaní   vyplýva,   že   zamestnanec   colného   úradu   8.   marca   2010 odovzdal   krajskému   súdu   výpisky   z prekladateľského   úkonu   z maďarského   jazyka   do slovenského jazyka č. 25/rok 2009, ako aj DVD nosič, na ktorom je zachytený výkon služby sťažovateľa 31. októbra 2008.

Zo zápisnice o pojednávaní z 11. marca 2010 vyplýva, že pre zmenu v zložení senátu bolo   členke   senátu   oboznámené   napadnuté   rozhodnutie   colného   riaditeľstva,   žaloba sťažovateľa, vyjadrenie colného riaditeľstva a „podstatné z obsahu administratívneho spisu žalovaného“. Právny zástupca sťažovateľa na to predniesol, že sa pridržiava obsahu žaloby v plnom   rozsahu.   Poukázal   na   tú   skutočnosť,   že   obrazovo-zvukový   záznam   pre   účely trestného konania nie je použiteľný v zmysle § 227 zákona o štátnej službe. Z Trestného zákona   totiž   vyplýva,   že   tento   dôkaz   možno   použiť   len   pre   účely   trestného   konania, prípadne iného trestného konania. Nie je použiteľný dôkaz získaný v rozpore s dohovorom a s čl.   22   ústavy.   Ďalej   poukazuje   na   skutočnosť,   že   zvukový   záznam   je   rušený, nezrozumiteľný, a preto ho nie je možné považovať za taký, na základe ktorého by mohlo byť   vydané   rozhodnutie.   V ďalšom   krajský   súd   oboznámil   prepis,   resp.   výpis z prekladateľského úkonu z maďarského jazyka do slovenského jazyka. Právny zástupca sťažovateľa k tomu uviedol, že tento korešponduje s úradným záznamom, ktorý sa nachádza v spise, a potvrdzuje tú skutočnosť, že väčšina textu je nezrozumiteľná, a preto ani tento prepis   nepotvrdzuje   skutok   kladený   sťažovateľovi   za   vinu.   Na   otázku   predsedu   senátu prítomný   sťažovateľ   uviedol,   že   on   nevie,   na   čo   povedal,   že „schovajte   to“, resp. „schovajme ich“. Potvrdil tiež, že videozáznam videl.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 S 77/2009-40 z 11. marca 2010 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti colnému riaditeľstvu o preskúmanie rozhodnutia z 5.   mája   2009.   Podľa   názoru   krajského   súdu   žaloba   nie   je   dôvodná,   keďže   žiadna z uplatnených námietok neobstojí. V prvom rade bolo treba zaoberať sa otázkou, či bolo dostatočne preukázané porušenie služobných povinností a služobnej prísahy sťažovateľom v súvislosti   so   skutkom,   ku   ktorému   malo dôjsť   31.   októbra   2008.   Porovnaním obsahu úradného   záznamu   pplk.   B.   opisujúceho   skutkové   okolnosti,   ku   ktorým   malo   dôjsť o 19.27 h,   s obsahom   videozáznamu   z tohto   dňa   zadováženého   v trestnom   konaní a s obsahom prepisu obrazovo-zvukového záznamu z uvedeného času, v rámci ktorého bol sťažovateľ vo výkone služby, sa zistilo, že skutočnosti uvedené v rozhodnutí o prepustení sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   sú   v súlade   so   zisteným   skutkovým   stavom.   Obsah prepisu   zvukového   záznamu   z 31.   októbra   2008   krajský   súd   podrobne   oboznámil   na pojednávaní 11. marca 2010, na ktorom boli sťažovateľ a jeho právny zástupca prítomní, pričom k oboznamovaným skutočnostiam sťažovateľ neuviedol žiadne podstatné námietky vyvracajúce   alebo   spochybňujúce   pravdivosť   alebo   zákonnosť   dôkazných   materiálov. S poukazom na ustanovenie § 227 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe treba konštatovať, že výhrady   sťažovateľa   právne   nabúravajúce   legálnosť   zadržaných   dôkazov   prednesené na pojednávaní 11. marca 2010 [po lehote uvedenej v § 250t ods. 1 (správne asi § 250b ods. 1,   pozn.)   Občianskeho   súdneho   poriadku]   nie   sú   rovnako   dôvodné.   Podľa   názoru krajského súdu je zákonným procesným právom colného riaditeľstva, ako aj colného úradu použiť v správnom konaní akýkoľvek dôkaz získaný legálnym spôsobom v inom konaní, t. j. aj v konaní trestnom.

