znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 498/2014-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ –

, zastúpeného advokátom JUDr. JánomKanabom ml., J. Zemana 3141/101, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Er 1123/2010, za účasti Okresného súduBratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v   konanívedenom pod sp. zn. 35 Er 1123/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie   v   sume   2 000   €   (slovom   dvetisíc   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súdBratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť

trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásťcentov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Jána   Kanabu   ml.,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. decembra 2013   doručená   sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátomJUDr. Jánom Kanabom ml., J. Zemana 3141/101, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Er 1123/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v   postaveníoprávneného   účastníkom   napadnutého   konania   vedeného   okresným   súdom,   predmetomktorého je rozhodovanie o návrhu na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 35 444,80 €s príslušenstvom a náhrade trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že k namietanému porušeniu jeho právpodľa ústavy a dohovoru došlo nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu,keď v napadnutom konaní „od jediného pojednávania vo veci konanom dňa 21. 09. 2012 doposiaľ, t. j. viac ako 14 mesiacov okresný súd vo veci absolútne nekonal, nevydal žiadne procesné rozhodnutie, nevytýčil ďalšie pojednávanie, ani vo veci nerozhodol meritórne. Z dôvodu dlhodobej nečinnosti okresného súdu bol sťažovateľ nútený urgovať príslušný súd písomným podaním zo dňa 27. 05. 2013, kde žiadal o urýchlené konanie vo veci z dôvodu odstránenia   právnej   neistoty   oprávneného   a   taktiež   žiadal   o   vytýčenie   termínu pojednávania bezvýsledne. Následne právny zástupca opakovane telefonicky urgoval vec aj prostredníctvom asistentky zákonnej sudkyne dňa 13. 09. 2013, 14. 10. 2013 a 17. 10. 2013, taktiež bezvýsledne. Poukazujem na to, že sťažovateľ taktiež urgoval predmetnú právnu vec písomne na Krajský súd Bratislava a to podaním zo dňa 06. 09. 2011. Týmto konaním oprávnený   vyčerpal   všetky   zákonné   možnosti   domáhania   sa   svojho   práva,   avšak bez úspechu. Ďalej poukazujem na absolútnu   nečinnosť Okresného súdu Bratislava III. v období od 22. 09. 2011 až do 21. 09. 2012, t. j. od kedy krajský súd rozhodol o odvolaní povinnej do pojednávania vo veci samej na okresnom súde, t. j. viac ako 12 mesiacov okresný súd vo veci nekonal. Súhrnne možno konštatovať nečinnosť okresného súdu v trvaní celkovo 36 mesiacov.

Zbytočné prieťahy v predmetnej veci boli spôsobené aj tým, že jediné pojednávanie vo   veci   konané   dňa   21.   09.   2012   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vyžiadania vyšetrovacieho spisu ORP 711/OEK-B3-2010. Mám za to, že vyžiadanie vyšetrovacieho spisu nie je postup, ktorý by si vyžadoval odročenie pojednávanie na neurčito, ale súd mohol stanoviť ďalší termín pojednávania s prihliadnutím na dĺžku trvania vyžiadania spisu ako vyplýva z obvyklej súdnej praxe. Jedná sa o rutinný úkon, pričom išlo o vyžiadanie dokumentácie od iného štátneho orgánu s poukazom na to, že štátne orgány si v tomto smere poskytujú súčinnosť. Sťažovateľ sa dlhodobou nečinnosťou súdu ocitol v situácii, že má   exekučný   titul   právoplatný   a   účinný   dňom   05.   01.   2010,   ktorého   realizácie sa domáhal od podania návrhu na začatie exekúciu zo dňa 02. 08. 2010 a doposiaľ sa vo veci právoplatne nerozhodlo. Teda okrem nečinnosti súdu v trvaní viac ako 36 mesiacov, poukazujem aj na celkovú dĺžku exekučného konania v trvaní viac ako tri a pol roka. Úkony súdu   sú   predovšetkým   za   obdobie   od   21.   09.   2010   doposiaľ   poznačené   nečinnosťou, neefektívnosťou a nekoncentrovanosťou, nakoľko za obdobie posledných 14 mesiacov bol súd   absolútne   nečinný,   nevykonal   žiaden   procesný   úkon   vo   veci.   Okresný   súd   v   tejto súvislosti   nepochybne   porušil   svoje   zákonné   povinnosti   dané   mu   právnymi   predpismi, hlavne Exekučným poriadkom, a teda v zákonnej lehote 60 dní nerozhodol o námietkach proti exekúcii. Konanie na okresnom súde je poznačené ako celok neprimeranou dĺžkou konania, neefektívnosťou a nesústredenosťou a doposiaľ nie je skončené a stále sa koná len na úrovni prvostupňového súdu. Taktiež poukazujem na skutočnosť, že exekučný spis sa v období od 07. 03. 2011 do 22. 09. 2011, t. j. viac ako pol roka nachádzal na Krajskom súde Bratislava za účelom rozhodnutia o odvolaní povinnej voči neoslobodeniu od súdneho poplatku za námietky voči exekúcii, čo nie je z hľadiska posudzovania prieťahov v konaní zanedbateľné.   Krajský   súd   Bratislava   rozhodol   o   podanom   opravnom   prostriedku   až po písomnej urgencii právneho zástupcu oprávneného. Teda možno konštatovať, že viac ako pol roka bol spis na krajskom súde za účelom rozhodnutia len o procesnom úkone (ani nie o merite veci), čo možno tiež objektívne pripísať ako uvedený prieťah na ujmu neefektívneho správania   okresného   súdu.   V   danom   prípade   uvedenú   celkovú   dĺžku   konania   ako aj 36 mesiacov   nečinnosti   súdu   nemožno   v   rozumnej   miere   ospravedlniť   žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu aj s ohľadom na predmet napadnutého konania.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Er/1123/2010 porušené boli.

Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛...   sa   priznáva   finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- € (slovom dvetisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Bratislava III. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Bratislava III. je povinný uhradiť sťažovateľovi

...   trovy   konania   v   sume   331,13   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur a trinásť   centov) na   účet   jeho právneho   zástupcu JUDr. Jána   Kanabu   ml..., do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 498/2014 z 10. septembra 2014 prijal na ďalšiekonanie   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Er 1123/2010.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu navyjadrenie   sa   k   sťažnosti   a   oznámenie,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústnepojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3841/2014 zo 4. novembra2014 doručenom ústavnému súdu 14. novembra 2014 uviedol:

„Skutkové   okolnosti   udávané   sťažovateľom   ohľadne   úkonov   v   súdnom   spise sp. zn. 35 Er 1123/2010 nenamietame. V danom prípade sťažovateľ vystupuje v uvedenom konaní   ako   oprávnený.   Žiadosť   o   udelenie   poverenia   bola   doručená   okresnému   súdu dňa 09. 08. 2010. Súd dňa 13. 10. 2010 vydal vo veci poverenie na vykonanie exekúcie, kde exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26 Cb 401/2003 zo dňa   26.   09.   2008   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 1 CoB 129/2009 zo dňa 10. 12. 2009. Vzhľadom k tomu, že sťažovateľ uzavrel s povinným dňa 03. 10. 2010 (správne má byť 3. apríla 2010, pozn.) dohodu o urovnaní sporného dlhu súd uznesením sp. zn. 35 Er 1123/2010 zo dňa 16. 07. 2014 konanie zastavil a to na návrh povinného zo dňa 18. 08. 2010 resp. 12. 06. 2011. Na základe odvolania oprávneného - sťažovateľa sa vec nachádza na Krajskom súde v Bratislave od 10. 10. 2014 za účelom rozhodnutia o odvolaní. Pri rozhodovaní navrhujeme Ústavnému súdu SR, aby prihliadol najmä na tú skutočnosť, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané bez prieťahov, následne sťažovateľ - oprávnený uzavrel s povinným dohodu o urovnaní dlhu a napriek tejto uzavretej dohode zotrvával na realizácii exekučného konania, ktoré nakoniec rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III bolo práve z dôvodu uzavretia dohody o urovnaní zastavené. V danom prípade sa teda žiadateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia za dĺžku exekučného   konania,   ktoré   však   podľa   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   III je z pohľadu oprávneného, v danom prípade sťažovateľa vedené nezákonne. Sťažovateľ teda žiada   vymôcť   pohľadávku,   ktorá   zanikla   uzavretím   dohody   o   urovnaní   dlhu   zo   dňa 03. 10. 2010 (správne   má   byť   3.   apríla   2010,   pozn.).   V   tejto   súvislosti   navrhujeme Ústavnému súdu SR, aby pri svojom rozhodovaní vyčkal do rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorý právoplatne rozhodne o tom, či sťažovateľ ako oprávnený trvá na vedení exekúcie voči povinnému dôvodne. Výsledok tohto rozhodnutia podľa môjho názoru môže mať vplyv na priznanie eventuálneho finančného zadosťučinenia pre prípad, že by Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Vychádzame však z predpokladu, ak by aj Ústavný súd SR konštatoval porušenie základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR vzhľadom na dĺžku konania sp. zn. 35 Er 1123/2010, avšak právoplatne by bolo rozhodnuté o tom, že od 03. 10. 2010 (správne má byť 3. apríla 2010,pozn.) kedy došlo k uzavretiu dohody o urovnaní sťažovateľ - oprávnený trvá na exekúcii voči povinnému nedôvodne, tak priznanie finančného zadosťučinenia v tomto prípade by nebolo namieste.“

