znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 497/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Teréziou Kudla, Hradská 20, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 253/2004, za účastiOkresného súdu Čadca, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 253/2004p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.10 C 253/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovomšesťtisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právnehozastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov)na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Terézie Kudla, Hradská 20, Bratislava, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),zastúpenej advokátkou JUDr. Teréziou Kudla, Hradská 20, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednaniejej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalejlen „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   253/2004   o   určeniespoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„15. 10. 2004 bol prijatý OS Čadca návrh na vydanie predbežného opatrenia spolu s kolkom   v   hodnote   500,-   Sk   od   sťažovateľky   na   začatie   konania   o   zákaze   prevodu a prechodu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam pod sp. zn. 13 C/232/2004 a pridelený sudcovi.

15. 11. 2004   súd   návrh   zamietol   s   odôvodnením,   že   sťažovateľka   údajne nešpecifikovala a dôkazmi nepodložila, čo má byť reálnou hrozbou, že má prísť o svoj majetok.

6. 12. 2004 podala sťažovateľka proti uzneseniu odvolanie. 31. 1. 2006 na základe výzvy súdu doručila sťažovateľka kolok v hodnote 500,- Sk za odvolanie a odoslala doplnenie odvolania o novozistené fakty.

17.   5.   2006   žiadala   sťažovateľka   OS   Čadca,   aby   ju   informoval,   prečo   nebolo jej odvolanie do uvedeného dátumu predložené odvolaciemu súdu...

9. 11. 2004 odoslala sťažovateľka na adresu OS Čadca žalobný návrh o určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v Kysuckom Novom Meste...

Na základe uznesenia súdu zo 14. 1. 2005 a po osobnej návšteve sťažovateľky na súde odoslala súdu odstránenie chýb podania 7. 3. 2005 s potrebnými prílohami.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že svoj pôvodný návrh doplnila 15. decembra2005   a 21. mája   2006.   Okresný   súd   pridelil   9.   júna   2006   jej   vec   novému   zákonnémusudcovi.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uvádza   prehľad   úkonov   okresného   súduv rokoch 2007 a 2008. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že Okresný súd Žilina sa obrátil16. apríla 2009 na okresný súd so žiadosťou o oznámenie aktuálneho stavu konania vo vecisťažovateľky sp. zn. 10 C 253/2004, resp. o zapožičanie spisu v tejto veci do septembra2009 na účely jeho vyhodnotenia vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu Okresného súduŽilina pod sp. zn. 4 C 158/2005.

Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „1. júla 2009... sa obrátila na predsedu OS Čadca so žiadosťou o vysvetlenie, prečo súd vo veci 10 C 253/2004 riadne nekoná“.Sťažovateľke   bola   30.   júla   2009   doručená   odpoveď   predsedu   okresného   súduz 21. júla 2009, v ktorej sa uvádza, že „sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná“.Po   doplnení   podania   sťažovateľkou   okresný   súd   nariadil   pojednávaniena 9. november 2010, „ktoré bolo zamerané na vypočutie sťažovateľky samotnej a sudca jej navrhol, aby si podala žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a priznanie advokáta na ochranu svojich práv“, čo sťažovateľka urobila a 22. novembra 2010 „... navrhla súdu, aby k tejto sp. značke pripojil spis 13 C 232/2004, ktorý sa týkal jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia...“.

Po   viac   ako   troch   rokoch   bola   vec   nanovo   pridelená   ďalšej   zákonnej   sudkynia okresný súd 19. februára 2014 vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k tomu, či trvána návrhu na oslobodenie od poplatkov a ustanovenie advokáta.

Sťažovateľka 5. marca 2014 okresnému súdu oznámila, že trvá na svojom návrhuz 22.   novembra   2010,   a   súčasne   doručila   predsedovi   okresného   súdu   ďalšiu   sťažnosťna prieťahy v konaní, resp. na nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako troch rokov.Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky z 26. mája 2014 opätovnekonštatoval, že jej sťažnosť je dôvodná.

Sťažovateľka   ďalej uvádza, že „našla v spise OS   Žilina k sp. zn. 4 C 158/2005 písomnosť odoslanú z OS Čadca, datovanú 12. 2. 2014, doručenú 20. 2. 2014, ktorou sa OS Čadca dožaduje oznámenia, či bolo vo veci 4 C 158/2005 konanie už právoplatne skončené a v prípade ukončenia veci o zaslanie rozhodnutia...

Z uvedeného sa javí, že nekonanie vo veci na OS Čadca vo veci 10 C/253/2004 od 22. 11. 2010 až do 12. 2. 2014 je účelové s vyčkávaním na to, či OS Žilina vec zastaví pre   údajnú   nespôsobilosť   sťažovateľky   na   právne   úkony,   ako   ukazujú   kroky   OS   Žilina v 4 C 158/2005, ktorý sa v súčasnosti dožaduje od znalca vyjadrenia, či bola spôsobilá podať v r. 2005 a 2006 žalobné návrhy a či chápe zmysel konania pred súdom, pričom toto opiera o posudky znalcov v trestnej veci vedenej proti sťažovateľke na OS LM, aj keď títo znalci mali posudzovať sťažovateľkin stav v inom období a vo vzťahu k inej veci, aby mohol vydať rovnaké rozhodnutie.

