znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 499/2014-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   v   konaní   o   sťažnosti a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenýchTÖGEL SIKORA & TL, s. r. o., Záborského 19, Bratislava, konajúca prostredníctvomkonateľa a advokáta Mgr. Tomáša Tögela, ktorou namietajú porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   38/2003,   za   účasti   Okresného   súduBratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 38/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.9 C 38/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie každému v sume po 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré im j e Okresný súdBratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 300,16 € (slovom tristo eur a šestnásťcentov) na účet ich právneho zástupcu TÖGEL SIKORA & TL, s. r. o., Záborského 19,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených TÖGEL SIKORA &TL,   s. r. o., Záborského 19, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátaMgr. Tomáša Tögela, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejedanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.9 C 38/2003.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   v   procesnom   postavení   žalovanýchúčastníkmi   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   C   38/2003   o   zaplatenie9 961,22   €   s   príslušenstvom   z   titulu   zmluvy   o   dielo.   Návrh   na   začatie   konania   bolokresnému súdu doručený 5. júna 2003.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   okrem   prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súduuvádzajú:

«Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   31.   10.   2011   súd   vyhlásil, dokazovanie   vo   vyššie   uvedenej   právnej   veci   za   skončené   a   zároveň   súd   odročil pojednávanie na deň 21. 11. 2011 za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci. Vyššie uvedené uznesenie Okresného súdu Bratislava II nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho   vyhlásenia,   t.   j.   dňom   31.   10.   2011.   Pojednávanie   vytýčené   na   21.   11.   2011   sa nekonalo   z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne ⬛⬛⬛⬛. Sťažovatelia podali v súlade s ustanovením § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „len zákon o súdoch“) sťažnosť pre prieťahy v konaní zo dňa 13. 12. 2012 predsedovi Okresného súdu Bratislava II. Z odpovede predsedu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. 1. 2013 vyplýva, že tento vyhodnotil sťažnosť ako opodstatnenú, na základe čoho zaradil vec do evidencie konaní sledovaných predsedom súdu. Následne zákonná sudkyňa vytýčila pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 20. 2. 2013. Toto pojednávanie sa však nekonalo z dôvodu neprítomnosti sudkyne prejednávajúcej   vec   na   tomto   pojednávaní   bez   vysvetlenia.   Pojednávanie   vytýčené za rovnakým účelom na 29. 4. 2013 bolo zákonnou sudkyňou odročené na deň 6. 5. 2013, z dôvodu, že nestihla pripraviť písomné vyhotovenie rozsudku. Na pojednávaní konanom dňa 6. 5. 2013 bol vyhlásený rozsudok vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp.   zn.   9   C/38/2003,   avšak   nebolo   doručené   účastníkom   konania   jeho   písomné vyhotovenie na pojednávaní. Písomné vyhotovenie rozsudku nebolo doručené účastníkom konania   ani   do   dňa   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti...   Sťažovatelia   podali   opätovne predsedovi Okresného súdu Bratislava II sťažnosť zo dňa 27. 5. 2013 v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch predsedovi na porušenie práva sťažovateľov na verejné prerokovanie veci bez   prieťahov.   Z odpovede   predsedu   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   1.   7.   2013 vyplýva,   že   sťažnosť   bola   znova   vyhodnotená   ako   dôvodná   a   obsahovala   prísľub,   že predseda Okresného súdu Bratislava II dohliadne, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci zákonnou sudkyňou vypracované. Napriek ďalšej sťažnosti sťažovateľov vyhodnotenej ako dôvodnej   do   dnešného   dňa   nebolo   doručené   účastníkom   konania   písomné   vyhotovenie rozsudku v predmetnej veci.»

