znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 499/2012-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012 p o r u š i l   základné práva a právo spoločnosti R., a. s., zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   5/2012 z 31. januára 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť spoločnosti R., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 323,48 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťosem centov) do rúk A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 499/2012-18 z 8. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 1. februára 2013   a   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   zo   7.   januára 2013   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   doplnenia   zo   4.   decembra   2012   doručeného   osobne   do podateľne ústavného súdu toho istého dňa vyplýva:

2.1 Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Dňa 27. februára 2007 uzavrela s J. S. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu, na základe ktorej sa povinná   zaviazala   platiť   dohodnuté   poistné.   Povinná   v rozpore   s   poistnou   zmluvou dohodnuté   poistné   za   riadne   sťažovateľkou   poskytnutú   a vyčerpanú   službu   nezaplatila. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 488/2009 z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného vo výške 33,99 €, úroku z   omeškania   vo   výške   5   %   ročne   a   trov   rozhodcovského   konania.   Pretože   povinná judikované dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľka   podala   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

2.2 Súdny exekútor 15. novembra 2010 podal Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľky a exekučný titul. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka   postupoval   tak,   že   19.   novembra   2010   vyzval   súdneho   exekútora   zabezpečiť úverovú zmluvu, ktorú mala uzavrieť sťažovateľka s povinnou, a 21. decembra 2010 vyzval súdneho exekútora na predloženie poistných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy medzi sťažovateľkou a povinnou. Na základe takto zhromaždených dôkazov okresný súd rozhodol bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. 17 Er 1074/2010 z 20. januára   2011   tak,   že   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   výkon exekúcie zamietol.

Okresný súd nepostupoval tak, že by vykonal prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu   exekučného   titulu   predchádzali,   ale   vlastnou   cestou   od   súdneho   exekútora (nie od účastníkov konania) zabezpečil   listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre rozhodnutie. Z postupu okresného súdu je zjavné, že nevychádzal z obsahu spisu arbitrážneho súdu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Suma listín, ktoré okresný súd zhromaždil, sa bez pochybností nezhoduje s celým obsahom spisu arbitrážneho súdu. K listinám,   ktoré   okresný   súd   zhromaždil   prostredníctvom   súdneho   exekútora, sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť. Bolo jej upreté právo vyjadriť sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu. Ak   okresný   súd   neobmedzil   svoj   postup   iba   na   prieskum   spisu   arbitrážneho   súdu, ale na základe   dokazovania   zisťoval   a   vytváral   po   začatí   exekučného   súdneho   konania nanovo skutkový stav, mal dať sťažovateľke možnosť zúčastniť sa dokazovania. Okresný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu arbitrážneho súdu a dospel k úplne opačným záverom. Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 60/04. Podľa nej došlo k porušeniu jej základných práv aj tým, že za tejto situácie jej mal okresný súd umožniť vyjadriť sa k veci.

2.3 Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 139/2011-50 z 13. júla 2011 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/2012 z 31. januára 2012 doručeným právnemu zástupcovi   sťažovateľky   13.   marca   2012   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti uzneseniu krajského súdu.

3. Všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   okresný   súd   vykonal   samostatne   nové   dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd   v   základnom   konaní.   Viedlo   to   k   faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky.

3.1   Sťažovateľka   poukazuje   na   dnes   už   zrušené   ustanovenie   §   253   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   predseda   senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku   takéto   ustanovenie   nemá.   Exekučný   súd   je   preto   povinný   na   vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného   súdu.   Exekučný   poriadok   neobsahuje   explicitné   ustanovenie   obdobné ustanoveniu § 115a, resp. § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by priamo umožňovalo,   aby   súdne   konanie   na   exekučnom   súde   prebiehalo   bez   nariadenia pojednávania.   Podľa   ustanovenia   § 251   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   na exekučné   konanie   podľa   osobitného   predpisu   (ktorým   je   Exekučný   poriadok)   použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže dostatočne   odôvodniť   záver,   že vždy,   keď   súd   rozhoduje   uznesením,   nemusí   nariadiť pojednávanie.

Najvyšší súd neposkytol sťažovateľke súdnu ochranu či spravodlivé súdne konanie, ale   ani   právo   na   zákonného   sudcu.   V   odôvodnení   uznesenia   nijako   nevysvetlil   odklon od judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľka   poukázala   v   podanom   dovolaní (predtým   už   aj   v   odvolaní).   Konkrétne   išlo   o   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 60/04. V zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 192/06 bolo povinnosťou najvyššieho súdu odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom.

3.2   Popri   procesnoprávnych   pochybeniach   sťažovateľka   namieta   aj   právny   názor o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by mohla byť neprijateľná pre   hrubý   nepomer   práv   povinnej   v   rozhodcovskom   konaní   v   porovnaní   s   právami sťažovateľky, čo však z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva. Použitie rozhodcovskej   zmluvy   v   spotrebiteľských   zmluvách   nie   je   zakázané.   Nie   každá rozhodcovská   doložka   je   teda   automaticky   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou.   Záver o nekalom   charaktere   rozhodcovskej   doložky   nevyplýva   z   jej   samotnej   existencie,   ale z konkrétnych   skutkových   okolností   každého   jedného   prípadu.   V   danom   prípade   však exekučné súdy dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré sťažovateľka vymenúva. Navyše,   povinná   bola   pred   podpisom   poistnej   zmluvy na zvláštnom   tlačive osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní. Tretí   subjekt   nezávislý   od   sťažovateľky   (tzv.   viazaný   finančný   agent)   je   povinný   pred uzavretím   poistenia   bez   účasti   poisťovne   informovať   spotrebiteľa   o   podstatných okolnostiach   poistného   vzťahu.   Preto   súhlas   povinnej   s   rozhodcovskou   doložkou   mal povahu informovaného súhlasu. Vzhľadom na porušenie označených práv sťažovateľky, čoho dôsledkom bolo nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, všeobecné súdy sa o   obsahu   osobitného   tlačiva   s   poučením   o   možnosti   zvoliť   si   rozhodcovské   konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť. Neobstojí ani tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého   príslušný   európsky   predpis   má   byť   priamo   aplikovateľným   prameňom komunitárneho práva.

3.3   Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   okresný   súd   mal   správne   vykonať   riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel, a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní. Ak by tak konal, musel by byť správne obsadený sudcom, a nie   vyšším   súdnym   úradníkom.   Okolnosť,   že   okresný   súd   takto   nekonal,   znamená porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

3.4 Napokon sťažovateľka v doplneniach svojej sťažnosti poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.   Podľa   jej   názoru   toto   ustanovenie   definuje   postup,   ako   môže   dodávateľ realizovať svoje právo na súdnu ochranu. Všeobecné súdy však sťažovateľke neumožnili uplatnenie tohto ustanovenia, teda aplikáciu zákonom ustanoveného postupu.

4. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012, krajským súdom pod sp. zn. 15 CoE 139/2011 a okresným súdom pod sp. zn. 17 Er 1074/2010 s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu z 31. januára 2012, krajského súdu z 13. júla 2011 a okresného súdu z 20. januára 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €.

5. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2012-70 zo 7. januára 2013 doručeného ústavnému súdu 16. januára 2013 vyplýva, že považuje sťažnosť za nedôvodnú. Trvá na argumentácii uvedenej v uznesení a opakuje ju v podstatných rysoch. Zdôrazňuje, že nález ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 60/04, na ktorý sa sťažovateľka odvoláva, rieši otázku dokazovania v štádiu rozhodovania o odklade už nariadenej exekúcie. V štádiu rozhodovania   o   vydaní   poverenia   exekútorovi   na   začatie   exekúcie,   kedy   exekučný   súd skúma súlad exekučného titulu s návrhom na začatie exekúcie a formálnu a materiálnu stránku   vykonateľnosti   exekučného   titulu   výlučne   len   na   podklade   listín   predložených oprávneným,   je   nález   ústavného   súdu   nepoužiteľný,   a   preto   nebol   ani   dôvod,   aby   sa všeobecné súdy s jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí.

6. Z repliky sťažovateľky z 5. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 5. februára 2013, ako aj z doplnenia repliky zo 7. februára 2013 doručeného ústavnému súdu osobne do podateľne   toho   istého   dňa   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   k   podstatným   námietkam sťažovateľky   v   skutočnosti   nevyjadril,   ale   iba   opakoval   to,   čo   už   uviedol   v   uznesení. Jediným   priamym   argumentom   majúcim   vzťah   k   argumentácii   sťažovateľky   je   reakcia na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04, kde najvyšší súd po prvýkrát odôvodnil svoj odklon od zmieneného rozhodnutia ústavného súdu. Táto okolnosť preukazuje, že najvyšší súd   sa   v   dovolacom   konaní nezaoberal   všetkými   námietkami sťažovateľky   presvedčivo a vyčerpávajúco.   Stanovisko   najvyššieho   súdu   je   neakceptovateľné,   pretože   ústava garantuje v každej fáze exekučného konania rovnakú dostupnosť a kvalitu spravodlivého procesu. Opačný názor je bez akejkoľvek právnej opory a je len interpretačnou svojvôľou. Iná fáza exekučného konania nemôže byť dôvodom na to, aby bol súdny proces vedený vo vzťahu k sťažovateľke menej procesne perfektne, a teda aj menej spravodlivo. Poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 255/2010, podľa ktorého porušením práva na súdnu ochranu je aj príliš formalistický postup všeobecných súdov, ktoré nie sú absolútne viazané doslovným znením zákona, ale môžu sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavných princípov.

7. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 499/2012-18 z 8. novembra 2012, vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu a repliku sťažovateľky aj povinnej s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach. Povinná však túto možnosť nevyužila a vo veci sa nevyjadrila.

II.

8. Z uznesenia okresného súdu č. k. 17 Er 1074/2010-29 z 20. januára 2011 vyplýva, že   ním   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie.   Podľa   názoru   okresného   súdu   bol   na   rozhodnutie   sporu   medzi   poisťovňou a poistníkom   príslušný   rozhodcovský   súd,   ktorý   určí   poisťovňa,   pričom   na   výber rozhodcovského   súdu   nemal   poistník   žiaden   vplyv.   Spotrebiteľ   sa   podpisom   takejto rozhodcovskej doložky reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu.

9. Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 CoE 139/2011-50 z 13. júla 2011 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er 1074/2010-29 z 20. januára 2011. Podľa názoru krajského súdu zistenie o neplatnosti rozhodcovskej doložky je samo osebe postačujúcim dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie.   Poistná   zmluva   ako   neoddeliteľná   súčasť   exekučného   titulu obsahuje   podmienky   spôsobujúce   značnú   nerovnováhu   medzi   právami   a   povinnosťami zmluvných strán. Takouto je rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju   právomoc   konať   a   rozhodnúť   vo   veci.   Praktickým   dôsledkom   ustanovenia o rozhodcovskej doložke bolo, že žalobkyni fakticky bola odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Žalobkyňa nemala možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah   všeobecných   poistných   podmienok,   jedinou   alternatívou   bolo   prijatie   alebo odmietnutie   návrhu   sťažovateľky   ako   celku.   Žalobkyňa   sa   podpisom   zmluvy,   obsahom ktorej bola aj takáto doložka, reálne vopred vzdala práva na účinnú procesnú obranu.  

10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/2012 z 31. januára 2012 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu   krajského súdu sp.   zn. 15 CoE 139/2011 z 13. júla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že okresný súd konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, nie je dôvodná. Podľa § 115 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   nariadi   na   prejednanie   veci   samej   pojednávanie, ak zákon   alebo   osobitný   predpis   neustanovuje   inak.   Z   tohto   ustanovenia,   v   ktorom   je vyjadrená   zásada   ústnosti   konania,   vyplýva,   že   súd   je   povinný   nariadiť   pojednávanie vo veci   samej,   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   ustanovení   §   115a   Občianskeho súdneho poriadku. Nedôvodné je aj ďalšie tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého Exekučný poriadok, ale ani iný vnútroštátny predpis či právo Európskej únie neumožňuje exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, a to v súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. V skutočnosti právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „rozhodcovský zákon“), a preto všeobecné súdy rozhodovali vo veci patriacej do ich právomoci. Napokon sťažovateľkou   namietané   nesprávne   právne   posúdenie   nezakladá   v danom   prípade prípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

III.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   by   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. januára 2008) ak dodávateľ   nepreukáže   opak,   zmluvné   ustanovenia   dohodnuté   medzi   dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

14.   Podstatu   argumentácie   sťažovateľky   tvorí   námietka,   že   okresný   súd   pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu a prípadne navrhnúť dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd a nereagoval naň náležite ani najvyšší súd v napadnutom uznesení.