Z odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 26. apríla 2010 vyplýva, že namieta   predovšetkým   zákonnosť   použitia   obrazovo-zvukového   záznamu   získaného v trestnom   konaní ako dôkazu v správnom konaní. Vytýka tiež, že preklad záznamu sa oboznámil   na   pojednávaní   11.   marca   2010   bez   akejkoľvek   nadväznosti   na   samotný obrazovo-zvukový záznam, keďže preklad sa neoboznamoval súčasne so záznamom. Trvá tiež na tom, že svoje povinnosti neporušil, lebo nemal a ani nemohol mať vedomosť o tom, že cigarety boli zaistené pri osobnej prehliadke cestujúcej.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 161/2010 z 19. augusta 2010, ktorý podľa doložky právoplatnosti nadobudol právoplatnosť 23. septembra 2010, vyplýva, že sa ním potvrdzuje rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 77/2009-40 z 11. marca 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu je rozsudok krajského súdu vecne správny. Jeho závery obsahujú logické argumenty a relevantné právne závery. Zákon o štátnej službe nie je možné porovnávať s porušením pracovnej disciplíny ostatných pracovníkov, ktorých činnosť je založená na zmluvnom   vzťahu   a posudzuje   sa   podľa   Zákonníka   práce.   Vyššia   miera   zodpovednosti colníkov   je   teda   odzrkadlená   v zákone   a tomu   musia   zodpovedať   aj   vyššie   možnosti postihu. V konaní neboli porušené procesné práva sťažovateľa. Aj podľa najvyššieho súdu colné   riaditeľstvo   kvalifikovalo   konanie   sťažovateľa   v súlade   so   zákonom,   keďže   malo vedomosť   o konaní   jemu   podriadenej   colníčky   nepostupujúcej   v súlade   s právnymi predpismi a ani on neprijal žiadne opatrenia, aby takéto konanie napravil. Neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že nebol dostatočne zistený skutkový stav a nebolo preukázané, že by sa vôbec dopustil porušenia služobnej povinnosti. Z obsahu spisu colného riaditeľstva nevyplýva, že orgány   verejnej   správy   odopreli   sťažovateľovi   právo   nahliadať   do   spisov   a   navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo,   ani   tajomstvo   iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným   spôsobom,   s   výnimkou   prípadov   a   spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa čl. 36 ods.1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci   a   ktoré   sú   v   súlade   s   právnymi predpismi.

Podľa § 227 ods. 2 zákona o štátnej službe dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a ohliadka.

Podľa § 114 ods. 6 Trestného poriadku ak sa má obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam použiť ako dôkaz, postupuje sa primerane podľa § 115 ods. 6.

Podľa § 114 ods. 7 Trestného poriadku v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej boli vyhotovené   obrazové,   zvukové   alebo   obrazovo-zvukové   záznamy,   možno   záznam   ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre úmyselný trestný čin, na ktorý   zákon ustanovuje trest odňatia slobody   s hornou hranicou trestnej sadzby   prevyšujúcou   tri   roky,   korupciu,   trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   o   ochrane   pred   odpočúvaním   tento   zákon   ustanovuje podmienky   použitia   informačno-technických   prostriedkov   bez   predchádzajúceho   súhlasu toho,   komu   zasahuje   do   súkromia   orgán   štátu,   ktorý   informačno-technický   prostriedok používa.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním tento zákon sa nevzťahuje na použitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní podľa osobitného zákona.

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   o   ochrane   pred   odpočúvaním   informačno-technický prostriedok možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu   práv   a   slobôd   iných.   Použitím   informačno-technického   prostriedku   sa   môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním údaje získané informačno-technickými prostriedkami možno použiť výlučne na dosiahnutie účelu pri plnení úloh štátu, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 1.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že námietka porušenia čl. 22 ods. 1 ústavy, čl. 13 listiny a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru v súvislosti s tým, že orgány verejnej správy a krajský súd použili v rozpore so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní, má zásadný význam a z hľadiska posúdenia prioritu. Je to tak preto, že dôvodnosť tejto námietky by logicky znamenala, že ďalšie uplatnené námietky sú pre posúdenie veci irelevantné.

Podstatou sťažovateľovej argumentácie je, že vzhľadom na ustanovenie § 114 ods. 7 Trestného poriadku, ako aj § 3 ods. 1 a 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním nebolo možné použiť obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní použitím informačno-technických prostriedkov v konaní o skončenie služobného pomeru sťažovateľa.

Krajský súd a najvyšší súd sú toho názoru, že ustanovenie § 227 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe umožňovalo obrazovo-zvukový záznam použiť ako dôkaz, keďže ako dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci.