Podľa názoru sťažovateľov:„Vyššie   popísaným   postupom   (nečinnosťou)   Okresného   súdu   Bratislava   II   je porušované základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovatelia   žiadajú   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume15 000   €   s   odôvodnením,   že „právna   neistota   trvajúca   viac   ako   10   rokov   vyvoláva v sťažovateľoch pocit krivdy a nedôvery v súdny systém Slovenskej republiky. Sťažovatelia sumu požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodňujú rovnako narastajúcou sumou škody, ktorá im vzniká v súvislosti s týmto sporom... Sťažovatelia vykonávajú náročnú prácu lekárov, ktorú museli počas 10 rokov prispôsobovať tomuto procesne nezvládnutému sporu, ktorý   v   niektorých   prípadoch,   kedy   sa   na   vytýčené   pojednávania   zákonná   sudkyňa nedostavila bez uvedenia dôvodu, naberal podobu šikany zo strany súdu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛...   a

... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 38/2003 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 38/2003 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15 000,- € (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť sťažovateľom, trovy konania v sume 339,46 € (dva úkony právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia navrhovateľa vrátane prvej porady a písomné podanie na súd každý úkon právnej služby v celkovej hodnote 160,08 € vrátane DPH, pričom cena právneho úkonu je 134,- € a DPH predstavuje sumu 26,80 € + režijný paušál 2 x 9,65 € vrátane DPH pričom cena režijného paušálu je 8,04 € a DPH predstavuje sumu 1,61 €) na účet spoločnosti TÖGEL SIKORA & TL, s. r. o., č. účtu ⬛⬛⬛⬛ vedený v ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a   uznesením č.   k.   II.   ÚS   499/2014-13   z 10.   septembra   2014   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   v   rozsahunamietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.9 C 38/2003.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti sťažovateľov a oznámila, či trvá na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2152/2014doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Vo vyjadrení k sťažnosti ďalej uviedla: «Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a súdneho spisu uvádzam, že sa jedná o skutkovo a právne náročnú vec, v ktorej súd prejednáva zmluvu o dielo uzavretú medzi účastníkmi konania a naviac práce vyhotovené odlišne od dohodnutého predmetu zmluvy, čo malo za následok navýšenie ceny diela.

Napriek uvedenému však musím konštatovať, že v konaní vznikli prieťahy spôsobené súdom. Vec bola niekoľkokrát prešetrovaná aj zo strany predsedu súdu, bola zaradená do režimu sledovania, je pravdou, že rozhodnutie vo veci bolo vyhlásené dňa 06. 05. 2014(ide   o zjavnú   chybu,   správne   má   byť   „06.   05.   2013“,   pozn.),   pričom   rozsudok   bol expedovaný účastníkom konania až dňa 26. 03. 2014.

K veci ďalej uvádzam, že zákonná sudkyňa ⬛⬛⬛⬛, ktorá bola zákonnou sudkyňou v predmetnej veci sa listom prezidentovi SR zo dňa 21. 01. 2014 vzdala funkcie sudcu a táto jej zanikla ku dňu 31. 01. 2014.

Po skompletizovaní spisov oddelenia 9C vec prevzal v zmysle dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 sudca ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol však Súdnou radou Slovenskej republiky s účinnosťou od 01. 04. 2014 preložený na výkon funkcie sudcu na iný okresný súd. Súdnou radou Slovenskej republiky bola s účinnosťou od 01. 05. 2014 na výkon funkcie sudcu preložená sudkyňa ⬛⬛⬛⬛, ktorá oddelenie 9C v zmysle dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 prevzala.»

Dňa 31. októbra 2014 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľov, aby savyjadril,   či   trvajú   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   mu   zaslal   vyjadreniepredsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 10. novembra2014 oznámil, že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci, a okrem inéhouviedol: „Podľa nášho názoru sa nejedná o vec ani právne a ani skutkovo náročnú, najmä ak   prihliadneme   na   skutočnosť,   že   rozhodovacia   činnosť   súdu   bola   v   tomto   prípade uľahčená aj tým, že otázkou finančného vyrovnania medzi sporovými stranami sa zaoberal už Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 393/00 v právnej veci tých istých účastníkov konania, v ktorom žalobca vystupoval ako žalovaný a sťažovatelia ako žalobcovia...