14.1 Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Podľa   §   122   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   tomto   zmysle   ustanovuje,   že dokazovanie   sa   vykonáva   aj   vtedy,   keď   sú   splnené   podmienky   na   rozhodnutie   bez pojednávania,   čím   je   zároveň   vyjadrené,   že   aj   vtedy,   ak   sú   splnené   podmienky na rozhodnutie   bez   pojednávania,   súd   zisťuje   skutkový   stav   dokazovaním,   a   nie   iným procesným úkonom. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

14.2 Uvedený záver je podstatný aj v prerokúvanej veci v tom zmysle, že nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že súdy mali pred vydaním napadnutého rozhodnutia nariadiť   pojednávanie.   Podstatou   pojednávania   je   totiž   účasť   všetkých   účastníkov,   teda v danom prípade i povinného, ktorý (ako možno očakávať) by rovnako žiadal zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia pre súdneho exekútora. Keďže v prerokúvanej veci zjavne súd dospel k záveru o tom, že exekúciu na základe predloženého exekučného titulu nemožno vykonať, prítomnosť povinného na pojednávaní by znamenala jedine to, že by sťažovateľka proti sebe nemala len názor súdu (ktorý si súd utvoril beztak predtým, než vo veci vypočul povinného),   ale   aj   názor   povinného.   Sťažovateľka   sa   však   v   zásade   nemôže   v   konaní o ústavnej sťažnosti domáhať zhoršenia svojho postavenia, resp. zintenzívnenia zásahu proti sebe, ale len jeho zlepšenia. Za týchto okolností nie je zrejmé, v čom by kontradiktórne pojednávanie   za   prítomnosti   povinného   malo   pre   sťažovateľku   ako   oprávnenú   priniesť zlepšenie v uplatnení jej práv.

Konanie (kontradiktórneho) pojednávania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia   podľa   názoru   ústavného   súdu   odporuje   aj   aktuálnemu   zneniu   §   44   ods.   2 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   súd   „preskúma   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   exekučný   titul“,   na   rozdiel   od formulácie použitej napríklad v § 115 Občianskeho súdneho poriadku („prejednanie veci“). V   neposlednom   rade   možno   zo   systematickej   súvislosti   §   44   ods.   2   a   5   Exekučného poriadku usúdiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 je konanie o vydanie poverenia   súdnemu   exekútorovi   konaním   jednostranným,   nie   kontradiktórnym,   a   účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde je potrebné povinnému vytvoriť priestor na uplatnenie jeho prípadných námietok [napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Koniec koncov, vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému, aby tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojenie   priznaného   nároku. Nevyhnutným   dôsledkom   nariadenia   pojednávania,   na   ktoré   by   bolo   treba   povinného predvolať (porov. znenie § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), by však bolo, že by sa o exekúcii dozvedel. To by mohlo v konečnom dôsledku mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Pokiaľ sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04, treba dať za pravdu názoru najvyššieho súdu vyjadrenému v jeho stanovisku, že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie, ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď. V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vec prerokovaná   v   „prítomnosti“   účastníka.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojem „v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci „v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy.

14.3   Nenariadením   pojednávania   na   prerokovanie   žiadosti   súdneho   exekútora o vydanie poverenia tak k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo.

15. Kľúčovou otázkou v celej veci tak zostáva to, či k porušeniu mohlo dôjsť tým, že sa sťažovateľka nemala možnosť „vyjadriť k vykonaným dôkazom“ a že pred rozhodnutím nebola vec prerokovaná „v jej prítomnosti“.

15.1 Medzi sťažovateľkou a najvyšším súdom je sporná predovšetkým otázka, či možno činnosť súdu pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku považovať za dokazovanie alebo nie. Na úvod treba poznamenať, že Občiansky súdny poriadok používa pojem dokazovanie minimálne v dvoch mierne odlišných významoch. Na jednej strane pod pojmom dokazovanie chápe súhrn procesných úkonov, ktorými vykonáva jednotlivé dôkazy (tak napr. v § 122 ods. 1), na druhej strane ho používa skôr na označenie určitého úseku (fázy) konania s jasným začiatkom a koncom, kedy tieto procesné úkony prebiehajú (tak napríklad v § 120 ods. 4). Hoci uvedené významy nie sú vo vzájomnom protiklade, môžu spôsobovať určité posuny vo vnímaní pojmu dokazovanie v jednotlivých typoch a fázach konania pred súdom.

Z pohľadu čl. 48 ods. 2 ústavy je potom predovšetkým podstatný prvý z uvedených významov, pretože toto ustanovenie výslovne viaže práva účastníka nie na „dokazovanie“, ale   na   „vykonanie   dôkazu“.   Ústavný   súd   preto   predovšetkým   posúdi,   či   činnosť   súdu upravená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je „vykonávaním dôkazov“, teda dokazovaním v prvom uvedenom zmysle, aby vôbec bolo možné posúdiť, či sťažovateľke môže svedčiť právo zaručené v uvedenom ústavnom článku.

15.2   Dokazovaním   v   súdnom   konaní   sa   podľa   bežných   definícií   právnej   vedy rozumie   postup   súdu   smerujúci   k   utvoreniu   skutkových   poznatkov   o   rozhodujúcich okolnostiach   (porov.   Winterová,   A.,   a   kol.   Civilní   právo   procesní.   6.   aktualizované a doplnené vydanie. Praha: Linde, 2011, s. 244), pričom má ísť o jediný postup, akým súd tieto poznatky získava (tamtiež, s. 243). Podstatou dokazovania je vykonávanie dôkazov, teda   procesné   získavanie   príslušných   skutkových   poznatkov   z   jednotlivých   dôkazných prostriedkov,   ktoré   sú   nositeľmi   určitých   informácií   o   okolnostiach   vonkajšieho   sveta. Vo všeobecnosti   platí   v   slovenskom   procesnom   práve   princíp   voľného   dôkazu,   teda na dokazovanie ktorejkoľvek rozhodujúcej skutočnosti možno použiť ktorýkoľvek vhodný dôkazný prostriedok. Len výnimočne zákon normuje princíp tzv. viazaného dôkazu, podľa ktorého   možno   určitú   skutočnosť   dokázať   len   určitým   typom   dôkazného   prostriedku (príklady   pozri   tamtiež,   s.   255;   v   minulosti   napríklad   §   249   uhorského   Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého zachovanie formalít pojednávania bolo možné dokazovať len zápisnicou o pojednávaní).

Aplikujúc už uvedené   stanoviská   na   exekučné   konanie sa   podľa   ústavného súdu nemožno – minimálne na účely ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy – bez ďalšieho stotožniť s názorom najvyššieho súdu (podporeným názorom českého najvyššieho súdu vyjadreným v uznesení   sp.   zn.   20   Cdo   1020/99),   že   súd   konajúci   podľa   §   44   ods.   2   Exekučného poriadku nevykonáva dokazovanie. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že úlohou súdu je preskúmať súlad návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti o vydanie poverenia   so zákonom.   Pre   tento   účel   sa   súd   predovšetkým   musí   oboznámiť   aspoň   s obsahom návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý ako podanie nebol adresovaný jemu, ale inému orgánu (súdnemu exekútorovi), a s obsahom exekučného titulu. Návrh sa podáva písomne,   podobne   exekučný   titul   sa   podľa   aktuálnej   právnej   úpravy   vydáva   spravidla písomne. Ak sa súd oboznamuje s ich obsahom, ide nepochybne o vykonávanie dôkazu listinou (§ 129 Občianskeho súdneho poriadku). Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku takisto vyplýva, že ide o dôkaz viazaný, keďže iným spôsobom než samotným exekučným titulom jeho existenciu a obsah dokázať nemožno.

