znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 498/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť D. R., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   6   ods.   3 písm. c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Tos 110/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tos   110/2011 p o r u š i l základné právo D. R. obhajovať sa prostredníctvom obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   obhajovať   sa   prostredníctvom   obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos 110/2011 z 12. januára 2012 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. D. R. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú   j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   A.   C.,   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 498/2012-16 z 8. novembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tos 110/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 14. januára 2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 19. decembra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 175/2007 zo 6. decembra 2011 bolo vyslovené, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia k trestu odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov s určením skúšobnej doby v trvaní 3 rokov uloženého mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 175/2007 z 18. decembra 2007 neosvedčil, a preto trest odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov vykoná. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 110/2011 z 12. januára 2012 bola sťažnosť advokátky JUDr. A. C. (ďalej len „obhajkyňa“) podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietnutá ako podaná neoprávnenou osobou.

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ   potom,   ako   uznesením   okresného   súdu   zo   6.   decembra   2011   bolo vyslovené, že sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a má vykonať trest odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov, splnomocnil obhajkyňu na obhajobu v tejto veci, a to vrátane podania sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Splnomocnenie obhajkyni udelil 8. decembra 2011. Ten istý deň obhajkyňa podala proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť spolu   s   pripojeným   splnomocnením,   a   to   prostredníctvom   pošty   vo   forme   doporučenej listovej zásielky. Navyše, nasledujúci deň, teda 9. decembra 2011, obhajkyňa ďalší rovnopis sťažnosti z 8. decembra 2011 (avšak už bez pripojenia splnomocnenia) aj osobne doručila do podateľne okresného súdu.

Obhajkyňa potom,   ako   jej   bolo doručené   uznesenie   krajského   súdu   o   zamietnutí sťažnosti, nahliadla do spisu okresného súdu a zistila, že poštou zaslané splnomocnenie spolu s podanou sťažnosťou sa nachádza v spise, a to na č. l. 81, pričom z dátumovej pečiatky okresného súdu jednoznačne vyplýva, že podanie bolo okresnému súdu poštou doručené 12. decembra 2011. Na dátumovej pečiatke totiž nie je uvedené, že by podanie bolo osobne podané. Pokiaľ mal krajský súd o tejto skutočnosti pochybnosti, mal sa obrátiť na   obhajkyňu,   ktorá   by   podacím   lístkom   pochybnosti   o   riadnom   podaní   sťažnosti s priloženým splnomocnením vyvrátila.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 110/2011 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 12. januára 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia predsedu   krajského súdu sp. zn. Spr 3656/12 z 19. decembra 2012 vyplýva, že so   sťažnosťou   nesúhlasí.   Poukazuje na ním vyžiadané vyjadrenie predsedu senátu, ktorý vo veci konal a ktorý poukázal na to, že v čase opravného konania sa v spise nenachádzala   žiadna   plná moc od   sťažovateľa.   Nebola   založená   ani do   zberného   spisu krajského súdu. Po opakovaní podrobného obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu konštatuje,   že   až   po   rozhodnutí   krajského   súdu   (po   vrátení   spisu   okresnému   súdu 31. januára 2012) bola do spisu založená a zažurnalizovaná na č. l. 81 – 82 v dvoch kópiách sťažnosť   obhajkyne,   súčasťou   ktorej   je   aj   splnomocnenie   od   sťažovateľa   na   č.   l.   83 s prezentačným dátumom okresného súdu z 12. decembra 2012 s tým, že na plnej moci sa takýto dátum nenachádza. So zreteľom na uvedený obsah vyjadrenia predsedu senátu je predseda   krajského   súdu   toho   názoru,   že   v   konaní   nedošlo   zo   strany   krajského   súdu k porušeniu   sťažovateľom   označených   práv.   Tomuto   záveru   nasvedčuje   aj   vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sp. zn. 18488/2012-61/D/256 zo 16. júla 2012,   v   ktorom   sa   v   súvislosti   s   podnetom   na   podanie   dovolania   vo   veci   sťažovateľa konštatuje správnosť postupu krajského súdu v súlade s dikciou § 36 ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorej účinky zastupovania obhajcom nastávajú okamihom doručenia splnomocnenia   alebo   opatrenia   o   ustanovení   obhajcu   konajúcemu   orgánu   činnému v trestnom konaní alebo súdu. V predmetnej trestnej veci bola plná moc predložená až 12. decembra 2011 (nebola však súčasťou spisu v čase rozhodovania krajského súdu), teda po   uplynutí   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   oprávnenou   osobou.   Ak   by   bolo splnomocnenie doložené k sťažnosti doručenej okresnému súdu 9. decembra 2011, bola by obhajkyňa   oprávnenou   osobou   na   podanie   sťažnosti.   Je   potrebné   rozlišovať   medzi okamihom   vzniku   platnosti   splnomocnenia,   ktorým   je   deň   jeho   udelenia,   a   okamihom vzniku   účinkov   zastúpenia,   od   ktorého   možno   považovať   úkony   obhajcu   v   mene obvineného ako úkony vykonané oprávnenou osobou. Takýmto momentom je okamih, keď sa splnomocnenie dostane do sféry dispozície orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu. V kontexte tejto právnej úpravy nie je možné priznávať účinky zastúpenia spätne ku dňu udelenia splnomocnenia.

