znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 5/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. februára 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla v konaní o sťažnosti JUDr. S. K., bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B. B., vo veci porušenia jeho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   pri   jeho   navrhovaní   za   kandidáta   na   funkciu   predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 74 z 20. decembra 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr.   S. K. na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom pri jeho navrhovaní   za   kandidáta   na   funkciu   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 74 z 20. decembra 2002   p o r u š e n é b o l o.

2.   Uznesenie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   74   z 20.   decembra   2002 z r u š u j e   a vec vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi   n e p r i z n á v a   úhradu trov tohto konania.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára 2003 doručené podanie JUDr. S. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B. B., označené ako „Ústavná sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 20. 12.   2002“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30   ods.   4   v spojení   s čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 74 z 20. decembra 2002. Sťažovateľ uviedol:„I.

Predsedovi   Najvyššieho   súdu   SR   JUDr.   Š.   H.   uplynie   dňa   10.   2.   2003   funkčné obdobie predsedu tohto súdu.

Z toho dôvodu ako predseda Súdnej rady SR zvolal na deň 20. 12. 2002 zasadnutie tejto rady, ktorá okrem iného rozhodovala o návrhu kandidáta na predsedu NS SR podľa čl. 141a ods. 4 písm. a) Ústavy SR.

Súdna   rada   SR,   ako   aj   jej   predseda   vedeli,   že   som   bol   navrhnutý   na   jedného z kandidátov na túto funkciu včas, osobne som však pozvánku nedostal. O zasadnutí rady som sa dozvedel len od členov rady, ktorí ma do funkcie navrhli.

Súdna rada dňa 20. 12. 2002 prijala uznesenie, ktorým navrhuje na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR JUDr. Š. H.

Uznesenie bolo prijaté na základe tajného hlasovania radou s pomerom hlasov: JUDr. H.   10 hlasov – za

JUDr. K.   6 hlasov – za 2 členovia sa zdržali hlasovania

Nie je mi známe, či Súdna rada postupovala na základe prijatého rokovacieho alebo volebného poriadku, pretože o tom som nebol upovedomený.

Uznesenie Súdnej rady SR mi nebolo doručené, pretože jeho obsah nemôžem doložiť ako dôkaz.

Navrhujem Ústavnému súdu SR vyžiadať od Súdnej rady SR rokovací, resp. volebný poriadok a uznesenie o hlasovaní o kandidátovi na post predsedu Najvyššieho súdu SR. Podľa článku 141a/ 1 Ústavy SR predsedom Súdnej rady SR je predseda Najvyššieho súdu SR.

Ústava SR určuje v citovanom ustanovení kto sú ďalší členovia Súdnej rady SR. Z ďalších ustanovení nevyplýva osobitné postavenie predsedu Najvyššieho súdu SR ako predsedu tejto rady, najmä či ide o jeho právomoc organizačného charakteru vo vzťahu k tejto rade, alebo aj vecného charakteru.

Ústava SR výslovne nehovorí kedy predseda Súdnej rady SR má právo hlasovať vo veciach personálnych, resp. kedy je vylúčený z takého hlasovania, najmä ak sa týka jeho osoby. Pre návrh na kandidáta na funkciu predsedu NS SR bolo potrebné získať 10 hlasov od členov Súdnej rady SR, teda prostú nadpolovičnú väčšinu.

JUDr. H. získal 10 hlasov, teda prostú väčšinu hlasov od členov Súdnej rady SR, ktorí sa zasadnutia zúčastnili v plnom počte.

Nebolo sporným, že JUDr. H. sa hlasovania zúčastnil. Tým sa podieľal na získaní potrebného počtu 10 hlasov.

JUDr. H. sa nevzdal možnosti hlasovať, aj keď išlo o jeho osobu. Ja   ako   ďalší   kandidát,   som   toto   právo   nemal.   Pokiaľ   by   JUDr.   H.   nehlasoval, nezískal by potrebný počet hlasov a voľba by sa zrejme musela opakovať.

II.

Podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy   SR   občania   majú   za   rovnakých   podmienok   prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Funkcia   predsedu   NS   SR   nesporne   je   verejnou   funkciou.   Predloženiu   návrhu prezidentovi SR na vymenovanie predsedu NS SR podľa čl. 141a ods. 4 písm. c) Ústavy SR predchádzala voľba členmi Súdnej rady SR.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zakotvila jednu zo zásad – „rovnosť strán“   –   spočívajúcu   aj   v tom,   že   žiadna   zo   strán   nesmie   mať   podstatnú   výhodu   voči protistrane   (spravodlivosť   konania).   Táto   zásada   platí   vo   všeobecnosti   a nemožno   ju aplikovať len na samotné súdne konanie.

Listina   základných   ľudských   práv   a slobôd,   ako   aj   Ústava   SR   uvedenú   zásadu akceptovala, ako aj celú filozofiu ľudských práv, o čom svedčí aj vyššie citovaný čl. 30 ods. 4 Ústavy SR

JUDr.   H.   hlasoval sám o sebe.   Nie je rozhodujúci morálny postup o tom,   nie je rozhodujúci   ani   procesný   postup,   ak   vôbec   Súdnou   radou   bol   prijatý,   pretože   je rozhodujúce z hľadiska právneho, že došlo k porušeniu čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.

JUDr. H. zo 17 členov Súdnej rady potreboval, aby získal hlasy 9 členov Súdnej rady a druhý kandidát musel získať 10 hlasov, čo bola zjavná výhoda JUDr. H.

Tým, že JUDr. H. rozhodoval o personálnej otázke, v ktorej bol priamym účastníkom, neboli Súdnou radou SR vytvorené rovnaké podmienky k prístupu k funkcii predsedu NS SR. JUDr. H. tým, že Súdnou radou SR mu bolo umožnené hlasovať o funkcii predsedu NS SR, keď bol sám jedným z kandidátov, dostal sa do výhody oproti druhému kandidátovi. Druhý kandidát samozrejme takú možnosť nemal, čím sa automaticky dostal do nevýhodnej polohy.   Tomu   však   už   predchádzalo   oficiálne   nepozvanie   na   zasadnutie   rady, neoboznámenie s volebným poriadkom, ak vôbec existoval.

Už čl. 12 ods. 2 Ústavy SR bol postupom tohto orgánu porušený, ktoré ustanovenie je všeobecným ustanovením o rovnosti, pričom ust. čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je ustanovením špeciálnym vo vzťahu k nemu. Preto vidím porušenie čl. 30 ods. 4 Ústavy SR aj vo vzťahu k uvedenému čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.

Porušenie čl. 30 ods. 4 Ústavy SR Súdnou radou SR je potrebné vnímať aj ako porušenie   demokratického   fungovania   jedného   z ústavných   orgánov.   V danom   prípade nešlo len o subjektívne právo uchádzať sa o funkciu predsedu NS SR, ale aj o zabezpečenie objektívnych   podmienok   –   rovnakých   podmienok   –   rozhodovania   o   tom,   kto   sa   stane kandidátom na funkciu predsedu NS SR.

Súdna rada nedodržala rovnaké podmienky pre kandidátov na funkciu predsedu NS SR, preto postupovala v rozpore s Ústavou SR.

Tým bolo založené moje právo podať ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, pretože Súdnou radou SR bolo porušené moje právo uchádzať sa o kandidatúru na funkciu predsedu NS SR za rovnakých podmienok ako u JUDr. H.

III.

Opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   Súdnej   rady   SR   mi   nebol   poskytnutý. Rozhodnutie   Súdnej   rady   SR   nepodlieha   súdnemu   prieskumu   pred   všeobecným   súdom. Z uvedeného vyplýva právomoc Ústavného súdu SR na prejednanie veci.

IV.

Sťažovateľ na základe týchto skutočností navrhuje, aby senát Ústavného súdu SR vyslovil podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR   NÁLEZ

Konaním   a uznesením   Súdnej   rady   SR   zo   dňa   20.   12.   2002   pri   rozhodovaní o predložení návrhu kandidáta na predsedu NS SR boli porušené základné práva JUDr. S. K. zakotvené v čl. 30 ods. 4 vo vzťahu k čl. 12 Ústavy SR tým, že mu nevytvorila rovnaké podmienky prístupu kandidátov na funkciu predsedu NS SR.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Súdnej   rady   SR   zo   dňa   20.   12.   2002   v časti týkajúcej sa voľby kandidáta na funkciu predsedu NS SR.

Ústavný súd SR prikazuje Súdnej rade SR obnoviť stav vo voľbe kandidáta na funkciu predsedu NS SR a ukladá Súdnej rade SR zdržať sa predloženia takého návrhu prezidentovi SR až do opätovného rozhodnutia.

Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť uznesenia Súdnej rady SR o predložení mena kandidáta prezidentovi SR na funkciu predsedu NS SR a ukladá Súdnej rade SR zdržať sa predloženia takého návrhu prezidentovi SR až do opätovného rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí 15. januára 2002 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2 citovaného zákona. Keďže existenciu takýchto dôvodov nezistil, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   súčasne   podľa   §   52   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odložil vykonateľnosť   uznesenia   súdnej   rady   č.   74   z 20.   decembra   2002   o schválení   návrhu predložiť prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) JUDr. Š. H.

K odkladu vykonateľnosti označeného uznesenia súdnej rady uviedol:

„Odklad vykonateľnosti je odôvodnený dôležitým verejným záujmom, ktorý ústavný súd   vidí   v tom,   že   postup   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   pri   navrhovaní   do   funkcie kandidáta   na   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   musí   byť   zbavený akýchkoľvek pochybností o tom, či je v súlade s ústavou. V okolnostiach prípadu je tento verejný   záujem   zvýraznený   tým,   že   ide   o ústavne   a historicky   prvý   úkon   Súdnej   rady Slovenskej   republiky,   ktorým   prezidentovi   Slovenskej   republiky   navrhuje   kandidáta   na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Odkladom   vykonateľnosti   nevzniká   žiadnym   osobám   ujma,   ktorá   by   bola porovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla, ak by sa pri vymenovaní predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistilo v postupe Súdnej rady Slovenskej republiky pri navrhovaní kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušenie ústavnosti. Odklad vykonateľnosti znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci   samej   prezident   Slovenskej   republiky   nemôže   vymenovať   kandidáta   navrhovaného Súdnou radou Slovenskej republiky za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“

Ústavnému   súdu   bolo   ďalej   20.   januára   2003   doručené   podanie   označené   ako „Ústavná   sťažnosť   proti   uzneseniu   zo   dňa   20.   12.   2002   –   pristúpenie   JUDr.   Š.   H., bývajúceho v B., predsedu Najvyššieho súdu SR, do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.“

Z obsahu tohto podania vyplynulo, aby bol predseda najvyššieho súdu s poukazom na   ustanovenie   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   93   Občianskeho   súdneho poriadku   pripustený   do   konania   ako   vedľajší   účastník,   pretože   v tomto   konaní   mieni uplatňovať „zachovanie... ústavných práv, ktorých porušenie priamo hrozí“.

Okrem toho v podaní uviedol: „Keďže v našom procesnom práve je predpojatosť posudzovaná striktne, stačí púha pochybnosť o sudcovej nezaujatosti; nestačí, ak sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo strán sporu. Totiž už sama pochybnosť v tomto smere, nech je akokoľvek neopodstatnená, stačí narušiť nestrannosť súdu. Preto žiadam navrhovaných sudcov – Ľudmilu Gajdošíkovú, Alexandra Bröstla a Jána Kľučku – vylúčiť z konania a rozhodovania tejto veci.“

Zo stanoviska odporcu a vedľajšieho účastníka konania ďalej vyplynulo: „Právo   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   v spojitosti   s čl.   12   ods.   2   ústavy   súvisí s oprávnením podieľať sa na správe verejných vecí.   Takéto právo je univerzálne,   patrí každému občanovi bez rozdielu pohlavia, národnosti, náboženstva, politickej príslušnosti k akejkoľvek skupine či iného dôvodu. Správou verejných vecí je účasť na politickom živote štátu,   správe   štátu   i správe   verejných   záležitostí   a znamená   tiež   možnosť   uchádzať   sa a zastávať akékoľvek funkcie vo verejnom živote bez akejkoľvek diskriminácie. Uvedenému ustanoveniu čl. 30 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy zodpovedá i čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý ustanovuje,   že každý občan má právo a možnosť   bez   akýchkoľvek   rozdielov   uvedených   v čl.   2   Paktu   a bez   neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny. Rovnaké podmienky pre prístup k verejným službám krajiny znamenajú, že kvalifikačné požiadavky nesmú vylučovať nikoho z týchto služieb z dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 ústavy alebo čl. 2 Paktu. Rovnaké podmienky tiež znamenajú, že právnym predpisom akejkoľvek sily ani praxou   orgánov   štátnej   moci   nemožno   preferovať   či   diskriminovať   niektoré   skupiny občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup k verejným funkciám.