Záveru, že i v tejto fáze exekučného konania súd vykonáva dokazovanie (dôkazy), nasvedčuje i znenie ustanovenia § 39 ods. 1 in fine Exekučného poriadku, podľa ktorého musí návrh na vykonanie exekúcie obsahovať aj „označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený dovoláva“. Podľa povahy veci môže ísť najmä o dôkaz o splnení podmienky podľa § 43 ods. 1 Exekučného poriadku alebo o prevode alebo prechode práva alebo povinnosti podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Na to, aby súd získal poznatky o tom, či tieto skutočnosti nastali,   musí   vykonať   príslušné   dôkazy,   teda   sa   s   obsahom   takto   pripojených   listín oboznámiť. Charakter vykonávania dôkazu tejto činnosti neberie okolnosť, že sa tak deje mimo pojednávania, pretože tento postup nie je Občianskemu súdnemu poriadku neznámy (porov.   ustanovenie   §   115a,   ktoré   taktiež   predpokladá,   že   mimo   pojednávania   sa   bude zisťovať skutkový stav z predložených listinných dôkazov).

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy treba postup súdu, ktorý pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora skúma obsah návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora na účely posúdenia ich súladu so zákonom, považovať za vykonávanie dôkazov.

Len na dôvažok ústavný súd pripomína, že aj pri dokazovaní v exekučnom konaní, napríklad   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   o   vydanie   poverenia,   platí   ustanovenie   §   121 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z úradnej činnosti dokazovať netreba (porov. napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 15/2012, s. 5, a tam citovaná prejudikatúra, podobne aj citované uznesenie českého najvyššieho súdu sp. zn. 20 Cdo 1020/99). Uvedené sa však nepochybne týka len prípadu, keď je titulárny súd (teda súd, ktorý vydal exekučný titul) zhodný s exekučným súdom. Ak sa má súd oboznámiť so spisom iného súdu, prípadne rozhodcovského súdu, ide v tomto prípade o vykonanie dôkazu, a to dôkazu listinou. Navyše, ani ustanovenie § 121 Občianskeho súdneho poriadku nevylučuje dokazovanie o skutočnostiach tam uvedených (keďže podľa neho len „dokazovať netreba“, nie však „nemožno“) ani nedáva odpoveď na otázku, ako má súd zoznámiť účastníkov s tým, že určitú skutočnosť považuje za známu v   zmysle   uvedených   ustanovení   a   nebude   o   nej   vykonávať   dôkaz,   ku   ktorému   by   sa účastníci   inak   mohli   vyjadriť.   Tieto   otázky   však   nateraz   nie   sú   predmetom   prieskumu ústavného súdu.

15.3 K dôkazom vykonaným vo „veci“ má účastník podľa už viackrát citovaného čl. 48 ods. 2 ústavy právo vyjadriť sa a zároveň má právo, aby sa „vec“ prerokovala v jeho prítomnosti.   Citované   ustanovenie   na   prvý   pohľad   neumožňuje   akékoľvek   obmedzenie týchto práv, keďže na jednej strane v ňom nie je ustanovené nič v tomto zmysle (pričom verejnosť   súdneho   pojednávania   je   podľa   normy   v   ňom   obsiahnutej   obmedziteľná), na druhej strane čl. 48 ods. 2 nie je vypočítaný v čl. 51 ods. 1 ústavy, a preto sa práva v ňom zaručeného nemožno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú (zhodne už PL. ÚS   14/98). Judikatúra ústavného súdu však napriek tomu záruky uvedené v tomto ustanovení neuplatňovala vždy na všetky konania, a to práve prostredníctvom interpretácie pojmu „vec“. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 87/97 ústavný súd napríklad vyslovil, že pojem „vec“ je potrebné interpretovať ako nárok uplatnený vo veci samej, v dôsledku čoho práva uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa v zásade netýkajú procesných rozhodnutí.

Ústavný súd nevidí dôvod odkláňať sa od tejto línie svojej judikatúry a považuje za nevyhnutné vykladať pojem „vec“ použitý v čl. 48 ods. 2 ústavy nie procesnotechnicky, ale funkčne. „Vecou“ v zmysle citovaného ustanovenia tak treba rozumieť určitú záležitosť, s ktorou sa účastník obrátil na súd, prípadne o ktorej súd koná aj bez návrhu účastníka, vymedzenú určitým skutkovým stavom a nárokom, o ktorý v nej ide, alebo očakávaným predmetom meritórneho súdneho rozhodnutia, ak jeho predmetom nie je nárok. Naopak, pojem   „vec“   nemožno   bez   ďalšieho   stotožňovať   s   jedným   konaním,   resp.   s   jednou inštanciou   v   rámci   prebiehajúceho   konania.   Nebolo   by   totiž   účelné,   aby   sa   všetky komponenty práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy (právo na „verejné prerokovanie veci“, „prítomnosť pri prerokovaní veci“ a „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“) priznávali každému   účastníkovi   v   každom   jednotlivom   konaní   a   na   každej   jednotlivej   inštancii. Účelom citovaného článku je totiž zaručiť určitú elementárnu férovosť súdneho (a iného) rozhodovania,   reprezentovanú zásadou audiatur   et   altera   pars,   ako   aj verejnú kontrolu výkonu súdnictva. Jeho účelom však nie je záruka obradného formalizmu. Preto nie je z pohľadu   čl.   48   ods.   2   ústavy   nevyhnutné,   aby   bola   každému   kedykoľvek,   v   každej inštancii   a   v   každom   jednotlivom   konaní   opakovane   dávaná   možnosť   neustále   trvať na verejnom   prerokovaní   veci   a   vyjadrovaní   sa   k   vykonaným   dôkazom,   ak   predmetom všetkých týchto konaní a inštancií je tá istá „vec“, teda ten istý nárok alebo predmet konania založený   na   totožnom   skutkovom   stave,   ku   ktorým   sa   už   účastník   mohol   dostatočne vyjadriť   v   predchádzajúcom   konaní   a   v   ktorých   nedošlo   z   pohľadu   uvedeného   práva k žiadnej   zmene.   Preto   možno   akceptovať určité   obmedzenie   práv   zaručených   v   čl.   48 ods. 2 ústavy v určitej fáze (hoci aj procesne samostatnej) alebo inštancii prerokúvania určitej veci za predpokladu, že takéto obmedzenie je primerané a že účastník mal možnosť tieto práva efektívne realizovať v skoršej fáze alebo inštancii prerokovania danej veci alebo bude mať možnosť ich efektívne realizovať v jeho neskoršej fáze alebo inštancii.