Z   podania   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   zo   14.   januára   2013   doručeného ústavnému   súdu   17.   januára   2013   vyplýva,   že   popri   oznámení,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní vo veci, si uplatnila aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,58 €.

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   175/2007,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Na č. l. 72 je založená sťažnosť z 8. decembra 2011 proti uzneseniu okresného súdu sp.   zn.   2   T   175/2007   zo   6.   decembra   2011   podaná   v   mene   sťažovateľa   obhajkyňou. Z dátumovej   pečiatky   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažnosť   bola   podaná   osobne do podateľne 9. decembra 2011. Hoci na konci podania je vyznačené, že jeho prílohou je splnomocnenie   obhajkyne,   z   dátumovej   pečiatky   nevyplýva,   že   by   boli   nejaké   prílohy do podateľne predložené.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 110/2011 z 12. januára 2012 vyplýva, že ním bola podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť obhajkyne proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 175/2007 zo 6. decembra 2011. Podľa zistenia krajského súdu proti uzneseniu okresného súdu podala sťažnosť obhajkyňa, a to osobne na okresnom súde 9. decembra 2011. Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bola podaná len obhajkyňou, pričom sa tak malo   stať   v   mene   sťažovateľa   ako   klienta,   avšak   k   podanej   sťažnosti   nepredložila splnomocnenie   na   obhajobu   sťažovateľa.   Z   podanej   sťažnosti   síce   vyplýva,   že splnomocnenie pre obhajkyňu má tvoriť prílohu sťažnosti, toto však reálne súdu predložené nebolo, keďže nie je súčasťou spisového materiálu. Uvedenému nedostatku splnomocnenia nasvedčuje aj pečiatka podateľne okresného súdu o doručení sťažnosti, z ktorej vyplýva, že splnomocnenie skutočne netvorilo prílohu podanej sťažnosti. Krajský súd preto nemal a ani nemohol   mať za   preukázanú   skutočnosť,   že   obhajkyňa   bola   oprávnená   podať   sťažnosť v mene sťažovateľa, a teda že sťažnosť bola podaná osobou na to oprávnenou.  

Na č. l. 80 sú založené doručenky, podľa ktorých uznesenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi 13. februára 2012 a obhajkyni 9. februára 2012.

Na č. l. 81 je založená sťažnosť z 8. decembra 2011 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 175/2007 zo 6. decembra 2011, ktorej text je identický so sťažnosťou založenou na č.   l. 72.   Z   dátumovej   pečiatky   okresného súdu   vyplýva, že sťažnosť   bola doručená 12. decembra 2011 v dvoch vyhotoveniach a s jednou prílohou. Nešlo o osobné doručenie do podateľne okresného súdu. Oba exempláre sťažnosti sú v spise založené (č. l. 81 a 82), rovnako   aj   splnomocnenie   z   8.   decembra   2011,   ktorým   sťažovateľ   poveril   obhajkyňu obhajobou vo veci okresného súdu sp. zn. 2 T 175/2007, vrátane sťažnosti proti uzneseniu (č. l. 83). V spise sa nenachádza obálka zo zásielky, ale ani žiadne vysvetlenie v tejto súvislosti.

Na č. l. 84 je založený úradný záznam z 13. februára 2012 podpísaný Bc. A. J., podľa ktorého 10. februára 2012 zistila, že podanie obhajkyne (sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 175/2007 zo 6. decembra 2011 – dvakrát spolu so   splnomocnením),   ktoré   bolo   prijaté   podateľňou   okresného   súdu   12. decembra   2011, nebolo správne zažurnalizované v spise asistentkou, ale bolo v spise len voľne položené.