V prípade voľby predsedu Najvyššieho súdu SR je preto potrebné vykladať čl. 30 ods. 4   v spojení   s čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   2   a čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach tak, že ústava a zákony majú vytvoriť pre všetkých uchádzačov o tento post rovnaké podmienky, za ktorých sa môžu uchádzať o túto funkciu. Nemožno   preto   prístup   k verejnej   funkcii   zamieňať   s výkonom   kompetencie   ústavného orgánu (súdnej rady) kto bude v tejto funkcii, ktoré dôvody si osvojil sťažovateľ vo svojej ústavnej   sťažnosti   a tým,   že   prijal   túto   sťažnosť,   aj   ústavný   súd   vo   svojom   uznesení z 15. januára 2003, spis. zn. II. ÚS 5/03.  

Ak sa podstata podanej ústavnej sťažnosti dotýka hlasovania členov Súdnej rady SR, táto námietka nesúvisí s čl. 30 ods. 4 ústavy, ale naopak je namierená proti čl. 141a ods. 1, 5 ústavy, ktorý článok jednoznačným spôsobom ústavne garantuje všetkým členom súdnej rady   hlasovanie   v tomto   orgáne,   od   ktorého   kvóra   odvodzuje   aj   ústavné   schvaľovanie personálnych vecí patriacich do pôsobnosti súdnej rady. Ak ústavodarca umožnil, aby na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR mohol kandidovať aj člen Súdnej rady SR (čl. 145 ústavy) a zároveň nevyslovil hlasovací cenzus takémuto kandidátovi (čl. 141a ods. 5 Ústavy SR), nie je možné právnymi prostriedkami spochybniť samotný akt voľby. Ak by sme prijali opačný   záver   bola   by   spochybnená   voľba   sudcu   Ústavného   súdu   SR   JUDr.   M.,   voľba verejného ochrancu práv doc. K. a ďalších ústavných osôb.

V danom prípade nie je možné posudzovať sťažovateľovo podanie vo väzbe s čl. 12 ods. 2 ústavy (diskriminácia pre „iné postavenie“) s čl. 30 ods. 4 ústavy (rovnaký prístup k funkcii za rovnakých podmienok) je evidentne a nesporne hmotnoprávnym ustanovením, a preto sa nemôže spájať s otázkou členstva v súdnej rade a samotným hlasovaním, pretože toto už je otázka procesná. Sťažovateľova argumentácia porušenia jeho ústavných práv sa preto môže v zmysle čl. 30 ods. 4 v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR posudzovať iba ako porušenie   jeho   ústavného   práva   prístupu   k funkcii   predsedu   najvyššieho   súdu   a nie s výkonom kompetencie ústavného orgánu (súdnej rady), kto bude v tejto funkcii. Takéto ústavné   preskúmanie   by   bolo   možné   iba   vtedy,   ak   by   ústava,   či   zákon   umožňovali preskúmať   výsledky   volieb   v súdnej   rade.   Takúto   úpravu   Slovensko   nepozná   a aj   keby existovala, voľba kandidáta na predsedu najvyššieho súdu uskutočnená počas 6. zasadnutia súdnej rady dňa 20. decembra 2002 sa uskutočnila v súlade s čl. 141a ústavy, zákonom o súdnej rade a rokovacím poriadkom súdnej rady. Aj v takom prípade by príslušný orgán mohol iba konštatovať, či voľby prebehli regulérne alebo nie. Ani v takom prípade by ale nemohol príslušný orgán (napr. ústavný súd) odložiť vykonateľnosť dotknutého uznesenia súdnej rady, pretože takéto uznesenie súdnej rady (uznesenie č. 74 z 20. decembra 2002) je iba   osvedčením   o výsledku   volieb.   Výsledky   volieb   nie   je   možné   odložiť   a bránenie v realizácii   dôsledkov   volieb   je   nesporne   porušením   tak   vnútroštátneho   ako   aj medzinárodného práva.

Uznesením č. 74 Súdna rada SR po prerokovaní návrhu kandidátov na vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojom zasadnutí 20. decembra 2002 schválila podľa čl. 141a ods. 4 písm. c) Ústavy SR návrh predložiť prezidentovi SR na vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu SR JUDr. Š. H. Toto uznesenie hmotnoprávne nič nezakladá, ale iba osvedčuje zvolenie kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu a konštatuje, že toto bude prezidentovi oznámené. Predmetné uznesenie sa „spotrebovalo“ jeho   doručením   prezidentovi   SR   dňa   2.   januára   2003   a preto   žiadny   odklad   jeho vykonateľnosti   nemôže   v právnom   štáte   orgán   ochrany   ústavnosti   vyhlásiť.   Právne významným, v súvislosti s voľbou predsedu najvyššieho súdu súdnou radou, je samotný akt hlasovania členov Súdnej rady SR a jeho výsledok, ktorý predstavuje označená zalepená obálka   s hlasovacími   lístkami   a zápisnica   zo   6.   zasadnutia   súdnej   rady,   ktorá   popisuje priebeh voľby kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR. Práve táto zápisnica okrem iného k bodu 1) schváleného programu konštatuje, že predseda volebnej komisie predniesol výsledok volieb, podľa ktorých kandidát na predsedu Najvyššieho súdu SR dr. H. dostal 10 hlasov, kandidát dr. K. 6 hlasov a 2 členovia súdnej rady sa zdržali, pričom podľa rokovacieho poriadku na voľbu kandidáta predsedu Najvyššieho súdu SR bolo potrebných 10   hlasov.   Som   preto   presvedčený   o tom,   že   Ústavným   súdom   SR   vyrieknuté   odloženie vykonateľnosti uznesenia súdnej rady č. 74 z 20. decembra 2002 nie je právne významné k naplneniu dôsledkov mojej voľby za predsedu Najvyššieho súdu SR Súdnou radou SR.   Moje   hlasovanie   o návrhu   kandidáta   na   funkciu   predsedu   Najvyššieho   súdu   SR vyplýva zo znenia čl. 141a ods. 1, 5 ústavy, je teda mojím ústavným právom a nemôže byť spochybnené na základe fikcie ako som hlasoval. Porušenie sťažovateľových práv by bolo možné konštatovať vtedy, keby Súdna rada SR postupovala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,   teda   nie   v súlade   s čl.   141a   ods.   1,   5   Ústavy   SR.   Tvrdenie   sťažovateľa   o jeho diskriminácii v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR je zároveň tvrdením o diskriminačnej povahe ods. 1, 5 čl. 141a Ústavy SR. Naviac, ak by predseda súdnej rady nehlasoval, nič by to nemenilo   na   „voliteľnej“   situácii   pre   sťažovateľa,   ktorý   už   keď   súhlasil   s touto kandidatúrou   mal   nesporne   vedomosť   o tom,   ako   sa   hlasuje   v súdnej   rade   a tým   tieto podmienky akceptoval. Aj keby sa právne pripustila nerovnosť z titulu členstva v súdnej rade („de lege ferenda“), teda že člen súdnej rady nemôže hlasovať za seba, logicky by muselo   zároveň   platiť,   že   tento   člen   nemôže   hlasovať   ani   o protikandidátoch,   keď   títo nemôžu hlasovať o ňom. Ak by platila táto právna konštrukcia, tak v spornom prípade by muselo byť zároveň znížené hlasovacie kvórum (z 10 na 9 hlasov) a nič by sa fakticky nezmenilo na konečnom výsledku. Iba na dokreslenie situácie dodávam, že sťažovateľ sa tiež uchádzal o zvolenie do súdnej rady, ale nebol úspešný.

Na   základe   uvedeného   uznesenie   č.   74   z 20.   decembra   2002,   schválené   ústavne konformným spôsobom a osvedčujúce výsledok voľby, nemožno interpretovať ako zásah do niektorého   zo   sťažovateľových   ústavne   zaručených   práv. Za   takýto   zásah   nie   je   možné považovať ani tvrdenie sťažovateľa ohľadne nezrovnalosti s jeho pozvánkou a neexistujúcim volebným poriadkom. Sťažovateľ nebol osobne pozvaný preto, že iba členovia súdnej rady môžu navrhovať kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR a v rámci pozvánky na 6.   zasadnutie   súdnej   rady   konanej   20.   decembra   2002   boli   všetci   členovia   výslovne uzrozumení s tým, že zabezpečia účasť svojho prípadného kandidáta na tomto rokovaní, keďže   v čase   posielania   pozvánky   nebol   známy   žiadny   kandidát   a členovia   súdnej   rady mohli svojho kandidáta navrhnúť aj priamo na zasadnutí súdnej rady. Naviac pozvánka bola vyvesená v priestoroch najvyššieho súdu na verejnom mieste (nástenka k tomu určená), takže   sťažovateľ   ako   sudca   tohto   súdu   a predseda   správneho   kolégia   mal   nesporne vedomosť o tomto zasadnutí aj touto formou, nehľadiac na to, že členovia súdnej rady, ktorí ho navrhovali do funkcie (Dr. M. a Dr. H.) sú tiež sudcami najvyššieho súdu (Dr. M. je členom sťažovateľovho senátu).

Sťažovateľ sa však zasadnutia dňa 20. decembra 2002 osobne zúčastnil, kde mal vytvorený dostatočný časový priestor – ani ho nevyužil – na prezentáciu svojich predstáv o vykonávaní funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR.

Na   základe   uvedených   skutočností   žiadame   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   na ústnom pojednávaní vydať toto uznesenie

1. Zrušuje svoje uznesenie z 15. januára 2003, spis. zn. II. ÚS 5/03.

2. Sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmieta.

3. Vedľajšiemu účastníkovi priznáva trovy konania.“

Ústavnému súdu bolo ďalej 27. januára 2003 doručené písomné vyjadrenie súdnej rady zastúpenej JUDr. J. D. a JUDr. P. B. (podľa poverenia z 19. januára 2003), ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť proti uzneseniu súdnej rady zo dňa 20. 12. 2002 – písomné vyjadrenie,   podklady,   požiadavka   na verejné pojednávanie,   námietka zaujatosti“.   Z jeho obsahu okrem iného vyplynulo:

„Súdna rada SR podľa § 28 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení zák. č. 124/2002 Z. z. odmieta pre jeho predpojatosť sudcu Alexandra Bröstla, sudkyňu Ľudmilu Gajdošíkovú, sudcu Jána Klučku a sudcu Jána Mazáka.

...Súdna rada SR neuplatňuje námietku predpojatosti voči senátu Ústavného súdu SR, ale voči jednotlivým členom senátu, teda voči každému sudcovi zvlášť. Súdna rada SR námietku predpojatosti uplatňuje jedným úkonom s prihliadnutím na okolnosti prípadu, ku ktorým   patrí   aj   všeobecný   záujem   na   rozhodnutí   sporu   medzi   Súdnou   radou   SR a predkladateľom   ústavnej   sťažnosti   skôr,   než   dôjde   k uplynutiu   funkčného   obdobia úradujúceho   predsedu   Najvyššieho   súdu   SR.   Postupným   uplatnením   námietky   proti každému sudcovi senátu by sa zmarila možnosť včasného rozhodnutia. Nadradenie potreby zachovať príležitosť na včasné rozhodnutie sporu nad uplatňovanie námietky predpojatosti voči každému dotknutému sudcovi osobitne by zas mohlo znamenať ujmu na práve Súdnej rady SR na spravodlivý proces.