Napokon   v   prospech   mierne   zúženého   výkladu   čl.   48   ods.   2   ústavy   hovoria i právnohistorické argumenty. Totožné ustanovenie bolo pôvodne obsiahnuté v čl. 38 ods. 2 listiny, ktorá nadobudla účinnosť 8. februára 1991, a podobne ako dnešný čl. 48 ods. 2 ústavy   tiež   nepripúšťalo   žiadne   zákonné obmedzenie.   Zo   stavu   podústavného   právneho poriadku účinného v tom čase však možno zistiť, že už vtedy existovali početné konania, v ktorých sa napríklad rozhodovalo bez verejného ústneho pojednávania (napríklad mnohé správne konania, niektoré konania pred štátnym notárstvom, niektoré osobitné konania pred súdom,   prípadne   aj   súdny   výkon   rozhodnutí),   a   z   dostupných   sprievodných   materiálov k návrhu ústavného zákona, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ani z jeho predchádzajúcich   prípravných   verzií   nie   je   možné   identifikovať   jednoznačný   zámer vtedajšieho ústavodarcu vylúčiť ďalšiu existenciu takýchto výnimiek.

15.4 Exekučné konanie (exekúcia) predstavuje podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04), v ktorej sa realizuje (súdne) rozhodnutie vydané v hlavnej veci.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   teda   v   prípade   exekúcie   na   základe   (súdneho) rozhodnutia, ktoré bolo vydané v určitej veci, teda o určitom nároku alebo inom predmete konania, o tú istú (identickú) „vec“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá už bola prerokovaná v   príslušnom   hlavnom   („nachádzacom“)   konaní,   v   ktorom   účastník   konania   už   mohol uplatniť svoje práva zaručené mu v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ako už ústavný súd uviedol, toto ustanovenie   nemožno   vykladať   tak,   že   by   dávalo   rovnaké   právo   byť   prítomný   pri prerokúvaní veci a vyjadrovať sa k nej neustále, v každej inštancii a fáze, hoci stav danej veci by bol úplne identický.

Rozsah dokazovania, resp. potrebného zistenia skutkového stavu vo fáze exekučného konania,   v   ktorej   exekučný   súd   rozhoduje   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie poverenia, je určený ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má exekučný súd preskúmať súlad exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom. Z takto vymedzeného rozsahu preskúmavaných listín (dôkazov) možno vyvodiť, že ide – minimálne v prípade, že exekučným titulom je súdne rozhodnutie   –   o   také   dôkazy,   ku   ktorých   obsahu   sa   už   oprávnený   buď   mal   možnosť vyjadriť, alebo ich sám koncipoval. Exekučný titul bol totiž vydaný na podklade konania, na ktorom   sa   oprávnený   zúčastnil,   kde   mohol   prednášať   svoje   argumenty,   navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, návrh na vykonanie exekúcie spísal a podal sám oprávnený (§ 37 a § 38 Exekučného poriadku) a obsah žiadosti o udelenie poverenia, ktorá beztak vychádza   spravidla   len   z   podkladov   predložených   oprávneným   v   návrhu   na   vykonanie exekúcie, môže oprávnený čiastočne ovplyvniť výberom súdneho exekútora a s jej obsahom sa zoznámiť nahliadnutím do spisu (§ 205 a § 206 Exekučného poriadku).

Za týchto okolností možno podľa názoru ústavného súdu v zásade vychádzať z toho, že v exekúcii, resp. pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   ide   o   totožnú   „vec“   s   tou,   ktorá   už   bola prerokovaná   v   konaní,   v   ktorom   došlo   k   vydaniu   exekučného   titulu.   Preto,   pokiaľ   je skutkový   stav   a   skutkové   zistenia,   z   ktorého   exekučný   súd   pri   tomto   rozhodovaní vychádzal,   totožný   so   skutkovým   stavom,   ako   bol   zistený   v   základom   konaní,   možno vychádzať z toho, že oprávnený svoje právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ktoré sú podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, už realizoval v základnom konaní, v dôsledku čoho   nie   je   nevyhnutné,   aby   mu   exekučný   súd   dal   takúto   možnosť   opätovne   (t.   j. exekučnému titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia).

Z   už   uvedených   argumentov   však   možno   vyvodiť   i   medze   akceptácie   takéhoto obmedzenia práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy v exekučnom konaní.

15.5   Na   účely   ďalšieho   výkladu   je   najskôr   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažovateľka vo svojej sťažnosti nespochybňuje samotný postup exekučného súdu, ktorý okrem listín uvedených v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku použil na zisťovanie skutkového stavu aj ďalšie listiny (v prerokúvanej veci zrejme poistnú zmluvu a všeobecné poistné podmienky).   Preto   sa   ani   ústavný   súd   nebude   zaoberať   ústavnoprávnymi   súvislosťami otázky, či takýto postup je krytý uvedeným ustanovením a či z neho nemožno vyvodiť obmedzenie prípustného rozsahu dôkazných prostriedkov v tejto fáze exekučného konania. Ako   už   ústavný   súd   zdôraznil,   obmedzenie   základného   práva   vyjadriť   sa k vykonaným   dôkazom   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   pri   rozhodovaní   o   vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je odôvodnené totožnosťou   „veci“   s   predchádzajúcim   (základným)   konaním,   v   ktorom   bol   vydaný exekučný   titul.   Táto   totožnosť   však   do   značnej   miery   predpokladá   nielen   totožnosť uplatneného nároku alebo predmetu konania, ale – pri teleologickom výklade čl. 48 ods. 2 ústavy   –   aj   podstatnú   totožnosť   zisteného   skutkového   stavu   v   predchádzajúcom (základnom) konaní a exekučnom konaní. Účelom práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je   totiž   práve   možnosť   ovplyvniť   skutkové   zistenia,   na   ktorých   súd   zakladá   svoje rozhodnutie,   keďže skutkové zistenia   sú   to,   čo   je účastníkovi (ako spravidla   priamemu aktérovi tých skutkových dejov, ktoré sa majú dokázať) nepochybne známejšie ako súdu. Aktivita účastníka pri využití tohto práva je v podstatnej miere závislá práve od miery presvedčivosti vykonaných dôkazov, skutkových zistení, ktorých vyvodenie z nich možno očakávať,   a   miery   presvedčenia   súdu   o   vplyve   týchto   zistení   na   unesenie   dôkazného bremena daného účastníka. Preto možno očakávať podstatne vyššiu mieru aktivity tam, kde vykonané dôkazy prima facie svedčia v neprospech účastníka, resp. jeho tvrdení, a naopak, menšiu mieru tam, kde vykonávané dôkazy tvrdenia účastníka viac či menej presvedčivo potvrdzujú.