Sťažovateľka   uvádza,   že   žalobný   návrh   na   OS   Žilina   pre   vyslovenie   absolútnej neplatnosti zmluvy a Dohody nemá priamu súvislosť v merite veci s vecou na OS Čadca, a preto rozhodnutie vo veci na OS Žilina nemôže byť rozhodujúcim na rozhodnutie vo veci určenia vlastníckeho práva.

Aj vo vyjadrení KP Žilina 3 KPt 336/12-7 z 9. 5. 2013 sa uvádza, že posudky znalcov, ktoré OS Žilina dáva do pozornosti znalcovi sa viažu na inú dobu a na iné skutočnosti. Sťažovateľka zdôrazňuje, že prieťahy v konaní neboli zapríčinené jej osobou, pretože vždy včas v určenej lehote reagovala na výzvy súdu.

Poukazuje na to, že prieťahy v konaní na OS Čadca boli konštatované nie po prvý raz, ako preukazuje prílohami k sťažnosti.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky v konaní na OS Čadca pod sp. zn. 10 C/253/2004 bolo Okresným súdom Čadca porušené.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   OS   Čadca   vo   veci   konať   plynulo   a   bez   prieťahov o predmete žaloby.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke náhradu trov povinného právneho zastúpenia pred Ústavným súdom, ktoré je OS Čadca povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia v stanovenej lehote.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľke   ako   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie 20.000,- Eur,   ktoré   je   OS   Čadca   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   po   nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia v stanovenej lehote.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   prijal   uznesenímč. k. II. ÚS 497/2014-14 z 22. augusta 2014 na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyzval 16. januára 2015 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrilak prijatej sťažnosti, ako aj k ústnemu pojednávaniu vo veci prijatej sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   prijatej   sťažnostiz 30. januára 2015 (Spr 118/15), ktoré bolo doručené ústavnému súdu 3. februára 2015,uviedla: „Po preštudovaní spisového materiálu konštatujem, že vo veci boli spôsobené zbytočné   prieťahy   v   konaní.   Návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti bol podaný dňa 11. 11. 2004 a vec do dnešného dňa nie je právoplatne skončená.“Predsedníčka okresného súdu súčasne oznámila ústavnému súdu, že súhlasí s tým,aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   prerokovania   prijatej   sťažnosti,   pretože   od   nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   vyzval   4.   februára   2015   aj   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky,aby sa vyjadrila   k   stanovisku   okresného   súdu,   ako   aj   k   otázke   nariadenia   verejnéhopojednávania. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom podaní zo 16. februára 2015(doručenom ústavnému súdu 20. februára 2015) okrem iného uviedla:

„Na   základe   žiadosti   Ústavného   súdu   SR...   oznamujem...,   že   súhlasím   s   tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu vyššie menovanej sťažovateľky, nakoľko aj s ohľadom na jednoznačné stanovisko porušovateľa – Okresného súdu v Čadci, ktorý uznal zbytočné prieťahy, som toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danejveci,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšieobjasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   účelom základného   práva na prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhovtak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanieodročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorýmisú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenievlastníckeho práva k nehnuteľnosti z 11. novembra 2004. Podľa názoru ústavného súduide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nieje právne zložitá. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu napriekôsmim účastníkom konania na strane odporcu nemožno hovoriť o takej zložitosti veci,ktorou   by   bolo   možné   odôvodniť   doterajší   neprimeraný   čas   konania   okresného   súdu,a to viac ako desať rokov, pričom okresný súd stále nerozhodol vo veci samej.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočnýchprieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky namietanéhosúdneho konania v procesnom postavení žalobkyne. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu,ako aj z predloženého spisu vyplýva, že sťažovateľka včas reagovala na výzvy okresnéhosúdu   súvisiace   s   predmetným   konaním.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   správaniesťažovateľky v napadnutom konaní zásadne nemalo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.Na druhej   strane   svojimi   procesnými   úkonmi   (rozhodovanie o opravných   prostriedkoch,opakované doplnenia podania, rozhodovanie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkova   žiadosť   o ustanovenie   advokáta)   ovplyvnilo   čiastočne   priebeh   konania   a čas,   ktorýbol potrebný   na   vysporiadanie   sa   s nimi,   nesmie   ísť   na   vrub   okresnému   súdu.   Tátoskutočnosť však neospravedlňuje doterajšiu dĺžku namietaného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní došlok zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedníčky okresného súduústavný   súd   zistil,   že   okresnému   súdu   bol   návrh   sťažovateľky   na   začatie   konaniaz 11. novembra 2004. Po výzve na odstránenie chýb podania a doplnení príloh okresnýsúd odmietol   podanie   sťažovateľky   uznesením   č. k. 10 C 253/2004-33   zo   7. apríla 2005s odôvodnením,   že „nedostatočne   špecifikovala,   čo je   predmetom   sporu   a   riadne nevymedzila   okruh   účastníkov   konania   na   strane   odporcu“. Sťažovateľka   podala   protitomuto rozhodnutiu odvolanie.