...Príčinou pre uplatnenie námietky predpojatosti voči Doc. JUDr. Jánovi Mazákovi sú   jeho   vyjadrenia,   ktoré   ako   predseda   ústavného   súdu   poskytol   printovým,   aj elektronickým masmédiám.

...Keďže v našom procesnom práve je predpojatosť posudzovaná striktne, stačí púha pochybnosť o sudcovej nezaujatosti, nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo strán sporu. Totiž už sama pochybnosť v tomto smere, nech je akokoľvek neopodstatnená, stačí narušiť nestrannosť súdu. Preto   žiadame   namietaných   sudcov   –   Ľ.   Gajdošíkovú,   A.   Bröstla,   J.   Klučku a J. Mazáka   (z   dôvodov,   aby   nerozhodoval   ako   člen   námietkového   senátu   resp.   po prípadnom   vylúčení   vyššie   spomínaných   sudcov   ako   člen   senátu,   ktorý   bude   napokon rozhodovať v merite veci) – vylúčiť z konania a rozhodovania o tejto veci.“

V ďalšej   časti   písomného   vyjadrenia   (IV.   2   a   V)   súdna   rada   zopakovala   tú   istú argumentáciu,   ktorú   už   uviedol   JUDr.   H.   ako   vedľajší   účastník   konania.   Okrem   toho v súvislosti s argumentáciou k čl. 30 ods. 4 ústavy uviedla:

„V princípe podobnú situáciu už ústavný súd riešil (rozhodnutie III. ÚS 75/01), keď nerešpektovanie   základného   práva   sťažovateľky   na   prístup   k voleným   a iným   funkciám podľa čl.   30 ods.   4 ústavy (odmietnutie predložiť na menovanie do funkcie rektora na základe jej víťazstva vo voľbe akademického senátu) považoval ústavný súd za porušenie jej základných práv a priznal jej finančnú satisfakciu.“

Súdna rada navrhla na ústnom pojednávaní vydať rovnaké rozhodnutie (uznesenie), aké už navrhol vo svojom podaní vedľajší účastník konania.

Podľa § 28 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde 27. januára 2003 sudcovia ústavného súdu   (predsedníčka   a členovia   II.   senátu   Ľudmila   Gajdošíková,   Alexander   Bröstl   a Ján Klučka) predložili v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2003 na rozhodnutie III. senátu ústavného súdu návrh na svoje vylúčenie pri rozhodovaní vo veci predmetnej sťažnosti (II. ÚS 5/03), pričom sa jednotlivo vyjadrili, že sa v uvedenej veci necítia byť zaujatí.

Ústavný súd (III. senát ústavného súdu) na neverejnom zasadnutí 29. januára 2003 prerokoval   návrh   súdnej   rady   a JUDr.   Š.   H.,   vedľajšieho   účastníka,   na   vyhlásenie predpojatosti namietaných sudcov ústavného súdu a takto rozhodol:

„1.   Návrh   na   vyhlásenie   predpojatosti   sudcov   Alexandra   Bröstla,   Ľudmily Gajdošíkovej, Jána Klučku a Jána Mazáka vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 5/03 odmieta.

2. Sudcovia Alexander Bröstl, Ľudmila Gajdošíková a Ján Klučka nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03.  

...Námietkou predpojatosti voči sudcovi Jánovi Mazákovi sa ústavný súd meritórne nezaoberal, lebo sa nepodieľa na konaní a rozhodovaní vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03, a teda jeho predpojatosť nemožno namietať.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.“

V odôvodnení tohto odlišného stanoviska sa uvádza:„Návrh... náležitosti nespĺňal, neboli pripojené rozhodnutia,   ktorými malo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Okrem   tvrdenia   sťažovateľa   nebola preukázaná jeho aktívna legitimácia (čo je elementárny predpoklad v účasti na konaní pred každým súdom), aj napriek tomu bol návrh prijatý na ďalšie konanie. Aj takéto konanie (urýchlené) je spôsobilé vzbudiť u verejnosti pochybnosti o nestrannosti, a to už aj z toho dôvodu, že ide o prvé použitie daných inštitútov ústavy, ktoré mali byť a musia byť zárukou nezávislosti   súdnej   moci   od   moci   výkonnej   a zákonodarnej,   a to   napriek   rôznym prezentáciám   tejto   realizácie   (ako   dobrej   alebo   zlej   zvesti   pre   občana   od   čelného predstaviteľa moci výkonnej).

V tejto veci tak občanom citlivo chápanej a sledovanej musí byť postup súdu jasný a transparentný, čo je zárukou nestranného a ústavného rozhodovania a rozhodnutia.“

Na základe žiadosti predsedu súdnej rady z 24. januára 2003 č. 1 Ksr 6/03 doručenej ústavnému   súdu   28.   januára   2003   bolo   povereným   zástupcom   súdnej   rady   (JUDr.   B. a JUDr.   Š.   –   namiesto   pôvodne   uvedeného   JUDr.   D.)   umožnené   29.   januára   2003 nahliadnuť do spisu vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 a do rozvrhu práce ústavného súdu.

Ústavnému   súdu   bolo   5.   februára   2003   doručené   uznesenie   súdnej   rady   č.   102 z 27. januára   2003,   z ktorého   vyplynulo   poverenie   JUDr.   D.   a JUDr.   B.   zastupovaním súdnej rady „v spore sťažovateľa dr. K. pred Ústavným súdom“.

Vedľajší účastník doručil 7. februára 2003 ústavnému súdu „Návrh na vykonanie dokazovania vo veci III. ÚS 27/03“, z ktorého vyplynulo, že navrhuje, aby ústavný súd „vykonal dokazovanie vypočutím nasledovných svedkov: 1/ JUDr. J. H., Krajský súd, Wansovej 8, 974 88 Banská Bystrica; 2/ JUDr. Š. D., Kolárska č. 8, SAK, 800 00 Bratislava; 3/ JUDr. I. H., Najvyšší súd SR, Župné nám. č. 12, 800 00 Bratislava a

4/ JUDr. J. M., Najvyšší súd SR, Župné nám. č. 12, 800 00 Bratislava.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ uvádza vo svojej sťažnosti – ako dôvod na jej podanie – okolnosti, súvisiace s fázou akvizície a prípravy na zasadnutie Súdnej rady, v ktorých by malo čiastočný pôvod tvrdené porušenie čl. 30 ods. 4/ Ústavy SR, považujem za vhodné vykonať na tieto okolnosti dokazovanie. Ide totiž o také okolnosti, ktoré doplnia poznatky Ústavného súdu, získané z dokladov, predložených účastníkmi“.  

Na ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 10. februára 2003, ústavný súd vykonal ďalšie dokazovanie nevyhnutné na zistenie stavu veci, t. j. na zistenie postupu súdnej rady pri   navrhovaní   kandidátov   na   funkciu   predsedu   najvyššieho   súdu,   a to   ako   listinnými dôkazmi, tak aj výsluchmi účastníkov konania.

Sťažovateľ namietol skutočnosť, že súdnu radu zastupujú v konaní pred ústavným súdom   dvaja   poverení   zástupcovia,   a namietol   pripustenie   vedľajšieho   účastníka   do konania. Ústavný súd po porade rozhodol o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obmedzenie počtu   právnych   zástupcov   v konaní   pred   ústavným   súdom   a pripustil   ako   vedľajšieho účastníka konania JUDr. Š. H.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku na ústnom pojednávaní uviedol, že sa pridržiava písomnej podoby sťažnosti, pričom za podstatné považuje to, že kandidátovi na funkciu predsedu najvyššieho súdu (sťažovateľovi) neboli vytvorené rovnaké podmienky prístupu k tejto funkcii ako ďalšiemu kandidátovi (vedľajšiemu účastníkovi). K tomu ďalej uviedol:„Nestalo sa tak a to sa začalo už tým, že potom ako členovia súdnej rady navrhli sťažovateľa   za   kandidáta   na   funkciu   predsedu   najvyššieho   súdu,   sťažovateľ   nedostal pozvanie na rokovanie súdnej rady, hoci súdna rada týždeň vopred poznala, že sťažovateľ je navrhnutý za kandidáta. Nie je pravdou, čo sa uvádza vo vyjadrení Súdnej rady Slovenska, ako aj vo vyjadrení vedľajšieho účastníka, že bolo úlohou členov súdnej rady, ktorí navrhli kandidáta, pozvať kandidáta na rokovanie súdnej rady. Toto sa týkalo len prípadu, ak by člen   súdnej   rady   priamo   na   konanie   priviedol   nového   kandidáta,   ktorého   by   chcel predstaviť na rokovaní súdnej   rady.   Týmto okrem iného bol porušený aj   čl.   12 ods.   2 rokovacieho poriadku súdnej rady, podľa ktorého kancelária má včas oznámiť oprávnenej osobe, že súdna rada bude rozhodovať o jej veci....Argumentácia vyvesením pozvánky na najvyššom súde je podľa nášho názoru absurdná a nezodpovedá závažnosti aktu výberu budúceho predsedu najvyššieho súdu.

... Za podstatné považujeme aj to, že súdna rada pred tým, ako rozhodovala o voľbe kandidátov, verejným hlasovaním rozhodla (vyplýva to zo zápisnice)... rozhodla, že JUDr. H. ako člen súdnej rady a JUDr. K. ako kandidát nebudú vzájomne prítomní pri prejavoch toho druhého účastníka. Tým došlo k paradoxnej situácii, že JUDr. H. síce nebol prítomný na   predstavení   kandidáta   JUDr.   K.,   keď   on   prezentoval   svoje   predstavy   o fungovaní najvyššieho súdu, ale v ďalšej fáze sa zúčastnil hlasovania.“

Zástupca   súdnej   rady   JUDr.   P.   B.   sčasti   predniesol   a potom   odovzdal   do   spisu „Doplňujúce stanovisko   k doterajšiemu priebehu   konania na Ústavnom   súde   Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 5/03“. Vo svojom stanovisku k sťažnosti sťažovateľa okrem iného uviedol:

„...   predmetom   sporu   ústavnej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   otázka   porušenia ústavných práv jeho klienta, a nie posudzovanie alebo výklad, alebo interpretácia, dokonca podzákonnej normy, ktorou je Rokovací poriadok Súdnej rady Slovenskej republiky.... V tomto smere chcem povedať, že vlastne samotný spôsob navrhovania kandidáta na   funkciu   predsedu   najvyššieho   súdu   pre   jeho   menovanie   prezidentom   Slovenskej republiky je uvedený v čl. 141a Ústavy Slovenskej republiky a je uvedený v tej forme, ako dotknutý článok vlastne hovorí a ho pomenúva. V tomto smere samotný rokovací poriadok ani nemohol nijakým spôsobom reagovať na tento spôsob, pretože on sám osebe nie je voľbou... A preto aj v rámci samotného rokovacieho poriadku hneď po prvom článku je pod názvom Voľby a ďalšie personálne návrhy...súdnej rady uvedený celý rozsah kreačných právomocí súdnej rady jednak tých, kde súdna rada predstavuje len akýsi medzistupeň k celkovému kreovaniu ústavných orgánov, v danom prípade tiež predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

...Celý rokovací poriadok je založený na tej skutočnosti, že konanie v rámci súdnej rady sa deje neverejným spôsobom. Čiže ide do istej miery o formalizovaný spôsob konania pred Súdnou radou Slovenskej republiky. V tomto duchu je možné vyčítať z jednotlivých článkov   rokovacieho   poriadku   tú skutočnosť,   že   na pôdu   rokovania súdnej   rady   nie je možné dostať vec ne jej rokovanie iným spôsobom ako iba tým, že sa jej zmocní alebo že si ju osvojí niektorý z členov Súdnej rady Slovenskej republiky.

