znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 498/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mag. H. M., Rakúsko, zastúpeného advokátom Mgr. P. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 D 803/2009 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoD 6/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mag. H. M.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2011   telefaxom   a 3.   októbra   2011   poštou   doručená   sťažnosť   Mag.   H.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 D 803/2009 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoD 6/2011.

Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol: „Na Okresnom súde v Martine prebiehalo pod sp. zn. 17D/803/2009, Dnot 308/2009 dedičské konanie po neb. E. M., zomr...., naposledy bytom M.,, ktoré skončilo uznesením zo dňa   25.   06.   2010,   pričom   na   tomto   uznesení   bola,   podľa   môjho   názoru   v rozpore so zákonom, vyznačená doložka právoplatnosti dňa 18. 08. 2010.

Uznesením   OS   Martin   bolo   rozhodnuté   o   všeobecnej   cene   majetku   poručiteľky čiastkou 28.533,00 € a zároveň bolo rozhodnuté, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území Z., zapísaných na LV 3190 a to parcely č. 454/31, 454/52, 456/82, 456/83, 456/90, 456/91, pod B r.č. 5 v 1/3 nadobúdajú dedičia, t.j. R. T., a A. V., a ja sťažovateľ a to každý z nás v 1/9-tine vzhľadom k celku....

Uvedené rozhodnutie OS Martin mi nebolo doručené a o jeho existencii som sa dozvedel až dňa 08. 09. 2010, kedy som uvedené rozhodnutie osobne prevzal na OS Martin a následne som proti tomuto rozhodnutiu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie som riadne zdôvodnil a následne som ho doplnil podaním zo dňa 07. 01. 2011. Po predložení môjho odvolania nadriadenému súdu bolo toto Krajským súdom odmietnuté ako podané oneskorene.

Mám   zato   že   tak   konaním   odvolacieho   aj   prvostupňového   súdu   mi   bola   odňatá možnosť konať pred súdom.

Poukazujem najmä na skutočnosť, že v súdnom spise sa nachádza doručenka zo dňa 29. 07. 2010, na ktorej sa však nenachádza môj podpis, čo je zrejmé z ostatných písomností nachádzajúcich sa v spise a ktoré som podpisoval. Podpis na tejto doručenke nie je môj a nepatrí ani žiadnej mne známej osobe. Preto je možné za dátum doručenia rozhodnutia považovať až dátum, kedy som zásielku osobne prevzal na Okresnom súde v Martine, tak ako som už   uvádzal vo   svojom odvolaní.   Z   tohto   dôvodu   nie je ani   možné   akceptovať doložku právoplatnosti vyznačenú na napadnutom uznesení.

Týmito skutočnosťami sa odvolací súd vo svojom uznesení vôbec nezaoberá a naopak tvrdí,   že   som   s   k   týmto   okolnostiam   vo   svojom   odvolaní   nezmieňoval.   Takéto   tvrdenie odvolacieho súdu je v rozpore s odvolaciemu súdu predloženými podaniami. Skutočnosť, že sa odvolací súd nevyporiadal s mojimi tvrdeniami a argumentami ohľadom doručovania prvostupňového rozhodnutia poštovým doručovateľom v Rakúsku postihuje konanie vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.

Rovnako chcem upozorniť na skutočnosť, že pojednávanie u notára a ako súdneho komisára prejednávajúceho dedičstvo, ktoré sa konalo dňa 21. 05. 2010 bolo vykonané v rozpore so zákonom. Na toto pojednávanie som nebol riadne predvolaný a predvolanie bolo adresované na adresu v Českej republike, kde som sa v tom čase už viac ako 10 rokov nezdržiaval   ani nebýval.   Táto   skutočnosť   bola   napokon   známa aj samotnému notárovi, ktorý pojednávanie vykonal napriek tomu, že bol na uvedenú skutočnosť upozornený aj zvyšnými dedičkami, ktoré priamo na pojednávaní uviedli aj moju aktuálnu adresu, kde ma bolo možné zastihnúť.

Rovnako   poukazujem   na   skutočnosť,   že   napriek   tomu   že   je   zrejmé,   že   nie   som občanom SR, hovorím po nemecky a zdržiavam sa mimo SR nebolo v konaní rešpektované moje právo podľa § 18 OSP a zásielky mi boli doručované v slovenskom jazyku, ktorý neovládam.“

Podľa názoru sťažovateľa: „... takýmto postupom súdu mi bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom a z dôvodu nesprávneho právneho názoru ohľadne podstatnej skutočnosti dôležitej pre   posúdenie   veci,   som   bol   vylúčený   z   realizácie   svojich   procesných   práv   a   takýmto postupom súdu boli porušené nielen ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale aj moje právo na súdnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR....

... za týchto okolností sa vyžaduje nielen vyslovenie porušenia práva a príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základných práv sťažovateľa, ale aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako prostriedku na dovŕšenie ochrany porušovaných základných práv mňa sťažovateľa. Z týchto dôvodov považujem za primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške 3.300,00 EUR.“

Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa Mag. H. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4, 47 ods 4 Ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd postupom Krajského súdu   v   Žiline   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   7CoD/6/2011   a   postupom   OS   Martin   boli porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie KS Žilina 7CoD/6/2011 zo dňa 28. 04. 2011 a OS Martin 17D/803/2009 zo dňa zo dňa 25. 06. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR zakazuje Krajskému súdu v Žiline a Okresnému súdu v Martine pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa Mag. H. M. v ďalšom konaní a prikazuje ďalšie konanie bez porušovania základných práv sťažovateľa

4. Sťažovateľovi Mag. H. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.300,00 EUR, ktoré sú mu Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Martine povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia

5. Sťažovateľovi Mag. H. M. sa priznáva náhrada trov konania v sume uvedenej v písomnom   vyhotovení   rozhodnutia,   ktorú   mu   je   Krajský   súd   v   Žiline   a Okresný   súd v Martine povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám Mgr. P. K., advokáta, Ž. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo   zapožičaného   spisu   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   D   803/2009 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 26. augusta 2011 na krajskom súde dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 CoD 6/2011 z 28. apríla 2011, ktoré bolo 31. augusta 2011   postúpené   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Z obsahu   dovolania   sťažovateľa vyplýva,   že   dôvody   dovolania   vrátane   ťažiskovej   právnej   argumentácie   sú   identické s dôvodmi uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým   na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor (podobne   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011