Dňa 18. novembra 2014 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby savyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predseduokresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   3841/2014   zo   4.   novembra   2014   na   prípadné   zaujatiestanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 27. novembra2014 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a súčasne uviedol, že „vec č. k. 35 Er 1123/2010 sa momentálne nachádza na Krajskom súde v Bratislave. V prílohe zasielam odvolanie zo dňa 19. 8. 2014, nakoľko mám zato, že Okresný súd nepostupoval v súlade so zákonom, keď som bol nesprávne poučený o opravnom prostriedku.“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.35 Er 1123/2010 ústavný súd zistil tieto skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutéhokonania:

Dňa   6.   augusta   2010   sťažovateľ   doručil   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   PavloviCrkoňovi (ďalej len „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy35 444,80 € s príslušenstvom a náhradu trov konania.

Súdny   exekútor   doručil   okresnému   súdu   9.   augusta   2010   žiadosť   o   udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie.

Dňa   18.   augusta   2010   povinná   doručila   okresnému   súdu   návrh   na   zastavenieexekúcie.

Okresný súd 13. septembra 2010 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúciea 17. septembra 2010 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k návrhu povinnej na zastavenieexekúcie   v   lehote   10 dní.   Sťažovateľ   svoje   vyjadrenie   okresnému   súdu   doručil6. októbra 2010.

Dňa 15. októbra 2010 povinná doručila okresnému súdu námietky proti exekúcii,na základe čoho okresný súd 22. októbra 2010 vyzval súdneho exekútora na predloženieexekučného spisu na posúdenie lehoty pre podanie námietok a zároveň vyzval povinnúna vyjadrenie   sa   k   stanovisku   sťažovateľa   zo   6.   októbra   2010;   na   výzvu   odpovedalsúdny exekútor   podaním   doručeným   okresnému   súdu   8.   novembra   2010   a   opätovne25. novembra 2010.

Dňa 25. októbra 2010 okresný súd vyzval povinnú na zaplatenie súdneho poplatkuza námietky   proti   exekúcii;   povinná   doručila   svoje   vyjadrenie   k   stanovisku   sťažovateľaokresnému súdu 8. novembra 2010 a zároveň požiadala o oslobodenie od platenia súdnychpoplatkov za námietky proti exekúcii.

Okresný súd 30. novembra 2010 vyzval povinnú na zaslanie dokladov k žiadostio oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa   7.   decembra   2010   vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboruBratislava III (ďalej len „okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) požiadal okresný súdo zaslanie   kópie   spisu   vzťahujúceho   sa   na   napadnuté   konanie   a   návrhu   povinnejna zastavenie exekúcie.

Okresný súd uznesením č. k. 35 Er 1123/2010-110 z 12. januára 2011 (ďalej len„uznesenie   z 12. januára   2011“)   nepriznal   povinnej   oslobodenie   od   platenia   súdnehopoplatku   za   námietky   proti   exekúcii.   Proti   označenému   uzneseniu   podala   povinná3. februára 2011 odvolanie; spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol 7. marca 2011predložený   Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutieo odvolaní.

Krajský súd uznesením č. k. 20 CoE 56/2011-122 z 22. septembra 2011 uznesenieokresného   súdu   z   12.   januára   2011   potvrdil;   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený26. októbra 2011.

Povinná   zaplatila   25.   januára   2012   súdny   poplatok   za   námietky   proti   exekúciia 18. júna 2012 doručila okresnému súdu opätovne návrh na zastavenie exekúcie.

Okresný súd 27. augusta 2012 nariadil pojednávanie na 21. september 2012, ktorébolo odročené na účely vyžiadania vyšetrovacieho spisu okresného riaditeľstva Policajnéhozboru   ČVS:   ORP-711/OEK-B3-2010,   zároveň   si   okresný   súd   vyžiadal   predmetnývyšetrovací spis, ktorý mu bol doručený 9. októbra 2012.