... Bola stanovená istá inštrukcia pre členov súdnej rady znejúca v tom smere, že v prípade,   ak   využijú   toto   svoje   právo,   majú   ho   možnosť,   teda   majú   právo   využiť   túto možnosť najneskôr do času v podstate začatia uvedeného rokovania, s tým ale, že ak tak urobia, majú povinnosť, alebo teda je ich vecou, aby zabezpečili aj prítomnosť uvedených kandidátov   na   rokovaní   súdnej   rady.   Chcem   povedať,   že   rokovací   poriadok,   ako   som uviedol celkom na úvod, je založený v zásade na neverejnom rokovaní. To znamená, že ide o proces,   ktorý   je skôr formalizovaný   a ktorý jednoznačne nehovorí   o nejakej   vnútornej a jasne pomenovanej povinnosti zo strany súdnej rady vzťahujúcej sa k tretím osobám. Tieto sú   obsiahnuté   v niektorých   článkoch   v tom   smere,   že   niektoré   osoby   majú   právo   byť účastné, tak ako to spomenul pán Dr. K., počas rokovania vo veciach, ktoré sa dotýkajú ich postavenia alebo ich osôb, ale toto ich právo zároveň nie je administratívnou povinnosťou súdnej   rady   prípadne   neexistujúcej   kancelárie   súdnej   rady,   aby   zmanažovala   ich prítomnosť na samotnom rokovaní. Chcem povedať, že podobným postupom napríklad sa rokuje   a prebiehajú   postupy   aj   v iných   ústavných   orgánoch.   Spomeniem   napríklad parlament   Slovenskej   republiky,   ktorý   je   v tejto   oblasti   oveľa   lepšie   prepracovaný z hľadiska   zákonnej   procesnej   úpravy   aj   samotných   rokovacích   poriadkov,   dokonca   aj samotných volebných poriadkov, ale bez ohľadu na to, napríklad v prípade voľby členov alebo teda kandidátov na funkciu sudcov ústavného súdu alebo sú to rôzne iné funkcie, nikde sa nežiada alebo nevyžaduje, aby sa vykonávalo nejaké sedenie a vypočúvanie a by som povedal osobná, zo zákona osobná účasť týchto kandidátov a týchto ľudí. To, že to obsahuje tento rokovací poriadok, je podľa nášho názoru správne, ale nič to nemení na fakte, že súdna rada v danom prípade porušila nejaké svoje zvyklosti. Spôsob oznámenia konania uvedeného rokovania dňa 20. decembra bol v budove najvyššieho súdu všeobecne známou skutočnosťou. Vedeli o tom všetci traja predkladatelia pána Dr. K. ako kandidáta na predsedu najvyššieho súdu - pán Dr. M., pani Dr. H. aj pán Dr. D. Boli dopredu všetci traja vlastne inštruovaní o spôsobe, akým sa bude z hľadiska rovnosti, akým sa bude diať proces predstavovania týchto kandidátov, prípadne ich vypočutia na samotnom rokovaní súdnej rady. Takže viniť súdnu radu z toho, že nejakým administratívnym úkonom naviac neexistujúcej kancelárie mala osobitnou formou pozývať kandidátov na tento post, sa mi zdá nenáležité. Aj to v prípade, ak by ústavný súd zvažoval nejaký právny význam samotnej tejto normy rokovacieho poriadku súdnej rady. Čiže v tomto smere si myslím, že žiadne ústavné práva, dokonca žiadne práva pána Dr. K. neboli porušované. Vedel, a to myslím je nesporné, môže prípadne reagovať na to aj sám, nesporne vedel, že uvedené rokovanie sa koná dňa 20. decembra roku 2002. Nesporne mal možnosť v prípade svojej iniciatívy sa oboznámiť aj s či už rokovacím poriadkom, alebo bližšími vecami dotýkajúcimi sa samotnej tejto voľby z hľadiska predpokladov pre výkon funkcie, teda predsedu najvyššieho súdu, ktoré mimochodom tým, že sú stanovené v našom platnom právnom poriadku, sú všeobecne známe a nepochybujem o tom, že pán Dr. K. ako poznal aj znenie či už ústavného čl. 141a a prípadne zákona o Súdnej rade Slovenskej republiky. Pokiaľ by tieto skutočnosti mali byť skutočne sporné a od nich by sa malo odvíjať aj skutočné rozhodovanie ústavného súdu v tomto   prípade,   myslím,   že   bezo   zvyšku   je   možné   vyvrátiť   všetky   tieto   skutočnosti   aj výpoveďami   svedkov   všetkých   členov   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky,   prípadne   aj zapisovateľky,   ktorá   bola   na   tomto   rokovaní,   pretože   v tomto   my   problém   nevidíme. A nevidíme v tom ani nijaký zádrhel vo vzťahu k Dr. K. Pokiaľ hovorí, že pán predseda H. vystúpil ako prvý a potom, že bola dohoda v súdnej rade, že nebudú tam navzájom pôsobiť obidvaja kandidáti, zase tieto veci prebehli alebo sa udiali na základe predchádzajúcej rozpravy v samotnej súdnej rade a boli predmetom hlasovania, pretože boli rôzne názory na to, akým spôsobom sa má udiať samotný ten proces vypočutia jednotlivých kandidátov v rámci   súdnej   rady.   Myslím   si,   že   je   neoddiskutovateľné,   ak   by   to   malo   byť   alebo vzbudzovať   nejaké pochybnosti.   Zase je   to možné   vyvrátiť   aj   výsluchom   vlastne   členov súdnej rady v tom smere, že vopred sa hlasovalo o tom, že v akom poradí vystúpia jednotliví kandidáti. Hlasovalo sa taktiež o tom, že či majú byť vzájomne prítomní alebo neprítomní, ale nie preto, že by si to vopred súdna rada stanovila ako nejaký procesný postup, ale pretože   toto   vzišlo   z diskusie   jednotlivých   členov   súdnej   rady   a súdna   rada   sa   na   tom nevedela zhodnúť. Takže nakoniec sa vlastne aj tieto problémy rozlúskli tým spôsobom, že sa   dalo   o nich   hlasovať   a že   jednoducho   súdna   rada   povedala   svojím   demokratickým spôsobom, že prvý vystúpi Dr. H., že má možnosť prezentovať svoje názory ako kandidát na predsedu   najvyššieho   súdu   a že   uvedený   čas   a uvedené   možnosti,   ktoré   využije   tento kandidát H., budú poskytnuté aj jeho protikandidátovi Dr. K.. Je pravda, že Dr. H. vystúpil v rozsahu   asi   25   minút,   a je   pravda,   že   po   tom,   ako   sa   vzdialil   a prišiel   do   rokovacej miestnosti pán Dr. K., že mu bolo povedané podpredsedom súdnej rady Dr. H., že jeho predchodca vystúpil v rozsahu asi 25 minút, bola dohoda, aby tieto pomery boli zhruba totožné, a je tiež pravdou, že pán Dr. K. nevyužil ani tento čas 25 minút na prezentáciu svojich postojov a svojich názorov na budúce pôsobenie, na prípadné pôsobenie vo funkcii predsedu najvyššieho súdu.

Čiže v tomto smere celkom na záver uvediem, neviem, aké iné povinnosti... mala súdna   rada,   tak   ako   konštatuje   právny   zástupca   sťažovateľa,   aby   v súlade   s Ústavou Slovenskej republiky vytvorila rovnaké podmienky pre oboch kandidátov.   Myslím si,   že súdna rada v tých podmienkach, v ktorých dnes pracuje, a myslím, že – aj keď to nesúvisí s predmetom tohto sporu – je potrebné aspoň jednou vetou povedať, že do dnešných dní súdna rada teda nemá svoje vlastné priestory, nemá kanceláriu, ktorá by mala vykonávať prevažný rozsah predovšetkým administratívnych záležitostí dotýkajúcich sa súdnej rady. To znamená, že veci sa priebežne vybavujú, veľakrát improvizujúc, ale myslím si, že ani táto improvizácia   nejde   na   ujmu   platného   právneho   poriadku   ani   na   ujmu   schváleného Rokovacieho   poriadku   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky.   Čiže   v tomto   smere   vlastne odmietame, že by Súdna rada Slovenskej republiky porušila nejaké ústavné práva, a ak, celá obrana aj celý návrh alebo ústavná sťažnosť je postavená na akomsi nerovnakom postavení   pri   hlasovaní   oboch   kandidátov.   Tento   problém   nepovažujeme   za   problém právny, je to problém možno skôr etický a morálny, ale striktne vychádzajúc zo základného čl.   141a ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky bolo to   ústavné   právo   kandidáta   H.,   aby hlasoval v danom prípade....chcem povedať, že aj pri dosiahnutí stavu, kedy by predseda H. nehlasoval, a keby sa potom ale malo, samozrejme, prispôsobiť aj celkové hlasovacie kvórum o jeden hlas nižšie, že kandidát by bol úspešný aj v danom prípade.... “

Druhý zástupca súdnej rady JUDr. J. D. okrem iného uviedol:„Ústavná sťažnosť Dr. K. hovorí o porušení čl. 30 ods. 4. Ten znie: Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Zjavne v prípade predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hovoríme o prístupe k inej verejnej funkcii.... Podmienky prístupu k tejto inej verejnej funkcii sú v ústave dané. Sú dané v čl. 141a ods. 2, kde sa vyžaduje, aby išlo o osobu s vysokoškolským právnickým vzdelaním, bezúhonnú, s pätnástimi   rokmi   právnickej   praxe.   To   sú   podmienky   prístupu   k verejnej   funkcii   – predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozn.: neskôr sudca spravodajca upozornil na to, že podmienky čl. 141a ods. 2 sa nevzťahujú na kandidáta na predsedu najvyššieho súdu). Obidvaja   uchádzači   splnili   podmienky   dané   čl.   141a   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky. Spor, ktorý sa tu vedie, má svojím spôsobom dve strany rovnice. Na jednej je otázka čl. 30 ods. 4 a čl. 12. Pripomínam len, že je bezpredmetné uvažovať o porušení čl. 12, pretože doterajšia rozhodovacia činnosť ústavného súdu mnohonásobne potvrdila, že čl. 12 sa uplatňuje len subsidiárne, za predpokladu, že je porušené iné základné právo. Teda, ak by bol porušený čl. 30 ods. 4, mohla by byť porušená ochrana čl. 12. Pretože nie je porušený čl. 30 ods. 4, nemá význam už tu uvažovať o porušení čl. 12. Pokiaľ ide o druhú stranu rovnice, Dr. K. namieta, že ústavu porušila Súdna rada Slovenskej republiky. Z toho dôvodu je dôležité vziať do úvahy aj úpravu v čl. 141a ústavy, ktorá upravuje postavenie Súdnej rady Slovenskej republiky.

... Pokiaľ teda ide o čl. 141a Ústavy Slovenskej republiky, súdna rada má podľa čl. 141a ods. 4 písm. c) právo predkladať prezidentovi návrhy na vymenovanie predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a podpredsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky. Toto ustanovenie je treba interpretovať v príčinnej súvislosti alebo v súvislosti s čl. 141a ods. 5, podľa ktorého na platnosť uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov.