Z poštového podacieho lístka predloženého ústavnému súdu sťažovateľom vyplýva, že na Pošte B. bola 8. decembra 2011 podaná doporučená listová zásielka pod podacím č. RR 096341777 SK. Adresátom bol okresný súd. Hmotnosť zásielky bola 0,022 kg.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

(...)

c)   Obhajovať sa   osobne   alebo   prostredníctvom   obhajcu   podľa   vlastného   výberu, alebo   pokiaľ   nemá   dostatok   prostriedkov   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú(...)

Sťažovateľ je presvedčený, že obhajkyňa právom konala v jeho mene na základe splnomocnenia, ktoré jej udelil a ktoré bolo spolu s podanou sťažnosťou v zákonnej lehote zaslané okresnému súdu poštou. Na tejto skutočnosti nič nemení okolnosť, že obhajkyňa sťažnosť   podala   aj   osobne   do   podateľne   okresného   súdu,   avšak   bez   predloženia splnomocnenia.

Podľa krajského súdu v čase jeho rozhodovania o podanej sťažnosti bola v spise založená   na   č.   l.   72   sťažnosť   z   8.   decembra   2011,   ktorá   bola   osobne   do   podateľne predložená   9.   decembra   2011,   avšak   bez   splnomocnenia.   Rovnaký   text   sťažnosti   spolu so splnomocnením založený teraz v spise na č. l. 81, 82 a 83 sa však v čase rozhodovania krajského súdu v spise nenachádzal, pretože tam bol založený zrejme až po vrátení spisu z krajského   súdu   na   okresný   súd.   Okrem   toho,   vzhľadom   na   ustanovenie   §   36   ods.   5 Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   účinky   zastupovania   obhajcom   nastávajú   okamihom doručenia   splnomocnenia   alebo   opatrenia   o   ustanovení   obhajcu   konajúcemu   orgánu činnému   v trestnom   konaní   alebo   súdu,   je   podstatné,   že   v   danom   prípade   bolo splnomocnenie   okresnému   súdu   predložené   až   12.   decembra   2011,   teda   po   uplynutí zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   oprávnenou   osobou.   Ak   by   bolo   splnomocnenie doložené k tomu vyhotoveniu sťažnosti, ktoré bolo okresnému súdu doručené 9. decembra 2011, bola by obhajkyňa sťažovateľa oprávnenou osobou na podanie sťažnosti.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zo skutkového hľadiska konštatovať, že   podľa   nesporných   tvrdení   účastníkov   konania   sťažnosť   z   8.   decembra   2011   bola 9. decembra 2011 predložená osobne do podateľne okresného súdu, avšak bez priloženia splnomocnenia. Túto skutočnosť potvrdzuje aj obsah spisu okresného súdu.

Na základe listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, treba považovať za   nepochybne   preukázané,   že   sťažnosť   popri   jej   osobnom   doručení   do   podateľne 9. decembra 2011 bola podaná aj poštou, a to doporučene 8. decembra 2011 na Pošte B. pod podacím   č.   RR   096341777   SK.   Sťažnosť   v   dvoch   vyhotoveniach   spolu   aj so splnomocnením bola okresnému súdu doručená 12. decembra 2011 (č. l. 81, 82 a 83).

Hoci   z   úradného   záznamu   z   13.   februára   2012   podpísaného   Bc.   A.   J.   (č.   l.   84) vyplýva   len   to,   že   sťažnosť   v   dvoch   exemplároch   spolu   so   splnomocnením   doručená okresnému súdu 12. decembra 2011 nebola zažurnalizovaná, ale iba v spise voľne položená (zo záznamu teda nevyplýva, kedy presne boli tieto listiny do spisu voľne položené), niet dôvodu pochybovať o tvrdení krajského súdu, podľa ktorého v čase jeho rozhodovania sa listiny   ešte   v   spise   nenachádzali,   a preto   tam   museli   byť   založené   až   po vrátení   spisu okresnému súdu.

Vzhľadom na uvedené skutkové ustálenia možno vymedziť, že predmetom sporu je otázka   výkladu   ustanovenia   §   36   ods.   5   Trestného   poriadku,   z   ktorého   krajský   súd vyvodzuje, že sťažnosť bola podaná obhajkyňou neoprávnene, keďže splnomocnenie od sťažovateľa došlo okresnému súdu už po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti.