Dňa 30. októbra 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie dôkazov. Uznesením č. k. 35 Er 1123/2010-187 zo 16. júla 2014 okresný súd exekúciu zastavila žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov exekučného konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedenéhodôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02,IV. ÚS 41/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolav primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   zdôrazňuje,že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanieo výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďženútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa   Exekučnéhoporiadku   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy(II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnostisúdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnuochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečnésúdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   škodu   jednej   zo   strán.   Výkon rozsudku   aleborozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru(obdobne III. ÚS 15/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,v súlade   s   ktorou   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sarozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistotaosoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadneaž právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorýznamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“(IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritériaprihliada   aj   na   predmet   sporu   a   povahu   veci   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   V   súvislosti   s   posudzovaním   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci   ústavný   súdkonštatuje, že exekučné konanie sa spravidla považuje za konanie, ktoré je tak po právnejstránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) pomerne jednoduché. Je to dané tým, žeo spore účastníkov   exekučného konania bolo   už právoplatne rozhodnuté vo veci samejexekučným   titulom,   ktorý   je   podkladom   pre   nariadenie   exekúcie.   Medzi   účastníkmiexekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a akézáväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizáciapráv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnostiuložené v právoplatnom exekučnom titule.

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom vyplýva, žepovinná podala 15. októbra 2010 okresnému súdu námietky proti exekúcii s odôvodnením,že 3. apríla 2010 došlo k uzatvoreniu dohody o vyporiadaní dlhu medzi sťažovateľoma povinnou, na základe ktorej sa účastníci dohodli o splatení celej dlžnej sumy. Okresný súdpodľa obsahu vyhodnotil podanie povinnej ako návrh na zastavenie exekúcie, keďže tá tvrdí,že po vydaní exekučného titulu zaniklo právo ním priznané, a to splnením dlhu, pričom saodvoláva na § 57 ods. 1 písm. f) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Aplikácia   označeného   ustanoveniaExekučného poriadku nevyhnutne vyžaduje zánik práva priznaného exekučným titulom,pričom   tento   zánik   je   potrebné   zisťovať   v súlade   s   príslušnými   hmotno-právnymiustanoveniami zákonov, čo by mohlo signalizovať (aj napriek už uvedenému) skutkovúzložitosť „exekučnej veci”. Avšak s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci sťažovateľaústavný súd zastáva názor, že pri rozhodovaní o sťažnosti nemôže byť samotná potrebaaplikácie hmotno-právnych ustanovení tou okolnosťou, ktorá by ospravedlňovala absolútnunečinnosť okresného súdu. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniachfaktickou zložitosťou napadnutej veci neargumentoval.

2.   Pri hodnotení   doterajšieho   priebehu napadnutého   konania z hľadiska   ďalšiehoštandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania,ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnenána jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 35 Er 1123/2010 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecnéhosúdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne kodstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

S prihliadnutím na prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaníústavný súd identifikuje predovšetkým dlhšie obdobia absolútnej nečinnosti okresného súdu(v   období   od   októbra   2011,   keď   bol   spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté   konanie   vrátenýokresnému súdu krajským súdom, až do septembra 2012, keď sa uskutočnilo pred okresnýmsúdom   pojednávanie),   a   od   októbra   2012,   keď   bol   okresnému   súdu   predložený   nímvyžiadaný vyšetrovací spis okresného riaditeľstva Policajného zboru, až do júla 2014, keďokresný   súd   uznesením   č.   k.   35   Er   1123/2010-187   exekúciu   zastavil.   Celková   dobanečinnosti okresného súdu tak presahuje obdobie 2 a pol roka.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou dlhodobouneodôvodnenou nečinnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov,čím porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

K argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej k porušeniu jeho základného práva podľaústavy a práva podľa dohovoru malo dôjsť aj tým, že okresný súd porušil svoje zákonnépovinnosti a nerozhodol o námietkach proti exekúcii v zákonnej lehote, ústavný súd dodáva,že vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ichnedodržanie podľa jeho názoru automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože aj v týchto prípadochsú   rozhodujúce   všetky   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci.   Porušenie   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   zmysle   citovaného   článku   ústavynemožno   preto   vyvodzovať   len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupovalv zákonom   ustanovených   lehotách   (pozri   napr.   I.   ÚS   86/02).   Ústavný   súd   už   v   tejtosúvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobneaj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,ktorý   nemožno   vykladať   a   aplikovať   len   s   ohľadom   na   v   zákone   ustanovené   lehotyna vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Za týchtookolností samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o námietkachproti exekúcii v posudzovanej veci ústavný súd nepovažuje za porušenie základného právasťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obdobne,   pokiaľ   sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   svojich   práv   podľa   ústavya dohovoru   postupom   krajského   súdu, „na   ktorom   bola   vec   za   účelom   rozhodnutia o odvolaní povinnej voči neoslobodeniu od súdneho poplatku viac ako pol roka“, ústavnýsúd zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa, súc viazaný petitom návrhuv zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, sa môže zaoberať sťažnosťou len v rozsahu, vakom   predmet   konania   vymedzil   právny   zástupca   sťažovateľa   pri   špecifikácii   petitusťažnosti,   a   preto   bližšie   nepreskúmaval   aj   postup   krajského   súdu.   V   sťažnosti   je   totižoddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahujezvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môžerozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného   finančného zadosťučinenia je   dovŕšenie   ochrany základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujeposkytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšiekonanie bez porušovania tohto základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €z dôvodu „pretrvávajúcej dlhodobej právnej neistoty...“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzalzo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd dospel k názoru,že   len   vyslovenie   porušenia   sťažovateľom   označených   práv   nepredstavuje   pre   nehodostatočné zadosťučinenie. Ústavný súd preto, zohľadňujúc doterajšiu dĺžku napadnutéhokonania a dĺžku obdobia, v ktorom bol okresný súd bez ospravedlniteľného dôvodu nečinný,rozhodol, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude v posudzovanej veciprimerané (bod 2 výroku tohto nálezu).

Nad rámec svojho rozhodnutia o priznaní primeraného finančného zadosťučineniapovažoval za potrebné vyjadriť   sa k argumentácii predsedu okresného súdu obsiahnutejv jeho vyjadrení k sťažnosti, v ktorom navrhuje, aby ústavný súd nepriznal sťažovateľoviprimerané finančné zadosťučinenie ani vtedy, ak dospeje k záveru, že ním označené právapodľa ústavy a dohovoru boli porušené, keďže sťažovateľ tým, že uzavrel dohodu o urovnanídlhu a aj napriek tomu zotrvával na realizácii exekučného konania, sa vlastne domáhapriznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   za   exekučné   konanie,   ktoré   je   podľanázoru predsedu okresného súdu vedené nezákonne.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   argumentáciu   predsedu   okresného   súdu   opätovnepoukazuje na svoju už citovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že účelom práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sanachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   pričom   základnoupovinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čonajskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťouo   jeho   rozhodnutie.   Ak   by   ústavný   súd   uplatnil   výklad,   ktorého   sa   domáha   predsedaokresného   súdu,   musel   by   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   prihliadať   na   úspešnosťsťažovateľa ako účastníka v príslušnom konaní a trestať ho, resp. odmeňovať ho za to, že sajeho návrhu nevyhovelo, resp. vyhovelo. Právo domáhať sa vyslovenia porušenia svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však patríkaždému   účastníkovi   konania   bez   toho,   aby   toto   právo   bolo   nevyhnutne   prepojenés výsledkom konania, v rámci ktorého sa sťažovateľ svojich práv dovoláva.

V konkrétnych okolnostiach veci nie je nezanedbateľná aj skutočnosť, že sťažovateľuviedol okolnosti, na základe ktorých trval na exekúcii vo svojom vyjadrení doručenomokresnému súdu už 6. októbra 2010 (vyjadrenie sťažovateľa k návrhu povinnej na zastavenieexekúcie z 18. augusta 2010, pozn.), pričom okresný súd vo veci rozhodol až 16. júla 2014.Je pravdou, že podľa tohto vyjadrenia sťažovateľ dohodu o vyrovnaní dlhu uzavrel, zároveňvšak namietal nezaplatenie celkovej dohodnutej sumy zo strany povinnej, preto bolo úlohouokresného súdu sa s argumentmi tak sťažovateľa, ako aj povinnej náležitým spôsobomvysporiadať a po aplikácii príslušných relevantných ustanovení právnych predpisov dospieťk riadne odôvodnenému záveru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nepovažuje ústavný súdargumenty   predsedu   okresného   súdu   za   také,   ktoré   by mali   vplyv   na   rozhodovanie   o(ne)priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, resp. určenia jeho sumy.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátomJUDr. Jánom Kanabom ml. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzalz priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvýpolrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013.Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podaniesťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“), a to za každý úkon sumu 130,16 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom(§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 275,94 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa jeplatcom DPH, ústavný súd takto vypočítanú odmenu zvýšil o 20 % DPH, takže celkováodmena   za   poskytnuté   právne   služby   predstavuje   sumu   331,13   €   (bod   3   výroku   tohtonálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014