Prvá otázka, ktorá môže vznikať vo vzťahu k formulácii ods. 5, je, nakoľko je vôbec súdna rada oprávnená vykonávať voľbu predsedu alebo kandidáta na predsedu najvyššieho súdu,   keď ústava nehovorí výslovne o voľbe. Toto ustanovenie sa dá naplniť viacerými možnými spôsobmi. Dalo by sa uvažovať okrem voľby, ktorú označujem v mene súdnej rady za   v demokratickej   spoločnosti   najčistejší   spôsob   obsadzovania   verejných   funkcií  ... o mnohých riešeniach, ktoré je zbytočné tuná nastoľovať, lebo so súhlasom nadpolovičnej väčšiny súdnej rady bol vybratý aj jeden z dvoch kandidátov na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nedošlo teda k porušeniu čl. 141a ods. 5. Pokiaľ ide o väzby v ústave a pokiaľ ide o argumentáciu Dr. K. o porušení jeho práva, lebo Dr. H. hlasoval sám za seba, zdôrazňujem predovšetkým, že nie je preukázaný skutkový stav, že Dr. H. hlasoval sám za seba. Vzhľadom na kvalitu vystúpenia Dr. K., ktorým sa uchádzal o zvolenie za predsedu   najvyššieho   súdu,   sa   osobne   nazdávam,   že   kľudne   Dr.   H.   si   mohol   dovoliť hlasovať za svojho protikandidáta, lebo aj tak ho to nemohlo ohroziť v rámci tej voľby, ktorá tam prebiehala. Ale to je irelevantné... Pokiaľ teda ide o otázku ústavnosti takého hlasovania, čl. 145 ods. 3 druhá veta ústavy výslovne predpokladá, že predseda najvyššieho súdu môže vykonávať úrad dve funkčné obdobia po sebe. Článok 141a ústavy zas výslovne ustanovuje predsedu najvyššieho súdu za člena súdnej rady. Ak by sa bol ústavodarca nazdával,   ak   by   bol   zámer   vylúčiť   predsedu   najvyššieho   súdu   z hlasovania   o svojom zotrvaní vo funkcii na ďalšie obdobie, nevyhnutne by ústava musela obsahovať ustanovenie zbavujúce toho člena súdnej rady možnosti hlasovať o takom predloženom návrhu. Suma sumárum.   Ústava Slovenskej republiky nebola porušená tým,   čo sa udialo 20. decembra 2002 na súdnej rade pri rozhodovaní o voľbe z predložených návrhov na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento spor okrem toho zahŕňa dve ďalšie hladiny. Hovoríme, alebo mali by sme hovoriť, o možnosti porušenia zákona a v treťom slede je to otázka porušenia rokovacieho poriadku.

... Podčiarkujem, nijaký zákon Slovenskej republiky nezbavuje predsedu Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   možnosti   hlasovať   o návrhu   na   svoje   znovuustanovenie   do ústavou predvídanej možnosti.

Po   tretie,   otázka   rokovacieho   poriadku.   Dr.   K.   v rozsahu   úprav   typu   rokovací poriadok   namietol   porušenie   svojho   práva,   lebo   nedostal   volebný   poriadok   a namietol porušenie svojich práv z dôvodu porušenia rokovacieho poriadku. Po druhé, v rámci tohto okruhu otázok Dr. K. namieta porušenie svojho práva preto, že nedostal volebný poriadok. V zákone   o súdnej   rade   chýba   akékoľvek   splnomocnenie   pre   Súdnu   radu   Slovenskej republiky, aby volebný poriadok vypracovala.“

Vedľajší   účastník   konania   sa   odvolal   na   svoje   písomné   stanovisko   a doplnil   ho okrem iného o tieto názory:

„... Žiadny sťažovateľ nemôže tvrdiť, že niekto iný proste získal akúkoľvek výhodu pri aplikácii právneho predpisu. Môže iba tvrdiť, že sám bol znevýhodnený..., ale to má jednu chybičku krásy....Podľa mojej mienky je právo sťažovateľa viac-menej iluzórne. Muselo by dôjsť k situácii,   že za inej konštelácie hlasovania by sa sťažovateľ stal kandidátom.   Je napadnutý jeden jediný hlas, aj to iba predpokladaný, predsedu súdnej rady a vedľajšieho účastníka.   Priebeh   a najmä   teda   výsledky   hlasovania   v súdnej   rade   ani   bez   tohto ominózneho   hlasu   nedávajú   sťažovateľovi   právo   na   tvrdenie,   že   teda   by   sa   svojím výsledkom čo len priblížil výsledkom, ktoré dosiahol Dr. H.“  

Sťažovateľ k otázke výkladu čl. 141a ústavy uviedol: „Chcel   by   som   ešte   sa   pozastaviť   nad   výkladom   ustanovenia   čl. 141a   Ústavy Slovenskej republiky, v ktorej zástupcovia súdnej rady a vedľajšieho účastníka vyvodzujú ústavné právo JUDr. H. hlasovať vo voľbe o návrhu na predsedu, kandidáta na predsedu najvyššieho súdu. Podľa môjho názoru expressis verbis to nevyplýva z dikcie zákona, teda z dikcie ústavy ani z dikcie zákona, a to § 6 ods. 5 zákona 185/2002 Zb. o súdnej rade, ktorá je v zásade totožná, pretože toto ustanovenie hovorí o tom, že na uznesenie, na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný nadpolovičný počet jej členov,   hlasov, nadpolovičný počet jej členov. Nič viac a nič menej. Ústava, zákon nehovorí o tom, čo je predmetom prijatia uznesenia, o ktorých veciach môže súdna rada rozhodovať uznesením, na prijatie ktorých   vecí   sa   vyžaduje   vôbec   prijatie   uznesenia.   Naopak,   súdna   rada   vo   svojom rokovacom   poriadku   ustanovila   rozdielne   a s iným   obsahom   ustanovenie,   napr.   čl.   10 rokovacieho   poriadku,   kde   hovorí,   že   na   prijatie   každého   návrhu   je   potrebný   súhlas nadpolovičnej   väčšiny,   teda   nie   na   prijatie   uznesenia   a podobne.   Podľa   čl.   4   ods.   4 rokovacieho   poriadku   návrh   je   schválený,   ak   v tajnom   hlasovaní   o ňom   hlasovala nadpolovičná   väčšina   všetkých   členov   súdnej   rady,   zaň   hlasovala.   To   znamená,   ja sa nestotožňujem   s tým,   že   priamo   z ústavy   vyplýva   predsedovi   súdnej   rady   hlasovať o každom návrhu.... nie je pravda, že tu stoja dve ústavné práva proti sebe. A to právo na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok a právo predsedu súdnej rady hlasovať o každom   probléme.   Takže   ja   si   myslím,   že ústavný   súd   pri   výklade   týchto   ustanovení, samozrejme to prislúcha ústavnému súdu, by mal vziať do úvahy, že bola tu možnosť, aby súdna rada upravila hlasovanie, resp. voľbu iným spôsobom, ako je upravené v rokovacom poriadku,   a výsledky   volieb,   ktoré   mali   byť   schválené   uznesením,   o tých   mohli pravdepodobne hlasovať všetci, ja to hovorím v teoretickej rovine a nie je to ani našou úlohou, aby sme hľadali návod, akú cestu mala Súdna rada Slovenskej republiky nájsť. My tvrdíme, že bol porušený § 30 ods. 4. My netvrdíme, že bol samostatne porušený čl. 12 ods. 1 a 2, ale v spojitosti. Práve preto treba vykladať ustanovenie čl. 30 ods. 4 v spojitosti s čl. 1 a 2, s ods. 1 a 2 článku 12 ústavy, podľa ktorého sú všetci rovní vo svojich právach bez   ohľadu   na   to,   aké   postavenie   zastávajú.   Či   sú   predsedom   najvyššieho   súdu,   alebo členom   súdnej   rady.   Ak   by   sme   toto   popreli,   tak   potom   vtedy   by   bolo   úplne   zbytočné zakotvenie toho ustanovenia čl.   30 ods.   4 v tomto a v podobných prípadoch.  ... Len na margo,   keď   zástupca   súdnej   rady   uvádza,   že   poukazujem   na   rokovací   poriadok,   ktorý nenadobudol   účinnosť,   o jeden   odsek   predtým   čl.   13   ods.   1   sa   uvádza   v ňom,   že   do zriadenia   kancelárie   súdnej   rady úlohy   spojené s činnosťou   kancelárie   súdnej   rady,   jej vedúceho   a zapisovateľa   zabezpečí   primeraným   spôsobom   predseda   súdnej   rady.   To znamená, keď som sa odvolal na článok, že kancelária súdnej rady mala včas primeraným spôsobom oznámiť tretej osobe, že sa bude konať o jej veciach, ak kancelária neexistuje, tak túto povinnosť mal splniť niekto iný. Ten je dnes vedľajším účastníkom a členom súdnej rady, a preto si myslíme, že súdna rada porušila ústavné práva sťažovateľa tým spôsobom, že tie podmienky skutočne neboli rovnaké pre každého.“

Na   otázku   sudkyne   JUDr.   Gajdošíkovej „Akým   spôsobom   ste   boli   oboznámený s dátumom rokovania a s požiadavkami na účasť súdnej rady, kde ste mali vystúpiť ako kandidát na predsedu najvyššieho súdu?“ sťažovateľ odpovedal:

„Traja   členovia   ma   navrhli   na   funkciu   predsedu   najvyššieho   súdu   a zasadnutie súdnej rady bolo 20. decembra, zhruba tak týždeň pred tým bol podaný môj návrh na moju kandidatúru, čo mi oznámili a povedali asi v takomto zmysle, z tých troch navrhovateľov, že by som mal byť oboznámený o ďalšom postupe, s tým, že mi ústne povedali, že procesný postup je taký, že priamo aj na zasadnutí súdnej rady môžu byť ešte podané návrhy.“

Na uvedenú otázku zástupca súdnej rady JUDr. D. reagoval takto:„...   Súdna   rada   v súlade   s rokovacím   poriadkom   sa   rozhodla   postupovať   pri zhromažďovaní návrhov kandidátov podľa čl. 5 ods. 5 rokovacieho poriadku, ktorý dáva možnosť   súdnej   rade   rozhodnúť   teda   inak,   než   je   štandardný   režim.   To   rozhodnutie rozhodnúť podľa tohto ustanovenia sa zrodilo na základe toho, že nebolo jasné, ako to bude vlastne   s uchádzačmi   o funkciu   predsedu   najvyššieho   súdu.   Je   to   o vecnej   stránke.   Išlo o najvýznamnejší   post   vo   všeobecnom   súdnictve.   Napriek   tomu   chýbali   záujemcovia o kandidatúru na post. Na základe stavu, ktorý bol, sme sa zhodli na postupe, že až do začatia rokovania súdnej rady môžu členovia súdnej rady predkladať návrhy jednotlivých kandidátov, a v nadväznosti na to sme sa dohodli, že svojich kandidátov budú členovia súdnej rady osobne informovať o tom, kedy bude zasadnutie rady, a teda kedy a kde sa ho majú zúčastniť.“

Sťažovateľ k tomu uviedol: „Rád by som zareagoval na Dr. D., pretože vysvetľuje s Dr. B. rokovací poriadok, až má to jednu chybu. Ja som o tom rokovacom poriadku vôbec nevedel ani ma neinformovali a v deň, keď bolo to konanie, toho 20. decembra vôbec som nevedel o tom, či už začalo rokovanie o tom, alebo že by ma boli zavolali dnu a že by povedali:   Ste dvaja kandidáti,   resp.   tretí kandidát,   alebo ten tretí   kandidát   nie je a že pravidlá hry sú také a také. Nič. Čakal som vonku, potom ma zavolali. Povedal Dr. H. ako podpredseda, máš na to 25 minút, lebo to je vyhradený čas. To bolo, prosím, celé konanie.“

Na otázku sudcu spravodajcu o predpokladanej kolízii pri hlasovaní vzhľadom na sudcov najvyššieho súdu ako členov súdnej rady a na potrebu vysvetliť túto personálnu otázku v rokovacom poriadku zástupca súdnej rady JUDr. D. uviedol:

„Samozrejme, bolo známe s dostatočným predstihom, že je vysoká pravdepodobnosť, že niektorý zo sudcov najvyššieho súdu sa bude uchádzať o post predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ústavná sťažnosť je položená na tom základe, že bolo úlohou súdnej rady vyriešiť tú otázku tak, aby sa vytvorili rovnaké podmienky pre všetkých kandidátov. Členov aj nečlenov súdnej rady. Keď toto premietneme do reálnych možností, je to iba o možnosti obmedziť hlasovacie právo člena súdnej rady. Pretože nedá sa to riešiť opačným spôsobom, že aj kandidát dostane hlasovacie právo, a teda počet členov súdnej rady sa zvýši na 18 plus počet kandidátov nečlenov. Je to o možnosti obmedziť hlasovacie právo. Obmedzenie hlasovacieho práva je závažný zásah do práva každej oprávnenej osoby. Podľa môjho názoru v právnom štáte je vylúčené, aby sa taký zásah udial bez výslovnej úpravy v ústave a bez výslovnej úpravy v zákone.   Čiže nebolo na súdnej rade,   aby túto otázku riešila v rokovacom poriadku. Ja môžem opakovať jedine to, čo som už povedal v médiách. Tá   situácia   bola   predvídateľná   a s prihliadnutím   na   zákon   o   rokovacom   poriadku a s prihliadnutím na reálny čas, ktorý zostával do uplynutia funkčného obdobia predsedu najvyššieho súdu, bola to vlastne len vláda, ktorá v skrátenom legislatívnom konaní mohla predložiť parlamentu návrh na novelizáciu zákona o súdnej rade, tak aby sa táto otázka vyriešila. Teda, inak povedané, aby člen súdnej rady uchádzajúci sa o zvolenie nemohol hlasovať o sebe.... Ale každopádne je vylúčené, aby sa táto závažná otázka riešila interným normatívnym pokynom súdnej rady.“

V priebehu   pojednávania   vedľajší   účastník   konania   predložil   ústavnému   súdu   do spisu návrhy členov súdnej rady na obidvoch kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   ďalej   po   porade   zamietol   návrh   vedľajšieho   účastníka   konania   na vypočutie navrhovaných členov súdnej rady JUDr. H., JUDr. D., JUDr. H. a JUDr. M.

