SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 497/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 81/2013 zo 7. apríla 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 24/2015 zo 16. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 81/2013 zo 7. apríla 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 24/2015 zo 16. apríla 2015.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   obvinený   z   obzvlášť   závažného   zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona. V konaní bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 104/2012 z 20. decembra 2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby plynie od 18. decembra 2012 o 08.55 h. Prokurátor podal 13. septembra 2013 na sťažovateľa obžalobu, o ktorej je vedené konanie pod sp. zn. 5 T 81/2013.

O prepustenie z väzby požiadal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu žiadosťou z 23. marca 2015, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením zo 7. apríla 2015 tak,   že   žiadosť   zamietol,   písomný   sľub   sťažovateľa   neprijal   a   jeho   väzbu   nenahradil dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Predmetné   uznesenie   bolo   vyhlásené   v prítomnosti   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí.   Hneď   po   vyhlásení   napadnutého uznesenia podal proti nemu sťažovateľ sťažnosť podľa Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Sťažnosť   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   5   T/81/2013   zo   dňa 07. 04. 2015 som zdôvodnil písomným podaním zo dňa 20. 04. 2015, teda v deň kedy mi bolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T/81/2013 zo dňa 11. 12. 2014 aj s odôvodnením, v ktorom zdôvodnení som prostredníctvom môjho obhajcu   JUDr.   Ľudovíta   Štangloviča   poukazoval   na   porušenie   Trestného   poriadku... a ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 5 Tos/24/2015-1892, zo dňa 16. 04. 2015 však bola podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. moja sťažnosť proti uzneseniu OS Trnava zamietnutá a to bez oboznámenia sa s dôvodmi sťažnosti,   ktoré   som   mohol   predložiť   najskôr   16.   04.   2015,   a   ktoré   som   v   ten   deň prostredníctvom svojho obhajcu odoslal na poštovú prepravu.“

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na obhajobu, pričom tvrdí, že k tomu došlo z dôvodov, za ktoré zodpovedajú okresný súd a krajský súd. V tejto súvislosti uvádza:„Neverejné zasadnutie na OS Trnava ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby   sa   konalo   dňa   07.   04.   2015,   pričom   na   uvedenom   neverejnom   zasadnutí   bolo uznesenie   OS   Trnava   odôvodnené   len   veľmi   stručne,   jednou   vetou   a   všeobecne   len s odkazom na predchádzajúce rozhodnutia... vzhľadom na ktorú situáciu som ako obhajca sťažovateľa   vyhlásil,   že   písomne   odôvodním   sťažnosť   sťažovateľa   ako   obvineného (resp. obžalovaného) po doručení písomného vyhotovenia Uznesenia OS Trnava, kde budú uvedené dôvody zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

OS Trnava svoje uznesenie však expedoval na poštovú prepravu... až 15. 04. 2015... na   doručenie   obhajcovi   sťažovateľa.   OS   Trnava   pritom   predložil   spis...   na   KS   Trnava už dňa 13. 04. 2015... Pričom na druhý deň po expedovaní uznesenia OS Trnava, a to dňa 16.   04.   2015   KS   Trnava   vydal   touto   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   KS   Trnava... Samotnému   sťažovateľovi   ako   obvinenému   bolo   Uznesenie   OS   Trnava   doručené 17. 04. 2015... a dostal sa k nemu v poobedňajších hodinách, v ktorý deň keďže bol piatok a ani   najbližšie   víkendové   dni,   nemohol   náležite   reagovať...   Za   hrubé   pochybenie OS Trnava   považujem   skutočnosť,   že   OS   Trnava   expedoval   obhajcovi   sťažovateľa na poštovú prepravu uznesenie OS Trnava až dva dni po doručení spisového materiálu na rozhodnutie na KS Trnava, čím znemožnil doručenie uznesenia OS Trnava sťažovateľovi na zdôvodnenie sťažnosti a arbitrárnym spôsobom porušil právo sťažovateľa na obhajobu. V takýchto   prípadoch   mám   za   to,   že   je   potrebné   za   účelom   dodržania   kontradiktórnosti konania a práva obvineného na obhajobu najprv doručovať uznesenie o zamietnutí žiadosti o   prepustení   z   väzby   najprv   obvinenému   na   možnosť   zdôvodniť   sťažnosť   proti   takému uzneseniu,   navyše   za   situácie,   kedy   uznesenie   o   zamietnutí   žiadosti   o   prepustenie obvineného z väzby je len všeobecne zdôvodnené, keď sa obhajca obvineného vyjadrí, že sťažnosť   podrobne   zdôvodní   až   po   obdržaní   rozhodnutia   o   zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby. Ak prvostupňový súd predloží odvolaciemu súdu vec o prepustení z väzby   bez   toho,   aby   počkal   na   písomné   zdôvodnenie   sťažnosti   obvineného,   spôsobí, že takýto spis je nekompletný, odníme možnosť obvinenému náležite sa vyjadriť k dôvodom, ktoré prvostupňový súd vyhodnotí ako dôvody na trvanie väzby a poprie tak jeho právo na obhajobu, ktoré spočíva v práve vyjadriť sa k dôvodom na trvanie väzby a obmedzovania jeho osobnej slobody...

