znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 5/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa JUDr. E. D., B., a N., spol. s r. o., B., vo veci namietaného   porušenia   ich   základných   práv,   a to   podľa   čl.   26   a čl.   55   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd stanoviskom č. 23/34-2007 zo 14. februára 2007 Rady pre vysielanie a retransmisiu a Národnou radou Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   sťažovateľov   JUDr.   E.   D.   a spoločnosti   N.,   spol.   s r.   o.,   B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. decembra 2007 doručená sťažnosť sťažovateľa JUDr.   E. D.,   B.,   a N.,   spol. s r.   o.   B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci porušenia ich základných práv, a to podľa čl. 26 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) stanoviskom Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) a Národnou radou Slovenskej republiky, ktorí za porušiteľa ich základných práv upravených v čl. 26 a čl. 55 ods. 2 ústavy, ako aj práva upraveného   v   čl.   14   dohovoru   označili   Radu,   ktorá   sa   mala   dopustiť   porušenia   nimi označených práv stanoviskom č. 23/34-2007 zo 14. februára 2007 doručeným sťažovateľom 19.   februára   2007.   Týmto   stanoviskom   Rada   vybavila   ich   sťažnosť   z 3.   januára   2007 a sťažovateľom ním oznámila, že ich sťažnosť je podľa § 14a ods. 10 zákona č. 3 308/2000 Z.   z. o vysielaní a retransmisii   a o zmene zákona   č.   195/2000   Z. z.   o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) neopodstatnená.

Sťažnosť   sa   týkala   predmetu   činnosti   spoločnosti   N.,   spol..   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorá   má   v predmete   činnosti   zapísané   multiregionálne   televízne vysielanie prostredníctvom satelitu, nakladanie s výsledkami tvorivej činnosti so súhlasom autora.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:«Naša televízia dostala licenciu dňa 15. 06. 2004 a začala vysielať dňa 21. 03. 2005. Naša televízia podpísala zmluvu okrem iných prevádzkovateľov retransmisie aj s UPC. Dňa 30. 10. 2006. Na základe § 17/ zákona o vysielaní a retransmisii č. 308/2000 Z. z sme sa domáhali zaradenia nášho vysielania do základného súboru. Odpoveďou zo strany U. bola výpoveď zmluvy. Proti tomuto sme sa obrátili na Radu pre vysielanie a retransmisiu listom zo dňa 05. 12. 2006 a doplnením podania listom zo dňa 08. 01. 2007. Rada pre vysielanie a retransmisiu   odpovedala   dňa   14.   02.   2007.   Toto   rozhodnutie   Rady   považujem   za protiústavné   ako   aj   diskriminačné,   keďže   jednoznačne   diskriminuje   vysielateľov,   ktorí nevysielajú   terestriálne.   Netreba   pripomínať,   že   každý   vysielateľ   by   rád   vysielal terestriálne,   bohužiaľ   z   technických   príčin   to   nieje   možné,   keďže   všetky   frekvencie   sú obsadené. Už tu prichádza k znevýhodňovaniu vysielateľov iných ako terestriálnych. Preto ďalšie   znevýhodňovanie   (diskriminácia)   nad   rámec   nevyhnutnosti   považujeme   za neprípustné   a   navyše   neexistujú   v   súčasnej   dobe   technické   obmedzenia,   ktoré   by neumožňovali   do   retransmisii   zaraďovať   vysielateľov   do   svojej   ponuky   (dôkaz   rôzne ponuky). Ďalej poukazujeme na znenie: § 17 ods. 1. znenie: posledná veta „Prevádzkovateľ retransmisie je povinný zabezpečiť pri obsadzovaní kanálov v telekomunikačnej sieti alebo na   telekomunikačnom   zariadení,   aby   v   základnej   programovej   ponuke   boli   umiestnené programové služby vysielateľov na základe zákona a vysielateľov, s licenciou, ktoré možno prijímať bežným prijímacím zariadením v mieste príjmu v mieste príjmu telekomunikačné zariadenie 4), a to obojstranne bezplatne; za taký príjem sa nepovažuje príjem kódovaných programových služieb,   na ktorých príjem je potrebný osobitný prijímač okrem bežného rozhlasového prijímača alebo bežného televízneho prijímača“, s odkazom na § 3 zákona o elektronických komunikáciách znenie: Telekomunikačné zariadenie je technické zariadenie na   vysielanie,   prenos,   smerovanie,   príjem,   prepojenie   alebo   spracovanie   signálov   a informácií vo forme obrazu, zvuku alebo dát (ďalej len „signál“) prostredníctvom vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, ako aj pridružené prostriedky“ z tohto znenia zákona je zrejmé, že naša televízia má právo byť zaradená do základného súboru. Tvrdenie rady, že televízory, ktoré majú zabudované tunery sú príliš drahé a nemožno ich považovať za bežné, považujeme za rezíduum z čias socializmu, kedy sa   farebný   televízor   považoval   za   luxus.   Len   na   ilustráciu   za   tých   pár   mesiacov   od stanoviska   Rady,   televízory   na   ktoré   sa   Rada   odvoláva  ,   cenovo   klesli   o   50   %.   Tiež považujem ustanovenie, ktoré sa podarilo Rade „prepašovať“ do novely § 17 ods. 1. písm. a) posledná veta „ani príjem digitálneho vysielania inej programovej služby ako vysielateľa na   základe   zákona,   ktorá   zároveň   nieje   monotypovou   programovou   službou"   za diskriminačné,   poškodzujúce   hospodársku   súťaž   a   obmedzujúce   právo   na   šírenie   a prijímanie informácií. Najmä v súvislosti keď podľa uznesenia Rady Európskej Únie sa zaväzujú,všetky členské štáty do roku 2012 zaviesť digitálne vysielania a ukončiť analógové vysielanie. Ďalej chceme uviesť, že tento protisúťažný a diskriminačný postup Rady nám spôsobuje   stratu   na priamych príjmoch cca 100   000 Sk (dôkaz výťah z   účtovníctva)   a možných príjmoch z reklamy cca 500 000 Sk denne. Tento protiústavný stav stále trvá a stáva sa nám, že aj niektoré firmy, ktoré prevádzkujú retransmisie nás do svojej skladby nezaradia alebo vypovedajú zmluvu bez udania dôvodu alebo preto, že majú výhrady voči našej programovej skladbe. Takýmto spôsobom de facto sa snažia ovplyvňovať skladbu programu,   hoci   ich   na   hlavnou   náplňou   je   signál   distribuovať   užívateľovi.   Na   záver podotýkame, že Rada svojím postupom, keďže naše podanie riešila ako sťažnosť a nie podľa správneho poriadku, nám znemožnila podať odvolanie na Najvyšší súd a jedinou inštanciou je ústavný súd SR, čím Rada porušila č/46 Ústavy SR. Na základe uvedených a dokázaných skutočností prišlo zo strany Rady k porušeniu práv podľa č. 26 Ústavy a čl. 55 ods. 2, ústavy SR a tiež čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zákaz diskriminácie. De facto   nás   Slovenská   republika   trestá   za   to,   že   nám   nemôže   zabezpečiť   terestriálnu frekvenciu. Sami vidíte absurdnosť stanoviska Rady ako aj novely § 17 ods. 1. písm. a) posledná veta. Zároveň žiadame primerané zadosťučinenie 600 000 Sk za každý deň od 08. 11. 2006 Túto škodu dokladujeme zníženiu tržieb odo dňa, kedy nám bolo znemožnené sa zúčastňovať na hospodárskej súťaži. Zároveň podotýkame, že za možnosti riadnej účasti na hospodárskej   súťaži   je   predpoklad   pri   sledovanosti   od   1,2%   do   2,4%   -   to   znamená zabezpečenia predaja reklamy cca 500 000 Sk denne (viď TA3).»

Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

«Ústavný súd konštatuje, že Rada svojím stanoviskom zo dňa 14. 02. 2007porušila ústavu čl.. 26 Ústavy SR č/55 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Ústavný súd priznáva primerané zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 600 000 Sk denne od 08. 11. 2006 do rozhodnutia Ústavného súdu. Zároveň Ústavný súd konštatuje že v § 17 ods. 1 písmena a) posledná veta „ani príjem digitálneho signálu inej programovej služby ako vysielateľa na základe zákona, ktorý nieje monotypovou programovou službou". je v rozpore s článkom 26 ÚS SR čl. 55 ods. 2 ÚS SR a článkom 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   50/04,   IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o uplatnení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovatelia považujú za porušenie nimi označených základných práv stanovisko Rady zo 14. februára 2007 tvrdiac, že nejde o rozhodnutie vydané v správnom konaní a že z tohto   dôvodu   im   bolo   znemožnené   podať   odvolanie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky a jedinou inštitúciou, kde sa môžu dovolať ochrany, je ústavný súd.

Vychádzajúc   zo   subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu   posúdil   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľov   a dospel   k záveru,   že   sťažovatelia   mali   možnosť   obrátiť   sa   na všeobecný   súd   v rámci   správneho   súdnictva,   a to   konania   o ochranu   pred   nezákonným zásahom   orgánu   verejnej   správy   (§   250v Občianskeho   súdneho   poriadku).   Sťažovatelia sami posúdili postup (stanovisko) Rady ako nezákonný. Rada má podľa § 4 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou; na konanie podľa   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   sa   vzťahuje   zákon   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s výnimkou § 49, § 53, § 54, § 56, § 68-sú to v zásade ustanovenia týkajúce sa odvolacieho konania).

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   nepreukázali,   že   sa   takejto   ochrany   domáhali, obmedzili sa iba na konštatovanie, že sa jej nemohli dovolať. Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre neprípustnosť (nedostatok právomoci).

Okrem toho sa sťažovatelia so svojou sťažnosťou obrátili na ústavný súd po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty, pretože k porušeniu ich základných práv malo dôjsť stanoviskom Rady zo 14. februára 2007.

Bolo   už   bez   právneho   významu   vyzývať   sťažovateľov   na   doplnenie   náležitostí sťažnosti   ustanovených   v   §   20   a v   §   50   zákona   o ústavnom   súde   vrátane predloženia splnomocnenia na zastupovanie v konaní pred ústavný súdom advokátom. Rovnako bolo bez právneho významu osobitne posúdiť namietané porušenie čl. 55 ods. 2 ústavy, ktorý neobsahuje úpravy žiadneho zo základných ľudských práv a slobôd, a preto je sťažnosť v tejto časti aj zjavne neopodstatnená.

Čo   sa   týka   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   s   výnimkou   nesúhlasu s uskutočnenou novelizáciou zákona č. 308/2003 Z. z. žiadne ďalšie skutočnosti týkajúce sa namietania porušenia označených práv sťažovatelia neuviedli, a preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol. Dôvodom na odmietnutie bola zjavná neopodstatnenosť pri súčasnej absencii zákonom predpísaných náležitostí.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008