V záverečnej   reči   sťažovateľ   zotrval   na   petite   sťažnosti.   Zástupca   súdnej   rady uviedol,   že   súdna   rada „neporušila   v žiadnom   prípade   Ústavu   Slovenskej   republiky, neporušila ani zákon o Súdnej rade Slovenskej republiky a neporušila podľa nášho názoru ani rokovací poriadok, ktorý bol schválený nie rozporným spôsobom s ostatnými dvoma vymenovanými právnymi formami“.

Zástupca vedľajšieho účastníka uviedol:„Podrobne som si preštudoval sťažnosť a tento odsek (pozn.: čl. 141a ods. 5 ústavy), viac-menej   spor   rozhodujúca   okolnosť   nebola   v sťažnosti   spomenutá.   Potom   sa   mohlo samozrejme stať, že čl. 30 ods. 4 sa javil ako teda ustanovenie, ktoré jednoznačne dominuje nad   prípadne   celým   čl.   141a.   Keďže...   sa   rozdelila   podľa   sťažnosti   celá   voľba   alebo nominácia viac-menej na viac fáz, spomenul by som tie hlavné z nich.

Prvá fáza je fáza akvizície, teda samotných členov súdnej rady, eventuálne sudcov najvyššieho súdu medzi sebou, pri príprave alebo pri odhodlávaní sa navrhnúť kandidáta. Táto   fáza nie   je   upravená žiadnym predpisom.   Ani   ústavou,   ani   teda predpisom nižšej právnej sily. Druhá fáza je fáza predkladania konkrétnych návrhov na súdnu radu, súdnu radu,   podotýkam.   Inak   tiež   nie   je   nejak   špeciálne   regulovaná.   Pripúšťa   návrhy   členov súdnej rady. Ja si dovolím tvrdiť, že jednotlivcov a skupín mimo nej. Samozrejme, záleží na tom, či si ju členovia súdnej rady osvoja, alebo ju budú ignorovať.

... Rovnakou notorietou (pozn.: ako to, že Dr. K. kandidoval na funkciu predsedu najvyššieho súdu) bolo na najvyššom súde, o čom bude súdna rada rokovať 20. decembra, že teda predseda najvyššieho súdu končí svoje funkčné obdobie....V každom prípade však neverím tomu,   že by existoval sudca najvyššieho súdu,   ktorý by o tejto okolnosti nebol informovaný. Treťou fázou je samotná fáza prerokovania toho bodu programu, ktorý súdna rada mala zaradený do svojho programu, súčasťou ktorého musí byť, tam už tá mierna regulácia existuje.

... Posledná fáza, ktorá už teda je viac-menej iba administratívnou záležitosťou, ale pre samotné menovanie dosť dôležitou, je fáza, ktorou je samotný teda akt hlasovania, a to už   som   povedal,   a teda   predloženie   návrhu   prezidentovi   republiky.   V tejto   súvislosti... domnievam sa, netreba pustiť zo zreteľa fakt, že ak by sa ústavnej sťažnosti vyhovelo, pri komplexnom   pohľade   na   ustanovenia   ústavy   by   vzniklo   súčasne   tým   pádom   zvolenému a navrhnutému kandidátovi právo podať ústavnú sťažnosť, o ktorej by mutatis mutandis rozhodol   už   ústavný   súd   v inom   konaní   -   právo   na   menovanie   prezidentom   na   funkciu predsedu najvyššieho súdu - pretože on sám splnil všetky predpoklady na tento krok a súdna rada urobila ústavne konformným spôsobom všetko, čo urobiť mala.  

Teda stručný záver a rezumé z toho, čo som povedal, vychádza z faktu, že Dr. H. ako členovi súdnej rady aj predsedovi, čo tiež nie je rozhodujúce, ale čl. 141a ods. 5 nielen umožňoval, ale i prikazoval zapojiť sa do hlasovania, ak bol prítomný.... Nenachádzam žiadny právny predpis, proti ktorému by Súdna rada Slovenskej republiky konala.“

Účastníci konania si neuplatnili nárok na trovy konania; vedľajší účastník konania túto otázku ponechal na úvahu ústavného súdu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.   Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom súdnej rady pri navrhovaní   kandidáta   na   predsedu   najvyššieho   súdu   a   uznesením   súdnej   rady   č.   74   z 20. decembra 2002.

Ústavná, zákonná a ďalšia normatívna základňa

Podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   „Občania   majú   za   rovnakých   podmienok   prístup k voleným a iným verejným funkciám”.

Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   „Základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať”.

Podľa   čl.   141a   ods.   1   ústavy   „Predsedom   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“. Do pôsobnosti súdnej rady v zmysle čl. 141a ods. 4 písm. c) ústavy patrí predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrh na vymenovanie predsedu najvyššieho súdu.

Z čl. 145 ods. 3 ústavy vyplýva, že predsedu najvyššieho súdu vymenúva na návrh súdnej rady zo sudcov najvyššieho súdu prezident Slovenskej republiky na päť rokov.

Čl.   141a   ods.   6   ústavy   ustanovuje, že   podrobnosti   o spôsobe ustanovenia   členov súdnej rady ustanoví zákon.

Zákonom,   ktorý   vykonáva   uvedené   ustanovenie   ústavy,   je   predovšetkým   zákon č. 185/2002   Z.   z.   o Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdnej rade“). Zo znenia § 1 zákona o súdnej rade vyplýva, že tento zákon upravuje ďalšiu pôsobnosť súdnej rady a podrobnosti o spôsobe ustanovenia jej členov.

Podľa § 3 zákona o súdnej rade, ktorý sa týka zloženia súdnej rady, „Súdna rada má 18 členov. Sú nimi predseda súdnej rady a ďalší jej členovia“. Okrem tohto ustanovenia zákon o súdnej rade obsahuje iba jediné ustanovenie, ktoré sa týka predsedu najvyššieho súdu, t. j. novelizovaný § 39 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, ktorý znie: „Predsedu najvyššieho súdu... vymenúva zo sudcov tohto súdu prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky na päť rokov.“

Ústavný súd konštatuje, že ústava a zákon o súdnej rade, resp. ďalšie zákony, ktoré sa   týkajú   súdov   a sudcov,   neobsahujú   podrobnejšiu   úpravu   postupu   navrhovania   na vymenovanie   predsedu   najvyššieho   súdu,   čo   možno   hodnotiť   ako   medzeru   v právnej úprave,   resp.   zverenie   riešenia   tejto   otázky   súdnej   rade   ako   prejav   jej   samostatnosti, samosprávnosti a demokratickosti.

Do ďalšej pôsobnosti súdnej rady podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o súdnej rade patrí schvaľovať rokovací poriadok súdnej rady.

Súdna rada prijala Rokovací poriadok Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „rokovací poriadok“), ktorý nadobudol účinnosť 26. augusta 2002 okrem častí, ktoré sa týkajú kancelárie súdnej rady. Týmto dňom nadobudli účinnosť aj ustanovenia čl. 2 až 4 „Voľby a ďalšie personálne návrhy v pôsobnosti súdnej rady“.

Podľa   čl.   4   ods.   1   rokovacieho   poriadku   súdna   rada   predkladá   prezidentovi Slovenskej republiky návrh na vymenovanie predsedu najvyššieho súdu. Z čl. 4 ods. 4 rokovacieho poriadku ďalej vyplýva, že takýto návrh podľa ods. 1 podávajú členovia súdnej rady.   Návrh   je   schválený,   ak   zaň   v tajnom   hlasovaní   hlasovala   nadpolovičná   väčšina všetkých členov súdnej rady. Pre opakované hlasovanie o návrhoch podľa čl. 4 sa primerane použije ustanovenie čl. 2 ods. 2 rokovacieho poriadku.

Pri personálnych návrhoch podľa čl. 2, čl. 3 a čl. 4 môže súdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Urobí tak vždy, ak ide o návrh na vymenovanie predsedu najvyššieho súdu.

Základné podmienky prístupu k funkcii

predsedu najvyššieho súdu

Potenciálnym   kandidátom   na   predsedu   najvyššieho   súdu   v zmysle   ustanovenia čl. 145 ods. 3 ústavy je každý sudca najvyššieho súdu.

Marginálnosť a medzerovitosť právnej úpravy (rámcová ústavná úprava a absencia zákonnej   úpravy)   uznášania   sa   súdnej   rady   o   návrhu   kandidáta   na   funkciu   predsedu najvyššieho súdu (ktorú nemožno pripisovať na ťarchu súdnej rade) vytvorila súdnej rade priestor prezentovať sa ako vrcholný samosprávny orgán s dominantnými demokratickými princípmi uplatňovanými pri svojej činnosti. Absencia podrobnej zákonnej úpravy umožnila súdnej   rade   pri   akceptácii   princípu   rovnosti   vyjadreného   v čl.   12   ods.   2   ústavy   a pri rešpektovaní ústavných   limitov   čl.   30   ods.   4   ústavy   rozhodovať   o návrhu   na   predsedu najvyššieho súdu. Táto široká voľnosť pri úprave jej postupu ju však nezbavila povinnosti zvoliť objektívny a ústavne nespochybniteľný postup navrhovania kandidáta na predsedu najvyššieho súdu, naopak, túto jej povinnosť umocnila.

Právomoc   predkladať   návrhy   na   kandidáta   na   predsedu   najvyššieho   súdu   ústava zveruje   súdnej   rade.   Je   nesporné,   že   postup   pri   navrhovaní   kandidáta   na   predsedu najvyššieho súdu je integrálnou súčasťou uplatňovania základného práva občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 ústavy). Ide o procesný   postup   (konanie),   ktorý   musí   rešpektovať   ústavný   príkaz   vyjadrený   v dikcii čl. 30 ods. 4 ústavy („za rovnakých podmienok“).

Ústavný súd už konštatoval, že objektivitu konania o ochrane alebo rozhodovania o uplatnení   základného   práva   alebo   slobody   občana   treba   považovať   za   neoddeliteľnú súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd (upravených v druhej hlave ústavy), k ochrane ktorých   alebo k rozhodovaniu o uplatnení ktorých   dochádza   v konaniach pred rôznymi orgánmi (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00).

V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady postupoval   pri   výkone   svojej   právomoci   tak,   že   zabezpečí   objektivitu   svojho   postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj   objektivitu   samotného   rozhodovania   o ochrane a uplatňovaní   základného   práva   alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci   alebo   iba   v rámci   faktickej   činnosti   príslušného   orgánu.   Uplatňovanie   a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.