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi ako obvinenému nebolo umožnené sa vyjadriť k dôvodom zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z väzby, keďže uznesenie OS Trnava nebolo   v   deň   vyhlásenia   takmer   vôbec   odôvodnené,   nebolo   možné   sa   k   nemu   skôr ako po doručení písomného vyhotovenia s odôvodnením vyjadriť, prihliadnuc na skutočnosť, že   v   sťažnostnom   konaní...   pred   KS   Trnava   bolo   zdôvodnenie   sťažnosti   jediným prostriedkom jeho obrany.

Navyše,   KS   Trnava   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   ako   obvineného   bez   toho, aby prihliadal na písomné zdôvodnenie sťažnosti sťažovateľa obvineného...

Keďže KS Trnava nezahrnul dôvody sťažnosti proti uzneseniu OS Trnava, pričom tieto mu boli zaslané ihneď v deň jeho doručenia obhajcovi sťažovateľa ako obvineného, tak takýmto spôsobom bolo sťažovateľovi upreté právo brániť sa, resp. obhajovať sa proti uzneseniu OS Trnava.“

S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu sťažovateľ argumentuje, že uvedeným postupom konajúcich súdov bola porušená zásada kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Poukazuje tiež na to, že nemal možnosť byť   osobne   prítomný   v   konaní   o   jeho   sťažnosti   pred   krajským   súdom,   preto   jediným spôsobom, ako mohol uplatniť svoje výhrady, bolo predloženie písomnej sťažnosti, ktorú však krajský súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii. Podľa sťažovateľa právo na obhajobu a na vyjadrenie sa k dôvodom zamietnutia žiadosti o prepustenie z väzby realizuje obvinený   predovšetkým   prostredníctvom   odôvodnenia   svojej   sťažnosti,   preto   je „súd povinný poskytnúť možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia a na tento prostriedok obrany obvineného aj prihliadať“. Postup konajúcich súdov viedol aj k tomu, že mu nebol poskytnutý čas na prípravu obhajoby, ktorú realizoval prostredníctvom svojho obhajcu. Podľa   sťažovateľa   rýchlosť   rozhodovania   krajského   súdu   v   tomto   prípade   bola na úkor   kvality,   keďže   súdny   spis   v   rozsahu   1889   strán „za   dobu   dvoch   alebo   troch pracovných   dní   prihliadnuc   aj   na   inú   zaťaženosť   súdu,   nebolo   možné   si...   náležite naštudovať“. O tom svedčí aj to, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je „všeobecným   konštatovaním,   nekritickým   zovšeobecnením   a   prevzatím   názorov z uznesenia OS Trnava, bez toho aby sa zaoberalo námietkami sťažovateľa...“.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na osobnú slobodu a na dĺžku trvania väzby, pričom poukazuje na to, že vo väzbe je od 18. decembra 2012. V sťažnosti sa odvoláva na relevantné   rozhodnutia   ústavného   súdu   a   ESĽP   týkajúce   sa   vzťahu   trvania   väzby a dôvodov väzby. V tejto súvislosti cituje rozhodnutie ústavného súdu a uvádza:

«Ústavný súd SR sa, pokiaľ ide o vzťah dĺžky trvania väzby a dôvodov väzby, vyjadril nasledovne „štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby trvajúcej skoro šesť mesiacov už nie je počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritériá uplatňované v momente   rozhodovania   o   vzatí   do   väzby   a   krátko   po   ňom.   Šesťmesačné   obmedzenie osobnej   slobody   osoby,   voči   ktorej   sa   uplatňuje   prezumpcia   neviny,   je   dlhodobým“ (I. ÚS 100/04).

Podľa názoru Ústavného súdu sa pri dlhodobom trvaní väzby uplatňujú prísnejšie kritériá   ako   pri   počiatočnom   štádiu   trvania   väzby,   pretože   „podľa   slovenského   práva v prípade   dlhšie   trvajúcej   väzby   musia   byť   splnené   štyri   podmienky.   Musí   existovať po formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa... Trestného poriadku. Napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní vo veci samej postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (I. US 100/04, porov. aj I. ÚS 34/04).»

