znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 5/02-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   D.,   DrSc.,   bytom   B.,   podľa   čl. 127   Ústavy   Slovenskej republiky vo veci vyslovenia nesúladu všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 z 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov s čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 71 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s § 11 ods. 5 písm. a) a f) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov, s § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a s § 78 a § 79 ods. 2 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a 6. februára 2002 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. D., DrSc.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal 24. januára 2002 sťažnosť   JUDr.   J.   D.,   DrSc.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   podľa   čl.   127 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   v ktorej   uviedol,   že   všeobecne   záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 z 8. novembra 2001 o miestnom   poplatku   za   zber,   prepravu   a zneškodňovanie   komunálnych   odpadov a drobných stavebných odpadov prijalo Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy „nad rámec normotvorných splnomocnení udelených Národnou radou Slovenskej republiky, čím porušilo ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky o kompetencii orgánov územnej samosprávy pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení. VZN zároveň porušuje rad základných práv, ktoré sa Ústavou Slovenskej republiky priznávajú každému, teda aj všetkým osobám s trvalým alebo prechodným pobytom na území hlavného mesta Slovenskej   republiky“.   V dôsledku   toho   sťažovateľ   ústavný   súd   požiadal,   aby   v konaní o jeho   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   nálezom   rozhodol   o   nesúlade   tohto   všeobecne záväzného   nariadenia   s označenými   článkami   ústavy   a zákonov   v   znení:   „Všeobecne záväzné   nariadenie   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   č.   13/2001   zo   dňa 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 v spojení   s čl.   20   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   v spojení   s čl.   13   ods.   1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ani s čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 11 ods. 5 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a § 11 ods. 5 písm. f) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 130/1991 Zb. a § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č.   13/2001   zo   dňa   8.   novembra   2001   o miestnom   poplatku   za   zber,   prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov odporuje aj § 78 a 79   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 223/2001   Z.   z.   o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“

Svoju   žiadosť,   aby   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   (a na žiadosť fyzickej osoby) posúdil súlad všeobecne záväzného nariadenia s ústavou a zákonmi [napriek tomu, že podľa čl. 125 ods.   1 písm. d) ústavy existuje osobitné konanie pred ústavným súdom o súlade „...všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 ústavy s ústavou, ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami...“, ako aj „so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd“], sťažovateľ odôvodnil tým, že „V právnom štáte musí byť celkom neprijateľná taká právna úprava, ktorá odporuje ústave. Podozrenie z neústavnosti všeobecne záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy je ústavným dôvodom na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa článku 125 ods. 1 písm. a) až d) Ústavy SR. Ústava SR v článku 130 odsek 1 uvádza prezidenta Slovenskej republiky, vládu Slovenskej republiky, súd, generálneho prokurátora a najmenej pätinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ako subjekty, ktoré sú oprávnené podať návrh na začatie konania. Prezident SR, vláda, aj poslanci parlamentu v riadne fungujúcej spoločnosti majú určité poznatky o dianí v jednotlivých častiach krajiny vrátane   obcí.   Najzávažnejšie   porušenia   ústavy   a zákonov   im   neunikajú.   To   isté   možno očakávať od generálneho prokurátora. Ich úlohy sú však späté s celým štátom. Musia sa sústreďovať   na   iné   problémy,   nimi   žiť   a riešiť   ich.   Dokonalá   znalosť   problematiky regiónov, vyčerpávajúci prehľad o právnych úpravách prijatých v každej obci u nich sotva možno   dôvodne   predpokladať.   Vo   vzťahu   k fyzickým   a právnickým   osobám,   ktorých ústavné práva a slobody sú porušené úpravou určenou všeobecne záväzným nariadením orgánu   územnej samosprávy   je opodstatnené, keď osoby   postihnuté úpravou   všeobecne záväzného   nariadenia   požiadajú   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ako   orgán   ochrany ústavnosti   (čl.   124)   v právnom   štáte   (čl.   1),   aby   preskúmal,   či   im   územná   samospráva nesiahla   na   ústavné   práva   alebo   slobody.   Z uvedených   príčin   fyzická   osoba   je   aktívne legitimovanou osobou ústavnou sťažnosťou namietnuť porušenie svojich základných práv a slobôd orgánom   územnej samosprávy   nielen   vo fáze uplatnenia práva, ale aj vo fáze tvorby   práva   a Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   má   kompetenciu   preskúmať v konaní o ústavnej sťažnosti   súlad všeobecne záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy s Ústavou Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ súčasne požiadal, aby ústavný súd podľa § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pokladal vec predloženú jeho sťažnosťou za naliehavú, lebo označené všeobecne   záväzné   nariadenie   pre   splnenie   povinnosti   porušujúcej   základné   práva povinných osôb ukladá lehotu „do 31. marca 2002“.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Po jej predbežnom prerokovaní ju bol však nútený odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pri zdôvodnení svojho rozhodnutia ústavný súd vychádzal zo záveru (potvrdeného jeho stablilizovanou judikatúrou), že „Každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ním. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť   uskutočniť   ich   aj   v rámci   a ako   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným súdom.“ V dôsledku uvedeného za „opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom   možno   považovať   len   tie   z nich,   o ktorých   je   možné   konať   a aj   rozhodnúť v niektorom z konaní uvedených v čl. 125 až 129 a čl. 130 ods. 3 ústavy ako v samostatnom konaní   uskutočnenom   výlučne   na   návrh   oprávnených   subjektov“   (I. ÚS 23/99   až I. ÚS 29/99). Napokon, ústavný súd už na začiatku svojej činnosti jednoznačne potvrdil, že „v   rámci   konania   o podnete   nie   je   ústavný   súd   oprávnený   konať   vo   veciach,   ktoré   sú jednoznačne určené pre konanie upravené osobitne“ (I. ÚS 46/94).

Nemennosť   pravidla,   podľa   ktorého   v rámci   konaní   o individuálnej   ochrane základných práv alebo slobôd pred ústavným súdom nemožno konať o súlade právnych predpisov, ústavný súd viackrát potvrdil aj vo svojej najnovšej judikatúre, keďže „za zjavne neopodstatnený je potrebné považovať podnet, v rámci ktorého by bolo potrebné uskutočniť konanie, na ktoré ústavný súd nie je oprávnený, hoci inak by toto konanie (a za splnenia príslušných procesných podmienok) mohol uskutočniť ako samostatné konanie a na základe návrhu oprávnenej osoby“ (II. ÚS 40/00, II. ÚS 33/00, II. ÚS 48/00, II. ÚS 19/01).

Hoci pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa mal ústavný súd na zreteli, že nová ústavná úprava činnosti ústavného súdu (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) celkovo rozširuje a spresňuje jednotlivé druhy konaní pred ním a vo vzťahu k čl. 127 ústavy konanie   o sťažnosti   dotvára   ako   účinný   právny   prostriedok   ochrany   ľudských   práv a základných slobôd fyzických osôb a právnických osôb, na druhej strane sa ale žiadnym spôsobom a v žiadnom rozsahu nedotýka pravidla, podľa ktorého v rámci konkrétneho typu konania pred ústavným súdom nie je možné uskutočňovať iné konanie, ktoré (a súčasne) existuje ako samostatné konanie pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na to,   že   sťažovateľ   v konaní o svojej   sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy požadoval posúdenie súladu všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky   Bratislavy   s ústavou   a zákonmi   a pretože   posúdenie   takéhoto   súladu   je predmetom úpravy osobitného konania pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, bolo treba jeho sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2002