Súdna   rada   mala   preto   povinnosť   ústavne   súladným   spôsobom   uplatniť   kritériá a požiadavky vyplývajúce z ustanovenia čl. 30 ods. 4 ústavy pre konkrétnu úpravu otázok pri predkladaní návrhu na predsedu najvyššieho súdu bez ohľadu na to, či ako prostriedok na formulovanie takéhoto návrhu prezidentovi využije voľby (napr. s využitím poznatkov o zákonných pravidlách ustanovovania členov súdnej rady), konkurz (s využitím poznatkov o zákonných pravidlách uplatňovaných t. č. napr. v štátnozamestnaneckých vzťahoch) alebo iný spôsob   nominácie neobmedzujúci aktívnu legitimáciu   voliteľných subjektov na túto funkciu z radov všetkých sudcov najvyššieho sudu.  

Ústavný   súd   zistil   (z   programu   rokovania   súdnej   rady   z 20.   decembra   2002   na pozvánke z 21. novembra 2002, ako aj zo zápisnice zo zasadnutia tejto súdnej rady), že predloženie návrhu na predsedu najvyššieho súdu prezidentovi má byť výsledkom volieb, ktorých   priebeh, počnúc navrhnutím   kandidátov   až po   samotné hlasovanie,   však nemal bližšie určené pravidlá formalizovaného postupu okrem čiastkových úprav obsiahnutých v rokovacom poriadku súdnej rady v čl. 4 ods. 1, 4 a 5.

Čl. 4 ods. 1 a 4 rokovacieho poriadku súdnej rady rieši otázku predkladania návrhov na predsedu najvyššieho súdu členmi súdnej rady na rokovaní súdnej rady a následného predloženia návrhu prezidentovi, kým čl. 4 ods. 5 zakladá obligatórne rokovacie pravidlo o vypočutí kandidátov, ak ide o návrh na vymenovanie predsedu najvyššieho súdu.

Z dokazovania vykonaného na ústnom pojednávaní vyplynulo, že súdnej rade boli doručené dva návrhy na kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho súdu.

Predsedovi súdnej rady bol 12. decembra 2002 doručený návrh členov súdnej rady JUDr. Š. D., JUDr. I. H. a JUDr. J. M. na voľbu JUDr. S. K. za kandidáta na predsedu najvyššieho súdu. Navrhovatelia požiadali, aby bol ich návrh doručený všetkým členom súdnej rady tak, aby sa s ním mohli v dostatočnom časovom predstihu oboznámiť. Z návrhu tiež vyplynulo:

„Navrhovaný   kandidát   JUDr.   S.   K..   bol   informovaný   o potrebe   jeho   osobnej prítomnosti na zasadnutí Súdnej rady 20. decembra 2002 tak, aby mohol byť v súlade s čl. 4 ods. 5 Rokovacieho poriadku byť vypočutý“.

Predsedovi súdnej rady bol ďalej 18. decembra 2002 doručený návrh členov súdnej rady JUDr. D. H., JUDr. M. Ľ. a JUDr. J. S. na voľbu JUDr. Š. H. za kandidáta na predsedu najvyššieho súdu. Navrhovatelia požiadali o doručenie návrhu všetkým členom súdnej rady. Z návrhu tiež vyplynulo:

„Navrhovaný kandidát JUDr. Š. H. bude osobne prítomný na zasadnutí Súdnej rady SR 20. decembra 2002, tak aby mohol byť v súlade s čl. 4 ods. 5 Rokovacieho poriadku Súdnej rady SR vypočutý.“

Obidva   návrhy   obsahovali   odôvodnenie   a stručný   životopis   a profesijný   postup kandidátov.

Podľa   povereného   zástupcu   odporcu   sa   súdna   rada   rozhodla   postupovať   pri zhromažďovaní návrhov kandidátov podľa čl. 5 ods. 5 rokovacieho poriadku („Predseda súdnej rady alebo jej člen, ktorý navrhuje doplniť program zasadnutia podľa čl. 8 ods. 1 veta druhá a čl. 8 ods. 4 doručí osobne alebo prostredníctvom kancelárie súdnej rady členom súdnej rady všetky písomné materiály, ktoré slúžia ako podklad k bodu programu najneskôr posledný pracovný deň pred začatím zasadnutia, ak súdna rada nerozhodne inak“).

Z dokazovania pred ústavným súdom vyplynulo, že oba návrhy boli doručené členom súdnej   rady   pred   6. zasadnutím   súdnej   rady,   čo   znamená,   že   mali   možnosť   sa   s nimi oboznámiť.

Aj   keď   etapu   podania   návrhu   sťažovateľ   nespochybnil,   ústavný   súd   uvádza,   že zakotvením   oprávnenia   podávať   návrhy   na   predsedu   najvyššieho   súdu   v rokovacom poriadku   len   členom   súdnej   rady   súdna   rada   značne   obmedzila   okruh   navrhovateľov a súčasne založila v rámci okruhu možných kandidátov (všetci sudcovia najvyššieho súdu) nerovnaké   podmienky   prístupu   k funkcii   predsedu   najvyššieho   súdu   pre   jednu   skupinu sudcov najvyššieho súdu, t. j. tých sudcov najvyššieho súdu, ktorí sú zároveň členmi súdnej rady, v porovnaní s druhou skupinou sudcov najvyššieho súdu, ktorí členmi súdnej rady nie sú, pretože nebolo vylúčené, že členovia súdnej rady, ktorí sú sudcami najvyššieho súdu, môžu navrhovať sami seba.

V právnom   štáte   sa   však   nemožno   spoliehať   na   náhodné   a ad   hoc   vyriešenie vytvorených nerovnakých možností pri uplatňovaní základného práva na prístup k volenej alebo inej verejnej funkcii. Nerovnosť účastníkov nemôže mať pôvod v tom, že niektorý z uchádzačov   je   členom   súdnej   rady   a druhý   uchádzač   členom   takéhoto   orgánu   nie   je. Ústavný súd už konštatoval, že „Význam rovnakých podmienok je v tom, že právnymi predpismi   akejkoľvek   sily   ani   praxou   orgánov   štátnej   moci   nemožno   preferovať   či diskriminovať   niektoré   skupiny   občanov   pred   inými   skupinami,   pokiaľ   ide   o prístup k verejným funkciám“ (II. ÚS 48/97).

Ústavný súd zistil, že k takémuto nerovnakému prístupu   pri predkladaní návrhov došlo   bez toho,   že   by súdna   rada   v písomných   podkladoch   alebo v ústne prednesených stanoviskách uviedla akýkoľvek dôvod takéhoto postupu.

Prípravná fáza postupu súdnej rady pri navrhovaní

kandidáta na predsedu najvyššieho súdu

Informovanie kandidátov o čase, mieste a spôsobe volieb

Súdna rada je orgánom, ktorý bol povinný v prípade, ak si ako systém výberu pre navrhovanie kandidáta na predsedu   najvyššieho súdu   zvolil voľby, podľa   čl. 30 ods.   4 ústavy zaručiť vytvorenie rovnakých podmienok pre prístup k funkcii predsedu najvyššieho súdu pre všetkých potenciálnych kandidátov (pro foro externo). Súdna rada pri takomto prístupe a pri absencii právnej úpravy mala určiť pravidlá volieb nielen ako internú normu (normy) obsiahnutú v rokovacom   poriadku   alebo inom   internom   predpise,   ale ich   mala sprístupniť všetkým aktívne a pasívne legitimovaným subjektom potenciálne participujúcim na týchto voľbách, pretože „voľba“ kandidátov má bezpochyby svoj externý rozmer. Ten spočíva   minimálne   v jej   povinnosti   dostupným   a primeraným   spôsobom   informovať všetkých potenciálnych kandidátov o tom, kedy, kde a za akých podmienok sa takáto voľba uskutoční. Z povahy veci jednoznačne vyplýva, že takúto povinnosť má predseda súdnej rady, ktorý súdnu radu voči externému fóru reprezentuje (najmä v čase, keď súdna rada nemá svoju kanceláriu a podľa čl. 13 ods. 1 rokovacieho poriadku do zriadenia kancelárie súdnej   rady   úlohy   spojené   s činnosťou   súdnej   rady   zabezpečuje   primeraným   spôsobom predseda súdnej rady).

Dôvodom   na nesplnenie tejto povinnosti súdnej rady nemôže byť skutočnosť, že nebola zriadená kancelária súdnej rady.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť v tejto súvislosti vo vzťahu k pozvánke na 6. zasadnutie súdnej rady 20. decembra 2002 adresovanej členom súdnej rady, ktorá tvorila prílohu podania vedľajšieho účastníka, že v nej k bodu 1 programu „Voľba kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu SR“ bolo uvedené nasledovné vysvetlenie:

„Procesný   režim   voľby   kandidáta   na   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sa riadi schváleným Rokovacím poriadkom Súdnej rady Slovenskej republiky. Javí sa byť vhodné, aby členovia svojich kandidátov na funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   oznámili   v primeraný   čas.   Ak   tak   mienia   urobiť   až   na   samotnom zasadnutí súdnej rady, bude potrebné zabezpečiť účasť navrhovaného kandidáta, pretože podľa   čl.   4   ods.   5   rokovacieho   poriadku   navrhnutí   kandidáti   na   funkciu   predsedu najvyššieho súdu budú súdnou radou vypočutí.“  

Pozvánku na zasadnutie súdnej rady adresovanú všetkým jej členom ústavný súd nemohol   považovať   za   informáciu   o voľbách   pre   potenciálnych   kandidátov,   keďže ani z hľadiska   obsahu   nebola   spôsobilá   nahradiť   informáciu   o voľbách.   Zmienka   o tom,   že „procesný režim voľby kandidáta sa riadi schváleným Rokovacím poriadkom Súdnej rady Slovenskej republiky“, má inú výpovednú hodnotu pre člena súdnej rady pozvaného na zasadnutie, ktorý o tomto rokovacom poriadku hlasoval a ktorý sa ním riadi na každom zasadnutí súdnej rady, a inú pre akéhokoľvek iného potenciálneho kandidáta na predsedu najvyššieho   súdu   –   nečlena   súdnej   rady,   ktorý   o tomto   internom   predpise   nemusí   mať žiadne   informácie. Postup,   ktorý   zvolila   súdna   rada,   založil vytvorenie   nerovnakej podmienky prístupu k volenej funkcii.

Právo navrhovaných kandidátov oboznámiť sa s podmienkami volebného poriadku, t. j. v danom prípade s časťou rokovacieho poriadku, je neoddeliteľnou súčasťou podmienok pre rovnaký prístup k voleným alebo iným verejným funkciám. Z nijakého úkonu súdnej rady   ale   nevyplynulo,   že   vôbec   urobila   nejaký   krok   v tomto   smere   vo   vzťahu   k sťažovateľovi [ani v čase, keď nebolo známe meno žiadneho kandidáta, ani v čase, keď jej bol doručený návrh prvého konkrétneho kandidáta (sťažovateľa), t. j. po 12. decembri 2002, do času, keď sa konala samotná voľba, t. j. do 20. decembra 2002 vrátane].

Argumentácia   odporcu,   že v pozvánke je uvedené zabezpečiť účasť kandidáta   na zasadnutie súdnej rady navrhovateľom, v prípade sťažovateľa neobstojí, pretože tento nebol kandidátom, ktorý bol/mal byť navrhnutý až na zasadnutí súdnej rady (a táto povinnosť sa pre navrhovateľov podľa pozvánky vzťahovala len na tieto prípady). Obdobne nemožno považovať za pozvánku na zasadnutie súdnej rady informovanie kandidáta navrhovateľmi o potrebe jeho účasti na zasadnutí súdnej rady 20. decembra 2002.

Postup súdnej rady v tejto fáze ústavný súd preto hodnotil ako postup, ktorý viedol k vytvoreniu nerovnakých podmienok prístupu k volenej a navrhovanej funkcii na predsedu najvyššieho súdu.

Priebeh zasadnutia a hlasovanie o kandidátovi na predsedu najvyššieho súdu

Zo zápisnice zo 6. zasadnutia súdnej rady vyplynulo, že prvý bod zasadnutia „Voľba kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ uviedol predseda súdnej rady, ktorý odovzdal vedenie podpredsedovi súdnej rady Dr. H.