Sťažovateľ tiež poukazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého sa tiež vyžaduje, aby orgány činné v trestnom konaní postupovali vo veci samej s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením   (sťažovateľ   uvádza   rozsudky   ESĽP   vo veciach Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991, Tomasi proti Francúzsku a Abdoella proti Holandsku, pozn.). Postup s osobitnou starostlivosťou a urýchlením vyplýva tiež z čl. 5 ods. 3 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci konajúce súdy nepostupujú s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, keďže „obžaloba... bola podaná pred vyše rokom a siedmimi mesiacmi (a to dňa   13. 09. 2013...   no   i   napriek   tomu   sa   vo   veci   obvineného   doteraz   nekonalo   hlavné pojednávanie vo veci samej“. Poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu a uvádza:

„...   mám   za   to,   že   súd   svoju   nečinnosť   nemôže   ospravedlňovať   poukazovaním na prípadné dôvody na strane obvineného, ktorý nakoľko je stále vo väzbe je k dispozícii k účasti na hlavné pojednávania, ani z dôvodov na strane zvoleného obhajcu obvineného, pretože   v   predmetnej   veci   bol   obvinenému   ustanovený   náhradný   obhajca...   pred   vyše rokom. Aj napriek tomu k dnešnému dňu sa ešte nekonalo pojednávanie vo veci samej, za čo je zodpovedný   len   súd   jeho   nečinnosťou,   pretože   súd   má   zákonom   stanovenú povinnosť v zmysle § 238 ods. 2 Tr. por. na zabezpečenie plynulého a riadneho priebehu súdneho   konania   bez   prieťahov,   o   ktorej   nečinnosti   súdu   príkladmo   svedčí   aj   fakt, že pojednávania nariadené na deň 26. 08. 2014 a 13. 11. 2014 boli odročené z dôvodu na strane súdu a svedčí o tom aj zmena zloženia senátu, ktoré skutočnosti obvinený a ani zvolený   alebo   náhradný   obhajca   nezavinili.   Pokiaľ   ide   o   zmenu   zloženia   senátu, tak o jej dôvode   mal   vedomosť   OS   Trnava   už   od   októbra   2014   (konkrétne   o   zmene pôsobenia predchádzajúceho predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ z OS Trnava na KS Trnava), avšak obhajcovi sťažovateľa ako obvineného bola zmena zákonného sudcu oznámená až v marci 2015 (list z 03. 03. 2015 − viď. spis).

Preto mám za to, že zo strany súdu jeho nečinnosťou a nepostupovaniu s osobitnou starostlivosťou   a   urýchlením   nedochádza   k   naplneniu   kumulatívnej   podmienky   trvania väzby,   ktorou   je   v   prípade   trvania   väzby   dlhšie   ako   6   mesiacov   postup   s   osobitnou starostlivosťou a urýchlením.“

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ESĽP, ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   ďalej   uvádza,   že   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia je porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   V   tejto   súvislosti   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu a krajského   súdu „nespĺňajú   ústavné   požiadavky   na   riadne   zdôvodnenie   rozhodnutí“. Sťažovateľ namieta, že okresný súd sa v napadnutom uznesení zo 7. apríla 2015 dostatočne nevysporiadal s jeho námietkou v žiadosti o prepustenie z väzby, že okresný súd vo veci samej nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Uvádza, že okresný súd „nesie objektívnu   zodpovednosť   za   dĺžku   konania   a nemôže   poukazovať   na   dôvody   na   strane obžalovaného, obhajcu, či náhradného obhajcu...“. Krajský súd v napadnutom uznesení podľa sťažovateľa „neuvádza ani len základné náležitosti, ale len všeobecne sumarizuje a nekriticky preberá názory z Uznesenia OS Trnava... vôbec nedal odpoveď na podstatný argument sťažovateľa uvedený v jeho žiadosti na prepustenie z väzby... i keď naznačil, že OS Trnava musí postupovať s najvyšším urýchlením“. Keďže sa konajúce súdy v napadnutých uzneseniach   nezaoberali   podstatnou   námietkou   sťažovateľa,   nevyhodnotili   ju,   sú   tieto uznesenia podľa sťažovateľa nepreskúmateľné.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím „vyslovil, že uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T/81/2013 zo dňa 07. 04. 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 24/2015-1892 zo dňa 16. 04. 2015 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 50 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 a 4, a čl. 6 ods. 3 písm. b/, c/ Dohovoru... sťažovateľa... a následne zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T/81/2013 zo dňa 07. 04. 2015 a   uznesenie   Krajského   súdu v Trnave   č. k.   5 Tos 24/2015-1892 zo dňa   16.   04.   2015 a prikázal   Okresnému   súdu   v   Trnave,   aby (sťažovateľa,   pozn.)...   prepustil   neodkladne z väzby   na   slobodu   alebo   prikázal,   aby   Okresný   súd   Trnava   vec   znova   prejednal a rozhodol“.

Sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd rozhodnutím priznal primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   2   000   €   vzhľadom   na   to,   že „porušovatelia   nerešpektovali judikatúru   Ústavného   súdu   SR   a   vôbec   náležite   nezdôvodnili,   že   prečo   sa   s   ňou nevysporiadali, ale prihliadajú na tie isté dôvody ako na začiatku trvania už viac ako 2 ročnej   väzby   u   sťažovateľa,   a   hrubým   spôsobom   porušili   zásadu   kontradiktórnosti sťažnostného konania na KS Trnava, keď neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa k uzneseniu OS Trnava o zamietnutí jeho žiadosti na prepustenie z väzby, ktorý jediný prostriedok vyjadrenia cez zdôvodnenie sťažnosti po obdržaní vyhotovenia uznesenia OS Trnava mohol v sťažnostnom konaní na KS Trnava reprezentovať argumenty sťažovateľa ako obvineného“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby   za   účelom   predvedenia pred príslušný   súdny   orgán   pre   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu   alebo   inú   úradnú   osobu   splnomocnenú   zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   mať minimálne tieto práva:

- právo na primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby a

- právo   obhajovať   sa   osobne   alebo   s   pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu, alebo pokiaľ   nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu zo 7. apríla 2015

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   a   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí, že ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru   napadnutým uznesením okresného súdu zo 7. apríla 2015. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ domáhal podaním   sťažnosti   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku,   preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, o veci sťažovateľa, t. j. o jeho trestnom obvinení, rozhoduje okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 81/2013. Napadnuté uznesenie krajského súdu zo 16. apríla 2015 sa týka rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe.

Pokiaľ   ide   o   vzťah   čl.   46   ods.   1   ústavy   upravujúceho   základné   právo   na súdnu ochranu a čl. 17 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto je na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľný špeciálne čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecný čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004 a sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 101/2013).

V   tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   tiež   za   nevyhnutné   uviesť,   že   konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III.   ÚS   277/07,   porovnaj   tiež   rozsudok   ESĽP   vo   veci   De   Wilde   et   al.   v.   Belgicko z 18. 6. 1971). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných   zásahoch   do   týchto   práv   alebo   slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ namieta porušenie kvalifikovaných aspektov práva na osobnú slobodu podľa   ústavy   a   podľa   dohovoru   a   tiež   základného   práva   na   obhajobu   podľa   ústavy napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 predovšetkým z toho dôvodu, že krajský súd rozhodol bez toho, aby mal k dispozícii jeho písomne odôvodnenú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, a z dôvodu, že konajúce súdy dostatočne nevyhodnotili podmienky na ďalšie trvanie väzby, a to konkrétne vo vzťahu k jeho námietke, že okresný súd nepostupuje vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, a svoje závery v tomto smere nedostatočne odôvodnili.

Krajský súd napadnutým uznesením zo 16. apríla 2015 zamietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V odôvodnení poukázal na uznesenie okresného   súdu,   ktorým   tento   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby   na slobodu, pričom uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť obžalovaný ⬛⬛⬛⬛,   a   to   po   porade   so   svojim   obhajcom   na   neverejnom   zasadnutí dňa 7. apríla 2015   priamo   do   zápisnice.   Do   dňa   neverejného   zasadnutia   sťažnostného Krajského súdu v Trnave sťažnosť bližšie nezdôvodnil...

Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm.   b/   Tr.   por.   preskúmal   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým sťažovateľ   podal   sťažnosť,   ako   aj   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého uznesenia a tak zistil, že sťažnosť obžalovaného... nie je dôvodná.