Treba   prisvedčiť   všeobecným   súdom,   že   sťažovateľ   námietku   neprípustnosti obrazovo-zvukového   záznamu   ako   dôkazu   v   správnom   konaní   vôbec   neuplatnil,   a   to dokonca ani v žalobe podanej krajskému súdu. Urobil tak až na pojednávaní krajského súdu konanom 11.   marca   2010.   Zároveň   však treba   konštatovať,   že vykonanie tohto   dôkazu krajským súdom namietol, akonáhle sa o vykonaní dôkazu dozvedel. Sťažovateľ, ale ani jeho právny zástupca totiž neboli prítomní na pojednávaní konanom 25. februára 2010, keď došlo   k   vykonaniu   dôkazu,   pričom   svoju   neúčasť   ospravedlnili   a   žiadali   pojednávanie odročiť. Argument krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ vykonanie dôkazu v rámci správneho konania namietal na súde až po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže v zákonnej lehote podaná žaloba takúto námietku neobsahovala,   sa   javí   ako   irelevantný.   Krajský   súd   totiž   zrejme   nebol   s   dôkazom vykonaným v správnom konaní spokojný (i keď neuviedol, prečo), pretože postupom podľa §   250i   ods.   1   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   vykonal   sám   dokazovanie „oboznámením sa s videozáznamom“ na pojednávaní konanom 25. februára 2010, ako aj písomným prekladom verbálnej časti obrazovo-zvukového záznamu do slovenského jazyka na pojednávaní konanom 11. marca 2010. Krajský súd teda založil svoje rozhodnutie nie na dôkaze vykonanom v rámci správneho konania, ale na vlastnom dokazovaní. Neprípustnosť použitia obrazovo-zvukového záznamu ako dôkazu krajským súdom sťažovateľ nemohol namietať predtým, než sa o vykonaní dôkazu dozvedel. Jeho námietka bola preto uplatnená včas.

Sťažovateľ tvrdí, že samotné vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu s použitím informačno-technických prostriedkov a následné použitie záznamu (mimo rámca trestného konania) v konaní o skončenie služobného pomeru treba kvalifikovať ako zásah do práva na súkromie. Táto úvaha sťažovateľa budí prima facie určité pochybnosti, keďže k utajenému nahrávaniu   nedošlo   v   súkromných   priestoroch   (napr.   v   byte   sťažovateľa),   ale   na   jeho pracovisku. Napriek tomu ide o zásah do práva na súkromie.

„Telefonické   hovory,   ktoré   sťažovateľka   (policajná   dôstojníčka)   uskutočnila zo služobných   telefónov,   spadajú   pod   pojem   súkromný   život,   resp.   korešpondencia v zmysle čl. 8 dohovoru.“ (Halfordová c/a Spojené kráľovstvo z 25. júna 1997)

V   skúmanom   prípade   nemožno   za   zásadný   rozdiel   považovať   to,   že   nešlo o odpočúvanie   služobného   telefónu,   ale   o   inú   metódu   tajného   sledovania   rozhovorov a činnosti v priestoroch colného úradu. Ústavný súd preto považuje citované rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva za aplikovateľné v danom prípade.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že tak Trestný poriadok, ako aj zákon o ochrane pred odpočúvaním tiež považujú použitie informačno-technických prostriedkov za zásah do súkromia bez ohľadu na to, či k ich použitiu dochádza v súkromných alebo pracovných (služobných) priestoroch.

Ďalej   sa   javí   ako   podstatné,   že   sťažovateľ   nenamieta   protiústavnosť   či protizákonnosť samotného použitia informačno-technických prostriedkov v rámci trestného konania,   pretože   vytýka   skutočnosť,   že   obrazovo-zvukový   záznam   získaný   v   trestnom konaní bol použitý v inom (správnom) konaní, čo považuje za protiprávne.

Vzhľadom   na   uvedenú   konštrukciu   sťažnostnej   námietky   nejaví   sa   ako   účelné skúmať namietané porušenie práva na súkromie spôsobom zaužívaným v týchto prípadoch, teda   tak,   že   by   sa   postupne   skúmali   legalita   zásahu,   jej   legitímnosť   a   napokon proporcionalita   (napr.   I.   ÚS   274/05).   Povaha   námietky   si   vyžaduje,   aby   sa   skúmala z hľadiska základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie. Treba poznamenať, že sťažovateľ porušenie týchto práv v danej súvislosti nenamieta a nežiada ho ani vysloviť. Ide o čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorý treba považovať za samostatné základné právo na   súdnu   ochranu   v   rámci   správneho   súdnictva,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý nerozlišuje súdne konania podľa tohto kritéria.

Ďalej   treba   prisvedčiť   krajskému   súdu   a   najvyššiemu   súdu,   že   vzhľadom   na ustanovenie § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci. Takýmto prostriedkom je nepochybne aj   obrazovo-zvukový   záznam.   Ani   sťažovateľ   vo   všeobecnej   rovine   tento   záver všeobecných súdov nenapáda. Zrejme s odvolaním sa na dôvetok tohto ustanovenia, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť iba také prostriedky, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi, namieta, že použitie obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní v danom prípade bolo treba považovať za nepovolené.