Podľa uznesenia súdnej rady č. 73 pred vystúpením jednotlivých kandidátov súdna rada   verejným   hlasovaním   odsúhlasila,   že   jednotlivý   kandidát   bude   vystupovať   bez prítomnosti druhého kandidáta. Na tomto hlasovaní sa zúčastnil aj kandidát JUDr. H. ako predseda súdnej rady.

Zo zápisnice zo 6. zasadnutia súdnej rady a z uznesenia súdnej rady č. 73 vyplynulo, že   ako prvý   vystúpil   kandidát   JUDr.   H.   a ako   druhý   v poradí   JUDr.   K.   Tým,   že   prvý kandidát sa nezúčastnil na vypočutí druhého kandidáta, ale neskôr volil a hlasoval v súdnej rade, došlo k tomu, že hlasoval bez znalosti toho, ako bola splnená podmienka, ktorá bola pre hlasovanie významná (vyplývala z čl. 4 ods. 5 rokovacieho poriadku a bola predmetom verejného   hlasovania,   o čom   svedčí   znenie   uznesenia   súdnej   rady   č.   73   prijatého   20. decembra 2002), t. j. bez toho, aby si vypočul vystúpenie druhého kandidáta.

K porušeniu rovnakých podmienok v tomto štádiu procesu navrhovania kandidátov na predsedu najvyššieho súdu došlo podľa názoru ústavného súdu aj tým, že v zmysle uznesenia súdnej rady č. 73 sťažovateľ na rozdiel od protikandidáta nemohol pri svojom vypočutí pôsobiť na všetkých členov súdnej rady, ktorí o ňom následne mali hlasovať, čo je pri takom malom počte osôb oprávnených voliť podstatný rozdiel. Ústavný súd považuje za súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy právo každého kandidáta pôsobiť na všetkých členov toho orgánu, ktorý o jeho kandidatúre rozhoduje. Toto právo sa však v danom prípade nerealizovalo.

K samotnej   otázke   hlasovania   odporca   uviedol,   že   jeho   hlasovanie   (predsedu najvyššieho súdu) o návrhu kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu vyplýva zo znenia   čl.   141a   ods.   1   a   5   ústavy   a   je   teda   jeho „ústavným   právom   a nemôže   byť spochybnené na základe fikcie... ako hlasoval. Porušenie sťažovateľových práv by bolo možné konštatovať vtedy, keby Súdna rada SR postupovala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,   teda   nie   v súlade   s čl.   141a   ods.   1,   5   Ústavy   SR.   Tvrdenie   sťažovateľa   o jeho diskriminácii v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR je zároveň tvrdením o diskriminačnej povahe ods.   1,   5   čl. 141a   Ústavy   SR.   Naviac,   ak   by   som   nehlasoval,   nič   by   to   nemenilo   na „voliteľnej   situácii“   pre   sťažovateľa,   ktorý   už   keď   súhlasil   s touto   kandidatúrou   mal nesporne vedomosť o tom, ako sa hlasuje v súdnej rade a tým tieto podmienky akceptoval.“

Podľa názoru ústavného súdu z čl. 141a ods. 5 ústavy vyplýva, že uznesenia súdnej rady   sa   prijímajú   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   členov   súdnej   rady.   Z toho   možno vyvodiť, že na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebných 10 z celkového počtu 18 hlasov členov súdnej rady. Žiadny iný ústavný príkaz ani ústavné právo zo znenia tejto procesnej normy   nevyplýva.   Pre   úplnosť   je   potrebné   uviesť,   že   formulácia   „je   potrebný   súhlas nadpolovičnej   väčšiny   všetkých“   členov,   napr.   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky   v čl.   84   ods.   3   alebo   v čl.   88   ods.   2   ústavy   a pod.,   je   typom   štandardného procesného   ustanovenia,   ktoré   nemožno   vykladať   tak,   že   hlasovať   musia   vždy   všetci členovia príslušného orgánu.

Ústavný súd sa preto nestotožňuje s výkladom vedľajšieho účastníka, že čl. 141a ods. 5   ústavy   prikazoval   predsedovi   súdnej   rady   hlasovať,   resp.   že   toto   hlasovanie predstavuje jeho ústavné právo. Ustanovenie čl. 141a ods. 5 ústavy má procesnú povahu a upravuje potrebné kvórum pri hlasovaní, ktoré sa však striktne nespája s počtom členov súdnej rady, ktorí budú hlasovať. Iný význam nadobúda v súvislosti s povinnosťou ochrany základných   práv   a slobôd   (konkrétne   základného   práva   na   prístup   k voleným   a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy), predovšetkým pri rokovaní o personálnych otázkach, a to vtedy, ak ide o otázky, ktoré sa osobne týkajú člena súdnej rady ako uchádzača o verejnú funkciu, o ktorom rozhoduje súdna rada.

V tejto súvislosti nemožno prijať ani tvrdenie odporcu, že rešpektovaním čl. 141a ústavy vo veci navrhovania predsedu najvyššieho súdu sa splnili požiadavky čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, keďže ani ústavná a ani zákonná úprava postup pri navrhovaní kandidátov na predsedu najvyššieho súdu vôbec neupravuje. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   všeobecným princípom   rovnosti   konštatuje,   že o odstránenie   zvýhodnenia   sa   nemôže   uchádzať   každý,   ale   len   ten,   kto   sa   nachádzal v rovnakej situácii ako neprimerane zvýhodnený, pretože vo vzťahu k nemu sa priznanie neprimeranej   výhody   javí   ako   porušenie   princípu   rovnosti.   Tento   základný   princíp   je porušený   vždy   vtedy,   ak   sa   s jednou   skupinou   adresátov   noriem   v porovnaní   s inou skupinou   zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (sudcovia najvyššieho súdu, ktorí majú právo na prístup k voleným alebo iným verejným funkciám za rovnakých podmienok   bez   ohľadu   na   to,   či   sú   členmi   súdnej   rady   alebo   nie).   Ide   o vytvorenie rovnakých podmienok pre voľbu a navrhovanie kandidátov na predsedu najvyššieho súdu, nie o podmienky vyplývajúce z členstva v súdnej rade.

Súdna   rada,   ako   to   vyplýva   zo   zápisnice   z 20.   decembra   2002,   po   vypočutí uchádzačov pokračovala v zasadaní za prítomnosti protikandidáta sťažovateľa ako predsedu súdnej   rady,   ktorý   sa   zúčastnil   na   tomto   zasadnutí   po   vypočutí   sťažovateľa   až   po hlasovanie, hoci zabezpečeniu rovnakých podmienok by bolo zodpovedalo vylúčenie jeho účasti   až   do   okamihu   hlasovania   o predložených   návrhoch,   alebo   naopak,   aj   účasť protikandidáta   na   rokovaní   až   do   okamihu   hlasovania.   Ani   z predložených   písomných podkladov a ani z ústneho vystúpenia zástupcov súdnej rady však ústavný súd nezistil, že by k takémuto spôsobu zabezpečenia rovnosti kandidátov na predsedu najvyššieho súdu po prednesení ich ústnych vystúpení bola súdna rada siahla.  

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

Marginálnosť a medzerovitosť právnej úpravy a ani odvolanie sa na čl. 141a ods. 5 ústavy, ako ani organizačné a iné problémy súdnej rady nezbavujú súdnu radu povinnosti chrániť základné právo kandidátov upravené v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Na základe tohto ústavný súd dospel k týmto záverom:

Súdna rada bez akejkoľvek rozumnej opory v ústave a zákone a bez primeraného odôvodnenia obmedzila sťažovateľa v uchádzaní sa o funkciu predsedu najvyššieho súdu tak, že jeho účasť v tomto procese podmienila návrhom člena súdnej rady. Tento nerovnaký prístup,   ktorý   sa   nepriamo   dotýka   nielen   sťažovateľa,   ale   všetkých   potenciálnych kandidátov   na   funkciu   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktorí   nie   sú   členmi   súdnej   rady,   je priamym dôsledkom znenia čl. 4 ods. 4 rokovacieho poriadku schváleného súdnou radou.

Súdna   rada   vo   fáze   prípravy   postupu   pri   voľbách   a navrhovaní   kandidátov   na predsedu   najvyššieho   súdu   (ani   neskôr)   nepovažovala   za   potrebné   informovať   jedného z kandidátov o svojich volebných pravidlách, t. j. o príslušnej časti rokovacieho poriadku, hoci tento kandidát - sťažovateľ - bol uchádzačom z externého prostredia (nebol členom súdnej rady), nepovažovala tiež za potrebné upresniť obsah jeho vypočutia, čo ústavný súd zhodnotil ako porušenie rovnakých podmienok na prístup k verejnej funkcii.

Vo   fáze   vypočutia   a voľby   kandidátov   bol   sťažovateľ   na   rozdiel   od   svojho protikandidáta znevýhodnený tým, že ako nečlen súdnej rady nemal možnosť vplývať na všetkých   jeho   voličov   počas   samotného   vypočutia,   takisto   nemal   možnosť   pokračovať v uplatňovaní   tohto   vplyvu   v   čase   od   skončenia   vypočutia   až   do   okamihu   tajného hlasovania,   čo   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   porušenie   rovnakých   podmienok   prístupu k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že obsahom (súčasťou)   pravidiel   hlasovania súdnej   rady   nie je právo ktoréhokoľvek   člena súdnej rady hlasovať (zúčastniť sa na hlasovaní súdnej rady).

Ústavný súd zistil, že v dôsledku týchto postupov súdnej rady ( ktorá sa na jednej strane odvolávala len na znenie ústavy a zákona o súdnej rade, kým na druhej strane prijala rokovací   poriadok   a urobila   viacero   faktických   úkonov,   ktoré   objektívne   vytvárali   pre sťažovateľa   nerovnaké   podmienky   na   prístup   k funkcii   predsedu)   bol   celý   proces navrhovania kandidáta na predsedu najvyššieho súdu poznačený nevyváženým a nerovným prístupom   súdnej   rady   k sťažovateľovi,   hoci   súdnej   rade   nič   nebránilo,   aby   si   splnila ústavnú povinnosť chrániť uvedené základné právo sťažovateľa.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde   vyslovil,   že   súdna   rada   svojím   postupom   pri   navrhovaní   kandidáta   na   predsedu najvyššieho súdu porušila čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Protiústavný postup súdnej rady vyústil do schválenia jej uznesenia č. 74. Uznesenie súdnej rady č. 74 na jednej strane osvedčuje výsledok voľby kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu, ale zároveň plní tiež funkciu právne relevantného návrhu na vymenovanie Š. H. do funkcie predsedu najvyššieho súdu podľa čl. 141a ods. 4 písm. c) ústavy. Keďže postup súdnej rady pri   voľbe   kandidáta   na   funkciu   predsedu   najvyššieho   súdu   bol   v rozpore   s ústavou,   je potrebné zrušiť aj uznesenie, ktoré je priamym dôsledkom tohto postupu. Podľa § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd preto zrušil toto uznesenie súdnej rady a vec jej vrátil   na   ďalšie   konanie.   Týmito   výrokmi   je   súdna   rada   viazaná   (§   56   ods.   7   zákona o ústavnom súde).

Úhrada trov konania sa účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi nepriznala, pretože sa jej zriekli.

Vo zvyšku ústavný súd sťažnosti nevyhovel, pretože ďalšie navrhované výroky by už nemali opodstatnenie pre poskytnutie ochrany sťažovateľovi v tomto konaní.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.Zo záverov, ktoré viedli k výroku tohto nálezu ústavného súdu, vyplýva pre súdnu radu povinnosť vhodnými prostriedkami objektivizovať postup pri navrhovaní kandidáta na predsedu   najvyššieho súdu   a zosúladiť tento postup s jej ústavnou   povinnosťou   chrániť základné právo každého uchádzača na rovnaký prístup k funkcii predsedu najvyššieho súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003