Senát okresného súdu postupoval v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď na podklade   doposiaľ   zhromaždeného   a   dokumentovaného   spisového   materiálu bez neprimeraného   meškania   po   podaní   žiadosti   obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby na slobodu určil termín procesného úkonu na deň 7. apríla 2015, neverejné zasadnutie v rozsahu   č.   l.   1880   −   1882   spisu   procesne   správne   zrealizoval   a   napokon   dospel k správnym skutkovým i právnym záverom. Dôvodne zistil, že sú splnené všetky formálne i materiálne   podmienky   k   tomu,   aby   postupom   podľa   §   79   ods.   3   Tr.   por.   žiadosť obžalovaného... o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a tým rozhodol o jeho ponechaní vo   väzbe   v   rozsahu   dôvodov   uvedených   v   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a/,   písm.   c/ Tr. por. Toto   rozhodnutie   i   procesný   postup   súd   prvého   stupňa   v   súlade   so   zákonom aj odôvodnil,   takže   tento   je   preskúmateľný.   Obžalovaný   je   zákonne   trestne   stíhaný pre vysoko   spoločensky   nebezpečný   obzvlášť   závažný   zločin,   za   ktorý   mu   hrozí   citeľná sankcia vo výmere od 20 do 25 rokov odňatia slobody. S poukazom na správne závery okresného súdu si senát krajského súdu ako sťažnostný súd tieto plne osvojuje a v celom rozsahu   na   ne   odkazuje,   a   to   bez   potreby   opakovania   takýchto   dôvodov   vo   svojom sťažnostnom   uznesení.   Rovnako   odkazuje   na   správne   závery   aj   vo   vzťahu   k   ustáleniu aktuálnosti dôvodov väzby obžalovaného v rozsahu § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. z hľadiska   jeho   možných   prípadných   útekových   a   predstihových,   resp.   pokračovacích aktivít. Okresný súd postupoval správne aj v ďalších výrokoch napadnutého uznesenia, v ktorých ustálil, že nezistil podmienky pre nahradenie väzby obžalovaného prijatím jeho písomného   sľubu   v   zmysle   §   80   ods.   1   písm.   b/   Tr.   por.,   ani   nahradením   jeho   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por., čo dostatočne vo svojom uznesení aj odôvodnil. Krajský súd v Trnave k tomu dodáva, že ustálená súdna prax i súvisiaca platná judikatúra v dostatočnom rozsahu prezentujú závery, z obsahu ktorých vyplýva, že nahradenie väzby obžalovaného písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka je síce v zásade možné pri všetkých trestných   činoch,   avšak   ak   je   obžalovaný   trestne   stíhaný   pre   obzvlášť   závažný   zločin, nahradenie jeho väzby iným opatrením je možné len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti   prípadu.   V   posudzovanej   trestnej   veci   však   druhostupňový   súd   žiadne   takéto výnimočné okolnosti prípadu nezistil.

Pokiaľ   ide   o   časové   súvislosti   namietané   v   žiadosti   obžalovaného   o   prepustenie z väzby na slobodu, sťažnostný súd v zhode s okresným súdom poukazuje na faktografiu jednotlivých úkonov, sumár dôvodov, ktoré bránili vo veci vykonať hlavné pojednávania v meritórnom   rozsahu   v   časoch   a   dňoch   uvádzaných   okresným   súdom   v   napadnutom uznesení. Rovnako zo spisu vyplýva okolnosť dvojnásobnej zmeny zákonného sudcu v osobe konajúceho predsedu senátu. Napriek tomu sťažnostný súd uzatvára, že bude povinnosťou okresného súdu konať vo veci s najvyšším urýchlením.“

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 301/2011). Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu zo 7. apríla 2015.

Okresný súd v relevantnej časti svojho uznesenia zo 7. apríla 2015 uviedol:„Dňa   26.03.2015   podal   obžalovaný   prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uviedol v nej, že dĺžka väzby už presahuje dva roky a tri mesiace a súd pri rozhodovaní nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením a teda nie je splnená podmienka trvania väzby. Pojednávanie sa niekoľkokrát nekonalo, pričom nečinnosť nemožno pripísať dôvodom na strane obžalovaného ani jeho obhajcu. Zároveň alternatívne navrhol nahradiť väzbu ponúknutým písomným sľubom.

Na   základe   podanej   žiadosti   určil   súd   neverejné   zasadnutie   na   ktorom   vypočul obžalovaného, oboznámil sa so spisovým materiálom tunajšieho súdu 5 T/81/2013 a svoje návrhy predniesli obhajca a prokurátor.