Procesné   ustanovenie,   podľa   ktorého   za   dôkaz   môžu   slúžiť   všetky   prostriedky, ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci,   pokiaľ   sú   v   súlade   s   právnymi predpismi,   treba   z   ústavnoprávneho   hľadiska   považovať   za   kolíziu   verejného   záujmu a ochrany   práv.   Ide   totiž   o   stret   medzi   verejným   záujmom   na   dôslednom   objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia v konaní a ochranou určitých práv, resp. oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem na dôslednom objasnení   rozhodujúcich   skutočností   potrebných   na   vydanie   rozhodnutia,   avšak   za súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   daných   s   ohľadom   na   ochranu   určitých   práv,   resp. oprávnených   záujmov.   Tým   je   dané,   že   nie   všetky   prostriedky,   pomocou   ktorých   by objektívne bolo možné zistiť a objasniť skutočný stav veci, sa smú použiť v príslušnom konaní.  

Z   ustanovenia   §   114   ods.   7   Trestného   poriadku   vyplýva   zásadný   zákaz použitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje   matériu   získavania   a   použitia   obrazovo-zvukových   záznamov   zhotovených informačno-technickými   prostriedkami   iba   v   rámci   trestného   konania.   Naproti   tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2).

Najvyšší súd na odvolaciu námietku sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania v odôvodnení svojho rozsudku nijako nereagoval a s námietkou   sa   nevysporiadal,   hoci   táto   mala   pre   posúdenie   veci   zásadný   význam. Nezaujal teda žiadne stanovisko v otázke vzájomného vzťahu medzi ustanovením § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe na jednej strane a ustanoveniami § 114 Trestného poriadku a § 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej. Z tohto aspektu je rozsudok najvyššieho súdu zjavne neodôvodnený a v konečnom dôsledku nepreskúmateľný, keďže nedáva   dostatočnú   odpoveď   na   sťažovateľom   nastolenú   rozhodujúcu   právnu   otázku. V podstate a primárne to znamená porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   2   ústavy.   Zároveň   sekundárne   tým   došlo   aj   k zásahu   do   základného   práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 161/2010 z 19. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Najvyšší súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v sume 385,79 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2010 (prevzatie a príprava zastupovania,   sťažnosť   ústavnému   súdu)   po   120,23   €,   za   jeden   úkon   právnych   služieb v roku 2011 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) 123,50 €, ďalej za režijný paušál dvakrát po 7,21 € a jedenkrát 7,41 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti týkajúcej sa konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžo 161/2010 pre namietané porušenie čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 13 listiny   v   súvislosti   s   tým,   že   orgány   verejnej   správy   a   krajský   súd   použili   v   rozpore so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní, ako aj čo sa týka požiadavky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Kým   porušovanie   práva   na   súkromie   je   obsiahnuté   v   jedinom   ustanovení   čl.   8 dohovoru, zatiaľ rozličné aspekty tohto práva sú v ústave a v listine zakotvené vo viacerých ustanoveniach ako samostatné základné práva (napr. čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1, čl. 22 ústavy, resp. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 12 ods.1, čl. 13 listiny).

Ani čl. 22 ústavy, ale ani čl. 13 listiny neobsahujú v sebe ratione materiae taký spôsob zásahu do súkromia, k akému došlo v prípade sťažovateľa. Preto ani nebolo možné vysloviť porušenie týchto článkov ústavy a listiny.

V   súvislosti   s   požiadavkou   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia treba uviesť, že jeho priznanie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia   práva   a   prípadnými   ďalšími   výrokmi   nedôjde   k   plnej   náprave   protiprávneho stavu.   V   danom   prípade   vyslovenie   porušenia   označených   práv   v   spojení   so   zrušením rozsudku najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie zabezpečuje pre sťažovateľa plnú satisfakciu, a preto jeho finančná požiadavka nie je oprávnená.

Vychádzajúc   z   faktu,   že   ústavný   súd   považuje   otázku,   či   použitie   obrazovo-zvukového   záznamu   bolo   prípustné,   za   rozhodujúcu,   nebolo   už   potrebné   osobitne   sa zaoberať ďalšími námietkami sťažovateľa, podľa ktorých rozhodujúce skutkové okolnosti sa   ustálili   bez   opory   v dôkazoch,   resp.   dôvody   skončenia   služobného   pomeru   sú v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov uvedené širšie ako vo výroku.

Rovnako prestala byť relevantnou námietka porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods.   2   listiny   v   súvislosti   s   vykonaním   dokazovania   obrazovo-zvukovým   záznamom v neprítomnosti sťažovateľa na pojednávaní krajského súdu. Ani touto námietkou sa preto nebolo potrebné osobitne zaoberať.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011