Ak by sa aj jednalo o zložitejšie súdne konanie, trvanie takéhoto konania viac ako 10 rokov len na súde prvého stupňa, by bolo aj v takomto prípade absolútne neprimerané. Napokon predseda Okresného súdu Bratislava II obe sťažnosti sťažovateľov pre prieťahy v konaní zo dňa 13. 12. 2012 a zo dňa 27. 05. 2013 vyhodnotil ako dôvodné a prieťahy v konaní   spôsobené   súdom   uznala   aj   predsedníčka   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn. Spr. 2152/2014 zo dňa 17. 10. 2014 k prijatej sťažnosti.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   skutočnosti   o   doterajšom   priebehu   napadnutého   konaniazo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu, spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 160/2014a z písomného vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ktorá v rámci podrobného prehľaduprocesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní najmä uviedla:

„07. 07. 2003 - doručený návrh na začatie konania,

15. 07. 2003 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku do 7 dní od doručenia výzvy,

22. 07. 2003 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku doručená sťažovateľovi,

07.   12.   2004   -   uznesenie   o   zastavení   konania   z   dôvodu   nezaplatenia   súdnych poplatkov,

04. 01. 2005 - doručené podanie navrhovateľa - zmena petitu návrhu,

02. 02. 2005 - uznesenie, ktorým bolo zrušené uznesenie č. k. 9 C/38/2003-24,

02. 02. 2005 - uznesenie o zastavení konania v časti istiny 207.688,- Sk,

24. 03. 2005 - doručené vyjadrenie odporcov k návrhu navrhovateľa,

14. 11. 2005 – pojednávanie,

23. 11. 2005 - doručené písomné vyjadrenie odporcov,

07. 12. 2005- doručené písomné podanie navrhovateľa,

11. 01. 2006 - pojednávanie, pojednávanie odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

23.   01.   2006   -   pojednávanie,   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti zákonnej sudkyne,

10. 04. 2006 - pojednávanie vo veci samej (konalo sa),

24. 04. 2006 - doručené písomné podanie odporcov - oznámenie adries svedkov,

29. 05. 2006 - pojednávanie (konalo sa),

20. 06. 2006 - doručené písomné podanie navrhovateľa - ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, žiadosť o odročenie,

20. 06. 2006 - úradný záznam č. l. 158 (žiadosť odporcov o odročenie pojednávania),

21. 06. 2006 - pojednávanie odročené,

27. 09. 2006 - pojednávanie (konalo sa),

20.   10.   2006   -   pojednávanie   -   pojednávanie   odročené   (doručenie   podania navrhovateľa a následne odročenie pojednávania),

25. a 27. 10. 2006 - doručené písomné podanie odporcov,

19. 02. 2007 doručená žiadosť odporcov o vytýčenie pojednávania,

11. 04. 2007 - pojednávanie (konalo sa),

13. 04. 2007 - pojednávanie (konalo sa),

18. 05.2007 -pojednávanie (konalo sa),

01. 06. 2007 - pojednávanie (konalo sa),

22. 06. 2007 - pojednávanie (konalo sa),

09. 07. 2007 - pojednávanie (konalo sa),

24. 07. 2007 - doručené podanie odporcov- doručenie otázok na znalca,

17. 08. 2007 - uznesenie ustanovenie znalca,

04. 03. 2008 - doručenie vypracovaného znaleckého posudku znalcom,

07. 07. 2008 - doručené písomné podanie navrhovateľa - vyjadrenie sa k znaleckému posudku,

11. 07. 2008 - doručené písomné podanie odporcov - vyjadrenie sa k znaleckému posudku,

16. 07. 2008 - pojednávanie (konalo sa),

25. 08. 2008 - pojednávanie (konalo sa),

03. 10. 2008 - pojednávanie odročené pre neprítomnosť odporcov,

22. 04. 2009 - pojednávanie (konalo sa),

18. 05. 2009 - doručená žiadosť navrhovateľa o odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti,

18. 05. 2009 - pojednávanie, pojednávanie odročené z dôvodu práceneschopnosti navrhovateľa (nekonalo sa),

22.   05.   2009   -   oznámenie   o   zmene   právneho   zástupcu   navrhovateľa   -   žiadosť o odročenie pojednávania,

24. 06. 2009 - pojednávanie odročené (nekonalo sa),

02. 11. 2009 - pojednávanie (konalo sa),

24.   11.   2009   -   doručené   písomné   podanie   -   čiastočné   späťvzatie   návrhu navrhovateľom,

09. 12. 2009 - pojednávanie (konalo sa),

14. 12. 2009 - doručené písomné podanie odporcov - oznámenie adresy svedka,

29. 01. 2010 - doručené písomné podanie odporcov - žiadosť právnej zástupkyne odporcov o odročenie pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky,

01. 02. 2010 - pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne odporcov (nekonalo sa),

