znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 5/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., L., t. č. vo výkone trestu M., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 33/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2009 doručená sťažnosť Z. K., L., t. č. vo výkone trestu M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 33/2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 185/2008 z 3. novembra 2008 odsúdený pre   trestný   čin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotronických   látok,   jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 187/1b, d) Trestného zákona, ako aj pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 185/1b) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov. Toho času sa sťažovateľ nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 5 To 350/2008 zo 14. apríla 2008 tak, že jeho odvolanie zamietol.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu nebolo náležite odôvodnené a krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami, a preto podal proti nemu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 33/2009 zo 7. októbra 2009 odmietol. Sťažovateľ je toho názoru, že odmietnutím dovolania mu najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľa bola porušená jeho obhajoba pred súdom [výsluch jeho otca sa mal uskutočniť skôr, ako bolo proti nemu vznesené obvinenie, čím malo dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a čl. 50 ods. 4 ústavy], všeobecné súdy ignorovali jeho námietky vykonania domovej prehliadky bez predchádzajúcej výzvy na dobrovoľné vydanie veci, ako i faktické vyšetrenie duševného stavu jedným, a nie dvoma znalcami, čím malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej sťažovateľ   tvrdí,   že   bolo   porušené   jeho   základné   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a vzhľadom na ustanovenie čl. 154c   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv a slobôd, mali byť porušené i jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 3 listiny, prepustil ho na slobodu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 33/2009 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „K   podanému   dovolaniu   sa   písomne   vyjadril   prokurátor   Okresnej   prokuratúry Revúca, ktorý uviedol, že tak okresný ako aj krajský súd vychádzali pri svojej rozhodovacej činnosti   z   dôkazov,   ktoré   boli   vykonané   zákonným   spôsobom   a   právo   na   obhajobu obvineného bolo v celom konaní v plnej miere zachované; navrhol preto, aby Najvyšší súd dovolanie obvineného Z. K. odmietol.

Najvyšší súd ako súd dovolací síce primárne konštatoval, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), že bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.); dospel však k záveru, že nie sú splnené dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Tr. por.

Námietku obvineného, že bolo porušené právo na obhajobu nemohol dovolací súd akceptovať,   nakoľko   porušením   práva   na   obhajobu   zakladajúcim   dôvod   dovolania   sa rozumie predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe. Obvinený v dovolaní však argumentoval zisteným skutkovým stavom na podklade nezákonne vykonaných dôkazov. Nevykonanie   dokazovania   v   rozsahu   predpokladanom   obvineným   a   hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (porušenia práva na obhajobu), ale ide   o   skrytú   formu   vyjadrenia   záujmu   obvineného,   aby   boli   vykonané   dôkazy   (zistený skutkový stav) v jeho prospech.

Najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   Okresný   súd   v   Revúcej   vykonal   dokazovanie zákonným   spôsobom   v   rozsahu   postačujúcom   na   ustálenie   skutkových   okolností,   čo následne potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici, a preto nemôže akceptovať obvineným uvádzaný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Vykonávanie   dôkazov   a   ich   hodnotenie   sa   v   plnom   rozsahu   vykonáva   v   rámci konania pred súdom, a to príslušnými procesnými súdmi ako v prvom stupni, tak aj v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Najvyšší súd je v konaní o dovolaní zásadne povinný vychádzať zo skutkových zistení súdu prvého stupňa a v nadväznosti na tento skutkový stav zvážiť   hmotnoprávne   posúdenie   skutku,   pričom   skutkové   zistenia   súdu   prvého   stupňa nemôže   meniť,   a   to   ani   na   základe   prípadného   doplňovania   dokazovania,   ako   ani v závislosti na prípadne inom hodnotení v predchádzajúcom konaní vykonaných dôkazov. Mimoriadny   opravný   prostriedok   môže   viesť   len   k   skúmaniu,   či   boli   splnené   dôvody vyjadrené v ustanovení § 371 Tr. por.

Najvyšší súd na tomto základe, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí konštatoval, že je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania uplatnených obvineným, a preto tento mimoriadny opravný prostriedok podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010