Podľa   §   36   ods.   5   Trestného   poriadku   účinky   zastupovania   obhajcom   nastávajú okamihom   doručenia   splnomocnenia   alebo   opatrenia   o   ustanovení   obhajcu   konajúcemu orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

„Výklad a aj uplatňovanie základných práv a slobôd patriacich účastníkom súdneho konania nemožno uskutočňovať spôsobom, v dôsledku ktorého by sa všeobecným súdom odňalo alebo obmedzilo zákonné oprávnenie konať a   rozhodovať spôsobom   zaručeným ústavou a zákonmi.“ (I. ÚS 72/96)

„Zmyslom ústavného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť.“ (I. ÚS 62/97)

Podľa názoru ústavného súdu takú interpretáciu a aplikáciu príslušného ustanovenia Trestného poriadku týkajúceho sa výkonu práva obhajoby obvineného zvoleným obhajcom, ktorá   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   popretie   základného   práva   obhajovať   sa prostredníctvom   obhajcu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy,   resp.   práva   obhajovať   sa prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, treba považovať za arbitrárnu pre jej ústavnú nekonformnosť. Je totiž povinnosťou všeobecných súdov interpretovať a aplikovať zákony ústavne konformným spôsobom.

Podľa názoru krajského súdu sťažnosť, ktorú v zákonnej trojdňovej lehote podala na pošte v zastúpení sťažovateľa jeho obhajkyňa v čase, keď už bola písomne splnomocnená obhajovať sťažovateľa, pričom k podanej sťažnosti splnomocnenie od sťažovateľa priložila, bolo   treba   s   poukazom   na   ustanovenie   §   36   ods.   5   Trestného   poriadku   považovať za sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, keďže až doručením splnomocnenia okresnému súdu   nastali   jeho   účinky   (v   čase   spísania   sťažnosti   tieto   účinky   ešte   nenastali,   lebo splnomocnenie vtedy ešte okresnému súdu doručené nebolo).

Výklad ustanovenia § 36 ods. 5 Trestného poriadku, ktorý si krajský súd osvojil, treba považovať za arbitrárny, keďže vo svojich dôsledkoch celkom popiera označené práva sťažovateľa.

Bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   účinky   splnomocnenia   nastávajú   vo   vzťahu   voči orgánu činnému v trestnom konaní a voči súdu až okamihom doručenia splnomocnenia, vo vzájomnom vzťahu medzi zastúpeným a zástupcom sa splnomocnenie spravidla stáva platným a účinným už momentom podpísania splnomocnenia zo strany zastúpeného, resp. prejavom vôle zástupcu, podľa ktorého poverenie na zastupovanie od zastúpeného prijíma.

Vychádzajúc z uvedeného advokátka, ktorá vypracovala a podala sťažnosť v mene sťažovateľa v čase, keď už na to bola sťažovateľom splnomocnená, konala oprávnene, bola teda legitimovaná tento právny úkon v zastúpení sťažovateľa ako klienta realizovať. Na jej oprávnení nič nemôže meniť skutočnosť, že splnomocnenie (spolu so sťažnosťou) došlo okresnému súdu poštou už po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti. Totiž nielen účinky splnomocnenia, ale rovnako aj účinky podanej sťažnosti mohli nastať a aj nastali vo vzťahu voči všeobecným súdom až momentom doručenia týchto písomností okresnému súdu. Všeobecné súdy mohli preto na obe písomnosti prihliadať až po ich doručení, avšak s účinkami   spätne   ku   dňu   odovzdania   zásielky   na   poštovú   prepravu   (vo   vzťahu   voči sťažnosti),   resp.   ku   dňu   udelenia   a   prijatia   splnomocnenia   advokátke   (vo   vzťahu k splnomocneniu).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo jednak k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo však sťažovateľ nežiadal vysloviť),   ako   aj   k   porušeniu   základného   práva   obhajovať   sa   prostredníctvom   obhajcu podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy,   resp.   práva   obhajovať   sa   prostredníctvom   obhajcu   podľa vlastného výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Na   uvedenom   závere   nič   nemení   tá   okolnosť,   že   krajský   súd   v   čase   svojho rozhodovania o poštou podanej sťažnosti, ku ktorej bolo pripojené splnomocnenie, nevedel, keďže tieto listiny sa v tom čase v spise nenachádzali. Znamená to, že krajský súd pri svojom postupe a rozhodovaní nijako subjektívne nepochybil. Nič sa tým však nemení na skutočnosti, že z objektívneho hľadiska je jeho rozhodnutie v rozpore s označenými právami sťažovateľa.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 110/2011 z 12. januára 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude teda vychádzať z toho, že sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, meritórne ju preskúma a rozhodne o nej.

Ústavný   súd priznal sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia   advokátkou v uplatnenej výške 269,58 €, a to za 2 úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €, ako aj 2 režijné paušály po 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013