22.   03.   2010   -   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   odporcov v 1. a 2. rade, ktorí neboli na pojednávanie predvolaní (nekonalo sa),

22.   04.   2010   -   doručené   písomné   podanie   odporcov   -   žiadosť   o   odročenie pojednávanie z dôvodu neprítomnosti ich právneho zástupcu,

26. 04. 2010 - pojednávanie odročené (nekonalo sa),

28.   05.   2010   -   doručené   písomné   podanie   odporcov   -   žiadosť   o   odročenie pojednávania,

31. 05. 2010 - pojednávanie odročené (nekonalo sa),

14.   06.   2010   -   doručené   písomné   podanie   odporcov   -   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní - žiadosť o odročenie pojednávania, plánovaná dovolenka,

18. 06. 2010 - úradný záznam ospravedlnenie svedka, jeho neúčasti na pojednávaní,

30. 06.2010 - pojednávanie - pojednávanie odročené (nekonalo sa),

09. 08. 2010 - pojednávanie (konalo sa),

13. 10. 2010 - pojednávanie (konalo sa),

29. 10. 2010 - doručené písomné podanie odporcov,

01. 12. 2010 - pojednávanie odročené z dôvodu doručovania vyjadrenia odporcov krátkou cestou (doručeného súdu 29. 10. 2010),

17. 12. 2010 - pojednávanie (konalo sa),

17. 05. a 07. 2011 - doručené písomné podania - žiadosti navrhovateľa o vytýčenie termínu pojednávania,

26. 09. 2011 - pojednávanie odročené bez uvedenia dôvodu, (nekonalo sa),

31.   10.   2011   –   pojednávanie,   ukončenie   dokazovania,   odročené   za   účelom vyhlásenia rozsudku,

21. 11. 2011-úradný záznam - odročenie pojednávania,

11. 01. 2012 - doručené podanie navrhovateľa - žiadosť o rozhodnutie vo veci,

23. 02. 2012 - doručené podanie navrhovateľa - žiadosť o rozhodnutie vo veci,

31. 05. 2012 - doručené podanie navrhovateľa - žiadosť o rozhodnutie vo veci,

06. 05. 2013 - pojednávanie - vyhlásený rozsudok,

26. 03. 2014 – expedované písomné vyhotovenie rozsudku,

14. 04. 2014 - odvolanie navrhovateľa proti rozsudku,

15. 04. 2014 - odvolanie odporcu proti rozsudku.“

Ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že   prehľad   úkonov   okresného   súdu   obsiahnutýv písomnom vyjadrení jeho predsedníčky zodpovedá obsahu spisu, a preto ho považovalza relevantný podklad pre svoje rozhodovanie.