Oprávnený,   ktorý   navrhne   vykonanie   exekúcie   na   základe   exekučného   titulu vydaného v jeho prospech v predchádzajúcom konaní, v zásade vychádza z toho, že doteraz vykonané dokazovanie v podstate preukázalo pravdivosť jeho skutkových tvrdení, a ak ich aj nepreukázalo, tak aspoň ustálilo iný skutkový stav, z ktorých však jeho uplatnený nárok vyplynul rovnako ako z ním tvrdeného skutkového stavu. S týmto očakávaním, ktoré možno považovať za „legitímne“, oprávnený vstupuje na pole exekučného konania. Oprávnený preto spravidla nepredpokladá zmenu skutkového stavu, ktorý vyplýva z exekučného titulu a z ktorého podľa exekučného titulu vyplýva jeho nárok, v dôsledku čoho nevyvíja ani procesnú aktivitu v tomto smere. Možno dokonca povedať, že oprávnený logicky očakáva, že predmetom exekučného konania bude totožná „vec“ (v zmysle, ktorý ústavný súd vyložil v predchádzajúcich odsekoch), ktorá už bola predmetom konania, ktoré vyústilo do vydania exekučného titulu. Vykonávaním dôkazov v exekučnom konaní, hoc aj tých, ktoré už boli predtým   vykonané   v   tomto   konaní,   a   následnou   zmenou   skutkového   stavu,   z   ktorého exekučný   súd   vychádza   pri   rozhodovaní   podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku, v porovnaní so skutkovým stavom zisteným v predchádzajúcom konaní a vyplývajúcim z exekučného titulu tak podľa názoru ústavného súdu zaniká totožnosť „veci“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Naopak, takýto postup exekučného súdu robí v rozsahu odchylných skutkových zistení z už raz prerokovanej veci „novú“ vec, ktorej oprávnenému znova patrí právo na jej prerokovanie „v jeho prítomnosti“ a na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.

15.6 Z predchádzajúceho výkladu tak možno uzavrieť: Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný   titul,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   žiadosť   o   vydanie   poverenia),   ako   aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný   dať   oprávnenému   možnosť   sa   k   takto   vykonaným   dôkazom   a   takto   novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové posudzovanie týchto otázok exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže legitímne očakávať opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom otvorení musí mať účastník opätovne možnosť navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd, jednak prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule.

Je pravdou, že aktuálne znenie Občianskeho súdneho poriadku neobsahuje všeobecnú úpravu postupu tzv. vypočutia mimo pojednávania, ako obsahoval napríklad § 254 ods. 1 uhorského Občianskeho súdneho poriadku („O žiadostiach, ktoré môžu byť podľa zákona vybavené   vypočutím   odporcu   bez   ústneho   pojednávania,   predseda   alebo   ním   poverený sudca vypočuje odporcu písomne alebo zapísaním jeho prejavu do zápisnice.“) alebo § 68 a § 69 zákona č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky súdny poriadok). Ustanovenia § 18 OSP, podľa ktorého je súd povinný zabezpečiť účastníkom rovnaké možnosti uplatnenia ich práv, a § 123 OSP, podľa ktorého sa účastníci majú právo vyjadriť k vykonaným dôkazom, v spojení s okolnosťou, že Občiansky súdny poriadok ani Exekučný poriadok takýto postup nevylučujú, ba na niektorých miestach s ním sporadicky počítajú (napríklad § 75 ods. 9, § 101 ods. 3 či § 213 ods. 2 OSP), však podľa názoru ústavného   súdu   poskytujú   dostatočný   priestor   na   ich   ústavokonformný   výklad tak,   aby postup súdu bol v súlade s viackrát citovaným ustanovením čl. 48 ods. 2 ústavy.

16.   Uvedené   záruky   však   súdy   konajúce   v   prerokúvanej   veci   sťažovateľke neposkytli.

16.1   Sťažovateľka   navrhla   exekúciu   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   bol rozhodcovský rozsudok. V zmysle § 21 ods. 1 rozhodcovského zákona je to v prvom rade rozhodcovský   súd,   ktorý   je   oprávnený   posudzovať   platnosť   rozhodcovskej   zmluvy (doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc. Z okolností prerokúvanej veci je zrejmé, že rozhodcovský   súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci svoju právomoc uznal, čím uznal aj platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc zakladá. Vzhľadom na to, že k   sťažnosti   sťažovateľky   uvedený   rozhodcovský   rozsudok   nebol   priložený,   nie   je ústavnému   súdu   známe,   na   akých   dôkazoch   a   skutkových   zisteniach   bol   jeho   názor o platnosti rozhodcovskej doložky založený. Z postupu okresného súdu je však zrejmé, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzal len z obsahu rozhodcovského rozsudku. Naopak, okresný súd si sám (nie od sťažovateľky) vyžiadal rovnopis uzavretej poistnej zmluvy, túto preskúmal a na jej základe dospel k opačnému záveru o platnosti rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Posudzovanie   platnosti   zmluvného   dojednania,   ako   aj   napokon   každé   súdne rozhodovanie, pozostáva (okrem   procesu   abstraktného výkladu právnej normy) z dvoch krokov: zistenia skutkového stavu a v jeho rámci takých skutkových okolností, ktoré sú dôvodom   aplikácie   právnej   normy,   ktorej   následkom   môže   byť   neplatnosť   zmluvného dojednania, a subsumpcia, teda či zistené skutkové okolnosti odôvodňujú použitie právnej normy a či obsah tejto právnej normy (v tom význame, v akom ho vyložil súd), má za následok neplatnosť zmluvného dojednania. Preto, ak rôzne rozhodujúce orgány rozdielne posúdia   platnosť   určitého   dojednania,   môže   byť   dôvodom   rozdielneho   posúdenia   buď rozdiel v právnom názore (teda rozdiel v názore na aplikovateľnosť danej právnej normy alebo   jej   následok),   alebo   rozdiel   v   skutkových   okolnostiach,   z   ktorých   oba   orgány vychádzajú.   Zostáva   preto   na   záver   posúdiť,   o   ktorý   z   uvedených   prípadov   ide v prerokúvanej veci.