Zo spisového materiálu vyplynulo, že skutky pre ktoré bola podaná obžaloba majú znaky trestného činu a sú dostatočné dôvody na podozrenie, že ich mal spáchať obžalovaný. Tu je možné poukázať na výpoveď poškodenej, ⬛⬛⬛⬛ a ostatné listinné dôkazy. Zo spisového   materiálu   zároveň   vyplynulo,   že   po   podaní   obžaloby   sa   Okresný   súd bez akýchkoľvek prieťahov pokúsil viackrát vykonať hlavné pojednávanie a to konkrétne 08. 11.   2013,   12.   11.   2013,   17.   12.   2013,   20.   02.   2014,   18.   03.   2014,   17.   04.   2014, 22. 05. 2014,   03.   07.   2014,   29.   07.   2014,   26.   08.   2014,   15.   10.   2014,   13.   11.   2014 a 27. 01. 2015. Väčšina z uvedených hlavných pojednávaní sa nemohla uskutočniť z dôvodu práceneschopnosti   a   iných   prekážok   na   strane   obžalovaného,   obhajcu,   či   náhradného obhajcu. Vôbec nebolo zistené, že by súd zo subjektívnych dôvodov hlavné pojednávanie nevykonal.   Súd   taktiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vo   veci   došlo   dvakrát   k   zmene zákonného sudcu a s tým nevyhnutne spojená potreba opätovného naštudovania rozsiahleho spisového materiálu. V danej veci je aktuálne nariadený termín hlavného pojednávania na deň 09. 06. 2015.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby nie je dôvodná a nie je ani dôvod na nahradenie väzby písomným sľubom.   Súd   v   plnom   rozsahu   poukazuje   na   predchádzajúce   rozhodnutie   o   zamietnutí žiadosti   obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby   a   teda   aj   naďalej   pretrváva   podozrenie, že obžalovaný spáchal trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba a toto je dostatočne preukazované zabezpečenými dôkazmi. Súd nezistil subjektívny prieťah zo   strany   súdu.   Vo   väčšine   prípadov   sa   hlavné   pojednávanie   nekonalo   pre   prekážky na strane obhajoby. Zároveň možno konštatovať, že obžalovaný je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, kde mu hrozí uloženie vysokého trestu v rozpätí 20 až 25 rokov. Je pravdou, že   v   rámci   plynutia   doby   k   tomuto   dôvodu   nepristúpila   žiadna   nová   okolnosť, ale už pri rozhodovaní o vzatí do väzby bolo jasne skonštatované, že obžalovaný sa v mieste trvalého bydliska nezdržiava a prespáva na rôznych miestach. To i naďalej odôvodňuje väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa bude trestnému stíhaniu vyhýbať.

Obžalovaný sa mal aktuálnej trestnej činnosti dopustiť viacerými skutkami a táto mala gradovať. V minulosti už bol stíhaný pre násilnú trestnú činnosť a to s účinkami, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Súd však poukazuje na to, že aj zahladené odsúdenia môžu poskytnúť reálny obraz o predispozíciach obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti.   Súd   na   ne   preto   prihliadol.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   skonštatovať, že u obžalovaného naďalej pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by   v   trestnej   činnosti   najmä   násilného   charakteru   mohol   pokračovať,   čo   i   naďalej odôvodňuje väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   konkrétne   okolnosti   zakladajúce   dôvody   väzby u obžalovaného, súd dospel k presvedčeniu, že jeho väzbu nie je možné nahradiť písomným sľubom   ani   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   za   súčasného   uloženia primeraných   povinností   a   obmedzení.   Ponechanie   obžalovaného   na   slobode   by   aj po zohľadnení účinkov písomného sľubu a dohľadu probačného a mediačného úradníka (i s uložením primeraných povinností a obmedzení) výrazne zvýšilo riziko zmarenia účelu trestného konania vyhýbaním sa trestnému stíhaniu a pokračovaním v páchaní trestnej činnosti. V posudzovanom prípade nie je možné konštatovať celkom zjavnú neprimeranosť väzby   v   porovnaní   s   jej   nahradením   písomným   sľubom   alebo   dohľadom   probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení. Súd preto väzbu obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a ani neprijal písomný sľub obžalovaného ako nahradenie väzby.“

Sťažovateľ   v   prvom   rade   namieta,   že   krajský   súd   rozhodol   bez   toho,   aby   mal k dispozícii jeho písomnú sťažnosť s odôvodnením.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukazuje ústavný súd na právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, t. j. právo navrhnúť konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil judikatúru ESĽP, podľa ktorej uvedené ustanovenie dopadá aj na konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby (napr. rozsudok ESĽP Krejčíř proti   Českej   republike   z   26.   3.   2009,   č.   39298/04).   V   zmysle   uvedeného   ustanovenia dohovoru má mať orgán rozhodujúci o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody povahu súdu (t.   j.   orgánu   nezávislého   na   výkonnej   moci,   ako   aj   na   účastníkoch   konania),   pričom o návrhoch   účastníkov   má   byť   rozhodnuté   urýchlene   („speedily“,   resp.   „à   bref   délai“). Úplné písomné konanie alebo kontradiktórne ústne konanie pri prieskume týchto opatrení by mohli spôsobiť prieťahy, ktorým je potrebné sa v tejto oblasti vyhnúť (bližšie pozri rozsudok ESĽP Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968, č. 1936/63). Tieto právne závery možno aplikovať nielen v konaní, v ktorom sa preskúmava zákonnosť vzatia obvineného do väzby, ale aj v konaní, v ktorom sa preskúmava zákonnosť ďalšieho trvania väzby, t. j. aj v konaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.

Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a   vyjadriť   sa   ku   všetkým   okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému/obžalovanému   v   týchto   smeroch   poskytnutá   rozumná príležitosť   obhajovať   svoje   záujmy   za   podmienok,   ktoré   ho   nepostavia   do   podstatne nevýhodnejšej   pozície   v   porovnaní   s   druhou   stranou   (princíp   „rovnosti   zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 198/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04, III. ÚS 466/2010). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07, III. ÚS 466/2010).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl.   17   ods.   5   ústavy   vyplýva,   že   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený   zákonom.   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98, III. ÚS 466/2010). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru   vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo   „v   súlade   s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (rozsudok ESĽP vo veci Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok ESĽP vo veci Morsink v. Holandsko z 11. 5.2004).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne   (III.   ÚS   135/04),   a   tiež,   že   z   odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe, musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (m. m. III. ÚS 34/07).

Ústavný súd sa už vyjadroval k prípadu, keď došlo k doručeniu písomnej sťažnosti (resp. jej doplneniu) v deň, keď bolo o sťažnosti ústne zahlásenej do zápisnice súdu prvej inštancie rozhodované nadriadeným súdom (II. ÚS 108/08), avšak v uvádzanom prípade bolo vyslovené porušenie práv podľa čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru, z dôvodu, že osoba vzatá do väzby nebola vôbec vypočutá, a to ani súdom druhej inštancie. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva jednotlivca do osobnej slobody musí byť právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis III. ÚS 84/06, II. ÚS 108/08).

Ústavný   súd   tiež   rozhodol,   že   pokiaľ   sa   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí nevysporiadal   s   argumentmi   sťažovateľa   obsiahnutými   v   písomnom   podaní   z   dôvodu, že toto podanie nemal pri rozhodovaní k dispozícii a oboznámenie sa s jeho obsahom ani nemožno rozumne očakávať, pretože takéto podanie bolo doručené súdu nižšej inštancie v ten   istý   deň,   v   ktorý   rozhodoval   súd   vyššej   inštancie,   a   súčasne   ostatné   záruky spravodlivého   procesu   vzťahujúce   sa   na   rozhodovanie   o   väzbe,   predovšetkým   právo dotknutej   osoby   byť   vypočutý   súdom   k   dôvodom   a   okolnostiam   vzatia   do   väzby   boli zachované, nemôže to bez ďalšieho viesť k vysloveniu porušenia práva na osobnú slobodu vyplývajúceho z čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru (III. ÚS 466/2010).

Sťažovateľ   svoju   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   odôvodnil   totožne ako svoju sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietal, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku väzby   je   podmienkou   jej   ďalšieho   trvania   to,   aby   okresný   súd   vo   veci   samej   konal s osobitnou   starostlivosťou   a   urýchlením.   Podľa   neho   táto   podmienka   nie   je   splnená vzhľadom   na   časté   odročovanie   hlavného   pojednávania.   Túto   argumentáciu   zopakoval aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 7. apríla 2015. Takto možno konštatovať, že krajský súd v zásade preskúmal jeho námietky proti ďalšiemu trvaniu väzby aj napriek tomu,   že   pri   rozhodovaní   o   jeho   sťažnosti   nemal   k   dispozícii   písomnú   sťažnosť s odôvodnením.

Sťažovateľ zhodnú argumentáciu uvádzal už vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na   slobodu   z   27.   novembra   2014,   o   ktorej   rozhodol   okresný   súd   uznesením z 11. decembra 2014, a vo svojej sťažnosti proti tomuto uzneseniu, o ktorej rozhodol krajský súd   uznesením   zo   16.   decembra   2014,   pričom   tieto   súdy   argumentáciu   sťažovateľa nepovažovali za dôvod na prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. 5 T 81/2013 a zo zápisnice okresného súdu o neverejnom   zasadnutí   zo   7.   apríla   2015   tiež   zistil,   že   sťažovateľ   bol   prítomný na neverejnom zasadnutí spolu so svojím obhajcom. Sťažovateľ aj obhajca mali možnosť sa vyjadriť pred rozhodnutím okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na   slobodu   –   sťažovateľ   aj   obhajca   odkázali   na   písomnú   žiadosť   a   na   argumentáciu v nej uvedenú.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   námietka,   že   krajský   súd rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa   bez   toho,   aby   mal   k   dispozícii   písomnú   sťažnosť s odôvodnením, v okolnostiach danej veci nedosahuje takú intenzitu nedostatkov v postupe krajského súdu, ktorý by umožňoval vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. apríla 2015 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľ ďalej namieta, že konajúce súdy dostatočne nevyhodnotili jeho námietku, že tieto nekonajú vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Okresný súd v napadnutom uznesení a krajský súd v napadnutom uznesení uviedli, že okresný súd nariadil hlavné pojednávanie bezprostredne po podaní obžaloby s tým, že bolo   potrebné   ho   viackrát   odročiť   vo   väčšine   prípadov   z   dôvodov   na   strane   obhajcu, náhradného obhajcu a sťažovateľa.

Zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   5 T 81/2013   ústavný   súd   zistil, že prokurátor podal obžalobu okresnému súdu 13. septembra 2013.