Nad rámec písomného vyjadrenia predsedníčky okresného súdu ústavný súd z obsahuspisu zistil, že po podaní odvolaní proti rozsudku sp. zn. 9 C 38/2003 zo 6. mája 2013oboma procesnými stranami, zákonný sudca 16. júna 2014 vyzval účastníkov konania navyjadrenie   k   odvolaniu   protistrany   a   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie.Vyjadrenia   účastníkov   konania   k   odvolaniu   protistrany   boli   okresnému   súdu   doručené10. a 11. júla 2014, ktorý ich následne zaslal na vedomie odvolateľom 9. septembra 2014.V čase rozhodovania o sťažnosti ešte spis nebol predložený odvolaciemu súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o   tom,   či   postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 došlo k porušeniu základnéhopráva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlades judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritériaprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zaplateniesumy   9 961,22   €   s   príslušenstvom   z   titulu   zmluvy   o   dielo.   Po   právnej   stránke   ideo štandardnú   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Zo   skutočnostíuvedených sťažovateľmi a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdnehospisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnejzložitosti veci. Zo skutkového hľadiska ústavný súd zastáva názor, že ide o vec, ktorúmožno   považovať   za   fakticky   zložitejšiu   (početné   návrhy   účastníkov   na   dokazovaniea potreba znaleckého dokazovania, ktorého vykonanie je časovo náročnejšie). Ústavný súdale zároveň konštatuje, že faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec anipo uplynutí jedenástich rokov od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd zistil, žev roku   2010   bolo   na   ich   žiadosť   odročené   pojednávanie   spolu   päťkrát,   čo   objektívnespôsobilo jeho predĺženie, a preto na túto skutočnosť prihliadal pri rozhodovaní o výškeprimeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecnéhosúdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne kodstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   doterajšie   trvanie   napadnutéhokonania   (vyše   11   rokov)   je   už   samo   osebe   celkom   zjavne   neprimerané.   Podľa   názoruústavného súdu súdne konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho ako napadnuté konanie,možno   spravidla   bez   ďalšieho   považovať   za   také,   ktoré   je   nezlučiteľné   s   imperatívomustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 173/05,IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Z   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   niekoľko   období   krátkodobeji dlhodobejšej   nečinnosti.   Aj   napriek   vysokému   počtu   pojednávaní   (uskutočnenýchcelkom 19)   ústavný   súd   identifikoval   obdobie   nečinnosti   od   pojednávania   konaného17. decembra 2010 do pojednávania konaného 31. októbra 2011. Počas uvedeného obdobiaokresný   súd   iba   raz   nariadil   pojednávanie,   ktoré   vzapätí   bezdôvodne   odročil.   Ďalšímobdobím   bezprecedentnej   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   obdobie   od   pojednávaniakonaného   31. októbra   2011,   na   ktorom   okresný   súd   ukončil   dokazovanie   a   odročilpojednávanie na účely vyhlásenia rozsudku vo veci samej, do uskutočnenia pojednávania,na   ktorom   vyhlásil   samotný   rozsudok   (6.   mája   2013).   Taktiež   po   vyhlásení   rozsudkuna pojednávaní uskutočnenom 6. mája 2013 došlo k ďalšiemu neodôvodnenému prieťahuv trvaní   takmer jedenásť   mesiacov, keďže   okresný   súd   expedoval písomné vyhotovenierozsudku účastníkom konania až v marci 2014.

Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté konanie poznamenané i neefektívnou,resp. nesústredenou činnosťou okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazujena skutočnosť, že dokazovanie na súde prvého stupňa trvalo vyše desať rokov, aj napriekveľkému   počtu   pojednávaní   a   konštatuje,   že   táto   skutočnosť   sama   osebe   svedčío nesústredenej činnosti okresného súdu. Za nesústredený postup okresného súdu možnooznačiť nedostatok jeho aktivity po vyrubení a nezaplatení súdneho poplatku žalobcompo podaní návrhu. Takisto za nesústredený postup okresného súdu možno označiť   jehopochybenia   pri   predvolávaní   účastníkov   na   nariadený   termín   pojednávania,   čipri doručovaní   vyjadrení   účastníkov   až   na   pojednávaniach,   hoci   ich   mal   okresný   súdk dispozícii   dlhší   čas,   ako   aj   jeho   postup   súvisiaci   s   bezdôvodným   odročovanímpojednávaní, ktoré mali za následok predĺženie konania ako takého.

Vychádzajúc   z   doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžky   napadnutého   konania   (vyšejedenásť rokov), ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná, v spojení s obdobiamineodôvodnenej   nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospelk záveru, že v ňom došlo postupom okresného súdu k zbytočným prieťahom, a teda ajk porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívnepríčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozrinapr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania anemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestnepríslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 38/2003 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vsume 15 000 € z dôvodov citovaných v I. časti tohto rozhodnutia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnostiprípadu.

Vychádzajúc na jednej strane predovšetkým z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžkynapadnutého konania, ako aj období dlhodobej i krátkodobej neodôvodnenej nečinnostiokresného súdu a jeho nedostatočnej efektivity v konaní a na druhej strane zohľadňujúcsprávanie sťažovateľov ako účastníkov konania, dospel ústavný súd k záveru, že v danomprípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume po 5 000 € pre každého z nichprimerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním TÖGELSIKORA & TL, s. r. o., Záborského 19, Bratislava. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovanío priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravuzastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu 134 €,čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 268 €, režijný paušál(§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri dvoch sťažovateľoch vykonané v roku 2014 po 8,04 €,čo spolu predstavuje sumu 300,16 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Keďže právny zástupca sťažovateľov nepredložil ústavnému súdu potvrdenie o tom,že je platcom dane z pridanej hodnoty, ústavný súd mu priznanú odmenu o túto čiastkunezvýšil.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014