Krajský   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   uznesenímsp. zn. 23 Co 268/05 z 24. júna 2005, pričom uviedol, že pokiaľ ide o „nedostatočné[ho]označenia okruhu účastníkov na strane odporcu, krajský súd považuje za potrebné dodať, že sa nejedná o vadu návrhu v zmysle § 43 O. s. p., ale o nedostatok pasívnej legitimácie účastníkov v spore“, s ktorým „... Občiansky súdny poriadok spája procesný následok odlišný   od   postupu   v   zmysle   ustanovenia   §   43   O.   s.   p.“. Preto   krajský   súd   napadnutéuznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol doručenýokresnému súdu 13. septembra 2005).

V   ďalšom   priebehu   konania   v   rokoch   2007   –   2008   okresný   súd   komunikovals odporcami v konaní, resp. skúmal podmienky konania. Okresný súd v roku 2009 vyhovelžiadosti Okresného súdu Žilina o zapožičanie súdneho spisu vo veci sp. zn. 10 C 253/2004na účely jeho vyhodnotenia vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 4 C 158/2005na Okresnom súde Žilina (do septembra 2009). Po doplnení návrhu sťažovateľky okresnýsúd nariadil pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 9. novembra 2009 a ktoré bolozamerané na výsluch sťažovateľky.

Okresný   súd   bol   v   období   rokov   2009   –   2014   prakticky   nečinný,   keď   konaliba o návrhu sťažovateľky na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný súd nemohol v tejto súvislosti akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrenípredsedníčky okresného súdu, že „V období od 14. 08. 2013 do 05. 05. 2014 síce nebol vo veci   uskutočnený   žiadny   procesný   úkon,   avšak   z   objektívnych   dôvodov,   so   zreteľom na nadmernú   zaťaženosť   sudcov   občianskoprávneho   úseku   a   vysoký   počet   pridelených vecí.“. V   uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru(napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štátmusí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôžev čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov na súde,ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byťdôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovv konaní   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konaniespôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale ajjeho   neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedieefektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase(m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04,IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávnehohľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   nebolaodstránená ani po viac ako desiatich rokoch od jeho začatia. Počas tohto obdobia okresnýsúd   nariadil   iba   jedno   pojednávanie   vo   veci   v   roku   2010,   a preto,   vychádzajúcpredovšetkým zo samotnej doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jeho doterajšiehopriebehu a s poukazom na nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu, ústavný súduzavrel, že v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 253/2004bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznaťtomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 253/2004 konal bez zbytočnýchprieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume20 000 €, pričom „je presvedčená o tom, že iba vyslovenie porušenia práva nemôže byť dostačujúcim zadosťučinením, najmä ak OS Čadca nedokázal za 3 roky rozhodnúť ani o jej návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov a žiadosti o určenie advokáta.

Sťažovateľka   je   už   10   rokov   vystavená   právnej   neistote,   pričom   jej   vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo si medzitým už prisvojili cez rôzne prevody iné osoby a je otázne, či sa vôbec do konca života s prihliadnutím na jej vek domôže svojich práv.

Náročnosť dokazovania v tejto veci sa stále stupňuje a ochraňovať svoje práva, nemôže   bez   podpory   odborníka   z   oblasti   práva,   pretože   pri   nezákonných   prevodoch, ku ktorým prišlo v minulosti, sú veci pri dokazovaní pre ňu zložité.

Je postihnutá ochorením CFIDS, osteoporózou a tendofibromyalgiou a stresové stavy, ktoré zažíva, zhoršujú jej zdravotný stav. Pre množstvo opakujúcich sa zdravotných problémov, ako aj pre vek nie je možné, aby si privyrobila k dôchodku vlastnou prácou. Jej zdravotný   stav   v   súčasnosti   sa   zhoršil   a   je   liečená   na   neurológii...   Sťažovateľka je osamelo žijúcou dôchodkyňou, ktorej výška dôchodku – 364,40 € – nedosahuje ani výšku priemernú.

Sťažovateľka musí z uvedenej sumy uhrádzať náklady na podania – súdne poplatky, fotokópie, poštovné, papier, obálky, cestovné, telefonáty, občasné právne rady a literatúru, pričom to ide na úkor jej základných životných potrieb.

Priznané   spravodlivé   zadosťučinenie   by   bolo   len   čiastočnou   kompenzáciou nákladov, ktoré doteraz vynaložila a bude musieť vynaložiť na ochranu svojich vlastníckych práv a kompenzáciou za doteraz vynaloženú energiu, ktorú investovala na ochranu svojich práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ĽPZS.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.10 C 253/2004 o návrhu sťažovateľky z 8. apríla 2004 približne trinásť a pol roka, berúcdo úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   vecisťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súdpovažoval   priznanie   sumy   6 000 €   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoréjej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkouJUDr. Teréziou Kudla. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môžev odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpeniaa spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“) vykonané v roku 2014, a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €,čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu275,94 €. Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľke nepriznal, pretože podľa jehonázoru tento úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015