Obhajca   sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   hlavnom   pojednávaní 12. novembra 2013 a 17. decembra 2013 z dôvodu práceneschopnosti. Dňa 28. januára 2014 ospravedlnil   obhajca   sťažovateľa   svoju   neúčasť   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní a z rovnakého dôvodu ospravedlnil svoju neúčasť aj na hlavnom pojednávaní nariadenom na 4. február 2014, a to napriek predchádzajúcej konzultácii zákonného sudcu o vhodnom termíne. Dňa 20. februára 2014 ospravedlnil obhajca sťažovateľa svoju neúčasť z dôvodu úrazu v domácnosti.

Okresný   súd   následne   opatrením   z   21.   februára   2014   ustanovil   sťažovateľovi náhradného obhajcu.

Neúčasť na hlavnom pojednávaní 18. marca 2014 ospravedlnil obhajca sťažovateľa „zo závažných rodinných dôvodov“ a rovnako tak aj sťažovateľ, ktorého zdravotný stav podľa správy ústavu na výkon väzby neumožňoval predvedenie na hlavné pojednávanie. Neúčasť na hlavnom pojednávaní 17. apríla 2014 ospravedlnila splnomocnená zástupkyňa poškodených z dôvodu plánovanej dovolenky v zahraničí. Obhajca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na tomto hlavnom pojednávaní, keďže sa nachádzal „na pracovnej ceste v zahraničí/obchodné   rokovania   s   klientom   a   protistranou/,   ktoré   mali   byť   ukončené dnešného dňa, avšak vzhľadom na závažnosť a rozsah rokovaní, tieto budú pokračovať i v ďalších   dňoch...“. Uvedené   ospravedlnenie   bolo   doručené   okresnému   súdu   faxom 17. apríla 2014 ráno o 7.30 h.

Hlavné pojednávanie nariadené na 12. jún 2014 bolo zrušené z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu. Predmetná vec bola následne pridelená 23. júna 2014 inému zákonnému sudcovi – ⬛⬛⬛⬛.

Neúčasť na hlavnom pojednávaní nariadenom na 29. júl 2014 ospravedlnili obhajca a náhradný   obhajca   sťažovateľa   z   dôvodu   čerpania   dovolenky.   Neúčasť   na   hlavnom pojednávaní 26. augusta 2014 ospravedlnil náhradný obhajca sťažovateľa z dôvodu čerpania dovolenky. Toto hlavné pojednávanie okresný súd odročil z dôvodu, že sťažovateľ, ktorý bol prítomný, nemal vykázané doručenie predvolania na hlavné pojednávanie.

Neúčasť na hlavnom pojednávaní 15. októbra 2014 ospravedlnil náhradný obhajca kolíziou pojednávaní a obhajca sťažovateľa pracovnou neschopnosťou. Neúčasť na hlavnom pojednávaní   13.   novembra   2014   ospravedlnila   splnomocnená   zástupkyňa   poškodených z dôvodu kolízie pojednávaní.

Dňa   2.   januára   2015   bol   spis   pridelený   novému   zákonnému   sudcovi   – ⬛⬛⬛⬛.   Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   27.   január   2015   bolo zrušené z dôvodu zmeny zákonného sudcu a potreby naštudovania súdneho spisu.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   okresný   súd   nariaďuje   hlavné   pojednávanie v pravidelných   intervaloch,   z   ktorých   drvivú   väčšinu   bolo   potrebné   odročiť   z   dôvodov na strane obhajcu, náhradného obhajcu a sťažovateľa. Na tomto základe nemožno považovať právny záver krajského súdu v spojení s okresným súdom o tom, že okresný súd koná vo veci   samej   bez   prieťahov,   za   arbitrárny.   Konajúce   súdy   svoje   závery   v   tomto smere odôvodnili   ústavne   akceptovateľne,   preto   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu zo 16. apríla 2015 v spojení s uznesením okresného súdu nie je zjavne neodôvodnené.

Krajský súd a okresný súd sa v napadnutých uzneseniach vysporiadali aj s ďalšími relevantnými skutočnosťami – uviedli, že skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba, majú znaky   trestného   činu,   existujú   dostatočné   dôvody   pre   podozrenie,   že   ich   mal   spáchať sťažovateľ, poukázali na osobnosť sťažovateľa a skutočnosti týkajúce sa jeho životného štýlu a tiež na spôsob páchania trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, a jej závažnosť. Týmito   skutočnosťami   odôvodnili   naďalej   trvajúce   väzobné   dôvody   podľa   §   71   ods.   1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Podľa ústavného súdu tieto závery nie sú arbitrárne, konajúce súdy ich dostatočne odôvodnili, nemožno ich považovať za zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   aj   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a   4   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu zo 16. apríla 2015   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015