16.2   Z   posledného   odseku   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   jeho   záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je založený na ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia poistnej zmluvy (27. februára 2007), podľa ktorého   sú   neprijateľné   podmienky   upravené   v   spotrebiteľských   zmluvách   neplatné. Citované ustanovenie však normuje neplatnosť len ako následok neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nevymedzuje však pojem neprijateľnej podmienky. Inak okresný súd založil svoju argumentáciu v podstate len na ustanoveniach smernice č. 93/13/EHS a na judikatúre Súdneho dvora   Európskej   únie k   nej,   avšak bez toho,   aby vysvetlil,   ako táto   smernica a uvedená judikatúra priamo účinkuje v horizontálnych právnych vzťahoch.

Uvedený nedostatok uznal vo svojom uznesení i krajský súd, ktorý sa ho pokúsil napraviť odkazom na ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, opäť bez citácie konkrétneho ustanovenia, na ktorom svoj záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky založil.

Predpokladom následku – neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka obsiahnutá,   ako   spotrebiteľskej   zmluvy   (§   52   ods.   1   Občianskeho   zákonníka),   ako   aj zistenie,   že   takáto   rozhodcovská   doložka   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach a povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech   spotrebiteľa   (§   53   ods.   1   Občianskeho zákonníka). Podľa názoru ústavného súdu sú predpokladom aplikácie uvedených ustanovení konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach. Konkrétne skutkové zistenia, ktoré si vyžadujú   záver   o   právnej   povahe   zmluvy   ako   zmluvy   spotrebiteľskej,   zahŕňajú   najmä zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne spĺňajú znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či daná zmluva bola skutočne vopred pripravená dodávateľom a či spotrebiteľ skutočne nemal možnosť   ovplyvniť   jej   obsah.   Záver   o   značnej   nerovnováhe nemožno   získať   inak,   než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému (exekučný) súd dospeje, ide v jednom i druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia, zistené z vykonaných dôkazov. Úplne mimo hlbšej úvahy ústavného súdu pritom zostávajú v   kontexte   veci   relatívne   banálne   aspekty   vykonávania   dôkazu   listinou,   ako   napríklad otázka   o   tom,   či   predložená   listina   je pravá,   teda   zhodná   s tou,   ktorú   strany   skutočne podpísali ako prejav svojej vôle na založenie svojich záväzkov.

Osobitne sa pritom žiada zdôrazniť, že na rozdiel od úpravy účinnej od 1. januára 2008   Občiansky   zákonník   v   znení   aplikovateľnom   v   prerokúvanej   veci   žiadneho z predpokladov   neprijateľnosti   zmluvnej   podmienky   v   spotrebiteľskej   zmluve neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred súdom pozitívne dokázaná a na tom nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz vykonáva z úradnej moci (ex offo). Ani úprava § 53 ods. 3 účinná od 1. januára 2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka nebola   dohodnutá   individuálne,   však   nič   nemení   na   aktuálnosti   už   uvedených   záverov, keďže v takomto prípade je práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu ukazujú na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nevyhnutným   predpokladom   na   označenie   dôkazných   prostriedkov   na   prípadný   dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky.

16.4 Ústavný súd uzatvára, že v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie   len   na   obsah   exekučného   titulu,   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili   svoj   právny   záver   o   právnej   povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke   uplatniť   svoje   právo   priznané   exekučným   titulom,   ktorého   účinky   (§   37 rozhodcovského   zákona) sa   v zásade zhodujú   s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za   týchto okolností   bolo podľa   názoru   ústavného súdu povinnosťou   minimálne   okresného   súdu   dať   sťažovateľke   priestor,   aby   sa   zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila   sa   k   nim,   ako   aj   aby   prípadne   navrhla   iné   dôkazy   na   vyvrátenie   týchto skutkových   zistení.   Uvedený   priestor   nevyhnutne   nevyžaduje   konanie   pojednávania, vyžaduje   však   písomné   alebo ústne   vypočutie   sťažovateľky   k   uvedeným   otázkam.   Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okresný súd svojím postupom v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy znemožnil realizáciu práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti   a   vyjadriť   sa   k   vykonaným dôkazom pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného   poriadku.   Nesprávny   postup,   ktorým   súd   znemožnil   účastníkovi   konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesné predpisy priznávajú, však konštantná judikatúra všeobecných súdov i právna veda zhodne považujú za odňatie možnosti konať pred   súdom   (porov.   napríklad   3   Cdo   132/2012,   5   Cdo   375/2012,   6   Cdo   467/2012, Bajánková, J. In: Števček, M., Ficová, S., a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. BECK, 2009, s. 671), ktoré v zmysle § 237 písm. f) a § 243b ods. 1 a 2 OSP vždy zakladajú prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Opačný výklad najvyššieho súdu preto nemožno   považovať   za   ústavne   konformný,   v   dôsledku   čoho   bolo   potrebné   vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Najvyššiemu   súdu   totiž   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   pričítať   porušenie základných práv nižšími súdmi okrem iného vtedy, keď najvyšší súd mal za predpokladu dodržania príkazu ústavokonformného výkladu zákonných noriem (porov. čl. 152 ods. 4 ústavy) možnosť tieto odstrániť alebo napraviť svojím rozhodnutím, no neurobil tak. Preto je v prerokúvanej veci opodstatnené vysloviť aj porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom napriek tomu, že pred najvyšším súdom v zásade neprichádza do úvahy dokazovanie v merite veci (§ 243a ods. 2 OSP).

17. Ústavný súd nad rámec uvedeného poukazuje na to, že pre rozhodnutie vo veci mala nezastupiteľný význam smernica 93/13/EHS, a preto možno odkázať aj na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Ten v rozsudku vo veci C-472/11, Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a Viktória Csipai z 21. februára 2013 (body 29 a 30) vyslovil, že „v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie taktiež dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje súd dodržiavať ju predovšetkým vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C-89/08 P, Zb. s. I-11245, bod 50, ako aj bod 54).

Súdny dvor tak rozhodol, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva každému   účastníkovi   konania   len   právo   oboznámiť   sa   s   listinami   a   pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníkov konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (pozri rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 55, ako aj bod 56)“. Z uvedeného rozsudku, ktorý bol však   prijatý   až   po   vyhlásení   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   vyplýva   určitý spôsob, akým má vnútroštátny súd postupovať pri rozhodovaní o neprijateľnosti určitej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, a to už aj v rámci aplikovania vnútroštátnej právnej   úpravy,   ktorou   bola   transponovaná   smernica   93/13/EHS,   teda   pri   aplikovaní ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené súhlasia závery Súdneho   dvora   Európskej   únie   so   závermi   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   požiadavke zabezpečiť ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

18. Sťažovateľka namieta tiež porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ktorých znenie je v podstate totožné.

18.1   Obsahom   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   podľa konštantnej judikatúry aj právo na riadne a príslušným procesným ustanoveniam (najmä § 157 ods. 2 OSP) zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Citované ustanovenie pritom nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz   Torija   proti   Španielsku,   sťažnosť   č.   18390/91,   rozsudok   z   9.   decembra   1994, Georgiadis proti Grécku, sťažnosť č. 21522/93, rozsudok z 29. mája 1997).

18.2 Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že sťažovateľka tak v odvolaní aj dovolaní vytýkala súdom, že vzali do úvahy listinné dôkazy bez toho, aby ich vykonali na pojednávaní, čo bez ich vykonania na pojednávaní nebolo prípustné. Napriek takto   konštruovaným   odvolacím   a   dovolacím   námietkam   najvyšší   súd   k   namietaným ústavnoprávnym   aspektom   žiadne   stanovisko   nezaujal.   Pritom   sťažovateľka   sa argumentačne opierala najmä o nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04. Až vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu v konaní vedenom ústavným súdom bol vyslovený názor, že uvedený nález sa týka inej procesnej situácie, a preto nebolo možné naň prihliadnuť.

Možno   povedať,   že   nezaujatie   žiadneho   stanoviska   k   namietanej   ústavnej nekonformnosti   postupu   okresného   súdu,   ktorý   konal   a   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania, znamená podľa názoru ústavného súdu arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, a tým zásah do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd v konaní vedenom ústavným súdom doplnil chýbajúcu argumentáciu. Takýmto spôsobom totiž nie je možné nedostatok odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo   kontradiktórneho   rámca   dovolacieho   konania. Okrem   toho   nejde   o   právny   názor senátu, ktorý vo veci rozhodoval (mutatis mutandis II. ÚS 433/2012).

18.3 Vzhľadom na takmer totožné znenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny platia závery vyslovené v bodoch 18.1 a 18.2 v celom rozsahu aj vo vzťahu k posledne citovanému ustanoveniu.

19. Úvahy ústavného súdu uvedené v bodoch 15 až 18 možno rovnako vztiahnuť aj na tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19.1 Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje okrem iného každému právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a verejne prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)   však   pôsobnosť   uvedeného   ustanovenia   rozšírila   v   tom   zmysle,   že   toto ustanovenie sa principiálne vzťahuje aj na exekučné konanie (pozri napr. DMD Group, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č. 19334/03, rozsudok z 5. októbra 2010, ods. 47 a 48 a tam citovaná prejudikatúra), a to aj vtedy, ak exekučným titulom je rozhodcovský nález (porov. napr.   Regent   Company   proti   Ukrajine,   sťažnosť   č.   773/03,   rozsudok   z   3.   apríla   2008, ods. 55, 56, 59 a 60). Na druhej strane sa podľa judikatúry uvedené ustanovenie vzťahuje aj na konania, ktorých predmetom je otázka platnosti alebo zrušenia rozhodcovského nálezu (porov. Grécka rafinéria STRAN a Stratis Andreadis proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, rozsudok z 9. decembra 1994, ods. 38 až 41). Podľa názoru ústavného súdu sa potom čl. 6 ods. 1 dohovoru musí rovnako vzťahovať aj na tú fázu exekučného konania, v ktorej sa posudzuje   platnosť   rozhodcovskej   zmluvy   (doložky)   ako   predbežná   otázka   v   rámci skúmania vykonateľnosti rozhodcovského nálezu ako exekučného titulu, ak sa zamietavé rozhodnutie   exekučného   súdu   efektívne   rovná   právoplatnému   vysloveniu   neplatnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) a v dôsledku toho aj nevykonateľnosti na nej založeného rozhodcovského   nálezu   [k   takto   široko   chápanému   pojmu   „rozhodnutie   o   občianskych právach   a   záväzkoch“   pozri   aj   Micallef   proti   Malte,   sťažnosť   č.   17056/06,   rozsudok Veľkého   senátu   z   15.   októbra   2009,   ods.   85,   a   Central   Mediterranean   Development Corporation Limited proti Malte (č. 2), sťažnosť č. 18544/08, rozsudok z 22. novembra 2011, ods. 23].

Zo skutkových okolností tu prerokúvanej veci je zrejmé, že okresný súd i krajský súd odopreli   vykonanie   rozhodcovského   rozsudku   znejúceho   v   prospech   sťažovateľky v podstate z toho dôvodu, že rozhodcovskú doložku na ňom založenú predbežne posúdili ako neplatnú. Podľa názoru ústavného súdu je tak vzhľadom na citovanú judikatúru ESĽP zrejmé, že na konanie pred všeobecnými súdmi sa vzťahovalo ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19.2   Podľa   stálej   judikatúry   ESĽP   je   obsahom   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru aj právo na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní, čo znamená, že každému účastníkovi   sa   poskytne   primeraná   možnosť   oboznámiť   sa   so   stanoviskom   a   dôkazmi protistrany, prípadne predloženými inými osobami alebo obstaranými súdom, a vyjadriť sa k nim za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s protistranou   (porov.   čiastočne   Grjaznov   proti   Rusku,   sťažnosť   č.   19673/03,   rozsudok z 12. júna 2012, ods. 53 a 54 a tam citovaná prejudikatúra).

Podľa toho, čo už bolo uvedené v bodoch 16.1 až 16.4 tohto nálezu, je zrejmé, že okresný súd ani krajský súd pri svojom rozhodovaní takéto podmienky nevytvorili, keď vykonali určitý (a v okolnostiach veci rozhodujúci) dôkaz bez toho, aby dali sťažovateľke akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť. V súlade s tým, čo už bolo uvedené v bode 16.4 tohto nálezu, treba tieto porušenia rovnako pričítať najvyššiemu súdu, ktorý mal efektívne prostriedky na ich nápravu, no nevyužil ich. Preto bolo vyslovené aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19.3   K   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nedostatočným   odôvodnením   uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd vyjadril už v bode 18.1 a 18.2 tohto nálezu.

20. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 5/2012 z 31. januára 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

21.   V   ďalšom   konaní   bude   najvyšší   súd   viazaný   uvedenými   právnymi   názormi ústavného súdu, najmä ústavnokonformným výkladom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dokazovaní a ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

III.

22. Sťažovateľka požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,52 €. Ústavný súd jej priznal sumu 323,48 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €, ako aj dva režijné paušály po 7,63 €. Napokon priznal na dani z pridanej hodnoty čiastku 53,90 € (bod 3 výroku nálezu).

Náhradu trov za ďalšie úkony právnych služieb sťažovateľka neuplatnila.

23. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013